Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 371/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Lukášom Bútorom, Vojtecha Tvrdého 12, Žilina,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2017, uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 19. mája 2015 a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra

2017 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 19. mája 2015 (ďalej len „rozhodnutie

krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. mája 2014 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“; spolu aj

„napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal proti sťažovateľke

platobný rozkaz. Sťažovateľka proti platobnému rozkazu odpor v (15-dňovej) lehote

nepodala. Namiesto toho požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na jeho podanie.

Následne (po uplynutí lehoty na podanie odporu) podala prostredníctvom Centra právnej

pomoci okresnému súdu odpor spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty

na podanie odporu.

Rozhodnutím okresného súdu bolo o podaniach sťažovateľky rozhodnuté tak, že

žiadosť o predĺženie lehoty na podanie odporu, ako aj žiadosť o odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odporu boli zamietnuté (čím okresný súd prerokovanie veci nepripustil,

pozn.). Rozhodnutím krajského súdu bolo rozhodnutie okresného súdu potvrdené.

Rozhodnutím najvyššieho súdu bolo dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu procesne

odmietnuté ako neprípustné.

Podanou sťažnosťou sťažovateľka vytýka postupu všeobecných súdov arbitrárnosť

a svojvôľu v rozhodovaní. Ústavnému súdu sa sťažuje na prílišný formalizmus tiahnuci sa

celým konaním. Sťažovateľka tvrdí, že v čase vydania platobného rozkazu bola

práceneschopná a ošetrujúcim lekárom mala zakázané vychádzky. Z uvedeného dôvodu

a ďalej z dôvodu, že ako laik sa nevedela primerane proti platobnému rozkazu brániť,

a taktiež z dôvodu, že je osobou v materiálnej núdzi, potrebovala vyhľadať právnu pomoc.

Preto okresný súd požiadala iba o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky mali tento stav zohľadniť v jej prospech.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti vedie polemiku s jednotlivými dôvodmi rozhodnutí

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Tvrdí, že zdravotný stav ani vedomosti

jej odpor podať neumožňovali a tiež, že sa zľakla fatálnych dôsledkov nekvalifikovane

podaného odporu. Rozhodnutiu najvyššieho súdu špeciálne vytýka aj pochybenie

v doručovaní, ktoré sa malo prejaviť v nesprávnom vyznačení právoplatnosti

a vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2017

bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žiada tiež zrušenie uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2015 a uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 29. mája 2014 a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Nakoniec žiada aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € a úhradu trov

konania. Priznanie finančného zadosťučinenia neodôvodňuje.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Predmetom sťažnosti je námietka formalistického hodnotenia žiadosti o predĺženie

lehoty na podanie odporu a odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu proti vydanému

platobnému rozkazu, resp. formalistického zhodnotenia situácie, v ktorej sa sťažovateľka

v priebehu plynutia lehoty na podanie odporu proti vydanému platobnému rozkazu

objektívne ocitla. Táto skutočnosť je základom pre tvrdenie o arbitrárnosti všetkých vo veci

nasledujúcich rozhodnutí.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Sťažovateľka petitom sťažnosti napáda rozhodnutie najvyššieho súdu, rozhodnutie

krajského súdu a rozhodnutie okresného súdu.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky je udelené advokátovi výslovne len

vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu (sp. zn. z 27. októbra 2017).

Ústavný súd na tomto mieste teda poukazuje na nedostatok oprávnenia advokáta napadnúť

rozhodnutie krajského súdu (sp. zn. z 19. mája 2015) a rozhodnutie

okresného súdu (sp. zn. z 29. mája 2014).

Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a v súlade

s môže konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením

svojich právomocí vyplývajúcich z a nasledujúcich a ďalej konkretizovaných

v a pri predbežnom prerokovaní podľa zákona

o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky

náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany

ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných

predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom

predpísaných náležitostí sťažnosti (m. m. ).

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd časť sťažnosti smerujúcu proti

rozhodnutiu krajského súdu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd napriek tomu, že k rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu zaujal

z dôvodu nedostatku v splnomocnení odmietavý postoj, považuje za potrebné poukázať

na nasledujúce.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľke bolo v rozhodnutí okresného súdu

zrozumiteľne objasnené, že uznanie osoby práceneschopnou nemusí byť v každom prípade

podmienkou vylúčenia z možnosti urobiť právny úkon. Taktiež jej bolo ozrejmené, že

sťažovateľka súdu nepreukázala taký stav, v ktorom požadovaný právny úkon urobiť

nemohla. V nadväznosti na to sa aj krajský súd v odvolacom konaní podrobne zaoberal

obdobnými argumentmi a dokonca poukázal na to, že sťažovateľka bola uznaná

práceneschopnou 25. novembra 2013 a lehota na podanie odporu (15-dňová) jej začala

plynúť už 14. novembra 2013, teda v čase uznania sťažovateľky práceneschopnou uplynuli

z lehoty na podanie odporu približne dve tretiny. Krajský súd v rozhodnutí krajského súdu

poukázal aj na viacero ďalších argumentov svedčiacich v prospech záveru

o neopodstatnenosti žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu sú podľa názoru ústavného súdu opodstatnené.

Ústavný súd v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu tiež nevzhliadol nedostatky.

Najvyšší súd vo veci primerane starostlivo posudzoval jednak ospravedlniteľnosť dôvodu

zmeškania lehoty na podanie odporu, ako aj to, či neuznanie dôvodu za ospravedlniteľný

bolo možné in concreto uplatniť ako skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania.

Uvedenému sa najvyšší súd venoval najmä v bodoch 12 až 14 napadnutého rozhodnutia.

Tvrdenie o svojvoľnosti posúdenia veci najvyšším súdom teda nie je podľa názoru

ústavného súdu opodstatnené.

Čo sa týka namietaného procesného pochybenia v doručovaní rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré sa malo prejaviť v nesprávnom vyznačení právoplatnosti

a vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ústavný súd uvedenú námietku neskúmal z dôvodu, že

aj prípadné pochybenie v doručovaní nemohlo ovplyvniť vecnú správnosť rozhodnutia

najvyššieho súdu a vydávané uznesenie ústavného súdu nie je založené na hodnotení

včasnosti podania sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné ostatnú časť sťažnosti smerujúcu

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietnuť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov nemá dôvod

pochybovať o správnosti vyvodeného záveru, považoval svoje rozhodnutie v intenciách

prieskumu rozhodnutia najvyššieho súdu a priklonenia sa k odmietnutiu rozhodnutia

krajského súdu a rozhodnutia okresného súdu z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných

náležitostí za adekvátne stavu veci. Ústavný súd tak urobil z dôvodu procesnej

hospodárnosti (jednoduchšieho odôvodnenia rozhodnutia) s poukázaním na prvý pohľad

zrejmú opodstatnenosť napadnutých rozhodnutí. Alternatívny prístup by spočíval

v odmietnutí rozhodnutia okresného súdu z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

na preskúmanie tohto rozhodnutia (princíp subsidiarity) a rozhodnutia krajského súdu

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti pre jeho náležité odôvodnenie.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti

(zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie,

priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017