Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 141/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti

, , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla 2016 v časti výroku

o náhrade trov konania, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júla 2016 o náhrade trov konania p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla

2016 v časti výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur

a tridsaťtri centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Kolíková

& Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júla 2016 v časti výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnutý

výrok rozsudku“). Označený rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť

22. septembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. novembra 2016.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol neúspešný v konaní pred

Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn.

, v ktorom krajský súd rozsudkom zo 14. októbra 2015 zamietol jeho žalobu.

Proti rozsudku krajského súdu zo 14. októbra 2015 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. júla 2016, ktorým odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobe vyhovel, pričom zrušil tak odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd rozhodol o trovách konania tak,

že sťažovateľovi priznal „právo na náhradu trov konania vo výške ako bude uvedené

v písomnom vyhotovení rozhodnutia“.

Najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia pojednávania

a vo veci nariadil verejné vyhlásenie svojho rozhodnutia podľa v tom čase platného

a účinného a (ďalej aj „OSP“) na 27. júl

2016. Keďže sťažovateľ a ani jeho právny zástupca sa o termíne verejného vyhlásenia

rozhodnutia nedozvedeli, neboli na vyhlásení rozsudku prítomní (rovnako ani žalovaný

správny orgán).

Dňa 17. augusta 2016 bol poverený zamestnanec právneho zástupcu sťažovateľa

nahliadať do spisu, pričom v rámci tohto úkonu zistil, že 27. júla 2016 bol vyhlásený

rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. V nadväznosti na toto zistenie zaslal

19. augusta 2016 právny zástupca sťažovateľa najvyššiemu súdu vyčíslenie trov konania.

Dňa 22. septembra 2016 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené písomné

vyhotovenie napadnutého rozsudku, v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:

„O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 a , a v spojení s a a

ods. 1 veta prvá tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu

priznal v sume 140 € za zaplatené súdne poplatky za žalobu (č. l. 184) a odvolanie

(č. l. 308).

Inú náhradu trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v konaní odvolací súd

nepriznal, pretože tieto neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené (na dodatočné

vyčíslenie predložené dňa 22. 8. 2016 súd neprihliadol) a iné trovy zo spisu nevyplývali...“

Sťažovateľ v sťažnosti zdôrazňuje, že bol počas odvolacieho konania aktívny,

s najvyšším súdom spolupracoval a poskytoval mu požadovanú súčinnosť. Právny zástupca

sťažovateľa nahliadal do spisu, opakovane oboznamoval najvyšší súd s aktuálnou situáciou

a okolnosťami relevantnými pre rozhodnutie o odvolaní a opakovanými podaniami

sa domáhal nariadenia pojednávania, na ktorom by bol odvolacím súdom vypočutý rovnako

ako jeho manželka.

Sťažovateľ tvrdí, že o vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu z 27. júla 2016

sa preukázateľne dozvedel až 17. augusta 2016 pri nahliadaní do spisu jeho právnym

zástupcom (povereným zamestnancom právneho zástupcu, pozn.) a vyčíslenie trov konania

(v sume 3 020,89 €) najvyššiemu súdu doručil v zákonnej lehote troch dní odo dňa

nahliadnutia do spisu, t. j. 19. augusta 2016.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poznamenáva, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť nový

procesný kódex – (ďalej aj „“), ktorým

bol nahradený , a v tejto súvislosti poukazuje na

, podľa ktorého sa odvolacie konania podľa piatej časti

začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších

predpisov.

V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje nesúhlas s výkladom najvyššieho súdu,

ktorý aplikáciu vztiahol aj na situácie, keď účastníci konania nie sú

prítomní na verejnom vyhlásení rozhodnutia, a na tomto základe rozhodol o trovách

konania, aplikujúc .

Sťažovateľ zastáva názor, že pod vyhlásením rozhodnutia v zmysle

sa rozumie len vyhlásenie, na ktorom je skutočne prítomný účastník konania, ktorému súd

priznal nárok na náhradu trov konania, pričom v tejto súvislosti poukazuje na právny názor

najvyššieho súdu k výkladu , a vyslovený v uznesení sp. zn.

z 29. septembra 2016. V označenom uznesení najvyššieho súdu sa uvádza:

„Ak zákonodarca stanovil, že účastník je povinný trovy vyčísliť do troch dní

od vyhlásenia rozhodnutia (§ 151 ods. 1 veta druhá) mohol mať zjavne na mysli situáciu, ak

je účastník na takom vyhlásení prítomný. Ak na vyhlásení prítomný nie je, dochádza

k obdobnej situácii, s akou počíta úprava uvedená v odseku 4 § 151 (ak sa rozhodnutie

nevyhlasuje). V danom prípade je nesporné, že účastník oprávnený na náhradu trov

konania je v prípade verejného vyhlásenia rozsudku z hľadiska vyčíslenia trov v

nevýhodnejšom postavení ako účastník, o ktorého právach sa nerozhoduje rozsudkom

(prípadne sa nerozhoduje vo veci samej), lebo v takom prípade ho súd musí vyzvať na ich

vyčíslenie. Dôsledok, ktorý v danom prípade spočíva v nepriznaní náhrady trov len pre

nevyčíslenie jej výšky je zjavne nespravodlivý a v rozpore so zmyslom a účelom inštitútu

náhrady trov úspešnému účastníkovi konania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že

zodpovedá princípu legitímneho očakávania úspešnej žalobkyne také rozhodnutie, ktoré

zohľadní, že žalobkyňa do troch pracovných dní od doručenia rozsudku krajského súdu, na

základe ktorého sa preukázateľne dozvedela o reálnom vyhlásení rozhodnutia, výšku trov

vyčíslila a na základe tohto vyčíslenia mohol odvolací súd o výške náhrady trov rozhodnúť.

Odvolací súd poznamenáva, že je mu známa prax súdov, ktoré aj nad rámec svojich

zákonných povinností zašlú výzvu na vyčíslenie trov konania aj v prípade vyhlásenia

rozsudku. Zmenu právnej úpravy v uvedenom smere je t. č. už z tohto hľadiska

neaktuálna, avšak bola vítaná už autormi Komentára (Števček/Ficová, I. diel, 2.

Vydanie, str. 541).“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ju ústavný

súd prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

princíp právnej istoty podľa , zásada ústavno-konformného výkladu

právnych noriem podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru, tak samostatne ako aj vo vzájomnom rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla 2016 v časti výroku o náhrade trov

konania porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla

2016 v časti výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.

-12 z 1. marca 2017 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň

vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka

najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Aplikujúc

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ústavný súd

zaslal sťažnosť sťažovateľa, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ako

aj vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu na vedomie a prípadné vyjadrenie žalovanému

správnemu orgánu Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „žalovaný“),

keďže rozhodnutím ústavného súdu by mohlo byť dotknuté. Žalovaný ako dotknutá osoba

vo svojom vyjadrení z 9. mája 2017 odkázal na správnosť záverov napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu a stotožnil sa tiež so stanoviskom predsedníčky najvyššieho súdu (pozri

ďalej).

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 3/2017

z 20. apríla 2017 uvádza, že «Príslušné ustanovenia, upravujúce vyčíslenie trov konania

jasne a nespochybniteľne ustanovujú začiatok plynutia zákonnej lehoty troch pracovných

dní na pracovný deň nasledujúci po dni verejného vyhlásenia rozhodnutia.

Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia je súd podľa ust.

povinný oznámiť na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Uvedené údaje sa oznamujú aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.nsud.sk...

Otázkou za akých okolností možno považovať rozsudok súdu za verejne vyhlásený sa

zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze , pričom uviedol: „Verejné

vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že

rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok

vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia predpokladá osobitný postup súdu (aj

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), ktorý smeruje k verejnosti (informovanie o čase a

mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej

tabuli súdu, na internetovej stránke súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení

rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.“. Vo svetle týchto úvah

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj ostatných právnych predpisov sa nemožno

stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o tom, že limitom verejnosti vyhlásenia rozhodnutia

je prítomnosť účastníka konania, v prospech ktorého je priznaný nárok na náhradu trov

konania.

Záverom je potrebné dodať, že pre účastníka, ktorý sa o svoje procesné práva má

starať vo vlastnom záujme, vyčíslenie trov konania nemôže znamenať výraznejšiu záťaž,

najmä pokiaľ je tento v konaní zastúpený advokátom, od ktorého sa vyžaduje vyššia miera

obozretnosti.».

Sťažovateľ v podaní z 23. mája 2017, reagujúc na vyjadrenie predsedníčky

najvyššieho súdu, zopakoval doterajšiu argumentáciu, pričom zdôraznil, že najvyšší súd

vo svojom vyjadrení vôbec nezohľadňuje rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

a ani na neho nijako nereaguje.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu vo výroku o náhrade trov konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, bolo úlohou ústavného súdu zaujať postoj

k ústavnej akceptovateľnosti záverov najvyššieho súdu súvisiacich s interpretáciou

a aplikáciou a vyslovených v napadnutom rozsudku v prípade,

keď účastník konania nie je prítomný na verejnom vyhlásení rozhodnutia.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu

prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho

zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom

prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto

účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu

účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým,

že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje

a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do

troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sťažovateľovi, ktorý bol úspešný v konaní,

priznal náhradu trov konania v sume 140 € za zaplatené súdne poplatky. Náhradu trov

konania z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi nepriznal, keďže tieto neboli

sťažovateľom (resp. jeho právnym zástupcom) vyčíslené v zákonom ustanovenej lehote

3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Sťažovateľ náhradu trov právneho zastúpenia

vyčíslil 19. augusta 2016 v lehote troch pracovných dní odo dňa, keď sa o rozhodnutí

najvyššieho súdu dozvedel (pri nahliadnutí do spisu 17. augusta 2016, pozn.).

V predmetnej veci nie je sporné, že sťažovateľ si nárok na náhradu trov konania

uplatnil (požiadal o ich priznanie v prípade úspechu), ani to, že sťažovateľ bol v konaní

úspešný, pričom sporné nie je ani to, že sťažovateľ na verejnom vyhlásení rozhodnutia

prítomný nebol, a napokon ani to, že sťažovateľ nahliadol do spisu najvyššieho súdu

17. augusta 2016 a trovy konania vzniknuté z titulu právneho zastúpenia v sume 3 020,89 €

vyčíslil 19. augusta 2016.

Taktiež je z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyjadrenia predsedníčky

najvyššieho súdu zrejmé, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený 27. júla 2016, pričom

termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu v súlade

s .

Ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.

o náhrade trov konania v súlade so zákonom. Rozhodovanie o náhrade trov je integrálnou

súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je nespochybniteľné, že k tomu, aby

si mohol účastník konania reálne uplatniť svoje právo na náhradu trov konania – právo

vyčísliť si trovy konania (najmä pokiaľ ide o trovy vzniknuté z titulu právneho zastúpenia)

‒v zákonom ustanovenej lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, tak musí

mať vedomosť o termíne vyhlásenia rozhodnutia.

Taktiež nemožno spochybňovať, že právo na verejné vyhlásenie rozsudku

je zachované, ak termín verejného vyhlásenia je súdom v zákonom ustanovenej lehote

zverejnený na úradnej tabuli súdu, resp. na internetovej stránke súdu.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 29. septembra 2016 zaujal ku kľúčovému právnemu problému posudzovanému v tomto

konaní danej problematike odlišné stanovisko (odlišný právny názor) než v sťažovateľovej

právnej veci. V oboch konaniach išlo o rozhodovanie v rámci správneho súdnictva, ktoré sa

okrem iného vyznačuje aj požiadavkou obligatórneho zastúpenia účastníka konania

advokátom a z neho vyplývajúcimi trovami konania.

Ústavný súd sa v plnej miere stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným

v rozhodnutí sp. zn. z 29. septembra 2016, podľa ktorého „... Ak na

vyhlásení prítomný nie je, dochádza k obdobnej situácii, s akou počíta úprava uvedená v

odseku 4 § 151 (ak sa rozhodnutie nevyhlasuje). V danom prípade je nesporné, že účastník

oprávnený na náhradu trov konania je v prípade verejného vyhlásenia rozsudku z hľadiska

vyčíslenia trov v nevýhodnejšom postavení ako účastník, o ktorého právach sa nerozhoduje

rozsudkom (prípadne sa nerozhoduje vo veci samej), lebo v takom prípade ho súd musí

vyzvať na ich vyčíslenie. Dôsledok, ktorý v danom prípade spočíva v nepriznaní náhrady

trov len pre nevyčíslenie jej výšky je zjavne nespravodlivý a v rozpore so zmyslom a účelom

inštitútu náhrady trov úspešnému účastníkovi konania.“, keďže len takáto aplikácia

ustanovení zodpovedá zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov úspešnému

účastníkovi konania.

Aj v prípade sťažovateľa bola dôležitou jeho žiadosť o náhradu trov konania, ktorú

treba odlišovať od vyčíslenia trov konania. Náhradu trov konania si sťažovateľ uplatnil,

ich vyčíslenie však súdu nepredložil spôsobom uvedeným v . Trovy

si však vyčíslil obratom bezprostredne potom, ako sa objektívne dozvedel o rozhodnutí

najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že bolo

povinnosťou najvyššieho súdu postupovať vo veci sťažovateľa v súlade s citovaným

právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným vo veci sp. zn. . Len takýto

postup totiž garantuje účastníkovi konania (sťažovateľovi), že si svoj nárok na náhradu trov

konania aj reálne vymôže. Prístup, ktorý vo veci sťažovateľa zvolil najvyšší súd,

predstavuje podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska neakceptovateľný zásah

do základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na podporu tohto záveru ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na skutočnosť,

že aktuálne platná a účinná právna úprava priznávania náhrady trov konania podľa

príslušných ustanovení už nie je založená na povinnosti

účastníka vyčísliť si trovy konania. V zmysle

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Výšku

náhrady trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby

vyplývajúce zo spisu, pozn.) vyčísľuje súd. To znamená, že bez akejkoľvek aktivity strán

sporu môže súd rozhodnúť napr. o náhrade za súdny poplatok a o výške trov právneho

zastúpenia, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu (podanie žaloby, účasť na pojednávaní,

spísanie vyjadrenia vo veci samej atď.). Ešte priaznivejšia je platná právna úprava

v prospech účastníka konania v správnom súdnictve, teda vtedy, keď sa postupuje podľa

príslušných ustanovení , keď si účastník nemusí nárok na

náhradu trov konania ani len uplatniť, o to menej vyčísliť.

Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že výrokom o náhrade trov konania

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2016 bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu a

Sťažovateľ tiež namieta, že výrokom rozsudku najvyššieho súdu

z 27. júla 2016 došlo v spojení s porušením základného práva podľa aj

k porušeniu a .

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vylovil, že má

charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní , a je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo

slobôd garantovaných . Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné vyslovovať

vo výrokovej časti svojich rozhodnutí skutočnosť, že spolu s porušením niektorého

základného práva došlo aj k porušeniu niektorého z ústavných princípov – v posudzovanej

princípu vyvoditeľného z . To isté v zásade platí aj o ,

ktorý má charakter generálneho interpretačného princípu, ktorý ústavný súd vždy uplatňuje

pri svojej rozhodovacej činnosti (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd, rešpektujúc postupy uplatňované vo svojej

doterajšej judikatúre, tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. júla 2016 v časti výroku o náhrade trov konania bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa

dohovoru, rozhodol zároveň podľa a zákona

o ústavnom súde aj o zrušení výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho

sa náhrady trov konania a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátil vec

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po zrušení napadnutého

výroku rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2016 a vrátení veci

na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o nároku sťažovateľa

na náhradu trov konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyjadrenými v tomto náleze ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD. Ústavný súd

pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €,

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2016, ako aj z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá

bola 884 €, keďže vo veci boli poskytnuté úkony právnej služby aj v roku 2017. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti) a 1 úkon právnej služby v roku 2017 (vyjadrenie z 23. mája 2017) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

uskutočnený v roku 2016 po 143 € a v roku 2017 po 147,33 €, t. j. spolu 433,33 €, čo spolu

s režijným paušálom dvakrát po 8,58 € a jedenkrát po 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 459,33 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa [ v spojení s

] (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017