Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 388/2017
PDF · 123.48 KB
No categories available
II. ÚS 388/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Šupákovou,
Advokátska kancelária, Nobelova 1/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 577/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 577/2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 3. novembra 2010 podal sťažovateľ na
Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že
štátnozamestnanecký pomer s jeho zamestnávateľom Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky neskončil a naďalej trvá a žalovaný je povinný sťažovateľa naďalej
zamestnávať, ďalej o určenie, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru je neplatná,
a o náhradu funkčného platu.
2.1 Konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 8 C 200/2010 a po 2,5 roku
bolo ukončené vynesením rozsudku na pojednávaní 21. mája 2013, ktorým bola žaloba
v plnom rozsahu zamietnutá. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 200/2010-300
z 21. mája 2013 podal sťažovateľ 6. augusta 2013 odvolanie.
2.2 Od predloženia spisu zo strany okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní na
krajský súd (7. októbra 2013) až do rozhodnutia o odvolaní krajským súdom rozsudkom
sp. zn. 3 Co 577/2013 z 23. novembra 2016 uplynuli viac ako tri roky.
3. Podľa sťažovateľa krajský súd počas obdobia, v ktorom mal spis k dispozícii,
nevykonal žiadny úkon smerujúci k preskúmaniu napadnutého rozsudku. Sťažovateľ
27. októbra 2014 doručil na krajský súd oznámenie o zmene právneho zástupcu a zároveň
požiadal druhostupňový súd, aby vo veci rozhodol. Keďže krajský súd rozhodnutie napriek
tejto žiadosti nevydal, zaslal sťažovateľ 18. mája 2015 opätovne krajskému súdu žiadosť
o rozhodnutie vo veci. Krajský súd podľa sťažovateľa napokon vo veci rozhodol až
23. novembra 2016, čo je viac ako ti roky potom, ako mu bol spis predložený z okresného
súdu.
3.1 Podľa sťažovateľa od zaslania jeho poslednej žiadosti o rozhodnutie vo veci
(18. mája 2015) uplynul viac ako rok a pol, kým krajský súd rozhodol o odvolaní
23. novembra 2016.
3.2 Sťažovateľ uvádza, že sťažnosť na prieťahy v konaní z dôvodu nečinnosti
všeobecného súdu predsedovi krajského súdu nepodal z dôvodu, že sa obával, aby takáto
sťažnosť negatívne neovplyvnila rozhodovanie druhostupňového súdu o odvolaní, a tiež
z dôvodu, že podanie dvoch písomných žiadostí o vydanie rozhodnutia 27. októbra 2014
a 18. mája 2015 považoval za dostatočné. Sťažovateľ zastáva názor, že už popísanou
a konkretizovanou nečinnosťou krajského súdu došlo k zásahu do jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď k právoplatnému rozhodnutiu vo veci,
ktoré by nastolilo stav právnej istoty do právnych vzťahov medzi sťažovateľom
a žalovaným, došlo po viac ako šiestich rokoch od začatia súdneho konania. Postupom
krajského súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo domôcť sa reálnej súdnej
ochrany v primeranom a rozumnom čase.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu proti
žalovanému Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o určenie, že
štátnozamestnanecký pomer so žalovaným neskončil a naďalej trvá a žalovaný je povinný
žalobcu naďalej zamestnávať, neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru,
náhradu funkčného platu a iné vedenej pod sp. zn. 3Co/577/2013 porušil právo sťažovateľa,
aby sa jeho vec prerokovala bez prieťahov, ktoré je garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Bez potreby bližšieho doktrinálneho rozboru označených ústavných práv
sťažovateľa ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu, potom je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že
„účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri
7.1 Vec sťažovateľa bola v čase podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (25. mája
2017) právoplatne skončená, a to druhostupňovým rozsudkom krajského súdu (ako
odvolacieho súdu) sp. zn. 3 Co 577/2013 z 23. novembra 2016, ktorý (ako zistil ústavný súd
z priložených príloh) nadobudol právoplatnosť 28. marca 2017. Sťažovateľ podal sťažnosť
ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené
rozsudkom krajského súdu, a teda jeho právna neistota bola v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu odstránená.
7.2 Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017