Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 141/2017
PDF · 267.22 KB
No categories available
II. ÚS 141/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti
, , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016 v časti výroku
o náhrade trov konania, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016 o náhrade trov konania p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža 9/2016 z 27. júla
2016 v časti výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur
a tridsaťtri centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Kolíková
& Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016 v časti výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnutý
výrok rozsudku“). Označený rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť
22. septembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. novembra 2016.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol neúspešný v konaní pred
Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn.
1 Scud 9/2014, v ktorom krajský súd rozsudkom zo 14. októbra 2015 zamietol jeho žalobu.
Proti rozsudku krajského súdu zo 14. októbra 2015 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016, ktorým odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobe vyhovel, pričom zrušil tak odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd rozhodol o trovách konania tak,
že sťažovateľovi priznal „právo na náhradu trov konania vo výške ako bude uvedené
v písomnom vyhotovení rozhodnutia“.
Najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia pojednávania
a vo veci nariadil verejné vyhlásenie svojho rozhodnutia podľa v tom čase platného
a účinného § 156 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na 27. júl
2016. Keďže sťažovateľ a ani jeho právny zástupca sa o termíne verejného vyhlásenia
rozhodnutia nedozvedeli, neboli na vyhlásení rozsudku prítomní (rovnako ani žalovaný
správny orgán).
Dňa 17. augusta 2016 bol poverený zamestnanec právneho zástupcu sťažovateľa
nahliadať do spisu, pričom v rámci tohto úkonu zistil, že 27. júla 2016 bol vyhlásený
rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. V nadväznosti na toto zistenie zaslal
19. augusta 2016 právny zástupca sťažovateľa najvyššiemu súdu vyčíslenie trov konania.
Dňa 22. septembra 2016 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené písomné
vyhotovenie napadnutého rozsudku, v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:
„O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1, 2 a 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 246c
ods. 1 veta prvá O. s. p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu
priznal v sume 140 € za zaplatené súdne poplatky za žalobu (č. l. 184) a odvolanie
(č. l. 308).
Inú náhradu trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v konaní odvolací súd
nepriznal, pretože tieto neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené (na dodatočné
vyčíslenie predložené dňa 22. 8. 2016 súd neprihliadol) a iné trovy zo spisu nevyplývali...“
Sťažovateľ v sťažnosti zdôrazňuje, že bol počas odvolacieho konania aktívny,
s najvyšším súdom spolupracoval a poskytoval mu požadovanú súčinnosť. Právny zástupca
sťažovateľa nahliadal do spisu, opakovane oboznamoval najvyšší súd s aktuálnou situáciou
a okolnosťami relevantnými pre rozhodnutie o odvolaní a opakovanými podaniami
sa domáhal nariadenia pojednávania, na ktorom by bol odvolacím súdom vypočutý rovnako
ako jeho manželka.
Sťažovateľ tvrdí, že o vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu z 27. júla 2016
sa preukázateľne dozvedel až 17. augusta 2016 pri nahliadaní do spisu jeho právnym
zástupcom (povereným zamestnancom právneho zástupcu, pozn.) a vyčíslenie trov konania
(v sume 3 020,89 €) najvyššiemu súdu doručil v zákonnej lehote troch dní odo dňa
nahliadnutia do spisu, t. j. 19. augusta 2016.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poznamenáva, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť nový
procesný kódex – zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), ktorým
bol nahradený Občiansky súdny poriadok, a v tejto súvislosti poukazuje na § 492 ods. 2
SSP, podľa ktorého sa odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších
predpisov.
V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje nesúhlas s výkladom najvyššieho súdu,
ktorý aplikáciu § 151 ods. 1 OSP vztiahol aj na situácie, keď účastníci konania nie sú
prítomní na verejnom vyhlásení rozhodnutia, a na tomto základe rozhodol o trovách
konania, aplikujúc § 151 ods. 2 OSP.
Sťažovateľ zastáva názor, že pod vyhlásením rozhodnutia v zmysle § 151 ods. 1 OSP
sa rozumie len vyhlásenie, na ktorom je skutočne prítomný účastník konania, ktorému súd
priznal nárok na náhradu trov konania, pričom v tejto súvislosti poukazuje na právny názor
najvyššieho súdu k výkladu § 151 ods. 1, 2 a 4 OSP vyslovený v uznesení sp. zn.
8 Sžo 85/2014 z 29. septembra 2016. V označenom uznesení najvyššieho súdu sa uvádza:
„Ak zákonodarca stanovil, že účastník je povinný trovy vyčísliť do troch dní
od vyhlásenia rozhodnutia (§ 151 ods. 1 veta druhá) mohol mať zjavne na mysli situáciu, ak
je účastník na takom vyhlásení prítomný. Ak na vyhlásení prítomný nie je, dochádza
k obdobnej situácii, s akou počíta úprava uvedená v odseku 4 § 151 (ak sa rozhodnutie
nevyhlasuje). V danom prípade je nesporné, že účastník oprávnený na náhradu trov
konania je v prípade verejného vyhlásenia rozsudku z hľadiska vyčíslenia trov v
nevýhodnejšom postavení ako účastník, o ktorého právach sa nerozhoduje rozsudkom
(prípadne sa nerozhoduje vo veci samej), lebo v takom prípade ho súd musí vyzvať na ich
vyčíslenie. Dôsledok, ktorý v danom prípade spočíva v nepriznaní náhrady trov len pre
nevyčíslenie jej výšky je zjavne nespravodlivý a v rozpore so zmyslom a účelom inštitútu
náhrady trov úspešnému účastníkovi konania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že
zodpovedá princípu legitímneho očakávania úspešnej žalobkyne také rozhodnutie, ktoré
zohľadní, že žalobkyňa do troch pracovných dní od doručenia rozsudku krajského súdu, na
základe ktorého sa preukázateľne dozvedela o reálnom vyhlásení rozhodnutia, výšku trov
vyčíslila a na základe tohto vyčíslenia mohol odvolací súd o výške náhrady trov rozhodnúť.
Odvolací súd poznamenáva, že je mu známa prax súdov, ktoré aj nad rámec svojich
zákonných povinností zašlú výzvu na vyčíslenie trov konania aj v prípade vyhlásenia
rozsudku. Zmenu právnej úpravy OSP v uvedenom smere je t. č. už z tohto hľadiska
neaktuálna, avšak bola vítaná už autormi Komentára OSP (Števček/Ficová, I. diel, 2.
Vydanie, str. 541).“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ju ústavný
súd prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy,
princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy, zásada ústavno-konformného výkladu
právnych noriem podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, tak samostatne ako aj vo vzájomnom rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/9/2016 z 27. júla 2016 v časti výroku o náhrade trov
konania porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/9/2016 z 27. júla
2016 v časti výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.
II. ÚS 141/2017-12 z 1. marca 2017 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka
najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Aplikujúc § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd
zaslal sťažnosť sťažovateľa, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ako
aj vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu na vedomie a prípadné vyjadrenie žalovanému
správnemu orgánu Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „žalovaný“),
keďže rozhodnutím ústavného súdu by mohlo byť dotknuté. Žalovaný ako dotknutá osoba
vo svojom vyjadrení z 9. mája 2017 odkázal na správnosť záverov napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu a stotožnil sa tiež so stanoviskom predsedníčky najvyššieho súdu (pozri
ďalej).
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 3/2017
z 20. apríla 2017 uvádza, že «Príslušné ustanovenia, upravujúce vyčíslenie trov konania
jasne a nespochybniteľne ustanovujú začiatok plynutia zákonnej lehoty troch pracovných
dní na pracovný deň nasledujúci po dni verejného vyhlásenia rozhodnutia.
Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia je súd podľa ust. § 156 ods. 3 O. s. p.
povinný oznámiť na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Uvedené údaje sa oznamujú aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk...
Otázkou za akých okolností možno považovať rozsudok súdu za verejne vyhlásený sa
zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 8502, pričom uviedol: „Verejné
vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že
rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok
vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia predpokladá osobitný postup súdu (aj
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), ktorý smeruje k verejnosti (informovanie o čase a
mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej
tabuli súdu, na internetovej stránke súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení
rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.“. Vo svetle týchto úvah
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj ostatných právnych predpisov sa nemožno
stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o tom, že limitom verejnosti vyhlásenia rozhodnutia
je prítomnosť účastníka konania, v prospech ktorého je priznaný nárok na náhradu trov
konania.
Záverom je potrebné dodať, že pre účastníka, ktorý sa o svoje procesné práva má
starať vo vlastnom záujme, vyčíslenie trov konania nemôže znamenať výraznejšiu záťaž,
najmä pokiaľ je tento v konaní zastúpený advokátom, od ktorého sa vyžaduje vyššia miera
obozretnosti.».
Sťažovateľ v podaní z 23. mája 2017, reagujúc na vyjadrenie predsedníčky
najvyššieho súdu, zopakoval doterajšiu argumentáciu, pričom zdôraznil, že najvyšší súd
vo svojom vyjadrení vôbec nezohľadňuje rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžo 85/2014 a ani na neho nijako nereaguje.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu vo výroku o náhrade trov konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, bolo úlohou ústavného súdu zaujať postoj
k ústavnej akceptovateľnosti záverov najvyššieho súdu súvisiacich s interpretáciou
a aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 OSP vyslovených v napadnutom rozsudku v prípade,
keď účastník konania nie je prítomný na verejnom vyhlásení rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu
prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho
zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom
prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto
účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 3 OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým,
že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje
a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do
troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.
Podľa § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sťažovateľovi, ktorý bol úspešný v konaní,
priznal náhradu trov konania v sume 140 € za zaplatené súdne poplatky. Náhradu trov
konania z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi nepriznal, keďže tieto neboli
sťažovateľom (resp. jeho právnym zástupcom) vyčíslené v zákonom ustanovenej lehote
3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Sťažovateľ náhradu trov právneho zastúpenia
vyčíslil 19. augusta 2016 v lehote troch pracovných dní odo dňa, keď sa o rozhodnutí
najvyššieho súdu dozvedel (pri nahliadnutí do spisu 17. augusta 2016, pozn.).
V predmetnej veci nie je sporné, že sťažovateľ si nárok na náhradu trov konania
uplatnil (požiadal o ich priznanie v prípade úspechu), ani to, že sťažovateľ bol v konaní
úspešný, pričom sporné nie je ani to, že sťažovateľ na verejnom vyhlásení rozhodnutia
prítomný nebol, a napokon ani to, že sťažovateľ nahliadol do spisu najvyššieho súdu
17. augusta 2016 a trovy konania vzniknuté z titulu právneho zastúpenia v sume 3 020,89 €
vyčíslil 19. augusta 2016.
Taktiež je z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyjadrenia predsedníčky
najvyššieho súdu zrejmé, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený 27. júla 2016, pričom
termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu v súlade
s § 156 ods. 3 OSP.
Ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.
o náhrade trov konania v súlade so zákonom. Rozhodovanie o náhrade trov je integrálnou
súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je nespochybniteľné, že k tomu, aby
si mohol účastník konania reálne uplatniť svoje právo na náhradu trov konania – právo
vyčísliť si trovy konania (najmä pokiaľ ide o trovy vzniknuté z titulu právneho zastúpenia)
‒v zákonom ustanovenej lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, tak musí
mať vedomosť o termíne vyhlásenia rozhodnutia.
Taktiež nemožno spochybňovať, že právo na verejné vyhlásenie rozsudku
je zachované, ak termín verejného vyhlásenia je súdom v zákonom ustanovenej lehote
zverejnený na úradnej tabuli súdu, resp. na internetovej stránke súdu.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 85/2014
z 29. septembra 2016 zaujal ku kľúčovému právnemu problému posudzovanému v tomto
konaní danej problematike odlišné stanovisko (odlišný právny názor) než v sťažovateľovej
právnej veci. V oboch konaniach išlo o rozhodovanie v rámci správneho súdnictva, ktoré sa
okrem iného vyznačuje aj požiadavkou obligatórneho zastúpenia účastníka konania
advokátom a z neho vyplývajúcimi trovami konania.
Ústavný súd sa v plnej miere stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným
v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 85/2014 z 29. septembra 2016, podľa ktorého „... Ak na
vyhlásení prítomný nie je, dochádza k obdobnej situácii, s akou počíta úprava uvedená v
odseku 4 § 151 (ak sa rozhodnutie nevyhlasuje). V danom prípade je nesporné, že účastník
oprávnený na náhradu trov konania je v prípade verejného vyhlásenia rozsudku z hľadiska
vyčíslenia trov v nevýhodnejšom postavení ako účastník, o ktorého právach sa nerozhoduje
rozsudkom (prípadne sa nerozhoduje vo veci samej), lebo v takom prípade ho súd musí
vyzvať na ich vyčíslenie. Dôsledok, ktorý v danom prípade spočíva v nepriznaní náhrady
trov len pre nevyčíslenie jej výšky je zjavne nespravodlivý a v rozpore so zmyslom a účelom
inštitútu náhrady trov úspešnému účastníkovi konania.“, keďže len takáto aplikácia
ustanovení § 151 OSP zodpovedá zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov úspešnému
účastníkovi konania.
Aj v prípade sťažovateľa bola dôležitou jeho žiadosť o náhradu trov konania, ktorú
treba odlišovať od vyčíslenia trov konania. Náhradu trov konania si sťažovateľ uplatnil,
ich vyčíslenie však súdu nepredložil spôsobom uvedeným v § 151 ods. 1 OSP. Trovy
si však vyčíslil obratom bezprostredne potom, ako sa objektívne dozvedel o rozhodnutí
najvyššieho súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že bolo
povinnosťou najvyššieho súdu postupovať vo veci sťažovateľa v súlade s citovaným
právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným vo veci sp. zn. 8 Sžo 85/2014. Len takýto
postup totiž garantuje účastníkovi konania (sťažovateľovi), že si svoj nárok na náhradu trov
konania aj reálne vymôže. Prístup, ktorý vo veci sťažovateľa zvolil najvyšší súd,
predstavuje podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska neakceptovateľný zásah
do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na podporu tohto záveru ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na skutočnosť,
že aktuálne platná a účinná právna úprava priznávania náhrady trov konania podľa
príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku už nie je založená na povinnosti
účastníka vyčísliť si trovy konania. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Výšku
náhrady trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby
vyplývajúce zo spisu, pozn.) vyčísľuje súd. To znamená, že bez akejkoľvek aktivity strán
sporu môže súd rozhodnúť napr. o náhrade za súdny poplatok a o výške trov právneho
zastúpenia, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu (podanie žaloby, účasť na pojednávaní,
spísanie vyjadrenia vo veci samej atď.). Ešte priaznivejšia je platná právna úprava
v prospech účastníka konania v správnom súdnictve, teda vtedy, keď sa postupuje podľa
príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku, keď si účastník nemusí nárok na
náhradu trov konania ani len uplatniť, o to menej vyčísliť.
Podľa § 175 ods. 1 SSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že výrokom o náhrade trov konania
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016 bolo porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy
Sťažovateľ tiež namieta, že výrokom rozsudku najvyššieho súdu 1 Sža 9/2016
z 27. júla 2016 došlo v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj
k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vylovil, že čl. 1 ods. 1 ústavy má
charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány
verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, a je vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo
slobôd garantovaných ústavou. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné vyslovovať
vo výrokovej časti svojich rozhodnutí skutočnosť, že spolu s porušením niektorého
základného práva došlo aj k porušeniu niektorého z ústavných princípov – v posudzovanej
princípu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy. To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4 ústavy,
ktorý má charakter generálneho interpretačného princípu, ktorý ústavný súd vždy uplatňuje
pri svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd, rešpektujúc postupy uplatňované vo svojej
doterajšej judikatúre, tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016 v časti výroku o náhrade trov konania bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj o zrušení výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho
sa náhrady trov konania a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátil vec
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po zrušení napadnutého
výroku rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 9/2016 z 27. júla 2016 a vrátení veci
na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o nároku sťažovateľa
na náhradu trov konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €,
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2016, ako aj z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá
bola 884 €, keďže vo veci boli poskytnuté úkony právnej služby aj v roku 2017. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie
sťažnosti) a 1 úkon právnej služby v roku 2017 (vyjadrenie z 23. mája 2017) v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
uskutočnený v roku 2016 po 143 € a v roku 2017 po 147,33 €, t. j. spolu 433,33 €, čo spolu
s režijným paušálom dvakrát po 8,58 € a jedenkrát po 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 459,33 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
CSP] (bod 3 výroku tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017