Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 366/2017
PDF · 229.84 KB
No categories available
II. ÚS 366/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou
Michalenkovou, Advokátska kancelária, Kuzmányho 5, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er 1105/2013
zo 7. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla
2017 doručená sťažnosť , , Česká republika (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 1105/2013 zo 7. marca 2017.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. apríla 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56
z 27. júna 2006 bol sťažovateľ ako žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni MEDIATION
KMCH, s. r. o. (ďalej len „oprávnená“), 108 445 Sk s úrokmi z omeškania, ako aj trovy
konania. Sťažovateľ bol v konaní zastúpený ustanoveným opatrovníkom a podľa doložky
právoplatnosti rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2006 a vykonateľnosť
20. augusta 2006.
Sťažovateľ v čase podania žaloby a v celom priebehu súdneho konania v roku 2006
nebol na Slovensku, nemal tu prechodný či trvalý pobyt, žaloba, predvolanie na súdne
pojednávanie, ale ani rozsudok mu neboli doručené, pričom okresný súd mu ustanovil
opatrovníka bez toho, aby sa pokúsil zisťovať dôvody, pre ktoré sa mu vracali doporučené
zásielky pre sťažovateľa z adresy 7 s poznámkou „adresát neznámy“.
Až dňa 7. augusta 2013 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí
exekúcie vydané súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným č. k. Ex 1379/13-14
z 24. mája 2013.
Sťažovateľ podal proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky, v ktorých žiadal
exekúciu zastaviť s tým, že exekučný titul (rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56
z 27. júna 2006) bol vydaný v konaní, v ktorom správne malo dôjsť k zastaveniu konania,
keďže oprávnená ako žalobkyňa chybne označila adresu trvalého pobytu sťažovateľa ako
žalovaného, chybne tiež označila miestnu príslušnosť okresného súdu, keďže sťažovateľ
nemal v čase podania žaloby v roku 2006 na Slovensku trvalé bydlisko, resp. miesto
podnikania, pričom nebol ani štátnym príslušníkom Slovenskej republiky. Miestna
príslušnosť okresného súdu nevyplývala zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-77 zo 16. septembra 2014 bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo zastavené. Ešte pred vydaním
tohto uznesenia okresný súd zistil, že sťažovateľ mal na Slovensku ako cudzinec riadne
povolený prechodný pobyt od 31. augusta 2001 do 29. novembra 2002 a po tomto termíne
sa už na Slovensku nezdržoval a ani nepožiadal o obnovenie povolenia na prechodný pobyt.
Od 19. októbra 1987 má nepretržite až do súčasnosti trvalý pobyt v obci v Českej
republike. Podľa názoru okresného súdu tento nebol v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 47/2006 miestne príslušný a nemal ani právomoc vo veci rozhodnúť, v dôsledku čoho
treba jeho rozsudok z 27. júna 2006 považovať za nulitný právny akt, ktorý nikoho
nezaväzuje. Keďže išlo o neodstrániteľnú vadu konania podľa ustanovenia § 104 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Na základe odvolania oprávnenej uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE 106/2015 z 30. júna 2015 bolo uznesenie
okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-77 zo 16. septembra 2014 zrušené a vec bola vrátená
okresnému súdu s tým, aby skúmal, či bol exekučný titul (rozsudok okresného súdu č. k.
15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006) sťažovateľovi riadne doručený a či bol dôvod ustanoviť
mu opatrovníka, resp. či sa exekúcia viedla na základe právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu.
Sťažovateľ považuje uvedený právny názor krajského súdu za nelogický, lebo
z celého spisu už vyplývalo, že okresný súd rozsudok nedoručoval sťažovateľovi na adresu
7, ale práve z dôvodu, že poštové zásielky sa z obce vracali
s označením „adresát neznámy“, bol sťažovateľovi ustanovený opatrovník, ktorému sa
rozsudok doručil. Je samozrejmé, že sťažovateľ sa o tom nemal ako dozvedieť, keďže jemu
nikdy nebola doručená žaloba, predvolanie, ale ani rozsudok.
V ďalšom došlo podľa sťažovateľa k zásadnému právnemu pochybeniu okresného
súdu, ktorý vo veci sp. zn. 15 C 47/2006 úkonom z 1. februára 2016 označeným ako
„Oznámenie“ zrušil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku okresného súdu
č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 z dôvodu, že sťažovateľ listinnými dôkazmi
preukázal, že v čase vydania rozsudku nemal bydlisko na území Slovenskej republiky, resp.
mal trvalé bydlisko v Českej republike v obci .
Keďže sťažovateľ absolútne nepochopil dôvod, ale ani účel postupu okresného súdu,
ktorý mu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 47/2006 doručil rozsudok približne 10 rokov
po skončení súdneho konania, ale ani to, na základe akého ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku mohol okresný súd zrušiť doložku právoplatnosti a vykonateľnosti,
nepodal proti rozsudku odvolanie.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-204 zo 7. marca 2017 boli námietky
sťažovateľa proti exekúcii zamietnuté. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ mal
možnosť podať v 15-dňovej lehote od prevzatia rozsudku a oznámenia okresného súdu
z 1. februára 2016 (sťažovateľovi doručené 22. februára 2016) odvolanie. Keďže tak
neurobil, okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 47/2006 vyznačil opakovane na
rozsudku doložku právoplatnosti k 9. marcu 2016 a doložku vykonateľnosti k 15. marcu
2016, v dôsledku čoho sa potom pokračovalo v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
2 Er 1105/2013, keďže exekučný titul opätovne nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.
Podľa názoru sťažovateľa už opísaný stav konania je protiprávny. Poukázal na to aj
v odvolaní zo 17. mája 2016, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
2 Er 1105/2013 z 15. apríla 2016, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zastavenie exekúcie.
Tým, že okresný súd úradným záznamom zrušil pôvodnú doložku právoplatnosti
a vykonateľnosti rozsudku ako exekučného titulu, tento rozsudok prestal byť exekučným
titulom a vznikol dôvod na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku. Bolo by totiž úplne nelogické, nezmyselné a protiprávne, aby sa
pokračovalo v exekučnom konaní začatom v roku 2013, v ktorom však exekučný titul
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť až v roku 2016. Navyše v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 15 C 47/2006 sa sťažovateľ nijako nemohol vyjadriť k žalobe,
nemohol sa zúčastniť pojednávania, navrhovať dôkazy, teda brániť sa podanej žalobe. Došlo
tým k porušeniu ustanovenia § 120 ods. 4 a § 123 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa sťažovateľa k zásadnému pochybeniu došlo aj v exekučnom konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 1105/2013, keďže sa nepostupovalo v zmysle ustanovenia
§ 52 ods. 1 a § 53 ods. 1 Exekučného poriadku (nedošlo k odstráneniu chýb v návrhu na
vykonanie exekúcie).
Okresný súd podľa názoru sťažovateľa vydal v exekučnom konaní dve navzájom si
odporujúce uznesenia, keď skorším uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju, no neskôr už zamietol námietky sťažovateľa.
3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1./ Právo sťažovateľa, (...) na spravodlivé súdne konanie a na
súdnu ochranu podľa článkov 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo
porušené uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 2Er/1105/2013-204 zo dňa
7.3.2017.
Ústavný súd zrušuje toto uznesenie a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica
sp.zn. 2Er/1105/2013 na nové prejednanie a rozhodnutie.
2./ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastupovania
v tomto konaní v sume celkom 312,34.- eur (za dva úkony právnej služby plus dvakrát
režijný paušál podľa vyúčtovania v texte vyššie t.j. dvakrát po 147,33.- eur plus 8,84.- eur
režijný paušál). Túto sumu je povinný zaplatiť Okresný súd Banská Bystrica v lehote do 15
dní od doručenia nálezu ústavného súdu na Účet(...)
3./ Ústavný súd priznáva sťažovateľovi v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR
primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- eur slovom Sedem tisíc eur ktorú sumu je
povinný zaplatiť v hotovosti Okresný súd Banská Bystrica v lehote do 15 dní od doručenia
tohto nálezu na bankový účet(...)“
II.
4. Z rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 vyplýva, že ním
bol sťažovateľ ako žalovaný (zastúpený ustanoveným opatrovníkom) zaviazaný zaplatiť
oprávnenej ako žalobkyni istinu 108 445 Sk s úrokmi z omeškania, ako aj trovy
konania. Rozsudok je opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti k 16. augustu
2006 a 20. augustu 2006.
5. Z upovedomenia o začatí exekúcie súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného
č. k. Ex 1379/13-14 z 24. mája 2013 vyplýva začatie exekučného konania na vymoženie
sumy 8 564,52 eur s prísl.
6. Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-77 zo 16. septembra 2014
vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú a bola zároveň zastavená. Podľa názoru okresného súdu, keďže sťažovateľ je
občanom Českej republiky, kde aj býva, nemá určený všeobecný súd podľa § 85 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku. V prípade, že v konaní vystupuje účastník, ktorý má
bydlisko mimo územia Slovenskej republiky, ide o tzv. konanie s cudzím prvkom, pričom
musí byť splnená podmienka existencie právomoci súdu konať. Právomoc súdu môže byť
založená medzinárodnou zmluvou alebo právnymi predpismi Európskej únie, prípadne
môže byť založená zákonom. Ak by bola preukázaná pravdivosť tvrdenia sťažovateľa
o jeho pobyte v Českej republike v rozhodnom období, bolo by potrebné v konaní vo veci
samej aplikovať ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej
len „nariadenie Brusel I“). Rozsudok, ktorý má byť v tejto veci exekučným titulom, bol
vydaný súdom Slovenskej republiky. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že v priebehu
konania vo veci samej mal pobyt v Českej republike, bolo treba vyriešiť otázku, či možno
rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 považovať za exekučný
titul. Keďže sa preukázalo dokazovaním vykonaným okresným súdom, že sťažovateľ
v rozhodnom období býval v Českej republike, právomoc konať o žalobe oprávnenej proti
sťažovateľovi mal podľa čl. 2 bodu 1 nariadenia Brusel I súd štátu, v ktorom mal bydlisko.
Preto bolo potrebné dospieť k záveru, že žiaden všeobecný súd Slovenskej republiky nemal
právomoc rozhodovať o žalobe oprávnenej proti sťažovateľovi. Pokiaľ sa tak napriek tomu
stalo, rozsudok treba považovať za nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať, keďže
nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.
7. Z uznesenia krajského súdu č. k. 41 CoE 106/2015-112 z 30. júna 2015 vyplýva,
že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-77 zo 16. septembra
2014 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu
v danom prípade predmetom základného konania bol zmluvný vzťah medzi právnym
predchodcom oprávnenej a sťažovateľom na základe zmlúv o nájme, ktorými boli
sťažovateľovi dodané hnuteľné veci – tovar. Tieto zmluvy neobsahovali údaje o štátnom
občianstve sťažovateľa, pričom v čase dodania tovaru mal sťažovateľ povolený prechodný
pobyt na území Slovenskej republiky. Preto na prerokovanie sporu bol podľa čl. 5 ods. 1
písm. b) nariadenia Brusel I príslušný súd Slovenskej republiky. Okresný súd nesprávne
rozhodol, pokiaľ dospel k názoru, že exekučný titul vydal nepríslušný orgán, keďže podľa
neho v základnom konaní všeobecný súd Slovenskej republiky nemal právomoc o žalobe
konať a rozhodnúť. Okresný súd tiež pochybil, keď neskúmal, či rozsudok okresného súdu
č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 bol riadne doručený sťažovateľovi, či bol daný dôvod
ustanoviť mu opatrovníka, teda či sa exekúcia vedie na základe právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu. Exekučný súd nie je viazaný potvrdením
o vykonateľnosti, a preto je oprávnený sám preskúmať, či rozhodnutie je skutočne
vykonateľné. Pri skúmaní, či rozhodnutie, na základe ktorého sa má vykonať exekúcia, bolo
povinnému riadne doručené, vychádza zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu,
v ktorom bolo rozhodnutie vydané, prípadne zo skutočností o okolnostiach doručenia
získaných pomocou šetrenia, ktoré vykonal. Nejde pritom o posudzovanie obsahovej
správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie jeho formálnej vykonateľnosti. V ďalšom konaní sa
okresný súd bude musieť vysporiadať so skutočnosťou, či bol v základnom konaní
sťažovateľovi správne ustanovený opatrovník a či rozsudok okresného súdu č. k.
15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 (ktorý je exekučným titulom v tejto veci) bol riadne
doručený sťažovateľovi, teda či mohol vôbec nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.
8. Z oznámenia okresného súdu sp. zn. 15 C 47/2006 z 1. februára 2016
adresovaného inter alia aj sťažovateľovi vyplýva, že okresný súd zrušil doložku
právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56
z 27. júna 2006 z dôvodu, že sťažovateľ v exekučnom konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 2 Er 1105/2013 listinnými dôkazmi preukázal, že v čase vydania rozsudku č. k.
15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 nemal bydlisko na území Slovenskej republiky a zdržiaval
sa na adrese trvalého pobytu , , okres , Česká
republika, čo vyplýva z obsahu exekučného spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er 1105/2013.
Z uvedeného dôvodu okresný súd ako prvostupňový súd doručuje citovaný rozsudok
sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu v Českej republike, ktorá vyplýva z exekučného
spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er 1105/2013.
9. Z podania sťažovateľa z 10. marca 2016 doručeného okresnému súdu 10. marca
2016 vyplýva, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2 Er 1105/2013 žiada o urýchlené
zastavenie nezákonnej exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku, keďže z oznámenia okresného súdu sp. zn. 15 C 47/2006 z 1. februára 2016
vyplýva, že bola zrušená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 15 C 47/2006 z 27. júna 2006. Skutočnosť, že označený exekučný titul sa dosiaľ
nestal vykonateľným, je dôvodom na zastavenie exekúcie.
10. Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-204 zo 7. marca 2017 vyplýva,
že ním boli námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietnuté.
Podľa konštatovania okresného súdu uznesením okresného súdu č. k.
2 Er 1105/2013-170 z 15. apríla 2016 bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie
zamietnutý. Následným uznesením krajského súdu č. k. 41 CoE 453/2016-188
z 30. novembra 2016 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru krajského
súdu po doručení rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 (v súlade
s oznámením o zrušení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti z 1. februára 2016) mohol
sťažovateľ podať proti rozsudku odvolanie, čo však neurobil, a preto bola opätovne
vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti 9. marca 2016, resp. 15. marca 2016.
Jedným zo základných princípov je hospodárnosť súdneho konania, ktoré má byť zároveň
uskutočňované bez zbytočných prieťahov a zaťažovania strán sporu. Z toho vyplýva, že ak
by došlo k zastaveniu exekúcie a súdny exekútor by bol nútený opätovne požiadať
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, došlo by k porušeniu jedného zo základných
princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený.
Podľa názoru okresného súdu exekučný titul bol vydaný príslušným orgánom
(k tomu pozri odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 41 CoE 106/2015-112 z 30. júna
2015). Napriek dodatočne vykonanej oprave právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného
titulu nie je v danom prípade namieste námietkam sťažovateľa vzneseným proti exekúcii
vyhovieť, a to s poukazom na názor krajského súdu uvedený v uznesení č. k.
41 CoE 453/206-188 z 30. novembra 2016. Nie je dôvodná ani námietka premlčania
vymáhanej pohľadávky, a to tak isto s poukazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu
č. k. 41 CoE 453/2016-188 z 30. novembra 2016.
III.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
12. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery okresného súdu úplné,
dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti nevykazujú. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, sama osebe
nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je, že o žalobe oprávnenej proti sťažovateľovi
konal a rozhodol okresný súd, ktorý na to nemal právomoc, keďže sťažovateľ
v inkriminovanom čase nemal na Slovensku pobyt a neexistoval ani miestne príslušný súd
na konanie o žalobe oprávnenej (to všetko v súlade so zásadou, podľa ktorej je právomoc
slovenských súdov daná, ak je daná ich príslušnosť). Okrem toho sťažovateľovi nebola
v základnom konaní doručená žaloba, predvolanie na pojednávanie, ale ani rozsudok, a keď
napokon k doručeniu rozsudku dodatočne došlo spolu aj s oznámením o zrušení doložky
právoplatnosti a vykonateľnosti, sťažovateľ uvedený postup zo strany súdu vôbec
nepochopil. Napokon namieta, že ak bola doložka právoplatnosti a vykonateľnosti
exekučného titulu zrušená, táto skutočnosť sama osebe bola dostatočným dôvodom na
vyhovenie jeho návrhu na zastavenie exekúcie, a to pre neexistenciu právoplatného
exekučného titulu.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že právny názor okresného
súdu (vyslovený v uznesení č. k. 2 Er 1105/2013-77 zo 16. septembra 2014), podľa ktorého
treba exekučný titul (rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006)
považovať za nulitný pre nedostatok právomoci vydať ho, krajský súd neodobril, pretože
vo svojom uznesení č. k. 41 CoE 106/2015-112 z 30. júna 2015 dospel k opačnému záveru,
podľa ktorého právomoc súdu bola daná vzhľadom na citované ustanovenie nariadenia
Brusel I. Napriek tomuto odvolaciemu právnemu názoru sťažovateľ i naďalej považuje za
správny záver okresného súdu o nedostatku právomoci konať vo veci samej, pričom
v podanej sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia, ktorou by sa sťažovateľ snažil
spochybniť odlišné právne závery krajského súdu. Sťažovateľ iba jednoducho trvá na tom,
že správne rozhodol okresný súd. Nie je úlohou ústavného súdu namiesto sťažovateľa si
„domýšľať“ prípadné argumenty svedčiace v neprospech právneho názoru vysloveného
krajským súdom.
Za plne oprávnenú treba považovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej nemal
možnosť v konaní vo veci samej vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 47/2006
nijako brániť svoje práva, pretože mu nebola doručená žaloba, nebol predvolaný na
pojednávanie a nebol mu doručený ani rozsudok, keďže tento bol doručený ustanovenému
opatrovníkovi.
V uvedenom smere je podstatné, že na základe právneho názoru krajského súdu
(vysloveného v uznesení č. k. 41 CoE 106/2015-112 z 30. júna 2015) okresný súd uznal, že
rozsudok č. k. 15 C 47/2006-56 z 27. júna 2006 nemohol 16. augusta 2006 nadobudnúť
právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto doložku právoplatnosti a vykonateľnosti zrušil
a rozsudok sťažovateľovi riadne doručil. Bolo vecou slobodného rozhodnutia sťažovateľa,
či po doručení rozsudku podá odvolanie, keďže v rámci neho mohol všetky hrubé procesné
pochybenia, ku ktorým došlo, v odvolacom konaní namietať. Sťažovateľ odvolanie nepodal,
čo zdôvodňuje v podanej sťažnosti tým, že dôvod a účel postupu okresného súdu vôbec
nepochopil.
Uvedenú argumentáciu nemožno z pohľadu ústavného súdu v žiadnom prípade
akceptovať. Opačný záver by bol v priamom rozpore s princípom vigilantibus iura scripta
sunt. Pokiaľ sťažovateľ dôvodu a účelu postupu okresného súdu nerozumel, mal sa o tom
poradiť s kvalifikovaným odborníkom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej v dôsledku zrušenia
pôvodnej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti mala byť exekúcia zastavená. Krajský
súd v uznesení č. k. 41 CoE 453/2016-188 z 30. novembra 2016, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 2 Er 1105/2013-170 z 15. apríla 2016 o zamietnutí návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie, uviedol, že takýto postup by bol z hľadiska princípu hospodárnosti
súdneho konania neúčelný, pretože by viedol k tomu, že by sa muselo začať nové exekučné
konanie. Krajský súd sa teda s námietkou sťažovateľa právoplatne vysporiadal. Pokiaľ
sťažovateľ nebol s týmto záverom spokojný, mohol uznesenie krajského súdu napadnúť na
ústavnom súde. V následnom konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie už
nebolo možné opätovne rozhodovať o tom istom návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie.
15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017