Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 289/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., Tomášikova 17,

Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Slavomír Rabatin, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 14. februára 2017,

ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2017

mailom a následne 10. mája 2017 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti

INGSTEEL, spol. s r. o., Tomášikova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. februára 2017 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“), ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 16. júna 2015 domáhala od

spoločnosti , ako žalovaného v 1. rade a spoločnosti

, ako žalovaného v 2. rade určenia neexistencie pohľadávok, ktoré sú

bližšie špecifikované v obsahu samotnej žaloby. Súdne konanie bolo vedené na Okresnom

súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . V rámci súdneho konania

bol zo strany žalovaného v 2. rade podaný 11. mája 2016 návrh na zmenu jeho procesného

postavenia zo žalovaného v 2. rade na žalobcu v 2. rade, ku ktorému sťažovateľka pripojila

súhlasné stanovisko. Návrh žalovaného v 2. rade bol uznesením okresného súdu zamietnutý.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, ako aj žalovaným v 2. rade prebehlo na

krajskom súde odvolacie konanie vedené pod sp. zn. .

3. Počas prebiehajúceho súdneho konania došlo u žalovaného v 2. rade k viacerým

personálnym zmenám, a preto v súlade s týmito zmenami, ako aj na základe výrazného

časového odstupu od podania žaloby bez meritórneho rozhodnutia sťažovateľka zobrala

svoju žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že v tom čase krajský súd nielenže nerozhodol

o odvolaniach, ale najmä z dôvodu, že rozhodovanie o pôvodne uplatnenom nároku sa stalo

bezpredmetným. V rámci späťvzatia žaloby sťažovateľka požiadala, aby súd nepriznal

žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania, a to s prihliadnutím na dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré boli v obsahu späťvzatia žaloby špecifikované. Krajský súd vydal

napadnuté rozhodnutie, na základe ktorého pripustil späťvzatie žaloby a súdne konanie

zastavil. Zároveň rozhodol, že žalovaný v 1. a v 2. rade majú nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

4. Podľa názoru sťažovateľky výrok vzťahujúci sa na rozhodnutie o nároku na

náhradu trov konania je nesprávny a vyhlásený v rozpore s príslušnými právnymi

predpismi, ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov a vyšších súdnych autorít.

Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov

konania výrazne prekročil svoje zákonné práva, ktoré mu priznáva Civilný sporový

poriadok (ďalej aj „CSP“). Odvolací súd nerozhodol iba o nároku na náhradu trov za

odvolacie konanie, o ktorom má právo rozhodovať, ale aj o nároku na náhradu trov konania

za celé súdne konanie.

5. Na základe uvedeného tak vznikol stav, kedy nie je možné proti rozhodnutiu

o nároku na náhradu trov konania podať riadny opravný prostriedok, teda odvolanie, pretože

opravný prostriedok proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný. Krajský súd tak

konal napriek tomu, že v ustanovení jasne deklaruje a predpokladá, že

rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (nie o ich vyčíslení) má prejsť odvolacím

konaním.

6. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie v časti o nároku na náhradu

trov konania je nezákonné a výrazne zasahuje do sťažovateľkinho práva na spravodlivý

súdny proces, práva na prístup k súdu a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Okrem toho

ním bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd sa

nevysporiadal s návrhom sťažovateľky na nepriznanie nároku na náhradu trov konania

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Krajský súd si tak protiústavne atrahoval

kompetenciu rozhodovať o nároku na náhradu trov konania za celé predchádzajúce konanie,

čím odňal sťažovateľke možnosť sa proti tomuto rozhodnutiu odvolať, a okrem toho toto

svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil, čím zaťažil rozhodnutie aj vadou arbitrárnosti.

7. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na základe napadnutého rozhodnutia bolo

okresným súdom 27. marca 2017 vydané uznesenie o výške trov konania, na základe

ktorého má sťažovateľka v postavení žalobcu zaplatiť žalovanému v 1. rade sumu vo výške

36 218,51 €. Sťažovateľka sa domnieva, že závažnosť a protiústavnosť pochybenia

odvolacieho súdu je nevyhnutné posudzovať práve v kontexte uznesenia okresného súdu,

ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania.

8. Sťažovateľka poukázala na , v zmysle ktorého „súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci“. Vychádzajúc z citovaného

ustanovenia súd v časti o trovách konania v súdnom konaní rozhoduje v prvom rade o tzv.

nároku na náhradu trov konania, t. j. o pomere úspechu a neúspechu strán sporu v súdnom

konaní. V spojitosti s ustanovením , ktoré poukazuje na to, že odvolanie

je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, je

zrejmé, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje výlučne súd prvej inštancie

uznesením.

9. Ak teda krajský súd sám rozhodol o nároku na náhradu trov konania, čím

sťažovateľke vytvoril prekážku pre podanie odvolania, zasiahol tým do jej práva na

spravodlivé súdne konanie a porušil aj tzv. zásadu dvojinštančnosti konania. Preto ak by aj

odvolací súd mohol rozhodovať o nároku na náhradu trov konania ako súd prvej inštancie,

čo však, samozrejme, nemôže, v spojitosti s garanciou práva na spravodlivý súdny proces

mal stranám sporu svojím postupom umožniť, aby bolo zachované ich právo preskúmať

takéto rozhodnutie, a teda podať opravný prostriedok. Odvolací súd sa však týmto

princípom bezdôvodne neriadil.

10. Sťažovateľka ďalej poukázala aj na právnu teóriu, v zmysle ktorej „rozhodovanie

o trovách konania právna úprava dôsledne rozdeľuje najprv na rozhodovanie o nároku na

náhradu trov konania a až potom (po právoplatnosti rozhodnutia) na rozhodovanie o výške

náhrady trov konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania záväzným spôsobom

vyrieši otázku, ktorej strane súd priznáva náhradu trov konania. Náhrada trov konania sa

priznáva podľa pomeru úspechu vo veci, podľa procesného zavinenia zastavenia konania

alebo procesného zavinenia vzniku trov konania, alebo podľa dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konanie tiež záväzným spôsobom vyrieši

otázku, v akom pomere (podiele) k celkovým trovám konania súd prizná strane nárok na

náhradu trov konania. Znamená to, že súd jednoznačným spôsobom určí, či má strana

nárok na náhradu všetkých trov v konaní alebo len ich časti.“.

V súlade s uvedeným doktrinálnym názorom je tak zrejmé, že proti rozhodnutiu

o nároku na náhradu trov konanie je vždy prípustné odvolanie, a to bez ohľadu na obsah

samotného výroku a štádia, v ktorom sa súdne konanie skončilo. V danom prípade však

odvolací súd obišiel zákonné ustanovenia upravujúce rozhodovanie o nároku na náhradu

trov konania, a rozhodol tak, že sťažovateľovi výrazne narušil a zamedzil prístup k súdu,

pretože rozhodol o nároku na náhradu trov konania spôsobom, pri ktorom nie je oprávnený

využiť žiadny opravný prostriedok.

11. Na základe uvedeného sťažovateľka uviedla, že postup krajského súdu pri

rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nesie výrazné prvky svojvôle, arbitrárnosti

a je v rozpore s dlhodobou konštantnou praxou i právnou teóriou. Je to viditeľné najmä v:

„ - zjavnom konaní odvolacieho súdu mimo, resp. nad rámec svojich zákonných

kompetencií, ktorého výsledkom je vážne porušenie práva na spravodlivý súdny proces

a práva na súdnu a inú právnu ochranu;

- nesprávnou aplikáciou konštantnej rozhodovacej praxe a judikatúry súdov

a najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku na náhradu trov konania;

- zjavnou svojvôľou a arbitrárnosťou odvolacieho súdu, ktorá sa prejavuje

v nesprávnej aplikácií príslušných zákonných ustanovení a nezapodievaní sa návrhom na

postup podľa ust. ;

- nakoľko odvolací súd rozhodoval o skutočnosti, ktorá nepatrí do jeho kompetencie,

odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože ho takto pozbavil odvolania ako

riadneho opravného prostriedku, pričom toto príslušný zákonný predpis voči totožným

rozhodnutiam súdov prvej inštancie bez výnimky umožňuje.“

12. Sťažovateľka namietala, že krajský súd napadnutým rozhodnutím spôsobil stav,

ktorý nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky a je taký vážny, že má zreteľný

ústavnoprávny presah.

13. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„a/ Výrokom uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: -202

zo dňa 14.02.2017, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, bolo

porušené základné právo spoločnosti INGSTEEL, spol. s r.o., so sídlom Tomášiková 17,

820 09 Bratislava, IČO: 17 320 429 upravené v

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b/ Výrok uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: -202

zo dňa 14.02.2017, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania sa zrušuje.

c/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 374,81 €

(za dva úkony právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej

sťažnosti, za každý vo výške 147,33 €, ďalej príslušný režijný paušál vo výške 2 x 8,84 €

a 20 % DPH vo výške 62,47 €).“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

18. Z podanej sťažnosti je zrejmé, že podľa právneho názoru sťažovateľky krajský

súd napadnutým rozhodnutím v časti o nároku na náhradu trov konania výrazne zasiahol

do jej práva na spravodlivý súdny proces, práva na prístup k súdu a práva na súdnu a inú

právnu ochranu tým, že si protiústavne atrahoval kompetenciu rozhodovať o nároku na

náhradu trov konania za celé predchádzajúce konanie, teda aj za konanie vedené súdom

prvej inštancie, čím odňal sťažovateľke možnosť sa proti tomuto rozhodnutiu odvolať

a súčasne sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľky na nepriznanie nároku na náhradu trov

konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorý uplatnila v späťvzatí žaloby.

19. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky

o určenie neexistencie pohľadávok bol žalovaným v 2. rade doručený okresnému súdu

návrh na zmenu jeho procesného postavenia zo žalovaného v 2. rade na žalobcu v 2. rade

z dôvodu zmeny právneho stavu. S uvedeným návrhom vyslovila sťažovateľka v procesnom

postavení žalobcu súhlas. Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2016

návrh žalovaného v 2. rade zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podali odvolanie žalovaný

v 2. rade, ako aj sťažovateľka. Podaním doručeným krajskému súdu 27. januára 2017

sťažovateľka vzala žalobu späť v celom rozsahu zdôvodňujúc, že u žalovaného došlo

k personálnym zmenám v predstavenstve, ako aj v dozornej rade, a preto v súlade

s uvedenými zmenami, ako aj z dôvodu časového odstupu od podania žaloby sa stalo

rozhodovanie o žalobnom návrhu bezpredmetným. Obaja žalovaní oznámili krajskému súdu

súhlas so späťvzatím žaloby. Na základe uvedeného skutkového stavu a v súlade s § 370

ods. 1 (predtým ) krajský súd napadnutým uznesením pripustil späťvzatie

žaloby, rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil, konanie zastavil a rozhodol, že obaja

žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc zo zásady

úspechu v konaní. Na základe napadnutého rozhodnutia okresný súd uznesením z 27. marca

2017 rozhodol o výške trov konania tak, že zaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy

36 218,51 € žalovanému v 1. rade. Žalovaný v 2. rade oznámil, že si náhradu trov konania

neuplatňuje, a preto mu okresný súd voči sťažovateľke náhradu trov nepriznal.

20. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej

inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná

náhradu trov konania protistrane.

Podľa a o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Ústavný súd konštatuje, že ak dôjde k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia

žaloby, je povinnosťou konajúceho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať

procesnú zodpovednosť na strane žalobcu, ako aj žalovaného. Ak niektorý z účastníkov

zavinil zastavenie konania, je povinný nahradiť jeho trovy. Ak sťažovateľka ako žalobkyňa

zobrala žalobu späť bez uvedenia dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie

žalovaných, nemožno pričítať procesné zavinenie žalovaným, a preto trovy konania znáša

v celom rozsahu sťažovateľka ako žalobkyňa tak, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia

krajského súdu.

22. K zásadnej námietke sťažovateľky o nezákonnom postupe krajského súdu,

ktorým jej odňal možnosť podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o nároku na

náhradu trov konania, čím porušil zásadu dvojinštančnosti konania, ústavný súd uvádza, že

z objektívnych dôvodov nie je možné bezvýhradné uplatňovanie tejto sťažovateľkou

akcentovanej zásady, ktorá ani v nie je formulovaná ako

zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. Z právnej úpravy odvolacieho

konania vyplýva niekoľko procesných situácií, kedy súd druhej inštancie prijme

jednostupňové rozhodnutie, teda rozhodnutie, ktorému nepredchádza rozhodnutie súdu

prvej inštancie, v odvolacom konaní (napr. podľa odvolací súd v prípade

zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania za

celé konanie). Z uvedeného vyplýva, že dovoľuje, aby sa vo veci

rozhodlo s konečnou platnosťou v jednom stupni, pokiaľ je tomu tak z rozumných dôvodov.

V takom prípade nedochádza k porušovaniu základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

23. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie tiež poukázala aj na § 357

písm. m) , v zmysle ktorého odvolanie je prípustné proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie o nároku na náhradu trov konania, na základe ktorého sťažovateľka dospela

k záveru, že rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania musí prejsť odvolacím konaním.

Podľa názoru ústavného súdu zo znenia predmetného ustanovenia Civilného sporového

poriadku síce vyplýva, že rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podlieha

prieskumnej právomoci odvolacieho súdu, avšak uvedené platí, pokiaľ uznesením o náhrade

trov konania rozhoduje súd prvej inštancie, čo nie je prípad sťažovateľky, a preto i túto jej

námietku vyhodnotil ústavný súd ako právne irelevantnú.

24. Pokiaľ sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu

jeho nedostatočného odôvodenia, keďže krajský súd sa jej návrhom nepriznať náhradu trov

konania žiadnej zo strán z dôvodov hodných osobitného zreteľa vôbec nezaoberal, ústavný

súd konštatuje, že zodpovedá skutočnosti, že z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je

bez ďalšieho zrejmé, ako krajský súd s návrhom sťažovateľky na postup podľa

naložil.

25. Sťažovateľka v podaní, ktorým vzala svoju žalobu v celom rozsahu späť,

poukázaním na personálne prepojenie predsedu predstavenstva so žalovaným v 1. rade

odkazujúc na žalobný návrh svoje tvrdenia bližšie nešpecifikovala a nepredložila žiadne

dôkazy a o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka mala eminentný záujem na aplikácii , svoj

návrh odôvodnila zjavne nedostatočne a zovšeobecňujúco, nerešpektujúc základnú procesnú

povinnosť vyplývajúcu z . Preukázanie existencie dôvodov hodných osobitného

zreteľa musí preukázať tá procesná strana, ktorá sa ich zohľadnenia dovoláva pri

rozhodovaní o náhrade trov konania. Argumentácia sťažovateľky však zostala len v rovine

nepreukázaného tvrdenia. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nemal k dispozícii

skutkový podklad pre úvahy o možnosti odchýliť sa od zásadného pravidla regulujúceho

priznávanie náhrady trov konania v súdnom konaní v prospech výnimočného postupu

umožneného , keďže sťažovateľka mu vo svojom podaní označenom

„Späťvzatie“ nepredložila argumenty a dôkazy potrebné pre posúdenie existencie či

neexistencie prípadov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľka tak prispela k stavu, keď

krajský súd nemal podklady, na základe ktorých by mohol zvážiť aplikáciu .

26. Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu o nároku na

náhradu trov konania a sťažovateľkou označenými právami, a preto jej sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2017