Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 929/2016
PDF · 194.28 KB
No categories available
II. ÚS 929/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Samcom,
Sad SNP 8, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 320/2014, za účasti Okresného
súdu Žilina, takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Branislavom Samcom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 320/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ podal dňa 5. 12. 2014 na Okresný súd v Žiline návrh o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode proti odporkyni −
... Podaným návrhom sa navrhovateľ − sťažovateľ domáha,
aby súd manželstvo... rozviedol, a
, na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich
bude zastupovať a spravovať ich majetok, zaviazal navrhovateľa prispievať na výživu
sumou 35,- € mesačne a
, sumou 35,- € mesačne a to vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred
k rukám matky.“
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „do dnešného dňa, t. j. 18 mesiacov po podaní návrhu,
porušovateľ vo veci nielenže nerozhodol, ale dokonca ani nevytýčil termín prvého
pojednávania“.
Sťažovateľ namieta, že „Okresný súd v Žiline svojou nečinnosťou v konaní porušil
a naďalej porušuje Ústavou SR dané základné právo sťažovateľa na rýchlu a účinnú súdnu
a inú právnu ochranu vyplývajúce z cit. ust. čl. 48 ods.2 Ústavy SR ako aj ust. § 6, § 100
ods. 1 a § 175 ods. 1 O. s. p.“.
Sťažovateľ „podal dňa 13. 10. 2015 sťažnosť predsedovi Okresného súdu v Žiline
podľa § 62 ods.1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov na postup súdu vo veci porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Podpredseda Okresného súdu v Žiline sa k sťažnosti písomne vyjadril
dňa 9. 11. 2015 pod zn. 1 SprS/431/2015. Uviedol, že sťažnosť je čiastočne dôvodná
a to z dôvodu celkovej dĺžky konania. Ako príčinu uviedol dlhodobú neprítomnosť
zákonného sudcu a dlhodobú neprítomnosť ďalšej sudkyne v oddelení P, ktorá nastúpila
na rodičovskú dovolenku. Podľa vyjadrenia sudcu mal byť termín pojednávania určený
na začiatok roku 2016.“.
Sťažovateľ si uplatnil „nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc eur). Svoj nárok a rozsah požadovaného zadosťučinenia
sťažovateľ v zmysle ust. § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Zb. odôvodňuje tým, že s odporkyňou
žije stále v jednej domácnosti, čo prináša mnohé konfliktné situácie, pričom prieťahy
v konaní o rozvode bezdôvodne odsúvajú možnosť vyriešiť otázku bezpodielového
spoluvlastníctva sťažovateľa a odporkyne k spoločnému rodinnému domu a tým
aj osobitného bývania každého z nich.“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom takto rozhodol:
„Základné právo , trvale bytom
, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 P/320/2014 bolo porušené.
Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 P/320/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
, trvale bytom ,
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť , trvale
bytom , náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 363,80 €
na účet advokáta Mgr. Branislava Samca, vedený vo
, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd 6. októbra 2016 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie
k sťažnosti a zapožičanie súdneho spisu vedeného okresným súdom v napadnutom konaní.
Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1SprS 517/2016
z 27. októbra 2016 (ďalej len „vyjadrenie“) a predložil na nahliadnutie súdny spis vedený
okresným súdom v napadnutom konaní. Vo vyjadrení podpredseda okresného súdu uviedol,
že „[n]ávrh bol podaný na súd dňa 20. 10. 2014. Návrh obsahoval návrh na rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode.
Do dňa 25. 3. 2015 boli vykonávané štandardné úkonu pre vyrubenie súdnych poplatkov,
vzájomné zaslanie návrhu a vyjadrení a zisťovanie pomerov rodičov k maloletým deťom,
boli realizované výzvy na prešetrenie pomerov účastníkov a zabezpečenie dostatočných
skutočností pre rozhodnutie vo veci samej. Dňa 14. 4. 2014 bol spis predložený
zastupujúcemu sudcovi na vytýčenie termínu pojednávania. Do PN sudcu od 14. 4. 2015
do 14. 10. 2015 nebol vytýčený termín pojednávania. Pojednávanie nebolo vytýčené ani
po vrátení veci zákonnému sudcovi po ukončení PN. Vo veci určil termín pojednávania
sudca po doručení výzvy a sťažnosti na deň 28. 12. 2016. Vo veci nebolo rozhodnuté
a ani vec prejednaná zastupujúcim sudcom a mimo nariadeného pojednávania nebol
vykonaný iný úkon smerujúci k prejednaniu a rozhodnutiu veci a odstránenie neistoty
účastníkov konania.
Sudca sa k sťažnosti vyjadril tak, že v konaní došlo k prieťahom bez zavinenia
účastníkov konania.
Nepochybne celková dĺžka konania nezodpovedá náročnosti a zložitosti veci a
úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva. Sám sudca
uznal sťažnosť za opodstatnenú. V danej veci a obdobných sťažnostiach zákonný sudca
poukazuje na uznesenie Sudcovskej rady pri Okresnom súde Žilina, ktorá pri rozhodovaní
o námietkach konštatovala ich dôvodnosť tým, že na Okresnom súde Žilina nie sú vytvorené
podmienky pre prideľovanie a rozhodovanie vecí bez zbytočných prieťahov. Osobitne však
musím poukázať na skutočnosť, že sudca nie je znevýhodnený oproti iným sudcom
vybavujúcim poručenskú agendu či ostatným sudcom Okresného súdu Žilina a sťažnosti
voči konaniam ostatných sudcov v danej agende sú v nespočetne nižšom rozsahu, počet
rozhodnutí je vytvorený jednak vylúčením návrhov, o ktorých nemusí byť rozhodnuté jedným
rozhodnutím, na samostatné konania t tým, že ak je o účastníkoch vedené konanie, ostatné
návrhy sa pripoja k takémuto konaniu. Pre objektívnosť však pripájam vyjadrenie sudcu.“.
V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia okresný súd uviedol, že „ak ústavný súd vzhliadne v postupe Okresného
súdu Žilina neodôvodnené prieťahy v konaní, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej
republiky, aby prípadné finančné zadosťučinenie priznal v primeranom rozsahu“, a zároveň
ústavnému súdu oznámil, že „Okresný súd Žilina súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení upustil od ústneho
prejednania prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávanie nemožno očakávať ďalšie
objasnenie.“.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že v tejto veci sú splnené
všetky predpoklady na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, a preto uznesením
č. k. II. ÚS 929/2016-23 z 15. decembra 2016 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd vyzval 22. februára 2017 predsedu okresného súdu, aby, ak to považuje
za potrebné, doplnil svoje vyjadrenie z 27. októbra 2016 a vyjadril sa k prijatej sťažnosti.
Okresný súd na výzvu ústavného súdu z 22. februára 2017 nereagoval a svoje
vyjadrenie z 27. októbra 2016 nedoplnil.
Ústavný súd 19. apríla 2017 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby zaujal
stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 27. októbra 2016, ako aj k otázke nariadenia
verejného pojednávania. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní zo 3. mája 2017
(doručenom ústavnému súdu 9. mája 2017) okrem iného uviedol:
„Porušovateľ sám konštatuje, že dĺžka konania nezodpovedá náročnosti a zložitosti
veci a úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva.
Pre prípad, ak Ústavný súd SR vzhliadne v postupe Okresného súdu Žilina neodôvodnené
prieťahy v konaní, navrhuje prípadné finančné zadosťučinenie priznať v primeranom
rozsahu.
Vyjadrenie zákonného sudcu mi nebolo doručené.
Po doručení sťažnosti Okresnému súdu v Žiline zákonný sudca vytýčil termín
pojednávania a rozsudkom zo dňa 28. 12. 2016 sp. zn. 9P/320/2014 manželstvo sťažovateľa
rozviedol, mal. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky (druhé
dieťa sa počas konania stala plnoletou) a zaviazal sťažovateľa prispievať na jeho
výživu sumou 100,- € mesačne. Podľa telefonickej informácie z Okresného súdu v Žiline
však na rozsudku do dnešného dňa nie je vyznačená doložka právoplatnosti. Súd teda
konanie neukončil ani po viac ako dvoch rokoch.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ už ďalej nežiada, aby Ústavný súd SR prikázal
Okresnému súdu v Žiline konať v konaní vedenom pod sp. zn. 9P/320/2014 bez zbytočných
prieťahov.
Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR pri rozhodovaní o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia, aby bral do úvahy najmä psychickú ujmu, ktorú utrpeli
sťažovateľ a maloleté deti v dôsledku konfliktov vznikajúcim takmer každodenne s
odporkyňou, nakoľko účastníci konania a ich deti boli nútení zotrvávať v spoločnej
domácnosti až do právoplatného skončenia veci.“
Právny zástupca sťažovateľa v súvislosti s otázkou nariadenia verejného
pojednávania uviedol, že „Ústavnému súdu SR oznamujeme, že súhlasíme stým, aby upustil
od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, nakoľko máme za to, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej
veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Od 1. júla 2016 vyplýva táto povinnosť z čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ako aj z čl. 17 CSP,
podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho jednotlivé
procesné úkony vykonané do 30. júna 2016 podľa ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a procesné úkony okresného súdu vykonané od 1. júla 2016 hodnotil
podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, pretože podľa § 470 ods. 1
CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu
na rozvod manželstva a na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas
po rozvode. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nie je právne zložitá. Pokiaľ ide o faktickú
zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu vec nie je fakticky zložitá.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného
súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľa. Ústavný súd zastáva názor,
že správanie sťažovateľa v napadnutom konaní zásadne nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku
konania.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.
Z predloženého súdneho spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia podpredsedu
okresného súdu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol návrh sťažovateľa na začatie
konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým dieťaťom
na čas po rozvode doručený 5. decembra 2014.
Okresný súd 8. decembra 2014 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku
za návrh vo výške 66 €. Sťažovateľ obratom 16. decembra 2014 požiadal o oslobodenie
od súdnych poplatkov.
Okresný súd uznesením zo 17. januára 2015 priznal sťažovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov (50 %). Následne sťažovateľ 23. februára 2015 uhradil súdny
poplatok 33 €.
Okresný súd uznesením z 25. marca 2015 ustanovil maloletým deťom kolízneho
opatrovníka (príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny) a v rovnaký deň adresoval
sťažovateľovi poučenie a výzvu na zdokladovanie príjmov, odporkyni výzvu na vyjadrenie
a zdokladovanie príjmov a kolíznemu opatrovníkovi výzvu na vykonanie šetrenia pomerov
v rodine. Zároveň adresoval výzvu aj zamestnávateľovi sťažovateľa a zamestnávateľovi
odporkyne, ako aj príslušnému daňovému úradu.
Sťažovateľ sa na výzvu okresného súdu vyjadril podaním z 2. apríla 2015.
Vyjadrenie na výzvu okresného súdu predložili aj daňový úrad a zamestnávateľ odporkyne.
Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu bola vec 14. apríla 2015
v súlade s rozvrhom práce pridelená sudkyni JUDr. Sýkorovej.
Okresnému súdu bola 11. mája 2015 doručená správa kolízneho opatrovníka
a 12. mája 2015 správa daňového úradu.
Po ukončení dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu mu bola vec
14. októbra 2015 vrátená na prerokovanie a rozhodnutie.
Ústavný súd 6. októbra 2016 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie
k sťažnosti a zapožičanie súdneho spisu vedeného okresným súdom v napadnutom konaní.
Okresný súd 24. októbra 2016 nariadil termín pojednávania na 28. december 2016.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom
28. decembra 2016 rozsudkom sp. zn. 9 P 320/2014 z 28. decembra 2016 (ďalej
len „rozsudok“) rozhodol o celom predmete konania. Rozsudok z dôvodu, že sa účastníci
konania vzdali odvolania, neobsahuje odôvodnenie. Z vyznačenej doložky právoplatnosti
vyplýva, že rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. februára 2017. Znamená to, že napadnuté
konanie bolo právoplatne skončené po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch.
Ústavný súd pripúšťa, že sa v postupe okresného súdu vyskytlo jedno obdobie
nečinnosti (14. októbra 2015 – 24. októbra 2016). V tejto súvislosti poukazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že „ojedinelá
nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
(II. ÚS 44/2015). Táto jednorazová nečinnosť okresného súdu aj vzhľadom na celkovú
dĺžku napadnutého konania nemala za následok porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný
súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2017