Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 366/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou

Michalenkovou, Advokátska kancelária, Kuzmányho 5, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 7. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla

2017 doručená sťažnosť , , Česká republika (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. marca 2017.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. apríla 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -56

z 27. júna 2006 bol sťažovateľ ako žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni MEDIATION

KMCH, s. r. o. (ďalej len „oprávnená“), 108 445 Sk s úrokmi z omeškania, ako aj trovy

konania. Sťažovateľ bol v konaní zastúpený ustanoveným opatrovníkom a podľa doložky

právoplatnosti rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2006 a vykonateľnosť

20. augusta 2006.

Sťažovateľ v čase podania žaloby a v celom priebehu súdneho konania v roku 2006

nebol na Slovensku, nemal tu prechodný či trvalý pobyt, žaloba, predvolanie na súdne

pojednávanie, ale ani rozsudok mu neboli doručené, pričom okresný súd mu ustanovil

opatrovníka bez toho, aby sa pokúsil zisťovať dôvody, pre ktoré sa mu vracali doporučené

zásielky pre sťažovateľa z adresy 7 s poznámkou „adresát neznámy“.

Až dňa 7. augusta 2013 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí

exekúcie vydané súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným č. k. Ex 1379/13-14

z 24. mája 2013.

Sťažovateľ podal proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky, v ktorých žiadal

exekúciu zastaviť s tým, že exekučný titul (rozsudok okresného súdu č. k. -56

z 27. júna 2006) bol vydaný v konaní, v ktorom správne malo dôjsť k zastaveniu konania,

keďže oprávnená ako žalobkyňa chybne označila adresu trvalého pobytu sťažovateľa ako

žalovaného, chybne tiež označila miestnu príslušnosť okresného súdu, keďže sťažovateľ

nemal v čase podania žaloby v roku 2006 na Slovensku trvalé bydlisko, resp. miesto

podnikania, pričom nebol ani štátnym príslušníkom Slovenskej republiky. Miestna

príslušnosť okresného súdu nevyplývala zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

Uznesením okresného súdu č. k. -77 zo 16. septembra 2014 bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo zastavené. Ešte pred vydaním

tohto uznesenia okresný súd zistil, že sťažovateľ mal na Slovensku ako cudzinec riadne

povolený prechodný pobyt od 31. augusta 2001 do 29. novembra 2002 a po tomto termíne

sa už na Slovensku nezdržoval a ani nepožiadal o obnovenie povolenia na prechodný pobyt.

Od 19. októbra 1987 má nepretržite až do súčasnosti trvalý pobyt v obci v Českej

republike. Podľa názoru okresného súdu tento nebol v konaní vedenom pod sp. zn.

miestne príslušný a nemal ani právomoc vo veci rozhodnúť, v dôsledku čoho

treba jeho rozsudok z 27. júna 2006 považovať za nulitný právny akt, ktorý nikoho

nezaväzuje. Keďže išlo o neodstrániteľnú vadu konania podľa ustanovenia § 104 ods. 1

, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Na základe odvolania oprávnenej uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2015 bolo uznesenie

okresného súdu č. k. -77 zo 16. septembra 2014 zrušené a vec bola vrátená

okresnému súdu s tým, aby skúmal, či bol exekučný titul (rozsudok okresného súdu č. k.

-56 z 27. júna 2006) sťažovateľovi riadne doručený a či bol dôvod ustanoviť

mu opatrovníka, resp. či sa exekúcia viedla na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu.

Sťažovateľ považuje uvedený právny názor krajského súdu za nelogický, lebo

z celého spisu už vyplývalo, že okresný súd rozsudok nedoručoval sťažovateľovi na adresu

7, ale práve z dôvodu, že poštové zásielky sa z obce vracali

s označením „adresát neznámy“, bol sťažovateľovi ustanovený opatrovník, ktorému sa

rozsudok doručil. Je samozrejmé, že sťažovateľ sa o tom nemal ako dozvedieť, keďže jemu

nikdy nebola doručená žaloba, predvolanie, ale ani rozsudok.

V ďalšom došlo podľa sťažovateľa k zásadnému právnemu pochybeniu okresného

súdu, ktorý vo veci sp. zn. úkonom z 1. februára 2016 označeným ako

„Oznámenie“ zrušil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku okresného súdu

č. k. -56 z 27. júna 2006 z dôvodu, že sťažovateľ listinnými dôkazmi

preukázal, že v čase vydania rozsudku nemal bydlisko na území Slovenskej republiky, resp.

mal trvalé bydlisko v Českej republike v obci .

Keďže sťažovateľ absolútne nepochopil dôvod, ale ani účel postupu okresného súdu,

ktorý mu v konaní vedenom pod sp. zn. doručil rozsudok približne 10 rokov

po skončení súdneho konania, ale ani to, na základe akého ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku mohol okresný súd zrušiť doložku právoplatnosti a vykonateľnosti,

nepodal proti rozsudku odvolanie.

Uznesením okresného súdu č. k. -204 zo 7. marca 2017 boli námietky

sťažovateľa proti exekúcii zamietnuté. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ mal

možnosť podať v 15-dňovej lehote od prevzatia rozsudku a oznámenia okresného súdu

z 1. februára 2016 (sťažovateľovi doručené 22. februára 2016) odvolanie. Keďže tak

neurobil, okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. vyznačil opakovane na

rozsudku doložku právoplatnosti k 9. marcu 2016 a doložku vykonateľnosti k 15. marcu

2016, v dôsledku čoho sa potom pokračovalo v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

, keďže exekučný titul opätovne nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Podľa názoru sťažovateľa už opísaný stav konania je protiprávny. Poukázal na to aj

v odvolaní zo 17. mája 2016, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 15. apríla 2016, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zastavenie exekúcie.

Tým, že okresný súd úradným záznamom zrušil pôvodnú doložku právoplatnosti

a vykonateľnosti rozsudku ako exekučného titulu, tento rozsudok prestal byť exekučným

titulom a vznikol dôvod na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku. Bolo by totiž úplne nelogické, nezmyselné a protiprávne, aby sa

pokračovalo v exekučnom konaní začatom v roku 2013, v ktorom však exekučný titul

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť až v roku 2016. Navyše v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. sa sťažovateľ nijako nemohol vyjadriť k žalobe,

nemohol sa zúčastniť pojednávania, navrhovať dôkazy, teda brániť sa podanej žalobe. Došlo

tým k porušeniu ustanovenia a .

Podľa sťažovateľa k zásadnému pochybeniu došlo aj v exekučnom konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , keďže sa nepostupovalo v zmysle ustanovenia

§ 52 ods. 1 a § 53 ods. 1 Exekučného poriadku (nedošlo k odstráneniu chýb v návrhu na

vykonanie exekúcie).

Okresný súd podľa názoru sťažovateľa vydal v exekučnom konaní dve navzájom si

odporujúce uznesenia, keď skorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil

ju, no neskôr už zamietol námietky sťažovateľa.

3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1./ Právo sťažovateľa, (...) na spravodlivé súdne konanie a na

súdnu ochranu podľa článkov 46 ods. 1 a 48 ods. 2 bolo

porušené uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. -204 zo dňa

7.3.2017.

Ústavný súd zrušuje toto uznesenie a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica

sp.zn. na nové prejednanie a rozhodnutie.

2./ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastupovania

v tomto konaní v sume celkom 312,34.- eur (za dva úkony právnej služby plus dvakrát

režijný paušál podľa vyúčtovania v texte vyššie t.j. dvakrát po 147,33.- eur plus 8,84.- eur

režijný paušál). Túto sumu je povinný zaplatiť Okresný súd Banská Bystrica v lehote do 15

dní od doručenia nálezu ústavného súdu na Účet(...)

3./ Ústavný súd priznáva sťažovateľovi v zmysle článku 127 ods. 3 SR

primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- eur slovom Sedem tisíc eur ktorú sumu je

povinný zaplatiť v hotovosti Okresný súd Banská Bystrica v lehote do 15 dní od doručenia

tohto nálezu na bankový účet(...)“

II.

4. Z rozsudku okresného súdu č. k. -56 z 27. júna 2006 vyplýva, že ním

bol sťažovateľ ako žalovaný (zastúpený ustanoveným opatrovníkom) zaviazaný zaplatiť

oprávnenej ako žalobkyni istinu 108 445 Sk s úrokmi z omeškania, ako aj trovy

konania. Rozsudok je opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti k 16. augustu

2006 a 20. augustu 2006.

5. Z upovedomenia o začatí exekúcie súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného

č. k. Ex 1379/13-14 z 24. mája 2013 vyplýva začatie exekučného konania na vymoženie

sumy 8 564,52 eur s prísl.

6. Z uznesenia okresného súdu č. k. -77 zo 16. septembra 2014

vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú a bola zároveň zastavená. Podľa názoru okresného súdu, keďže sťažovateľ je

občanom Českej republiky, kde aj býva, nemá určený všeobecný súd podľa § 85 a nasl.

. V prípade, že v konaní vystupuje účastník, ktorý má

bydlisko mimo územia Slovenskej republiky, ide o tzv. konanie s cudzím prvkom, pričom

musí byť splnená podmienka existencie právomoci súdu konať. Právomoc súdu môže byť

založená medzinárodnou zmluvou alebo právnymi predpismi Európskej únie, prípadne

môže byť založená zákonom. Ak by bola preukázaná pravdivosť tvrdenia sťažovateľa

o jeho pobyte v Českej republike v rozhodnom období, bolo by potrebné v konaní vo veci

samej aplikovať ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000

o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej

len „nariadenie Brusel I“). Rozsudok, ktorý má byť v tejto veci exekučným titulom, bol

vydaný súdom Slovenskej republiky. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že v priebehu

konania vo veci samej mal pobyt v Českej republike, bolo treba vyriešiť otázku, či možno

rozsudok okresného súdu č. k. -56 z 27. júna 2006 považovať za exekučný

titul. Keďže sa preukázalo dokazovaním vykonaným okresným súdom, že sťažovateľ

v rozhodnom období býval v Českej republike, právomoc konať o žalobe oprávnenej proti

sťažovateľovi mal podľa čl. 2 bodu 1 nariadenia Brusel I súd štátu, v ktorom mal bydlisko.

Preto bolo potrebné dospieť k záveru, že žiaden všeobecný súd Slovenskej republiky nemal

právomoc rozhodovať o žalobe oprávnenej proti sťažovateľovi. Pokiaľ sa tak napriek tomu

stalo, rozsudok treba považovať za nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať, keďže

nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.

7. Z uznesenia krajského súdu č. k. -112 z 30. júna 2015 vyplýva,

že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. -77 zo 16. septembra

2014 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu

v danom prípade predmetom základného konania bol zmluvný vzťah medzi právnym

predchodcom oprávnenej a sťažovateľom na základe zmlúv o nájme, ktorými boli

sťažovateľovi dodané hnuteľné veci – tovar. Tieto zmluvy neobsahovali údaje o štátnom

občianstve sťažovateľa, pričom v čase dodania tovaru mal sťažovateľ povolený prechodný

pobyt na území Slovenskej republiky. Preto na prerokovanie sporu bol podľa čl. 5 ods. 1

písm. b) nariadenia Brusel I príslušný súd Slovenskej republiky. Okresný súd nesprávne

rozhodol, pokiaľ dospel k názoru, že exekučný titul vydal nepríslušný orgán, keďže podľa

neho v základnom konaní všeobecný súd Slovenskej republiky nemal právomoc o žalobe

konať a rozhodnúť. Okresný súd tiež pochybil, keď neskúmal, či rozsudok okresného súdu

č. k. -56 z 27. júna 2006 bol riadne doručený sťažovateľovi, či bol daný dôvod

ustanoviť mu opatrovníka, teda či sa exekúcia vedie na základe právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu. Exekučný súd nie je viazaný potvrdením

o vykonateľnosti, a preto je oprávnený sám preskúmať, či rozhodnutie je skutočne

vykonateľné. Pri skúmaní, či rozhodnutie, na základe ktorého sa má vykonať exekúcia, bolo

povinnému riadne doručené, vychádza zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu,

v ktorom bolo rozhodnutie vydané, prípadne zo skutočností o okolnostiach doručenia

získaných pomocou šetrenia, ktoré vykonal. Nejde pritom o posudzovanie obsahovej

správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie jeho formálnej vykonateľnosti. V ďalšom konaní sa

okresný súd bude musieť vysporiadať so skutočnosťou, či bol v základnom konaní

sťažovateľovi správne ustanovený opatrovník a či rozsudok okresného súdu č. k.

-56 z 27. júna 2006 (ktorý je exekučným titulom v tejto veci) bol riadne

doručený sťažovateľovi, teda či mohol vôbec nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.

8. Z oznámenia okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2016

adresovaného inter alia aj sťažovateľovi vyplýva, že okresný súd zrušil doložku

právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku okresného súdu č. k. -56

z 27. júna 2006 z dôvodu, že sťažovateľ v exekučnom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. listinnými dôkazmi preukázal, že v čase vydania rozsudku č. k.

-56 z 27. júna 2006 nemal bydlisko na území Slovenskej republiky a zdržiaval

sa na adrese trvalého pobytu , , okres , Česká

republika, čo vyplýva z obsahu exekučného spisu okresného súdu sp. zn. .

Z uvedeného dôvodu okresný súd ako prvostupňový súd doručuje citovaný rozsudok

sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu v Českej republike, ktorá vyplýva z exekučného

spisu okresného súdu sp. zn. .

9. Z podania sťažovateľa z 10. marca 2016 doručeného okresnému súdu 10. marca

2016 vyplýva, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. žiada o urýchlené

zastavenie nezákonnej exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného

poriadku, keďže z oznámenia okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2016

vyplýva, že bola zrušená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 27. júna 2006. Skutočnosť, že označený exekučný titul sa dosiaľ

nestal vykonateľným, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

10. Z uznesenia okresného súdu č. k. -204 zo 7. marca 2017 vyplýva,

že ním boli námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietnuté.

Podľa konštatovania okresného súdu uznesením okresného súdu č. k.

-170 z 15. apríla 2016 bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie

zamietnutý. Následným uznesením krajského súdu č. k. -188

z 30. novembra 2016 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru krajského

súdu po doručení rozsudku okresného súdu č. k. -56 z 27. júna 2006 (v súlade

s oznámením o zrušení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti z 1. februára 2016) mohol

sťažovateľ podať proti rozsudku odvolanie, čo však neurobil, a preto bola opätovne

vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti 9. marca 2016, resp. 15. marca 2016.

Jedným zo základných princípov je hospodárnosť súdneho konania, ktoré má byť zároveň

uskutočňované bez zbytočných prieťahov a zaťažovania strán sporu. Z toho vyplýva, že ak

by došlo k zastaveniu exekúcie a súdny exekútor by bol nútený opätovne požiadať

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, došlo by k porušeniu jedného zo základných

princípov, na ktorých je postavený.

Podľa názoru okresného súdu exekučný titul bol vydaný príslušným orgánom

(k tomu pozri odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. -112 z 30. júna

2015). Napriek dodatočne vykonanej oprave právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného

titulu nie je v danom prípade namieste námietkam sťažovateľa vzneseným proti exekúcii

vyhovieť, a to s poukazom na názor krajského súdu uvedený v uznesení č. k.

-188 z 30. novembra 2016. Nie je dôvodná ani námietka premlčania

vymáhanej pohľadávky, a to tak isto s poukazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu

č. k. -188 z 30. novembra 2016.

III.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

12. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

14. Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery okresného súdu úplné,

dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti nevykazujú. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, sama osebe

nezakladá porušenie označených článkov a dohovoru.

Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je, že o žalobe oprávnenej proti sťažovateľovi

konal a rozhodol okresný súd, ktorý na to nemal právomoc, keďže sťažovateľ

v inkriminovanom čase nemal na Slovensku pobyt a neexistoval ani miestne príslušný súd

na konanie o žalobe oprávnenej (to všetko v súlade so zásadou, podľa ktorej je právomoc

slovenských súdov daná, ak je daná ich príslušnosť). Okrem toho sťažovateľovi nebola

v základnom konaní doručená žaloba, predvolanie na pojednávanie, ale ani rozsudok, a keď

napokon k doručeniu rozsudku dodatočne došlo spolu aj s oznámením o zrušení doložky

právoplatnosti a vykonateľnosti, sťažovateľ uvedený postup zo strany súdu vôbec

nepochopil. Napokon namieta, že ak bola doložka právoplatnosti a vykonateľnosti

exekučného titulu zrušená, táto skutočnosť sama osebe bola dostatočným dôvodom na

vyhovenie jeho návrhu na zastavenie exekúcie, a to pre neexistenciu právoplatného

exekučného titulu.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že právny názor okresného

súdu (vyslovený v uznesení č. k. -77 zo 16. septembra 2014), podľa ktorého

treba exekučný titul (rozsudok okresného súdu č. k. -56 z 27. júna 2006)

považovať za nulitný pre nedostatok právomoci vydať ho, krajský súd neodobril, pretože

vo svojom uznesení č. k. -112 z 30. júna 2015 dospel k opačnému záveru,

podľa ktorého právomoc súdu bola daná vzhľadom na citované ustanovenie nariadenia

Brusel I. Napriek tomuto odvolaciemu právnemu názoru sťažovateľ i naďalej považuje za

správny záver okresného súdu o nedostatku právomoci konať vo veci samej, pričom

v podanej sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia, ktorou by sa sťažovateľ snažil

spochybniť odlišné právne závery krajského súdu. Sťažovateľ iba jednoducho trvá na tom,

že správne rozhodol okresný súd. Nie je úlohou ústavného súdu namiesto sťažovateľa si

„domýšľať“ prípadné argumenty svedčiace v neprospech právneho názoru vysloveného

krajským súdom.

Za plne oprávnenú treba považovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej nemal

možnosť v konaní vo veci samej vedenom okresným súdom pod sp. zn.

nijako brániť svoje práva, pretože mu nebola doručená žaloba, nebol predvolaný na

pojednávanie a nebol mu doručený ani rozsudok, keďže tento bol doručený ustanovenému

opatrovníkovi.

V uvedenom smere je podstatné, že na základe právneho názoru krajského súdu

(vysloveného v uznesení č. k. -112 z 30. júna 2015) okresný súd uznal, že

rozsudok č. k. -56 z 27. júna 2006 nemohol 16. augusta 2006 nadobudnúť

právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto doložku právoplatnosti a vykonateľnosti zrušil

a rozsudok sťažovateľovi riadne doručil. Bolo vecou slobodného rozhodnutia sťažovateľa,

či po doručení rozsudku podá odvolanie, keďže v rámci neho mohol všetky hrubé procesné

pochybenia, ku ktorým došlo, v odvolacom konaní namietať. Sťažovateľ odvolanie nepodal,

čo zdôvodňuje v podanej sťažnosti tým, že dôvod a účel postupu okresného súdu vôbec

nepochopil.

Uvedenú argumentáciu nemožno z pohľadu ústavného súdu v žiadnom prípade

akceptovať. Opačný záver by bol v priamom rozpore s princípom vigilantibus iura scripta

sunt. Pokiaľ sťažovateľ dôvodu a účelu postupu okresného súdu nerozumel, mal sa o tom

poradiť s kvalifikovaným odborníkom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej v dôsledku zrušenia

pôvodnej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti mala byť exekúcia zastavená. Krajský

súd v uznesení č. k. -188 z 30. novembra 2016, ktorým potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -170 z 15. apríla 2016 o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, uviedol, že takýto postup by bol z hľadiska princípu hospodárnosti

súdneho konania neúčelný, pretože by viedol k tomu, že by sa muselo začať nové exekučné

konanie. Krajský súd sa teda s námietkou sťažovateľa právoplatne vysporiadal. Pokiaľ

sťažovateľ nebol s týmto záverom spokojný, mohol uznesenie krajského súdu napadnúť na

ústavnom súde. V následnom konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie už

nebolo možné opätovne rozhodovať o tom istom návrhu sťažovateľa na zastavenie

exekúcie.

15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017