Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 295/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu

, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2014 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu

, o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. júna 2016 doručená sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2014

(ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že správca konkurznej podstaty úpadcu

, na majetok ktorého je Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. vedené konkurzné konanie

podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní “), postupom podľa § 19 zákona o konkurze

a vyrovnaní spísal do majetku konkurznej podstaty nehnuteľnosti v katastrálnom území

zapísané v evidencii katastra nehnuteľností ako vlastníctvo tretích osôb. Tieto sporné

nehnuteľnosti nadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou s Fondom národného

majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) ako predávajúcim podľa

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“). Pred vyhlásením konkurzu úpadca previedol

so súhlasom fondu sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z 21. februára 2001

na kupujúceho , za dohodnutú kúpnu cenu 11 801 460 Sk.

V ten istý deň uzatvoril fond, úpadca a spoločnosť ,

dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, ktorou sa dohodli na započítaní vzájomne

kryjúcich sa pohľadávok.

3. Sťažovateľ považoval predaj sporných nehnuteľností na spoločnosť

, za neplatný z viacerých dôvodov, najmä pre rozpor

súhlasu fondu z kogentným ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii, pre porušenie

povinnosti splniť záväzok podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii v spojitosti

s neplatnosťou dohody o započítaní a pre nezákonný následný postup súdnej exekútorky

pri speňažovaní nehnuteľností úpadcu ako povinnej osoby mimo dražby nehnuteľnosti.

4. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 12. júna 2013

v znení opravného uznesenia z 12. júla 2013 neprijal argumentáciu sťažovateľa a uložil

sťažovateľovi povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu všetky sporné

nehnuteľnosti. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, odvolací

najvyšší súd sa však v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym

posúdením veci prvostupňovým súdom, a preto odvolanie sťažovateľa napadnutým

rozsudkom zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, o ktorom

rozhodol dovolací senát najvyššieho súdu tak, že ho odmietol.

5. Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením

najvyššieho súdu v dovolacom konaní boli porušené jeho označené základné práva. Ústavnú

sťažnosť odôvodňuje v podstatnom takto:

„Odôvodnenie rozsudku 2 (krajského súdu, pozn.) je založené na hypotéze, že medzi

Fondom národného majetku SR a úpadcom existovali vzájomné, započítania schopné

pohľadávky, ktoré Dohodou o započítaní podľa a nasl.

resp. a nasl. zanikli. Ak nie je splnená podmienka aplikácie

právnej normy, hypotéza (v našom prípade existencia vzájomných pohľadávok), následok

právnej normy, dispozícia (v našom prípade zánik vzájomných pohľadávok) nenastane.

Pri absencii existencie započítania schopnej pohľadávky teda nemôže dôjsť k (aj keď medzi

stranami Dohody o započítaní želateľnému) právnemu následku.

Prvostupňový súd najskôr v rozsudku 1 vyslovil, že podmienka existencie vzájomných

pohľadávok splnená nie je, čo aj riadne zdôvodnil absenciou dohodnutej odplaty

za postúpenie pohľadávky úpadcu voči Fondu národného

majetku SR, a teda nemohol nastať želaný následok v podobe zániku vzájomných

pohľadávok.

Odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil na započítanie pohľadávok Dohodou

odlišný právny názor, pričom k samotnej hypotéze neuviedol, aké úvahy ho viedli

k vysloveniu záveru, že (napriek preukázateľnej absencii dohodnutej odplaty v Dohode

o započítaní) bol splnený predpoklad existencie vzájomných pohľadávok a k zániku

pohľadávky fondu aj došlo...

Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach už stabilne zdôrazňuje povinnosť súdov

rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť

práva, pričom ak sa súd odkloní od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon

dostatočne odôvodniť...

Sťažovateľ v konaní napadnutom touto sťažnosťou poukazoval na odlišné právne

posúdenie otázky zániku pohľadávok Dohodou o započítaní, vyslovené v iných konaniach

o vylúčenie veci vedených proti sťažovateľovi ako žalovanému. Vo všetkých týchto

konaniach platnosť právneho úkonu, ktorým dotknuté osoby osvedčujú vlastnícke právo

k vylučovanej veci posudzoval súd len ako prejudiciálnu (predurčujúcu, predbežnú) otázku.

Ako prejudiciálnu otázku súd zároveň posudzoval aj platnosť Dohody o započítaní a otázku

existencie vzájomných pohľadávok a ich zániku. Vyriešenie prejudiciálnej otázky bolo teda

predpokladom pre rozhodnutie v veci samej, aj keď nie je obsiahnuté vo výroku rozsudkov,

v prípadoch dnes už právoplatne rozhodnutých v prospech sťažovateľa. ...

Povinnosť rozhodovať v obdobných veciach rovnako vyplýva aj z jedného

zo základných princípov racionálnej právnej argumentácie - z princípu univerzalizácie

(zovšeobecnenia). Podľa princípu univerzalizácie, argumentácia každého účastníka,

vrátane súdu, musí byť aplikovateľná nielen na konkrétny prípad, ale aj na iné prípady,

ktoré sú podobné vo všetkých relevantných aspektoch, pričom aj hodnotový úsudok alebo

povinnosť musí byť aplikovateľný na všetky ďalšie situácie podobné vo všetkých

relevantných aspektoch.

Za diskriminačný možno preto považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť.“

6. V ďalšej časti sťažn osti sťažovateľ interpretuje označené články

a dohovoru garantujúce základné práva, ktoré mali byť v jeho veci porušené, a na podporu

svojej argumentácie prezentuje aj relevantnú judikatúru ústavného súdu viažucu sa na tieto

práva. Napokon sťažovateľ pomerne rozsiahlo opisuje aj rozhodnutia všeobecných súdov,

ktoré v iných konaniach a na obdobnom skutkovom základe rozhodli odlišne než v tejto

prerokovávanej veci.

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho súdu, rozsudok najvyššieho súdu

(alternatívne uznesenie najvyššieho súdu) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

12. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa,

že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a v nadväznosti na túto

vadu vec nesprávne právne posúdili. Sťažovateľ argumentoval, že v dôsledku nesprávnej

interpretácie listinných dôkazov zo strany konajúcich súdov, najmä dohody o započítaní

pohľadávok, došlo k zásahu do jeho základných práv. Významnú časť sťažnosti tvorí popis

iných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli podľa názoru sťažovateľa obdobné

konania rozhodnuté inak (v jeho prospech).

13. Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade konštatuje, že pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

neprislúcha mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

14. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý

upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci

ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého

nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne

vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (). Podľa čl. 124

ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti.

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a rozhodnutia

všeobecných súdov súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia

právnych predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Prevažná časť argumentácie sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti spočíva iba

v zopakovaní takých dôvodov, ktoré už sťažovateľ predniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia odkazujúc

na rozsudok najvyššieho súdu (a aj rozsudok krajského súdu) zhrňujúco vysporiadal

s námietkami sťažovateľa takto:

„... odvolací súd ustálil, že zmluva č. 48/92 uzavretá medzi FNM SR a a. s.

je platná, obsahujúca všetky podstatné náležitosti

podľa v platnom znení ku dňu uzavretia zmluvy, ďalej vyslovil názor,

že dohoda o započítaní zo dňa 21. 02. 2001 je platná, nakoľko jej platnosť akceptovali

všetci účastníci dohody, čo vyplýva aj z následného správania po jej uzavretí. Úpadca,

ktorý získal pohľadávku voči , na základe kúpnej zmluvy

z 21. 02. 2001 ju postúpil na FNM SR, čím sa o túto sumu znížil záväzok úpadcu voči FNM

SR (zo zmluvy č. 48/92). Podľa čl. III dohody o započítaní sa strany dohodli na tom,

že špecifikované pohľadávky v čl. I, II sa započítavajú do výšky, v akej sa kryjú,

t. j. 11 801 460,- Sk. Úpadcovi bol na prevod privatizovaného majetku udelený súhlas

FNM SR…

Súd zistil, že predaj dotknutého majetku bol vykonaný v exekučnom konaní.

speňaženie však nebolo vykonané súdnou dražbou a schválením príklepu tak, ako to

ukladajú ustanovenia Exekučného poriadku Predaj bol vykonaný samotným povinným

kúpnou zmluvou zo dňa 21. 02. 2001 so súhlasom súdnej exekútorky. Exekučným poriadkom

/na rozdiel od , však nie je upravený žiadny

dôsledok porušenia zákazu nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii povinným (odkaz

na rozsudok ). Z tohto dôvodu súd nemohol vidieť porušenie zákazu

nakladať s majetkom počas exekúcie povinným ako dôvod absolútnej neplatnosti právneho

úkonu...

K námietke odvolateľa o odlišných rozhodnutiach v obdobných veciach uviedol,

že nejde o záväzné rozhodnutia, i keď v záujme princípu právnej istoty by totožné veci mali

byť rovnako posúdené. Pri riešení prejudiciálnej otázky (napr. platnosti Dohody), by však

pre súd boli záväzné také súdne rozhodnutia, ktoré by túto otázku právoplatne vyriešili

vo výroku ( ). Právoplatné rozhodnutie totiž zakladá stav právnej istoty,

resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti

súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne

nezmeniteľným a záväzným, takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom

konaní tých istých účastníkov záväzné. V predmetnej veci však k vydaniu právoplatného

rozhodnutia, ktorým by bola vo výroku vyriešená otázka platnosti postúpenia pohľadávok

úpadcu a FNM SR, ako aj platnosti kúpnych zmlúv z 21. 02. 2001 (medzi úpadcom

a ) a z 10. 12. 2009 (medzi žalobcom a ) nedošlo.

Otázku platnosti Dohody o vzájomnom započítaní a kúpnych zmlúv súdy v tomto konaní

posudzovali samostatne na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.“

18. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

v spojitosti s odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne vysvetľuje,

na základe akých vykonaných dôkazov a aplikáciou ktorých relevantných právnych

predpisov konajúce súdu dospeli k odlišnému právnemu názoru a argumentácii sťažovateľa

a jeho následnému odvolaniu a dovolaniu nevyhoveli. V napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho

robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia nie sú arbitrárne a dávajú odpoveď na všetky otázky,

prečo nebolo vyhovené odvolaniu a následnému dovolaniu. Ústavný súd poznamenáva,

že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci

(podobne , ).

19. K namietanej rozdielnej rozhodovacej praxe ústavný súd uvádza, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej prax je vecou najvyššieho súdu (, ). Protichodné

závery vyslovené v obdobných prípadoch síce neprispievajú k naplneniu účelu právnej

istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie, avšak samy osebe nespôsobujú porušenie

základných práv a slobôd garantovaných . Len samotná skutočnosť, že najvyšší súd

vo svojich ďalších rozhodnutiach dospel k odlišnému názoru, nezakladá porušenie

základných práv sťažovateľa.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2017