Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 351/2017
PDF · 269.73 KB
No categories available
II. ÚS 351/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 351/2017 -14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , zastúpenej ius aegis, s. r. o.,
Ferienčíkova 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Radoslav Zigo, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I
č. k. 31 K 58/2014 -6632 z 30. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 , čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 K 58/2014 -6632
z 30. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením z 9. februára 2015
vyhlásil konkurz na majetok dlžníka ,
(ďalej len „úpadca“), a ustanovil správcu.
Sťažovateľ si súhrnnou prihláškou z 25. februára 2015 prihlásil svoje pohľadávky
v celkovej sume 11 910 824,20 €.
Dňa 16. apríla 2015 bol v obchodnom vestníku uverejnený oznam správcu o zvolaní
prvej schôdze veriteľov na 25. máj 2015.
Dňa 25. mája 2015 sa prvej schôdze veriteľov zúčastnil aj sťažovateľ ako veriteľ.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Prvá schôdza veriteľov prijala nasledovné uznesenia:
(i) uznesenie č. 1 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol
za prvého člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 137,
“
(ii) uznesenie č. 2 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol
za druhého člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 142,
s počtom hlasov 167 776 109.“
(iii) uznesenie č. 3 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol
za tretieho člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 80,
s celkovým počtom hlasov 166 183 761.“
(iv) uznesenie č. 4 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov
o návrhu veriteľa s poradovým číslom 137, na ustanovenie
nového správcu do funkcie správcu úpadcu, schôdza veriteľov sa uzniesla na výmene
správcu úpadcu a do funkcie ustanovila nového správcu, a to spoločnosť
...“»
Uznesením z 8. júna 2015 uverejneným v obchodnom vestníku 15. júna 2015
na základe návrhov viacerých veriteľov okresný súd zrušil všetky uznesenia prijaté prvou
schôdzou veriteľov a uložil správcovi, «aby „opätovne zvolal prvú schôdzu veriteľov
v lehote 10 pracovných dní od dňa zverejnenia tohoto uznesenia v obchodnom vestníku.“».
Dňa 25. júna 2015 bol v obchodnom vestníku uverejnený oznam správcu o zvolaní
opakovanej prvej schôdze veriteľov na 27. júl 2015. Dňa 27. júla 2015 sa konala opakovaná
prvá schôdza veriteľov, ktorá prijala uznesenia v zásade totožné ako prvá schôdza veriteľov
z 25. mája 2015.
Proti uzneseniam opakovanej prvej schôdze veriteľov podal sťažovateľ odôvodnené
námietky, resp. sa pripojil k odôvodneným námietkam iných veriteľov. Následne návrhom
doručeným okresnému súdu sa sťažovateľ domáhal, aby okresný súd odložil vykonateľnosť
predmetných uznesení a aby tieto uznesenia zrušil.
Okresný súd rozhodol uznesením z 24. septembra 2015 tak, že návrh sťažovateľa
zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 24. septembra 2015 „sťažnosť
podľa čl. 127 Ústavy , ktorá je vedená na Ústavnom súde SR pod sp. zn. RVP 15588/2015“.
Dňa 26. októbra 2015 sa uskutočnilo zasadnutie veriteľského výboru úpadcu, «ktoré
prijalo uznesenie č. 1 v nasledovnom znení:
„Veriteľský výbor volí za predsedu veriteľského výboru veriteľa
.“
... Zápisnica zo zasadnutia veriteľské výboru bola publikovaná v obchodnom vestníku
č. 222/2015 zo dňa 19. novembra 2015.».
Sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu domáhal, aby okresný súd zrušil
uznesenie č. 1 veriteľského výboru z 26. októbra 2015 a aby pozastavil jeho účinnosť
do skončenia konania o návrhu. Okresný súd rozhodol napadnutým uznesením
z 30. novembra 2015 tak, že návrh zamietol.
Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd v napadnutom uznesení nedal odpovede
na argumenty, ktoré uviedol v návrhu na zrušenie uznesenia veriteľského výboru
z 26. októbra 2015, a tiež namieta, že výklad príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z. “) okresným súdom odporuje ich zmyslu a účelu.
Sťažovateľ v prvom rade argumentuje tým, že „ nie je
nezabezpečeným veriteľom a nespĺňa zákonné predpoklady byť volená za predsedu
veriteľského výboru.“.
Sťažovateľ argumentuje ďalej tým, že , nie je veriteľom
zistenej nezabezpečenej pohľadávky a zároveň nie je veriteľom zistenej zabezpečenej
pohľadávky, keďže si prihlásila zabezpečenú pohľadávku, ktorá bola účinne popretá
viacerými veriteľmi – čo do výšky, do právneho dôvodu, do poradia a do zabezpečenia.
podala žalobu o určenie popretej pohľadávky, o ktorej nebolo
právoplatne rozhodnuté. Následne sťažovateľ poukazuje na to, že konkurzný súd
„na základe predložených listín (prejudiciálne) ustálil, že existuje predpoklad existencie
práv popretého zabezpečeného veriteľa , a na základe tohto
predbežného posúdenia priznal vo vzťahu k popretej
zabezpečenej pohľadávke hlasovacie práva ako aj ďalšie práva veriteľa;
... podľa názoru Sťažovateľa rozhodnutie súdu o priznaní hlasovacích práv podľa
§ 32a ZKR v prospech popretého zabezpečeného veriteľa (čo do výšky, čo do právneho
dôvodu, čo do poradia a čo do zabezpečenia) nijakým spôsobom nezakladá vznik práva
tohto popretého nezabezpečeného veriteľa byť volený do veriteľského výboru (ktorý
je orgánom nezabezpečených veriteľov). Takéhoto popretého veriteľa zabezpečenej
pohľadávky... totiž nemožno ani v dôsledku rozhodnutia súdu podľa § 32a ZKR považovať
ani za veriteľa zistenej nezabezpečenej pohľadávky podľa § 33 ZKR , ani za veriteľa zistenej
zabezpečenej pohľadávky podľa § 37 ods. 2 ZKR .“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd sa v napadnutom uznesení
a ani v uzneseniach, na ktoré sa odvoláva (t. j. v uzneseniach z 8. júna 2015
a 24. septembra 2015), nevyrovnal s jeho argumentáciou, podľa ktorej rozhodnutie
o priznaní hlasovacích práv v prospech popretého veriteľa zabezpečenej pohľadávky
nemožno aplikovať pri hlasovaní o členoch veriteľského výboru. Sťažovateľ tiež uvádza,
že účelom § 32a zákona č. 7/2005 Z. z. „bolo zabezpečiť ochranu účelovo popretých
veriteľov v konkurznom konaní a tým zabezpečiť rovnosť (rovnaké práva) veriteľov
s rovnakým postavením. Účelové popretie veriteľa zo strany iného veriteľa bolo totiž často
využívaným prostriedkom na získanie kontroly na konkurzným konaním v neprospech takto
účelovo popretého veriteľa (často s významným počtom hlasov). Účelom ustanovenia § 32a
ZKR však v žiadnom prípade nebolo umožniť, aby popretý zabezpečený veriteľ mohol
hlasovať o voľbe členov veriteľského výboru, a už vôbec nie, aby sa mohol stať predsedom
veriteľského výboru...“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že zasadnutie veriteľského výboru nebolo
zvolané v lehote podľa § 38 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. , keďže „veriteľský výbor
bol zvolený opakovanou prvou schôdzou veriteľov Úpadcu, ktorá sa uskutočnila
dňa 27. júla 2015. Zákonná lehota na konanie prvého zasadnutia veriteľského výboru teda
uplynula dňa 11. augusta 2015. Prvé zasadnutie veriteľského výboru úpadcu sa však
uskutočnilo až dňa 26. októbra 2015.“. Sťažovateľ na tomto základe namietal nezákonnosť
prvého zasadnutia veriteľského výboru, okresný súd sa však s touto námietkou nijako
nevysporiadal.
Okresný súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal ani s námietkou, že správca alebo
predseda veriteľského výboru postupovali v rozpore s § 38 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z.
pri zverejňovaní odpisu zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru. Sťažovateľ poukazuje
na to, že „zasadnutie veriteľského výboru Úpadcu sa uskutočnilo dňa 26. októbra 2015.
Päťdňová lehota na doručenie zápisnice správcovi (nestačí jej odovzdanie na poštovú
prepravu) teda uplynula predsedovi veriteľského výboru dňa 2. novembra 2015. Správca
bol povinný najneskôr nasledujúci pracovný deň (t. j. 3. novembra 2015) zabezpečiť
zverejnenie zápisnice v obchodnom vestníku.
... Pokiaľ by si predseda veriteľského výboru a správca riadne splnili svoje zákonné
povinnosti, odpis zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru by musel byť zverejnený
v obchodnom vestníku najneskôr zo dňa 10. novembra 2015. Odpis zápisnice zo zasadnutia
veriteľského výboru bol však zverejnený v obchodnom vestníku zo dňa
19. novembra 2015.“.
Podľa sťažovateľa všetky uvedené porušenia zákona – t. j. pri voľbe
za predsedu veriteľského výboru, zvolávaní zasadnutia veriteľského výboru
a zverejňovaní zápisnice z uvedeného zasadnutia veriteľského výboru – predstavujú rozpor
so spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov, keďže „základným a primárnym
spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov je dodržiavanie zákona počas konkurzného
konania“. V tejto súvislosti sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že „
a priori nemôže vykonávať funkciu predsedu veriteľského výboru v spoločnom záujme
nezabezpečených veriteľov, ale práve naopak pri výkone funkcie bude sledovať svoj vlastný
záujem (t. j. záujem popretého zabezpečeného veriteľa...“. Podľa sťažovateľa sa okresný
súd nevysporiadal ústavne akceptovateľne ani s touto jeho námietkou, keďže vychádzal
z tvrdenia, že „zasadnutie veriteľského výboru Úpadcu prebehlo v súlade so zákonom“,
a taktiež z tvrdenia «o údajnom „neunesení dôkazného bremena“ zo strany Sťažovateľa».
Podľa sťažovateľa okresný súd dospel k záveru o zákonnosti zasadnutia veriteľského
výboru bez odôvodnenia a bez toho, aby sa vysporiadal s jeho námietkami. Pokiaľ ide
o záver o neunesení dôkazného bremena, sťažovateľ poukazuje na to, že všetky jeho
skutkové tvrdenia v návrhu na zrušenie uznesenia č. 1 „vyplývajú z dokumentov založených
v súdnom spise, a teda tieto skutkové tvrdenia nie sú predmetom dokazovania. Je teda
zrejmé, že záver súdu o údajnom neunesení dôkazného bremena je vo vzťahu k týmto
skutkovým tvrdeniam Sťažovateľa bezpredmetný. Navyše, Sťažovateľ ako prílohu k jeho
návrhu na zrušenie uznesenia č. 1 prijaté veriteľským výborom Úpadcu predložil duplicitne
predložil 8 listinných dôkazov, ktoré už súd v spise mal založené.“.
Rovnako tak argumentácia sťažovateľa o rozpore uznesenia č. 1 so spoločným
záujmom nezabezpečených veriteľov je založená na premisách, ktoré „nemajú charakter
skutkových tvrdení, ale majú charakter právnych argumentov, ku ktorým Sťažovateľ dospel
interpretáciou právnych predpisov. V súvislosti s vyššie uvedenými tvrdeniami teda
nemožno hovoriť o unesení (resp. neunesení) dôkazného bremena, keďže právne predpisy
(ani ich interpretácia) zo zrejmých dôvodov nie je predmetom dokazovania.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že namietané skutočnosti a napadnuté uznesenie viedli
k porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy . Napadnutým
uznesením „bol totiž aprobovaný taký procesný postup pri voľbe predsedu veriteľského
výboru, na základe ktorého boli rovnaké práva poskytnuté veriteľom s nerovnakým
postavením, keď popretému zabezpečenému veriteľovi priznané
právo voliť a byť volený za predsedu veriteľského výboru (t. j. veriteľského orgánu
nezabezpečených veriteľov), čím súčasne došlo k znevýhodneniu Sťažovateľa
(ako nezabezpečeného veriteľa) ako aj ostatných nezabezpečených veriteľov.“.
Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu jeho základného
práva na ochranu vlastníckeho práva, keďže «v konkurznom konaní totiž uplatnil svoje
pohľadávky (majetok), a napriek jeho „legitímnemu očakávaniu“ pri splnení podmienok
a predpokladov vymedzených procesnými predpismi (ZKR) Sťažovateľ v konkurznom konaní
doposiaľ nemal také postavenie ani nemal k dispozícii takú zákonnú ochranu jeho
vlastníckeho práva (t. j. jeho pohľadávok), akú mu zákon poskytuje, keďže, okrem iného,
v dôsledku nezákonného zvolenia veriteľa za predsedu
veriteľského výboru Úpadcu postavenie Sťažovateľa v rámci konkurzného konania
na Úpadcu nezodpovedá príslušným zákonným ustanoveniam.».
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 a 3
Ústavy , právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo
na majetok v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu Uznesením Okresného súdu Košice I
sp. zn. 31 K/58/2014 -6632 zo dňa 30. novembra 2015 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.
31 K/58/2014 -6632 zo dňa 30. novembra 2015 v celom rozsahu zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške
363,79 € na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 ,
I. ÚS 110/02 , I. ÚS 88/07 ).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02 ,
I. ÚS 12/05 , I. ÚS 352/06 ).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03 , III. ÚS 60/04 ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04 ).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 30. novembra 2015, ktorým
zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesenia č. 1 veriteľského výboru – o zvolení
predsedu veriteľského výboru, poukázal na priebeh konkurzu na majetok úpadcu a taktiež
na obsah návrhu sťažovateľa. Následne uviedol tieto právne závery:
«Dňa 13. 11. 2015 bola tunajšiemu súdu doručená Zápisnica zo zasadnutia
veriteľského výboru úpadcu konaného dňa 26. 10. 2015.
Zo Zápisnice z predmetného zasadnutia vyplýva, že program uvedeného zasadnutia bol
nasledovný: a) voľba predsedu veriteľského výboru a b) správa o priebehu konkurzného
konania.
V rámci bodu a) programu bolo na predmetnom zasadnutí prijaté uznesenie č. 1,
v znení: „Veriteľský výbor volí za predsedu veriteľského výboru veriteľa .“
Námietky voči predmetnému uzneseniu neuplatnil žiaden z veriteľov.
Súd poukazuje na to, že na opakovanej 1. schôdzi veriteľov konanej dňa 27. 07. 2015
došlo k riadnemu zvoleniu veriteľského výboru. Uznesením zo dňa 08. 06. 2015,
č. k. 31 K/58/2014 -4692 a uznesením zo dňa 24. 09. 2015, č. k. 31 K/58/2014 -6368 sa súd
vysporiadal s otázkou týkajúcou sa veriteľa a jeho postavenia ako zabezpečeného
resp. nezabezpečeného veriteľa v predmetnom konkurznom konaní.
Ako vyplýva zo Zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru konaného
dňa 26. 10. 2015, jeho priebeh ako aj voľba predsedu veriteľského výboru bola v súlade
s programom zasadnutia a v súlade so zákonom.
Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 23. 11. 2015 žiadnym spôsobom nepreukázal,
že predmetné uznesenie prijaté na zasadnutí veriteľského výboru je rozpore so spoločným
záujmom nezabezpečených veriteľov a zároveň nedoložil s výnimkou Zápisnice
zo zasadnutia veriteľského výboru žiaden iný dôkaz, ktorý by uvedené preukazoval.
Dôkazné bremeno je povinnosť účastníka, pokiaľ chce byť úspešný v konaní,
preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre neho privodiť
priaznivý výsledok. Dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, v ktorého záujme
je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností zakladajúcich ním tvrdené právo. Súd
pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že pri povinnosti rozhodnúť o návrhu
navrhovateľa v krátkej zákonnej 7-dňovej lehote v tomto štádiu konania je na strane
navrhovateľa, aby dostatočne preukázal ním tvrdené skutočnosti zakladajúce ním tvrdené
právo.
Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno, nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal rozpor prijatého uznesenie so spoločným
záujmom nezabezpečených veriteľov, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.»
Sťažovateľ namieta, že okresný súd riadne neodôvodnil napadnuté uznesenie
a neposkytol akceptovateľné odpovede na jeho námietky. Sťažovateľ zároveň považuje
právne závery okresného súdu za arbitrárne. Sťažovateľ namieta, že
- ., nespĺňa predpoklady na voľbu predsedu veriteľského
výboru, keďže nie je veriteľom zistenej nezabezpečenej pohľadávky,
- zasadnutie veriteľského výboru nebolo zvolané v lehote 15 dní od jeho zvolenia
v zmysle § 38 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. ,
- odpis zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru nebol zverejnený v súlade
s lehotami ustanovenými v § 38 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. ,
- uznesenie č. 1 veriteľského výboru – o voľbe jeho predsedu – je v rozpore
so spoločným záujmom veriteľov,
- napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené základné práva na rovnosť
účastníkov v konaní a na ochranu vlastníckeho práva z dôvodu, že okresný súd akceptoval
voľbu príslušného veriteľa za predsedu veriteľského výboru.
Ústavný súd nepovažuje právne závery v napadnutom uznesení za arbitrárne, pričom
okresný súd tieto právne závery primerane odôvodnil, preto nie sú ani zjavne
neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu predstavuje
dostatočný podklad pre výrok jeho uznesenia, ktorým zamietol návrh sťažovateľa
na zrušenie uznesenia č. 1 o zvolení príslušného veriteľa za predsedu veriteľského výboru.
K námietke sťažovateľa o tom, že , nemôže byť volená
za predsedu veriteľského výboru, poukazuje ústavný súd na uznesenie okresného súdu
č. k. 31 K 58/2014 -6368 z 24. septembra 2015, v ktorom sa okresný súd vysporiadal
s námietkou sťažovateľa a ďalších veriteľov o tom, že , nemôže
voliť členov veriteľského výboru (aktívne volebné právo) a nemôže byť zvolená za člena
veriteľského výboru (pasívne volebné právo). K uvedenej námietke okresný súd v uznesení
z 24. septembra 2015 uviedol:
„K námietke týkajúcej sa rozporu prijatých uznesení týkajúcich sa voľby členov
veriteľského výboru s ust. § 37 ods. 2 ZKR ohľadne umožnenia hlasovať aj veriteľovi č. 137
súd uvádza, že tým, že zabezpečená pohľadávka veriteľa č. 137 bola účinne popretá iným
veriteľom, v zmysle ust. § 37 ods. 2 ZKR sa nepovažuje za zistenú zabezpečenú pohľadávku,
teda zabezpečovacie právo a poradie tohto veriteľa nebolo zistené a tým, že súd tomuto
veriteľovi priznal hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, predseda schôdze postupoval
v súlade s ust. § 37 ods. 2 ZKR súd uvádza.
ZKR v ust. § 37 ods. 2 stanovuje, že právo voliť a odvolávať členov veriteľského
výboru vrátane práva byť zvolený do veriteľského výboru má aj zabezpečený veriteľ
v rozsahu, v akom jeho zistená zabezpečená pohľadávka pravdepodobne nebude uspokojená
z jeho oddelenej podstaty; rozsah hlasovacieho práva určí správca, pričom vychádza
zo zistenej sumy zabezpečenej pohľadávky a hodnoty majetku uvedenej v súpise majetku
podstát. Členom veriteľského výboru je teda len ten nezabezpečený veriteľ a za zákonom
ustanovených podmienok, aj ten zabezpečený veriteľ, ktorého pohľadávka je zistená
čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti (veriteľ, ktorý má hlasovacie právo).
U zabezpečeného veriteľa musí byť zistené aj zabezpečovacie právo a poradie, inak sa stáva
v nezistenom rozsahu nezabezpečeným veriteľom. Správca teda, podľa názoru súdu,
správne postupoval, ak priznal tomuto veriteľovi hlasovacie právo v danej výške a to s
poukazom na to, že v čase konania tejto schôdze veriteľov účinným popretím zabezpečenej
pohľadávky veriteľmi a čiastočne i správcom, nedošlo k zisteniu zabezpečenej pohľadávky
tohto veriteľa a zároveň tomuto veriteľovi súd priznal hlasovacie práva a ďalšie práva
spojené s popretou pohľadávkou v danej výške.“
Uvedené právne závery okresného súdu v uznesení z 24. septembra 2015 boli
predmetom prieskumu ústavného súdu, ktorý v uznesení sp. zn. II. ÚS 97/2016
zo 4. februára 2016 dospel k záveru, že tieto právne závery okresného súdu sú ústavne
udržateľné.
Vychádzajúc z uvedeného − ak nie je spochybnená ústavná udržateľnosť výkonu
hlasovacieho práva veriteľa − , a tiež jeho zvolenia za člena
veriteľského výboru, nemožno na tom istom argumentačnom základe spochybniť ústavnú
udržateľnosť voľby tohto veriteľa za predsedu veriteľského výboru.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa nezvolania zasadnutia veriteľského
výboru v lehote 15 dní od jeho zvolenia a tiež nezverejnenia odpisu zápisnice zo zasadnutia
veriteľského výboru v príslušných lehotách, ústavný súd tieto námietky neakceptuje.
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie zákonnosti – nedodržanie lehôt
ustanovených zákonom č. 7/2005 Z. z. V súvislosti s týmito námietkami však netvrdí a ani
nepreukazuje také skutočnosti, že namietané porušenia zákonných lehôt mali ústavnoprávny
rozmer, t. j. že boli takej intenzity a mali taký konkrétny dopad na právne postavenie
sťažovateľa ako účastníka predmetného konkurzného konania, že to viedlo k porušeniu
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nepovažoval tieto námietky za dostatočný
podklad na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
Rovnako tak možno akceptovať právny záver okresného súdu, že sťažovateľ
nepreukázal, že voľba príslušného veriteľa za predsedu veriteľského výboru je v rozpore
so spoločným záujmom veriteľov. Sťažovateľove námietky v tomto smere sú hypotetické,
sú zamerané na budúcnosť a vychádzajú z presvedčenia, že „
a priori nemôže vykonávať funkciu predsedu veriteľského výboru v spoločnom záujme
nezabezpečených veriteľov, ale práve naopak pri výkone funkcie bude sledovať svoj vlastný
záujem“. Samotnou voľbou určitého veriteľa za predsedu veriteľského výboru ešte
spravidla nedochádza k rozporu so spoločným záujmom veriteľov. Tento rozpor môže
vzniknúť až následnou konkrétnou činnosťou veriteľského výboru, prípadne jeho predsedu.
V takom prípade bude mať sťažovateľ možnosť namietať, že rozpor so spoločným záujmom
veriteľov skutočne vznikol. V princípe však nemôže sťažovateľ účinne namietať, že takýto
rozpor nepochybne vznikne v budúcnosti vzhľadom na osobu veriteľa, ktorý bol zvolený
za predsedu veriteľského výboru.
Ústavný súd takto nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu z 30. novembra 2015. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z.
je jedným z možných a ústavne udržateľných výkladov.
Sťažovateľom namietané skutočnosti neindikujú ani možnosť vysloviť porušenie
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy .
Samotnou voľbou špecifikovaného veriteľa za predsedu veriteľského výboru
nemohlo dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti
neuvádza také skutočnosti, ktoré by preukazovali existenciu takejto príčinnej súvislosti
medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením okresného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017