Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 385/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Funeko – Enviro, s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, právne zastúpenej spoločnosťou

LEGATE, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Peter Vrábel, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo 17. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. januára

2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Funeko – Enviro, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Funeko – Enviro, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. zo 17. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2016.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. marca 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 4. februára 2010 (ďalej len „skoršie konanie“)

sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáha od Mestských služieb Nitra (ďalej len „mestské

služby“) ako žalovaného zaplatenia sumy 13 541,36 € s prísl. ako náhrady škody

pozostávajúcej z ušlého zisku. Skoršie konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn.

a dosiaľ nebolo právoplatne ukončené.

Sťažovateľka odvodzuje svoj nárok v skoršom konaní z nájomnej zmluvy

z 27. januára 2009 uzatvorenej medzi ňou ako nájomcom a mestskými službami ako

prenajímateľom, ktorej predmetom je prenájom budovy kotolne súp. č. nachádzajúcej

sa na parc. č. a stavby domu smútku (prevádzkovo-administratívnej budovy)

so súp. č. nachádzajúcej sa na parc. č. , ktoré sú evidované na

pre katastrálne územie , a to na účely prevádzkovania krematória.

Z uvedeného vyplýva, že predmetom skoršieho konania je najmä posúdenie

samotného nároku na zaplatenie ušlého zisku vyplývajúceho z nemožnosti prevádzkovať

krematórium v dôsledku nesprístupnenia prenajatých priestorov podľa nájomnej zmluvy,

ako aj posúdenie platnosti nájomnej zmluvy ako právneho titulu, na základe ktorého si

sťažovateľka uplatňuje nárok, a to ako predbežnej otázky.

3. Žalobou z 23. marca 2012 sa mesto Nitra (ďalej len „mesto“) ako žalobca 1

a mestské služby ako žalobca 2 domáhali voči sťažovateľke ako žalovanej určenia

neplatnosti už spomínanej nájomnej zmluvy (ďalej len „neskoršie konanie“). Neskoršie

konanie sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn. .

Je zrejmé, že v neskoršom konaní bola žaloba podaná o viac ako dva roky neskôr než

žaloba v skoršom konaní, ďalej že predmetom neskoršieho konania je posúdenie tej istej

skutočnosti ako v prípade skoršieho konania, teda platnosti nájomnej zmluvy, a napokon že

posudzovanie platnosti nájomnej zmluvy v rámci skoršieho konania sa začalo vykonávať

skôr ako v prípade neskoršieho konania.

4. Napriek tomu, že skoršie konanie riadne prebiehalo, v neskoršom konaní bolo

meritórne rozhodnuté o určení neplatnosti nájomnej zmluvy. Došlo k tomu rozsudkom

okresného súdu č. k. -203 zo 17. júna 2013.

5. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.

-245 z 30. januára 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

6. Dovolanie sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2016 odmietnuté. Toto uznesenie

bolo sťažovateľke doručené 16. januára 2017.

7. Sťažovateľka napáda rozsudok okresného súdu, ktorý bol vydaný v neskoršom

konaní, pretože podľa nej od počiatku neboli splnené procesné podmienky na prerokovanie

žaloby, na vedenie neskoršieho konania, ale ani na vydanie rozsudku. Sťažovateľka

vychádza z ustanovenia , podľa ktorého bolo

možné návrhom na začatie konania uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem považuje sťažovateľka za procesnú podmienku na vedenie

určovacieho sporu, čo znamená, že ak v určovacom spore nie je preukázaný naliehavý

právny záujem žalobcu ako nevyhnutná procesná podmienka, nie je možné prípad

prerokovať, tobôž nie vydať meritórne rozhodnutie. Ak teda súd zistí nedostatok potrebného

právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Pritom všeobecný súd

je povinný existenciu naliehavého právneho záujmu skúmať ex offo.

Podľa presvedčenia sťažovateľky v neskoršom konaní procesná podmienka

naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti nájomnej zmluvy nebola od počiatku

splnená, keďže táto otázka sa prerokúvala v rámci skoršieho konania, ktoré začalo viac ako

dva roky pred neskorším konaním. Mesto a mestské služby tak nemohli mať naliehavý

právny záujem na začatí neskoršieho konania o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, keďže

tieto skutočnosti sa riadne prerokúvali v skoršom konaní ako prejudiciálna otázka. Skoršie

konanie a v nej uplatnený nárok na plnenie skonzumovali neskoršie konanie a v nej

uplatnený určovací nárok. Podľa sťažovateľky je preto zrejmé, že v danom prípade mesto

a mestské služby nemohli mať naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom

výroku.

Sťažovateľka nedostatok naliehavého právneho záujmu v priebehu neskoršieho

konania viacnásobne namietala, keďže podľa nej ide o „kruciálnu“ podmienku konania.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd sa s námietkou vysporiadal arbitrárne a bez riadneho

zdôvodnenia, keď konštatoval, že vo výnimočných prípadoch môže mať prednosť pri

rozhodovaní určenie neplatnosti zmluvy a účastník môže mať naliehavý právny záujem na

určení neplatnosti zmluvy aj v prípade, ak by mohla tejto žalobe predchádzať žaloba

o plnenie. Okresný súd tiež nenáležite uviedol, že sťažovateľka si v skoršom konaní

uplatňuje náhradu škody iba za jeden mesiac, a preto predovšetkým z dôvodu právnej istoty

a predchádzania ďalším sporom je potrebné rozhodnúť o platnosti základného právneho

úkonu, teda nájomnej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľky ak už raz bola podaná žaloba o plnenie (skoršie konanie),

ktorej predmetom je okrem iného prejudiciálne posúdenie platnosti nájomnej zmluvy, nie je

možné duplicitne (a s viac ako dvojročným oneskorením) podať žalobu o určenie

neplatnosti tej istej nájomnej zmluvy (neskoršie konanie). V takom prípade totiž absentuje

naliehavý právny záujem na takomto určení. Inými slovami, v neskoršom konaní chýba

nevyhnutná procesná podmienka pre vedenie konania a pre meritórne rozhodnutie. Podľa

sťažovateľky tento aspekt okresný súd nijako nezdôvodnil, hoci ide o zásadnú procesnú

podmienku konania.

Ďalej sťažovateľka podotýka, že je bez akéhokoľvek právneho významu, v akom

rozsahu si uplatňuje nárok z nájomnej zmluvy v skoršom konaní. Podstatné je, že tento

nárok riadne a kvalifikovane uplatnila. Navyše má k dispozícii procesné nástroje

umožňujúce jej podanú žalobu kvantitatívne modifikovať. Pokiaľ okresný súd konštatoval

existenciu naliehavého právneho záujmu, aby sa predišlo ďalším sporom, konal v priamom

rozpore s preukázaným skutkovým stavom (vedenie skoršieho konania) a so svojou

argumentáciou. Práve prerokovanie žaloby v neskoršom konaní generovalo ďalší spor,

nehovoriac o porušení zásady hospodárnosti konania.

Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu v neskoršom konaní sťažovateľka napokon

súhrnne konštatuje, že konanie bolo zaťažené procesnými vadami, keďže neboli splnené

procesné podmienky (absencia naliehavého právneho záujmu na vedení neskoršieho

konania a vydaní meritórneho rozhodnutia v rámci neskoršieho konania). Okrem toho

rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľky nepresvedčivý, arbitrárny,

nepreskúmateľný a zároveň porušujúci práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces

a na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

8. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu uplatňuje sťažovateľka obdobné námietky

ako voči rozsudku okresného súdu.

Krajský súd sa s námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu

(ne)vysporiadal podľa sťažovateľky dvomi všeobecnými vetami, keď uviedol, že i keď

právne úkony pri správe majetku mesta vykonávali mestské služby ako správca, je daná

aktívna legitimácia mesta v konaní, pretože ochrana jej majetku je jej právom, ale

i zákonnou povinnosťou. Z rovnakého dôvodu je podľa krajského súdu daný aj naliehavý

právny záujem na požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy, pretože bez takého

určenia by mesto nemohlo neobmedzene nakladať so svojím majetkom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd úplne odignoroval otázku naliehavého

právneho záujmu vo vzťahu k skoršiemu konaniu, hoci tam sa prerokúva otázka platnosti

nájomnej zmluvy. V žiadnom prípade preto neobstojí tvrdenie krajského súdu, že

v neskoršom konaní je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomnej

zmluvy. O to viac neobstojí tvrdenie, že bez neskoršieho konania by mesto nemohlo

nakladať so svojím majetkom bez obmedzenia. Tento argument považuje sťažovateľka za

irelevantný a nelogický. Mesto predsa zverilo správu predmetných nehnuteľností mestským

službám, a preto nemohlo byť obmedzené jeho právo so svojím majetkom nakladať. Navyše

mesto ani nebolo účastníkom nájomnej zmluvy a nebolo so sťažovateľkou v žiadnom

právnom vzťahu.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd nevykonal test naliehavého právneho záujmu,

teda test splnenia procesnej podmienky konania. Ak mala byť ochrana majetku argumentom

pre existenciu naliehavého právneho záujmu, potom mesto malo vstúpiť do skoršieho

konania ako vedľajší účastník. V celom neskoršom konaní nebolo preukázané, ako by sa

zmenilo právne postavenie mesta bez požadovaného určenia. Posúdenie prejudiciálnej

otázky platnosti nájomnej zmluvy patrilo do právomoci všeobecného súdu v skoršom

konaní, pričom nebol preukázaný žiaden dôvod na odňatie tejto právomoci súdu

konajúcemu v skoršom konaní. Krajský súd sa tak vôbec nezaoberal tým, či boli splnené

procesné podmienky neskoršieho konania, pričom je zrejmé, že tieto od počiatku splnené

neboli, a preto treba rozsudok krajského súdu považovať podľa sťažovateľky za arbitrárny,

nepreskúmateľný, porušujúci právo na spravodlivý súdny proces a na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia.

9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľka na

to, že aj v dovolaní namietala rovnaké skutočnosti ako v prvostupňovom a odvolacom

konaní.

Najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom otázku existencie

naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe považoval za otázku právneho posúdenia

veci, čo je síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak samo osebe prípustnosť dovolania

nezakladá. Sťažovateľka namieta, že podané dovolanie považoval najvyšší súd za procesne

neprípustné, a preto sa otázkou naliehavého právneho záujmu nezaoberal.

Sťažovateľka pritom podľa svojho presvedčenia vyčerpávajúco a presvedčivo

preukázala, že naliehavý právny záujem je nevyhnutnou procesnou podmienkou

určovacieho konania, a nie otázkou právneho posúdenia veci. Ak teda neboli v neskoršom

konaní od počiatku splnené procesné podmienky na jeho vedenie a na meritórne

rozhodnutie v dôsledku nedostatku naliehavého právneho záujmu, potom došlo k porušeniu

procesných práv sťažovateľky v takej intenzite, že jej bolo odňaté právo na spravodlivý

súdny proces, resp. právo konať pred súdom.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti Funeko – Enviro, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené

, právo na spravodlivý súdny proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť

majetok zaručené a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného

súdu Nitra, č. k. -203 zo dňa 17.06.2013 porušené bolo.

Základné právo spoločnosti Funeko – Enviro, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené

, právo na spravodlivý súdny proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť

majetok zaručené a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského

súdu v Nitre, č. k. -245 zo dňa 30.01.2015 porušené bolo.

Základné právo spoločnosti Funeko – Enviro, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené

, právo na spravodlivý súdny proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť

majetok zaručené a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa 30.11.2016 porušené

bolo.

Ústavný súd ruší Rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. -203 zo dňa

17.06.2013, Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. -245 zo dňa 30.01.2015

a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa

30.11.2016 a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie. Ak bude mať Ústavný

súd za to, že vyššie uvedené práva sťažovateľa boli porušené len Rozsudkom Krajského

súdu v Nitre, č. k. -245 zo dňa 30.01.2015 a Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, č. k. zo dňa 30.11.2016, tak sťažovateľ navrhuje

zrušiť len tieto rozhodnutia.

Okresný súd Nitra, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú

povinní uhradiť na účet sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do 15 dní od

doručenia nálezu.“

II.

11. Z rozsudku krajského súdu č. k. -245 z 30. januára 2015 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -203 zo 17. júna 2013.

Podľa názoru krajského súdu i keď právne úkony pri správe majetku mesta vykonávali

mestské služby ako správca, je daná aktívna legitimácia mesta v konaní, pretože ochrana

majetku mesta je právom, ale i zákonnou povinnosťou mesta. Z rovnakého dôvodu je daný

aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy, pretože

bez takého určenia by mesto nemohlo bez obmedzenia nakladať so svojím majetkom.

Keďže správca majetku mesta je pri správe viazaný vôľou mesta, nemôže konať v rozpore

s touto vôľou, ale ani nad jej rámec.

12. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2016

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2015. Podľa konštatovania najvyššieho súdu

sťažovateľka prípustnosť dovolania opierala o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. d) a f)

v spojení s a , keď namietala

prekážku litispendencie a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho súdu

v danom prípade nejde o situáciu, keď sa v tej istej veci už prv začalo konanie (Okresný súd

Nitra sp. zn. ). Nejde teda o prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. d)

, pretože chýba nielen totožnosť účastníkov konania, ale aj

totožnosť predmetu konania, keďže nárok na náhradu škody a nárok uplatnený určovacou

žalobou sú dva odlišné nároky, aj keď majú v časti spoločný základ (nájomnú zmluvu).

Napokon posúdenie určovacej žaloby z hľadiska jej vecnej podstaty je možné len za

splnenia podmienky, že je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe [§ 80 písm. c)

], čo je otázka právneho posúdenia veci. Právne posúdenie

veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ sťažovateľka

namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia krajského súdu, treba s poukazom na stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016

zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 242

ods. 2 písm. b) . Len výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. V danej veci však o takýto výnimočný prípad nešlo.

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

15. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , dohovoru a dodatkového protokolu smeruje proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2013, nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok aj využila.

16. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktoré pre porušenie čl. 20 ods. 1

a , dohovoru a dodatkového protokolu smeruje proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2015, ako aj proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2016. Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

19. Sťažovateľka je presvedčená, že otázka platnosti nájomnej zmluvy bola

predmetom skúmania v skoršom konaní, kde išlo o prejudiciálnu otázku. To podľa nej

znamená, že v neskoršom konaní mesto a mestské služby nemohli mať naliehavý právny

záujem na nimi požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy. Podľa názoru

sťažovateľky nedostatok naliehavého právneho záujmu podľa ustanovenia § 80 písm. c)

treba považovať za nedostatok podmienky konania, ktorý

bráni meritórnemu posúdeniu veci. Zároveň posúdenie existencie či neexistencie

naliehavého právneho záujmu nie je podľa sťažovateľky otázkou právneho posúdenia,

pretože ide o podmienku konania.

20. Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu

a najvyššieho súdu možno považovať za dostačujúce a nejavia sa ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, sama osebe nezakladá

porušenie označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu.

21. Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššiemu súdu sp. zn.

z 30. novembra 2016 možno z pohľadu ústavného súdu uviesť, že námietka nedostatku

naliehavého právneho záujmu v rámci určovacej žaloby sa javí aj ústavnému súdu vo svetle

doterajšej súdnej praxe ako otázka právneho posúdenia veci. Existujúca dlhoročná

rozhodovacia prax všeobecných súdov nezodpovedá právnemu názoru sťažovateľky, ktorá

považuje naliehavý právny záujem na určovacom výroku za podmienku konania. V takomto

prípade totiž by mali všeobecné súdy po konštatovaní absencie naliehavého právneho

záujmu konanie vo veci zastaviť postupom podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, teda pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (analogicky od 1. júla

2016 podľa ). Napriek tomu však v týchto

prípadoch všeobecné súdy rozhodujú tak, že určovaciu žalobu zamietnu pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu, pričom je súdna prax jednotná v tom, že zamietnutie

určovacej žaloby iba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu nezakladá prekážku veci

rozsúdenej.

22. V súvislosti s odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. -245

z 30. januára 2015 je podľa názoru ústavného súdu rozhodujúce, že týmto rozsudkom

(potvrdzujúcim vyslovenie neplatnosti nájomnej zmluvy) bola nepochybne vyriešená aj

prejudiciálna otázka, ktorá sa vynorila v skoršom konaní. Aj z tohto pohľadu vzaté sa

argumentácia krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu o splnení

podmienky naliehavého právneho záujmu v neskoršom konaní javí z ústavnoprávneho

hľadiska ako udržateľná.

23. Uvedený záver vychádza aj zo skutočnosti, že sťažovateľka v podanej sťažnosti,

a to v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu, nijako nespochybnila meritórne

skutkové a právne závery, na základe ktorých dospeli okresný súd a krajský súd k záveru

o neplatnosti nájomnej zmluvy. Spochybňovala totiž iba otázku existencie naliehavého

právneho záujmu. Pritom nič jej nebránilo v konaní vedenom ústavným súdom napadnúť

vo vzťahu ku krajskému súdu aj jeho závery vo veci samej. Aj z tohto dôvodu nepovažoval

ústavný súd za potrebné do záverov krajského súdu zasiahnuť.

24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017