Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 351/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej ius aegis, s. r. o.,

Ferienčíkova 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Radoslav Zigo, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

Slovenskej republiky, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I

č. k. -6632 z 30. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -6632

z 30. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením z 9. februára 2015

vyhlásil konkurz na majetok dlžníka ,

(ďalej len „úpadca“), a ustanovil správcu.

Sťažovateľ si súhrnnou prihláškou z 25. februára 2015 prihlásil svoje pohľadávky

v celkovej sume 11 910 824,20 €.

Dňa 16. apríla 2015 bol v obchodnom vestníku uverejnený oznam správcu o zvolaní

prvej schôdze veriteľov na 25. máj 2015.

Dňa 25. mája 2015 sa prvej schôdze veriteľov zúčastnil aj sťažovateľ ako veriteľ.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Prvá schôdza veriteľov prijala nasledovné uznesenia:

(i) uznesenie č. 1 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol

za prvého člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 137,

“

(ii) uznesenie č. 2 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol

za druhého člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 142,

s počtom hlasov 167 776 109.“

(iii) uznesenie č. 3 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol

za tretieho člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 80,

s celkovým počtom hlasov 166 183 761.“

(iv) uznesenie č. 4 v znení: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov

o návrhu veriteľa s poradovým číslom 137, na ustanovenie

nového správcu do funkcie správcu úpadcu, schôdza veriteľov sa uzniesla na výmene

správcu úpadcu a do funkcie ustanovila nového správcu, a to spoločnosť

...“»

Uznesením z 8. júna 2015 uverejneným v obchodnom vestníku 15. júna 2015

na základe návrhov viacerých veriteľov okresný súd zrušil všetky uznesenia prijaté prvou

schôdzou veriteľov a uložil správcovi, «aby „opätovne zvolal prvú schôdzu veriteľov

v lehote 10 pracovných dní od dňa zverejnenia tohoto uznesenia v obchodnom vestníku.“».

Dňa 25. júna 2015 bol v obchodnom vestníku uverejnený oznam správcu o zvolaní

opakovanej prvej schôdze veriteľov na 27. júl 2015. Dňa 27. júla 2015 sa konala opakovaná

prvá schôdza veriteľov, ktorá prijala uznesenia v zásade totožné ako prvá schôdza veriteľov

z 25. mája 2015.

Proti uzneseniam opakovanej prvej schôdze veriteľov podal sťažovateľ odôvodnené

námietky, resp. sa pripojil k odôvodneným námietkam iných veriteľov. Následne návrhom

doručeným okresnému súdu sa sťažovateľ domáhal, aby okresný súd odložil vykonateľnosť

predmetných uznesení a aby tieto uznesenia zrušil.

Okresný súd rozhodol uznesením z 24. septembra 2015 tak, že návrh sťažovateľa

zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 24. septembra 2015 „sťažnosť

podľa , ktorá je vedená na Ústavnom súde SR pod sp. zn. RVP 15588/2015“.

Dňa 26. októbra 2015 sa uskutočnilo zasadnutie veriteľského výboru úpadcu, «ktoré

prijalo uznesenie č. 1 v nasledovnom znení:

„Veriteľský výbor volí za predsedu veriteľského výboru veriteľa

.“

... Zápisnica zo zasadnutia veriteľské výboru bola publikovaná v obchodnom vestníku

č. 222/2015 zo dňa 19. novembra 2015.».

Sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu domáhal, aby okresný súd zrušil

uznesenie č. 1 veriteľského výboru z 26. októbra 2015 a aby pozastavil jeho účinnosť

do skončenia konania o návrhu. Okresný súd rozhodol napadnutým uznesením

z 30. novembra 2015 tak, že návrh zamietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd v napadnutom uznesení nedal odpovede

na argumenty, ktoré uviedol v návrhu na zrušenie uznesenia veriteľského výboru

z 26. októbra 2015, a tiež namieta, že výklad príslušných ustanovení

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ “) okresným súdom odporuje ich zmyslu a účelu.

Sťažovateľ v prvom rade argumentuje tým, že „ nie je

nezabezpečeným veriteľom a nespĺňa zákonné predpoklady byť volená za predsedu

veriteľského výboru.“.

Sťažovateľ argumentuje ďalej tým, že , nie je veriteľom

zistenej nezabezpečenej pohľadávky a zároveň nie je veriteľom zistenej zabezpečenej

pohľadávky, keďže si prihlásila zabezpečenú pohľadávku, ktorá bola účinne popretá

viacerými veriteľmi – čo do výšky, do právneho dôvodu, do poradia a do zabezpečenia.

podala žalobu o určenie popretej pohľadávky, o ktorej nebolo

právoplatne rozhodnuté. Následne sťažovateľ poukazuje na to, že konkurzný súd

„na základe predložených listín (prejudiciálne) ustálil, že existuje predpoklad existencie

práv popretého zabezpečeného veriteľa , a na základe tohto

predbežného posúdenia priznal vo vzťahu k popretej

zabezpečenej pohľadávke hlasovacie práva ako aj ďalšie práva veriteľa;

... podľa názoru Sťažovateľa rozhodnutie súdu o priznaní hlasovacích práv podľa

v prospech popretého zabezpečeného veriteľa (čo do výšky, čo do právneho

dôvodu, čo do poradia a čo do zabezpečenia) nijakým spôsobom nezakladá vznik práva

tohto popretého nezabezpečeného veriteľa byť volený do veriteľského výboru (ktorý

je orgánom nezabezpečených veriteľov). Takéhoto popretého veriteľa zabezpečenej

pohľadávky... totiž nemožno ani v dôsledku rozhodnutia súdu podľa považovať

ani za veriteľa zistenej nezabezpečenej pohľadávky podľa , ani za veriteľa zistenej

zabezpečenej pohľadávky podľa .“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd sa v napadnutom uznesení

a ani v uzneseniach, na ktoré sa odvoláva (t. j. v uzneseniach z 8. júna 2015

a 24. septembra 2015), nevyrovnal s jeho argumentáciou, podľa ktorej rozhodnutie

o priznaní hlasovacích práv v prospech popretého veriteľa zabezpečenej pohľadávky

nemožno aplikovať pri hlasovaní o členoch veriteľského výboru. Sťažovateľ tiež uvádza,

že účelom „bolo zabezpečiť ochranu účelovo popretých

veriteľov v konkurznom konaní a tým zabezpečiť rovnosť (rovnaké práva) veriteľov

s rovnakým postavením. Účelové popretie veriteľa zo strany iného veriteľa bolo totiž často

využívaným prostriedkom na získanie kontroly na konkurzným konaním v neprospech takto

účelovo popretého veriteľa (často s významným počtom hlasov). Účelom ustanovenia § 32a

však v žiadnom prípade nebolo umožniť, aby popretý zabezpečený veriteľ mohol

hlasovať o voľbe členov veriteľského výboru, a už vôbec nie, aby sa mohol stať predsedom

veriteľského výboru...“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že zasadnutie veriteľského výboru nebolo

zvolané v lehote podľa , keďže „veriteľský výbor

bol zvolený opakovanou prvou schôdzou veriteľov Úpadcu, ktorá sa uskutočnila

dňa 27. júla 2015. Zákonná lehota na konanie prvého zasadnutia veriteľského výboru teda

uplynula dňa 11. augusta 2015. Prvé zasadnutie veriteľského výboru úpadcu sa však

uskutočnilo až dňa 26. októbra 2015.“. Sťažovateľ na tomto základe namietal nezákonnosť

prvého zasadnutia veriteľského výboru, okresný súd sa však s touto námietkou nijako

nevysporiadal.

Okresný súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal ani s námietkou, že správca alebo

predseda veriteľského výboru postupovali v rozpore s

pri zverejňovaní odpisu zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru. Sťažovateľ poukazuje

na to, že „zasadnutie veriteľského výboru Úpadcu sa uskutočnilo dňa 26. októbra 2015.

Päťdňová lehota na doručenie zápisnice správcovi (nestačí jej odovzdanie na poštovú

prepravu) teda uplynula predsedovi veriteľského výboru dňa 2. novembra 2015. Správca

bol povinný najneskôr nasledujúci pracovný deň (t. j. 3. novembra 2015) zabezpečiť

zverejnenie zápisnice v obchodnom vestníku.

... Pokiaľ by si predseda veriteľského výboru a správca riadne splnili svoje zákonné

povinnosti, odpis zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru by musel byť zverejnený

v obchodnom vestníku najneskôr zo dňa 10. novembra 2015. Odpis zápisnice zo zasadnutia

veriteľského výboru bol však zverejnený v obchodnom vestníku zo dňa

19. novembra 2015.“.

Podľa sťažovateľa všetky uvedené porušenia zákona – t. j. pri voľbe

za predsedu veriteľského výboru, zvolávaní zasadnutia veriteľského výboru

a zverejňovaní zápisnice z uvedeného zasadnutia veriteľského výboru – predstavujú rozpor

so spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov, keďže „základným a primárnym

spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov je dodržiavanie zákona počas konkurzného

konania“. V tejto súvislosti sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že „

a priori nemôže vykonávať funkciu predsedu veriteľského výboru v spoločnom záujme

nezabezpečených veriteľov, ale práve naopak pri výkone funkcie bude sledovať svoj vlastný

záujem (t. j. záujem popretého zabezpečeného veriteľa...“. Podľa sťažovateľa sa okresný

súd nevysporiadal ústavne akceptovateľne ani s touto jeho námietkou, keďže vychádzal

z tvrdenia, že „zasadnutie veriteľského výboru Úpadcu prebehlo v súlade so zákonom“,

a taktiež z tvrdenia «o údajnom „neunesení dôkazného bremena“ zo strany Sťažovateľa».

Podľa sťažovateľa okresný súd dospel k záveru o zákonnosti zasadnutia veriteľského

výboru bez odôvodnenia a bez toho, aby sa vysporiadal s jeho námietkami. Pokiaľ ide

o záver o neunesení dôkazného bremena, sťažovateľ poukazuje na to, že všetky jeho

skutkové tvrdenia v návrhu na zrušenie uznesenia č. 1 „vyplývajú z dokumentov založených

v súdnom spise, a teda tieto skutkové tvrdenia nie sú predmetom dokazovania. Je teda

zrejmé, že záver súdu o údajnom neunesení dôkazného bremena je vo vzťahu k týmto

skutkovým tvrdeniam Sťažovateľa bezpredmetný. Navyše, Sťažovateľ ako prílohu k jeho

návrhu na zrušenie uznesenia č. 1 prijaté veriteľským výborom Úpadcu predložil duplicitne

predložil 8 listinných dôkazov, ktoré už súd v spise mal založené.“.

Rovnako tak argumentácia sťažovateľa o rozpore uznesenia č. 1 so spoločným

záujmom nezabezpečených veriteľov je založená na premisách, ktoré „nemajú charakter

skutkových tvrdení, ale majú charakter právnych argumentov, ku ktorým Sťažovateľ dospel

interpretáciou právnych predpisov. V súvislosti s vyššie uvedenými tvrdeniami teda

nemožno hovoriť o unesení (resp. neunesení) dôkazného bremena, keďže právne predpisy

(ani ich interpretácia) zo zrejmých dôvodov nie je predmetom dokazovania.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že namietané skutočnosti a napadnuté uznesenie viedli

k porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa . Napadnutým

uznesením „bol totiž aprobovaný taký procesný postup pri voľbe predsedu veriteľského

výboru, na základe ktorého boli rovnaké práva poskytnuté veriteľom s nerovnakým

postavením, keď popretému zabezpečenému veriteľovi priznané

právo voliť a byť volený za predsedu veriteľského výboru (t. j. veriteľského orgánu

nezabezpečených veriteľov), čím súčasne došlo k znevýhodneniu Sťažovateľa

(ako nezabezpečeného veriteľa) ako aj ostatných nezabezpečených veriteľov.“.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu jeho základného

práva na ochranu vlastníckeho práva, keďže «v konkurznom konaní totiž uplatnil svoje

pohľadávky (majetok), a napriek jeho „legitímnemu očakávaniu“ pri splnení podmienok

a predpokladov vymedzených procesnými predpismi Sťažovateľ v konkurznom konaní

doposiaľ nemal také postavenie ani nemal k dispozícii takú zákonnú ochranu jeho

vlastníckeho práva (t. j. jeho pohľadávok), akú mu zákon poskytuje, keďže, okrem iného,

v dôsledku nezákonného zvolenia veriteľa za predsedu

veriteľského výboru Úpadcu postavenie Sťažovateľa v rámci konkurzného konania

na Úpadcu nezodpovedá príslušným zákonným ustanoveniam.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 a 3

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru..., právo

na majetok v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu Uznesením Okresného súdu Košice I

sp. zn. -6632 zo dňa 30. novembra 2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.

-6632 zo dňa 30. novembra 2015 v celom rozsahu zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške

363,79 € na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ( ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

( , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ( ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 30. novembra 2015, ktorým

zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesenia č. 1 veriteľského výboru – o zvolení

predsedu veriteľského výboru, poukázal na priebeh konkurzu na majetok úpadcu a taktiež

na obsah návrhu sťažovateľa. Následne uviedol tieto právne závery:

«Dňa 13. 11. 2015 bola tunajšiemu súdu doručená Zápisnica zo zasadnutia

veriteľského výboru úpadcu konaného dňa 26. 10. 2015.

Zo Zápisnice z predmetného zasadnutia vyplýva, že program uvedeného zasadnutia bol

nasledovný: a) voľba predsedu veriteľského výboru a b) správa o priebehu konkurzného

konania.

V rámci bodu a) programu bolo na predmetnom zasadnutí prijaté uznesenie č. 1,

v znení: „Veriteľský výbor volí za predsedu veriteľského výboru veriteľa .“

Námietky voči predmetnému uzneseniu neuplatnil žiaden z veriteľov.

Súd poukazuje na to, že na opakovanej 1. schôdzi veriteľov konanej dňa 27. 07. 2015

došlo k riadnemu zvoleniu veriteľského výboru. Uznesením zo dňa 08. 06. 2015,

č. k. -4692 a uznesením zo dňa 24. 09. 2015, č. k. -6368 sa súd

vysporiadal s otázkou týkajúcou sa veriteľa a jeho postavenia ako zabezpečeného

resp. nezabezpečeného veriteľa v predmetnom konkurznom konaní.

Ako vyplýva zo Zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru konaného

dňa 26. 10. 2015, jeho priebeh ako aj voľba predsedu veriteľského výboru bola v súlade

s programom zasadnutia a v súlade so zákonom.

Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 23. 11. 2015 žiadnym spôsobom nepreukázal,

že predmetné uznesenie prijaté na zasadnutí veriteľského výboru je rozpore so spoločným

záujmom nezabezpečených veriteľov a zároveň nedoložil s výnimkou Zápisnice

zo zasadnutia veriteľského výboru žiaden iný dôkaz, ktorý by uvedené preukazoval.

Dôkazné bremeno je povinnosť účastníka, pokiaľ chce byť úspešný v konaní,

preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre neho privodiť

priaznivý výsledok. Dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, v ktorého záujme

je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností zakladajúcich ním tvrdené právo. Súd

pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že pri povinnosti rozhodnúť o návrhu

navrhovateľa v krátkej zákonnej 7-dňovej lehote v tomto štádiu konania je na strane

navrhovateľa, aby dostatočne preukázal ním tvrdené skutočnosti zakladajúce ním tvrdené

právo.

Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno, nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal rozpor prijatého uznesenie so spoločným

záujmom nezabezpečených veriteľov, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľ namieta, že okresný súd riadne neodôvodnil napadnuté uznesenie

a neposkytol akceptovateľné odpovede na jeho námietky. Sťažovateľ zároveň považuje

právne závery okresného súdu za arbitrárne. Sťažovateľ namieta, že

- ., nespĺňa predpoklady na voľbu predsedu veriteľského

výboru, keďže nie je veriteľom zistenej nezabezpečenej pohľadávky,

- zasadnutie veriteľského výboru nebolo zvolané v lehote 15 dní od jeho zvolenia

v zmysle ,

- odpis zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru nebol zverejnený v súlade

s lehotami ustanovenými v ,

- uznesenie č. 1 veriteľského výboru – o voľbe jeho predsedu – je v rozpore

so spoločným záujmom veriteľov,

- napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené základné práva na rovnosť

účastníkov v konaní a na ochranu vlastníckeho práva z dôvodu, že okresný súd akceptoval

voľbu príslušného veriteľa za predsedu veriteľského výboru.

Ústavný súd nepovažuje právne závery v napadnutom uznesení za arbitrárne, pričom

okresný súd tieto právne závery primerane odôvodnil, preto nie sú ani zjavne

neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu predstavuje

dostatočný podklad pre výrok jeho uznesenia, ktorým zamietol návrh sťažovateľa

na zrušenie uznesenia č. 1 o zvolení príslušného veriteľa za predsedu veriteľského výboru.

K námietke sťažovateľa o tom, že , nemôže byť volená

za predsedu veriteľského výboru, poukazuje ústavný súd na uznesenie okresného súdu

č. k. -6368 z 24. septembra 2015, v ktorom sa okresný súd vysporiadal

s námietkou sťažovateľa a ďalších veriteľov o tom, že , nemôže

voliť členov veriteľského výboru (aktívne volebné právo) a nemôže byť zvolená za člena

veriteľského výboru (pasívne volebné právo). K uvedenej námietke okresný súd v uznesení

z 24. septembra 2015 uviedol:

„K námietke týkajúcej sa rozporu prijatých uznesení týkajúcich sa voľby členov

veriteľského výboru s ust. ohľadne umožnenia hlasovať aj veriteľovi č. 137

súd uvádza, že tým, že zabezpečená pohľadávka veriteľa č. 137 bola účinne popretá iným

veriteľom, v zmysle ust. sa nepovažuje za zistenú zabezpečenú pohľadávku,

teda zabezpečovacie právo a poradie tohto veriteľa nebolo zistené a tým, že súd tomuto

veriteľovi priznal hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, predseda schôdze postupoval

v súlade s ust. súd uvádza.

v ust. stanovuje, že právo voliť a odvolávať členov veriteľského

výboru vrátane práva byť zvolený do veriteľského výboru má aj zabezpečený veriteľ

v rozsahu, v akom jeho zistená zabezpečená pohľadávka pravdepodobne nebude uspokojená

z jeho oddelenej podstaty; rozsah hlasovacieho práva určí správca, pričom vychádza

zo zistenej sumy zabezpečenej pohľadávky a hodnoty majetku uvedenej v súpise majetku

podstát. Členom veriteľského výboru je teda len ten nezabezpečený veriteľ a za zákonom

ustanovených podmienok, aj ten zabezpečený veriteľ, ktorého pohľadávka je zistená

čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti (veriteľ, ktorý má hlasovacie právo).

U zabezpečeného veriteľa musí byť zistené aj zabezpečovacie právo a poradie, inak sa stáva

v nezistenom rozsahu nezabezpečeným veriteľom. Správca teda, podľa názoru súdu,

správne postupoval, ak priznal tomuto veriteľovi hlasovacie právo v danej výške a to s

poukazom na to, že v čase konania tejto schôdze veriteľov účinným popretím zabezpečenej

pohľadávky veriteľmi a čiastočne i správcom, nedošlo k zisteniu zabezpečenej pohľadávky

tohto veriteľa a zároveň tomuto veriteľovi súd priznal hlasovacie práva a ďalšie práva

spojené s popretou pohľadávkou v danej výške.“

Uvedené právne závery okresného súdu v uznesení z 24. septembra 2015 boli

predmetom prieskumu ústavného súdu, ktorý v uznesení sp. zn.

zo 4. februára 2016 dospel k záveru, že tieto právne závery okresného súdu sú ústavne

udržateľné.

Vychádzajúc z uvedeného − ak nie je spochybnená ústavná udržateľnosť výkonu

hlasovacieho práva veriteľa − , a tiež jeho zvolenia za člena

veriteľského výboru, nemožno na tom istom argumentačnom základe spochybniť ústavnú

udržateľnosť voľby tohto veriteľa za predsedu veriteľského výboru.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa nezvolania zasadnutia veriteľského

výboru v lehote 15 dní od jeho zvolenia a tiež nezverejnenia odpisu zápisnice zo zasadnutia

veriteľského výboru v príslušných lehotách, ústavný súd tieto námietky neakceptuje.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie zákonnosti – nedodržanie lehôt

ustanovených V súvislosti s týmito námietkami však netvrdí a ani

nepreukazuje také skutočnosti, že namietané porušenia zákonných lehôt mali ústavnoprávny

rozmer, t. j. že boli takej intenzity a mali taký konkrétny dopad na právne postavenie

sťažovateľa ako účastníka predmetného konkurzného konania, že to viedlo k porušeniu

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nepovažoval tieto námietky za dostatočný

podklad na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Rovnako tak možno akceptovať právny záver okresného súdu, že sťažovateľ

nepreukázal, že voľba príslušného veriteľa za predsedu veriteľského výboru je v rozpore

so spoločným záujmom veriteľov. Sťažovateľove námietky v tomto smere sú hypotetické,

sú zamerané na budúcnosť a vychádzajú z presvedčenia, že „

a priori nemôže vykonávať funkciu predsedu veriteľského výboru v spoločnom záujme

nezabezpečených veriteľov, ale práve naopak pri výkone funkcie bude sledovať svoj vlastný

záujem“. Samotnou voľbou určitého veriteľa za predsedu veriteľského výboru ešte

spravidla nedochádza k rozporu so spoločným záujmom veriteľov. Tento rozpor môže

vzniknúť až následnou konkrétnou činnosťou veriteľského výboru, prípadne jeho predsedu.

V takom prípade bude mať sťažovateľ možnosť namietať, že rozpor so spoločným záujmom

veriteľov skutočne vznikol. V princípe však nemôže sťažovateľ účinne namietať, že takýto

rozpor nepochybne vznikne v budúcnosti vzhľadom na osobu veriteľa, ktorý bol zvolený

za predsedu veriteľského výboru.

Ústavný súd takto nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu z 30. novembra 2015. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

je jedným z možných a ústavne udržateľných výkladov.

Sťažovateľom namietané skutočnosti neindikujú ani možnosť vysloviť porušenie

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

Samotnou voľbou špecifikovaného veriteľa za predsedu veriteľského výboru

nemohlo dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti

neuvádza také skutočnosti, ktoré by preukazovali existenciu takejto príčinnej súvislosti

medzi namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením okresného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017