Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 385/2017
PDF · 232.48 KB
No categories available
II. ÚS 385/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Funeko – Enviro, s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, právne zastúpenej spoločnosťou
LEGATE, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Peter Vrábel, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 14 C 35/2012
zo 17. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 406/2013 z 30. januára
2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 1261/2015
z 30. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Funeko – Enviro, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Funeko – Enviro, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. 14 C 35/2012 zo 17. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 406/2013 z 30. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 1261/2015 z 30. novembra 2016.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. marca 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou zo 4. februára 2010 (ďalej len „skoršie konanie“)
sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáha od Mestských služieb Nitra (ďalej len „mestské
služby“) ako žalovaného zaplatenia sumy 13 541,36 € s prísl. ako náhrady škody
pozostávajúcej z ušlého zisku. Skoršie konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn.
7 C 169/2010 a dosiaľ nebolo právoplatne ukončené.
Sťažovateľka odvodzuje svoj nárok v skoršom konaní z nájomnej zmluvy
z 27. januára 2009 uzatvorenej medzi ňou ako nájomcom a mestskými službami ako
prenajímateľom, ktorej predmetom je prenájom budovy kotolne súp. č. nachádzajúcej
sa na parc. č. a stavby domu smútku (prevádzkovo-administratívnej budovy)
so súp. č. nachádzajúcej sa na parc. č. , ktoré sú evidované na
pre katastrálne územie , a to na účely prevádzkovania krematória.
Z uvedeného vyplýva, že predmetom skoršieho konania je najmä posúdenie
samotného nároku na zaplatenie ušlého zisku vyplývajúceho z nemožnosti prevádzkovať
krematórium v dôsledku nesprístupnenia prenajatých priestorov podľa nájomnej zmluvy,
ako aj posúdenie platnosti nájomnej zmluvy ako právneho titulu, na základe ktorého si
sťažovateľka uplatňuje nárok, a to ako predbežnej otázky.
3. Žalobou z 23. marca 2012 sa mesto Nitra (ďalej len „mesto“) ako žalobca 1
a mestské služby ako žalobca 2 domáhali voči sťažovateľke ako žalovanej určenia
neplatnosti už spomínanej nájomnej zmluvy (ďalej len „neskoršie konanie“). Neskoršie
konanie sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 35/2012.
Je zrejmé, že v neskoršom konaní bola žaloba podaná o viac ako dva roky neskôr než
žaloba v skoršom konaní, ďalej že predmetom neskoršieho konania je posúdenie tej istej
skutočnosti ako v prípade skoršieho konania, teda platnosti nájomnej zmluvy, a napokon že
posudzovanie platnosti nájomnej zmluvy v rámci skoršieho konania sa začalo vykonávať
skôr ako v prípade neskoršieho konania.
4. Napriek tomu, že skoršie konanie riadne prebiehalo, v neskoršom konaní bolo
meritórne rozhodnuté o určení neplatnosti nájomnej zmluvy. Došlo k tomu rozsudkom
okresného súdu č. k. 14 C 35/2012-203 zo 17. júna 2013.
5. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 406/2013-245 z 30. januára 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
6. Dovolanie sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1261/2015 z 30. novembra 2016 odmietnuté. Toto uznesenie
bolo sťažovateľke doručené 16. januára 2017.
7. Sťažovateľka napáda rozsudok okresného súdu, ktorý bol vydaný v neskoršom
konaní, pretože podľa nej od počiatku neboli splnené procesné podmienky na prerokovanie
žaloby, na vedenie neskoršieho konania, ale ani na vydanie rozsudku. Sťažovateľka
vychádza z ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého bolo
možné návrhom na začatie konania uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Naliehavý právny záujem považuje sťažovateľka za procesnú podmienku na vedenie
určovacieho sporu, čo znamená, že ak v určovacom spore nie je preukázaný naliehavý
právny záujem žalobcu ako nevyhnutná procesná podmienka, nie je možné prípad
prerokovať, tobôž nie vydať meritórne rozhodnutie. Ak teda súd zistí nedostatok potrebného
právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Pritom všeobecný súd
je povinný existenciu naliehavého právneho záujmu skúmať ex offo.
Podľa presvedčenia sťažovateľky v neskoršom konaní procesná podmienka
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti nájomnej zmluvy nebola od počiatku
splnená, keďže táto otázka sa prerokúvala v rámci skoršieho konania, ktoré začalo viac ako
dva roky pred neskorším konaním. Mesto a mestské služby tak nemohli mať naliehavý
právny záujem na začatí neskoršieho konania o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, keďže
tieto skutočnosti sa riadne prerokúvali v skoršom konaní ako prejudiciálna otázka. Skoršie
konanie a v nej uplatnený nárok na plnenie skonzumovali neskoršie konanie a v nej
uplatnený určovací nárok. Podľa sťažovateľky je preto zrejmé, že v danom prípade mesto
a mestské služby nemohli mať naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom
výroku.
Sťažovateľka nedostatok naliehavého právneho záujmu v priebehu neskoršieho
konania viacnásobne namietala, keďže podľa nej ide o „kruciálnu“ podmienku konania.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd sa s námietkou vysporiadal arbitrárne a bez riadneho
zdôvodnenia, keď konštatoval, že vo výnimočných prípadoch môže mať prednosť pri
rozhodovaní určenie neplatnosti zmluvy a účastník môže mať naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti zmluvy aj v prípade, ak by mohla tejto žalobe predchádzať žaloba
o plnenie. Okresný súd tiež nenáležite uviedol, že sťažovateľka si v skoršom konaní
uplatňuje náhradu škody iba za jeden mesiac, a preto predovšetkým z dôvodu právnej istoty
a predchádzania ďalším sporom je potrebné rozhodnúť o platnosti základného právneho
úkonu, teda nájomnej zmluvy.
Podľa názoru sťažovateľky ak už raz bola podaná žaloba o plnenie (skoršie konanie),
ktorej predmetom je okrem iného prejudiciálne posúdenie platnosti nájomnej zmluvy, nie je
možné duplicitne (a s viac ako dvojročným oneskorením) podať žalobu o určenie
neplatnosti tej istej nájomnej zmluvy (neskoršie konanie). V takom prípade totiž absentuje
naliehavý právny záujem na takomto určení. Inými slovami, v neskoršom konaní chýba
nevyhnutná procesná podmienka pre vedenie konania a pre meritórne rozhodnutie. Podľa
sťažovateľky tento aspekt okresný súd nijako nezdôvodnil, hoci ide o zásadnú procesnú
podmienku konania.
Ďalej sťažovateľka podotýka, že je bez akéhokoľvek právneho významu, v akom
rozsahu si uplatňuje nárok z nájomnej zmluvy v skoršom konaní. Podstatné je, že tento
nárok riadne a kvalifikovane uplatnila. Navyše má k dispozícii procesné nástroje
umožňujúce jej podanú žalobu kvantitatívne modifikovať. Pokiaľ okresný súd konštatoval
existenciu naliehavého právneho záujmu, aby sa predišlo ďalším sporom, konal v priamom
rozpore s preukázaným skutkovým stavom (vedenie skoršieho konania) a so svojou
argumentáciou. Práve prerokovanie žaloby v neskoršom konaní generovalo ďalší spor,
nehovoriac o porušení zásady hospodárnosti konania.
Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu v neskoršom konaní sťažovateľka napokon
súhrnne konštatuje, že konanie bolo zaťažené procesnými vadami, keďže neboli splnené
procesné podmienky (absencia naliehavého právneho záujmu na vedení neskoršieho
konania a vydaní meritórneho rozhodnutia v rámci neskoršieho konania). Okrem toho
rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľky nepresvedčivý, arbitrárny,
nepreskúmateľný a zároveň porušujúci práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces
a na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
8. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu uplatňuje sťažovateľka obdobné námietky
ako voči rozsudku okresného súdu.
Krajský súd sa s námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu
(ne)vysporiadal podľa sťažovateľky dvomi všeobecnými vetami, keď uviedol, že i keď
právne úkony pri správe majetku mesta vykonávali mestské služby ako správca, je daná
aktívna legitimácia mesta v konaní, pretože ochrana jej majetku je jej právom, ale
i zákonnou povinnosťou. Z rovnakého dôvodu je podľa krajského súdu daný aj naliehavý
právny záujem na požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy, pretože bez takého
určenia by mesto nemohlo neobmedzene nakladať so svojím majetkom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd úplne odignoroval otázku naliehavého
právneho záujmu vo vzťahu k skoršiemu konaniu, hoci tam sa prerokúva otázka platnosti
nájomnej zmluvy. V žiadnom prípade preto neobstojí tvrdenie krajského súdu, že
v neskoršom konaní je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomnej
zmluvy. O to viac neobstojí tvrdenie, že bez neskoršieho konania by mesto nemohlo
nakladať so svojím majetkom bez obmedzenia. Tento argument považuje sťažovateľka za
irelevantný a nelogický. Mesto predsa zverilo správu predmetných nehnuteľností mestským
službám, a preto nemohlo byť obmedzené jeho právo so svojím majetkom nakladať. Navyše
mesto ani nebolo účastníkom nájomnej zmluvy a nebolo so sťažovateľkou v žiadnom
právnom vzťahu.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd nevykonal test naliehavého právneho záujmu,
teda test splnenia procesnej podmienky konania. Ak mala byť ochrana majetku argumentom
pre existenciu naliehavého právneho záujmu, potom mesto malo vstúpiť do skoršieho
konania ako vedľajší účastník. V celom neskoršom konaní nebolo preukázané, ako by sa
zmenilo právne postavenie mesta bez požadovaného určenia. Posúdenie prejudiciálnej
otázky platnosti nájomnej zmluvy patrilo do právomoci všeobecného súdu v skoršom
konaní, pričom nebol preukázaný žiaden dôvod na odňatie tejto právomoci súdu
konajúcemu v skoršom konaní. Krajský súd sa tak vôbec nezaoberal tým, či boli splnené
procesné podmienky neskoršieho konania, pričom je zrejmé, že tieto od počiatku splnené
neboli, a preto treba rozsudok krajského súdu považovať podľa sťažovateľky za arbitrárny,
nepreskúmateľný, porušujúci právo na spravodlivý súdny proces a na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.
9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľka na
to, že aj v dovolaní namietala rovnaké skutočnosti ako v prvostupňovom a odvolacom
konaní.
Najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom otázku existencie
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe považoval za otázku právneho posúdenia
veci, čo je síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak samo osebe prípustnosť dovolania
nezakladá. Sťažovateľka namieta, že podané dovolanie považoval najvyšší súd za procesne
neprípustné, a preto sa otázkou naliehavého právneho záujmu nezaoberal.
Sťažovateľka pritom podľa svojho presvedčenia vyčerpávajúco a presvedčivo
preukázala, že naliehavý právny záujem je nevyhnutnou procesnou podmienkou
určovacieho konania, a nie otázkou právneho posúdenia veci. Ak teda neboli v neskoršom
konaní od počiatku splnené procesné podmienky na jeho vedenie a na meritórne
rozhodnutie v dôsledku nedostatku naliehavého právneho záujmu, potom došlo k porušeniu
procesných práv sťažovateľky v takej intenzite, že jej bolo odňaté právo na spravodlivý
súdny proces, resp. právo konať pred súdom.
10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti Funeko – Enviro, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť
majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného
súdu Nitra, č. k. 14C/35/2012-203 zo dňa 17.06.2013 porušené bolo.
Základné právo spoločnosti Funeko – Enviro, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť
majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského
súdu v Nitre, č. k. 5Co/406/2013-245 zo dňa 30.01.2015 porušené bolo.
Základné právo spoločnosti Funeko – Enviro, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť
majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2 Cdo/1261/2015 zo dňa 30.11.2016 porušené
bolo.
Ústavný súd ruší Rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. 14C/35//2012-203 zo dňa
17.06.2013, Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 5Co/406/2013-245 zo dňa 30.01.2015
a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2 Cdo/1261/2015 zo dňa
30.11.2016 a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie. Ak bude mať Ústavný
súd za to, že vyššie uvedené práva sťažovateľa boli porušené len Rozsudkom Krajského
súdu v Nitre, č. k. 5Co/406/2013-245 zo dňa 30.01.2015 a Uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, č. k. 2 Cdo/1261/2015 zo dňa 30.11.2016, tak sťažovateľ navrhuje
zrušiť len tieto rozhodnutia.
Okresný súd Nitra, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinní uhradiť na účet sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do 15 dní od
doručenia nálezu.“
II.
11. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 406/2013-245 z 30. januára 2015 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 35/2012-203 zo 17. júna 2013.
Podľa názoru krajského súdu i keď právne úkony pri správe majetku mesta vykonávali
mestské služby ako správca, je daná aktívna legitimácia mesta v konaní, pretože ochrana
majetku mesta je právom, ale i zákonnou povinnosťou mesta. Z rovnakého dôvodu je daný
aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy, pretože
bez takého určenia by mesto nemohlo bez obmedzenia nakladať so svojím majetkom.
Keďže správca majetku mesta je pri správe viazaný vôľou mesta, nemôže konať v rozpore
s touto vôľou, ale ani nad jej rámec.
12. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1261/2015 z 30. novembra 2016
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co 406/2013 z 30. januára 2015. Podľa konštatovania najvyššieho súdu
sťažovateľka prípustnosť dovolania opierala o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. d) a f)
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) a c) Občianskeho súdneho poriadku, keď namietala
prekážku litispendencie a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho súdu
v danom prípade nejde o situáciu, keď sa v tej istej veci už prv začalo konanie (Okresný súd
Nitra sp. zn. 7 C 169/2010). Nejde teda o prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. d)
Občianskeho súdneho poriadku, pretože chýba nielen totožnosť účastníkov konania, ale aj
totožnosť predmetu konania, keďže nárok na náhradu škody a nárok uplatnený určovacou
žalobou sú dva odlišné nároky, aj keď majú v časti spoločný základ (nájomnú zmluvu).
Napokon posúdenie určovacej žaloby z hľadiska jej vecnej podstaty je možné len za
splnenia podmienky, že je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe [§ 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku], čo je otázka právneho posúdenia veci. Právne posúdenie
veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ sťažovateľka
namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia krajského súdu, treba s poukazom na stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016
zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 242
ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Len výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. V danej veci však o takýto výnimočný prípad nešlo.
III.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
15. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu smeruje proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 14 C 35/2012 zo 17. júna 2013, nie je daná právomoc ústavného
súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok aj využila.
16. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktoré pre porušenie čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu smeruje proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 406/2013 z 30. januára 2015, ako aj proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1261/2015 z 30. novembra 2016. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
19. Sťažovateľka je presvedčená, že otázka platnosti nájomnej zmluvy bola
predmetom skúmania v skoršom konaní, kde išlo o prejudiciálnu otázku. To podľa nej
znamená, že v neskoršom konaní mesto a mestské služby nemohli mať naliehavý právny
záujem na nimi požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy. Podľa názoru
sťažovateľky nedostatok naliehavého právneho záujmu podľa ustanovenia § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku treba považovať za nedostatok podmienky konania, ktorý
bráni meritórnemu posúdeniu veci. Zároveň posúdenie existencie či neexistencie
naliehavého právneho záujmu nie je podľa sťažovateľky otázkou právneho posúdenia,
pretože ide o podmienku konania.
20. Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu
a najvyššieho súdu možno považovať za dostačujúce a nejavia sa ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, sama osebe nezakladá
porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
21. Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššiemu súdu sp. zn. 2 Cdo 1261/2015
z 30. novembra 2016 možno z pohľadu ústavného súdu uviesť, že námietka nedostatku
naliehavého právneho záujmu v rámci určovacej žaloby sa javí aj ústavnému súdu vo svetle
doterajšej súdnej praxe ako otázka právneho posúdenia veci. Existujúca dlhoročná
rozhodovacia prax všeobecných súdov nezodpovedá právnemu názoru sťažovateľky, ktorá
považuje naliehavý právny záujem na určovacom výroku za podmienku konania. V takomto
prípade totiž by mali všeobecné súdy po konštatovaní absencie naliehavého právneho
záujmu konanie vo veci zastaviť postupom podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, teda pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (analogicky od 1. júla
2016 podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Napriek tomu však v týchto
prípadoch všeobecné súdy rozhodujú tak, že určovaciu žalobu zamietnu pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu, pričom je súdna prax jednotná v tom, že zamietnutie
určovacej žaloby iba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu nezakladá prekážku veci
rozsúdenej.
22. V súvislosti s odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 406/2013-245
z 30. januára 2015 je podľa názoru ústavného súdu rozhodujúce, že týmto rozsudkom
(potvrdzujúcim vyslovenie neplatnosti nájomnej zmluvy) bola nepochybne vyriešená aj
prejudiciálna otázka, ktorá sa vynorila v skoršom konaní. Aj z tohto pohľadu vzaté sa
argumentácia krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu o splnení
podmienky naliehavého právneho záujmu v neskoršom konaní javí z ústavnoprávneho
hľadiska ako udržateľná.
23. Uvedený záver vychádza aj zo skutočnosti, že sťažovateľka v podanej sťažnosti,
a to v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu, nijako nespochybnila meritórne
skutkové a právne závery, na základe ktorých dospeli okresný súd a krajský súd k záveru
o neplatnosti nájomnej zmluvy. Spochybňovala totiž iba otázku existencie naliehavého
právneho záujmu. Pritom nič jej nebránilo v konaní vedenom ústavným súdom napadnúť
vo vzťahu ku krajskému súdu aj jeho závery vo veci samej. Aj z tohto dôvodu nepovažoval
ústavný súd za potrebné do záverov krajského súdu zasiahnuť.
24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017