Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 295/2017
PDF · 192.74 KB
No categories available
I. ÚS 295/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 44/2013 z 18. septembra 2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo V 1/2015 z 25. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
, o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. júna 2016 doručená sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 44/2013 z 18. septembra 2014
(ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obdo V 1/2015 z 25. februára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že správca konkurznej podstaty úpadcu
, na majetok ktorého je Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 K 105/2001 vedené konkurzné konanie
podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní “), postupom podľa § 19 zákona o konkurze
a vyrovnaní spísal do majetku konkurznej podstaty nehnuteľnosti v katastrálnom území
zapísané v evidencii katastra nehnuteľností ako vlastníctvo tretích osôb. Tieto sporné
nehnuteľnosti nadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou s Fondom národného
majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) ako predávajúcim podľa zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“). Pred vyhlásením konkurzu úpadca previedol
so súhlasom fondu sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z 21. februára 2001
na kupujúceho , za dohodnutú kúpnu cenu 11 801 460 Sk.
V ten istý deň uzatvoril fond, úpadca a spoločnosť ,
dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, ktorou sa dohodli na započítaní vzájomne
kryjúcich sa pohľadávok.
3. Sťažovateľ považoval predaj sporných nehnuteľností na spoločnosť
, za neplatný z viacerých dôvodov, najmä pre rozpor
súhlasu fondu z kogentným ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii, pre porušenie
povinnosti splniť záväzok podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii v spojitosti
s neplatnosťou dohody o započítaní a pre nezákonný následný postup súdnej exekútorky
pri speňažovaní nehnuteľností úpadcu ako povinnej osoby mimo dražby nehnuteľnosti.
4. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 6 Cbi 31/2010 z 12. júna 2013
v znení opravného uznesenia z 12. júla 2013 neprijal argumentáciu sťažovateľa a uložil
sťažovateľovi povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu všetky sporné
nehnuteľnosti. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, odvolací
najvyšší súd sa však v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym
posúdením veci prvostupňovým súdom, a preto odvolanie sťažovateľa napadnutým
rozsudkom zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, o ktorom
rozhodol dovolací senát najvyššieho súdu tak, že ho odmietol.
5. Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením
najvyššieho súdu v dovolacom konaní boli porušené jeho označené základné práva. Ústavnú
sťažnosť odôvodňuje v podstatnom takto:
„Odôvodnenie rozsudku 2 (krajského súdu, pozn.) je založené na hypotéze, že medzi
Fondom národného majetku SR a úpadcom existovali vzájomné, započítania schopné
pohľadávky, ktoré Dohodou o započítaní podľa § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka
resp. § 358 a nasl. Obchodného zákonníka zanikli. Ak nie je splnená podmienka aplikácie
právnej normy, hypotéza (v našom prípade existencia vzájomných pohľadávok), následok
právnej normy, dispozícia (v našom prípade zánik vzájomných pohľadávok) nenastane.
Pri absencii existencie započítania schopnej pohľadávky teda nemôže dôjsť k (aj keď medzi
stranami Dohody o započítaní želateľnému) právnemu následku.
Prvostupňový súd najskôr v rozsudku 1 vyslovil, že podmienka existencie vzájomných
pohľadávok splnená nie je, čo aj riadne zdôvodnil absenciou dohodnutej odplaty
za postúpenie pohľadávky úpadcu voči Fondu národného
majetku SR, a teda nemohol nastať želaný následok v podobe zániku vzájomných
pohľadávok.
Odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil na započítanie pohľadávok Dohodou
odlišný právny názor, pričom k samotnej hypotéze neuviedol, aké úvahy ho viedli
k vysloveniu záveru, že (napriek preukázateľnej absencii dohodnutej odplaty v Dohode
o započítaní) bol splnený predpoklad existencie vzájomných pohľadávok a k zániku
pohľadávky fondu aj došlo...
Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach už stabilne zdôrazňuje povinnosť súdov
rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť
práva, pričom ak sa súd odkloní od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon
dostatočne odôvodniť...
Sťažovateľ v konaní napadnutom touto sťažnosťou poukazoval na odlišné právne
posúdenie otázky zániku pohľadávok Dohodou o započítaní, vyslovené v iných konaniach
o vylúčenie veci vedených proti sťažovateľovi ako žalovanému. Vo všetkých týchto
konaniach platnosť právneho úkonu, ktorým dotknuté osoby osvedčujú vlastnícke právo
k vylučovanej veci posudzoval súd len ako prejudiciálnu (predurčujúcu, predbežnú) otázku.
Ako prejudiciálnu otázku súd zároveň posudzoval aj platnosť Dohody o započítaní a otázku
existencie vzájomných pohľadávok a ich zániku. Vyriešenie prejudiciálnej otázky bolo teda
predpokladom pre rozhodnutie v veci samej, aj keď nie je obsiahnuté vo výroku rozsudkov,
v prípadoch dnes už právoplatne rozhodnutých v prospech sťažovateľa. ...
Povinnosť rozhodovať v obdobných veciach rovnako vyplýva aj z jedného
zo základných princípov racionálnej právnej argumentácie - z princípu univerzalizácie
(zovšeobecnenia). Podľa princípu univerzalizácie, argumentácia každého účastníka,
vrátane súdu, musí byť aplikovateľná nielen na konkrétny prípad, ale aj na iné prípady,
ktoré sú podobné vo všetkých relevantných aspektoch, pričom aj hodnotový úsudok alebo
povinnosť musí byť aplikovateľný na všetky ďalšie situácie podobné vo všetkých
relevantných aspektoch.
Za diskriminačný možno preto považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť.“
6. V ďalšej časti sťažn osti sťažovateľ interpretuje označené články ústavy
a dohovoru garantujúce základné práva, ktoré mali byť v jeho veci porušené, a na podporu
svojej argumentácie prezentuje aj relevantnú judikatúru ústavného súdu viažucu sa na tieto
práva. Napokon sťažovateľ pomerne rozsiahlo opisuje aj rozhodnutia všeobecných súdov,
ktoré v iných konaniach a na obdobnom skutkovom základe rozhodli odlišne než v tejto
prerokovávanej veci.
7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho súdu, rozsudok najvyššieho súdu
(alternatívne uznesenie najvyššieho súdu) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
12. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa,
že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a v nadväznosti na túto
vadu vec nesprávne právne posúdili. Sťažovateľ argumentoval, že v dôsledku nesprávnej
interpretácie listinných dôkazov zo strany konajúcich súdov, najmä dohody o započítaní
pohľadávok, došlo k zásahu do jeho základných práv. Významnú časť sťažnosti tvorí popis
iných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli podľa názoru sťažovateľa obdobné
konania rozhodnuté inak (v jeho prospech).
13. Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade konštatuje, že pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
neprislúcha mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.
14. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý
upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci
ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého
nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne
vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124
ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti.
15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a rozhodnutia
všeobecných súdov súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia
právnych predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Prevažná časť argumentácie sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti spočíva iba
v zopakovaní takých dôvodov, ktoré už sťažovateľ predniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia odkazujúc
na rozsudok najvyššieho súdu (a aj rozsudok krajského súdu) zhrňujúco vysporiadal
s námietkami sťažovateľa takto:
„... odvolací súd ustálil, že zmluva č. 48/92 uzavretá medzi FNM SR a a. s.
je platná, obsahujúca všetky podstatné náležitosti
podľa zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení ku dňu uzavretia zmluvy, ďalej vyslovil názor,
že dohoda o započítaní zo dňa 21. 02. 2001 je platná, nakoľko jej platnosť akceptovali
všetci účastníci dohody, čo vyplýva aj z následného správania po jej uzavretí. Úpadca,
ktorý získal pohľadávku voči , na základe kúpnej zmluvy
z 21. 02. 2001 ju postúpil na FNM SR, čím sa o túto sumu znížil záväzok úpadcu voči FNM
SR (zo zmluvy č. 48/92). Podľa čl. III dohody o započítaní sa strany dohodli na tom,
že špecifikované pohľadávky v čl. I, II sa započítavajú do výšky, v akej sa kryjú,
t. j. 11 801 460,- Sk. Úpadcovi bol na prevod privatizovaného majetku udelený súhlas
FNM SR…
Súd zistil, že predaj dotknutého majetku bol vykonaný v exekučnom konaní.
speňaženie však nebolo vykonané súdnou dražbou a schválením príklepu tak, ako to
ukladajú ustanovenia Exekučného poriadku Predaj bol vykonaný samotným povinným
kúpnou zmluvou zo dňa 21. 02. 2001 so súhlasom súdnej exekútorky. Exekučným poriadkom
/na rozdiel od zákona č. 328/1991 Zb., § 14 ods. 1 písm. a/ však nie je upravený žiadny
dôsledok porušenia zákazu nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii povinným (odkaz
na rozsudok 4Cdo/107/2007). Z tohto dôvodu súd nemohol vidieť porušenie zákazu
nakladať s majetkom počas exekúcie povinným ako dôvod absolútnej neplatnosti právneho
úkonu...
K námietke odvolateľa o odlišných rozhodnutiach v obdobných veciach uviedol,
že nejde o záväzné rozhodnutia, i keď v záujme princípu právnej istoty by totožné veci mali
byť rovnako posúdené. Pri riešení prejudiciálnej otázky (napr. platnosti Dohody), by však
pre súd boli záväzné také súdne rozhodnutia, ktoré by túto otázku právoplatne vyriešili
vo výroku (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Právoplatné rozhodnutie totiž zakladá stav právnej istoty,
resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti
súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne
nezmeniteľným a záväzným, takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom
konaní tých istých účastníkov záväzné. V predmetnej veci však k vydaniu právoplatného
rozhodnutia, ktorým by bola vo výroku vyriešená otázka platnosti postúpenia pohľadávok
úpadcu a FNM SR, ako aj platnosti kúpnych zmlúv z 21. 02. 2001 (medzi úpadcom
a ) a z 10. 12. 2009 (medzi žalobcom a ) nedošlo.
Otázku platnosti Dohody o vzájomnom započítaní a kúpnych zmlúv súdy v tomto konaní
posudzovali samostatne na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.“
18. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
v spojitosti s odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne vysvetľuje,
na základe akých vykonaných dôkazov a aplikáciou ktorých relevantných právnych
predpisov konajúce súdu dospeli k odlišnému právnemu názoru a argumentácii sťažovateľa
a jeho následnému odvolaniu a dovolaniu nevyhoveli. V napadnutých rozhodnutiach
najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho
robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.
Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia nie sú arbitrárne a dávajú odpoveď na všetky otázky,
prečo nebolo vyhovené odvolaniu a následnému dovolaniu. Ústavný súd poznamenáva,
že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
19. K namietanej rozdielnej rozhodovacej praxe ústavný súd uvádza, že nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie
rozhodovacej prax je vecou najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). Protichodné
závery vyslovené v obdobných prípadoch síce neprispievajú k naplneniu účelu právnej
istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie, avšak samy osebe nespôsobujú porušenie
základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Len samotná skutočnosť, že najvyšší súd
vo svojich ďalších rozhodnutiach dospel k odlišnému názoru, nezakladá porušenie
základných práv sťažovateľa.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2017