Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 423/2017
PDF · 323.04 KB
No categories available
II. ÚS 423/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti JAVELIN, s. r. o., Priemyselná 720, Strážske, zastúpenej VIVID
LEGAL, s. r. o., Plynárenská 7/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Linda
Balháreková, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 31 K 58/2014-6368
z 24. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti JAVELIN, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JAVELIN, s. r. o., Priemyselná 720,
Strážske (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 K 58/2014-6368
z 24. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením z 9. februára 2015
vyhlásil konkurz na majetok dlžníka ,
(ďalej len „úpadca“), a ustanovil správcu.
Sťažovateľ si prihláškou prihlásil svoju pohľadávku, ktorá nebola popretá, preto
sa považuje za zistenú pohľadávku.
Dňa 25. mája 2015 sa uskutočnila prvá schôdza veriteľov. Uznesením z 8. júna 2015
na základe návrhov viacerých veriteľov okresný súd zrušil všetky uznesenia prijaté prvou
schôdzou veriteľov.
Dňa 27. júla 2015 sa konala opakovaná prvá schôdza veriteľov, ktorá prijala tieto
uznesenia:
«uznesenie č. 1: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol za prvého
člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom ,
“,
uznesenie č. 2: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol za druhého
člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom “,
uznesenie č. 3: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol za druhého
člena veriteľského výboru zvolený veriteľ s poradovým číslom 80 spoločnosť
.“ a
uznesenie č. 4: „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov, o návrhu
veriteľa s poradovým číslom , na ustanovenie nového
správcu do funkcie správcu úpadcu, schôdza veriteľov sa uzniesla na výmene správcu
úpadcu a do funkcie správcu navrhla ustanoviť nového správcu, a to spoločnosť
, sídlom ...“»
Návrhom doručeným okresnému súdu sa sťažovateľ domáhal, aby okresný súd
odložil vykonateľnosť predmetných uznesení a aby tieto uznesenia zrušil. Návrh na zrušenie
predmetných uznesení podali aj ďalší veritelia úpadcu – ,
, a Sťažovateľ zároveň podal námietku
zaujatosti voči sudcovi okresného súdu, ktorému bola predmetná vec pridelená.
Uznesením sp. zn. 2 NcB 10/2015 zo 14. septembra 2015 rozhodol Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak, že sťažovateľom označený sudca okresného súdu
nie je vylúčený z prerokúvania veci.
Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa a ďalších veriteľov napadnutým
uznesením z 24. septembra 2015 tak, že tieto návrhy zamietol.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa v napadnutom uznesení
- nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v návrhu na zrušenie predmetných
uznesení;
- neodôvodnil riadne a ústavne akceptovateľným spôsobom svoje právne závery a
- napadnuté uznesenie vydal sudca, na ktorého sa v čase vydania tohto rozhodnutia
„vzťahoval zákaz vydania rozhodnutia vo veci samej a ktorý bol vylúčený z prejednania
danej veci pre existenciu dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho námietkou
v súvislosti so zistením aktuálnej výšky prihlásenej pohľadávky veriteľa
(ďalej len „ “). Poukazuje na to, že správca umožnil veriteľovi
hlasovať na schôdzi veriteľov s počtom hlasov, ktorý zodpovedal výške prihlásenej
pohľadávky a vyčíslenej k 16. februáru 2015. Správca nezisťoval, ako sa zmenila
výška pohľadávky k 27. júlu 2015, t. j. ku dňu konania schôdze veriteľov,
napriek informáciám, že veriteľovi bolo zo strany
, poskytnuté poistné plnenie, ktoré by malo za následok zníženie výšky
pohľadávky . Podľa sťažovateľa správca „neskúmal vzťah medzi Veriteľom −
a spoločnosťou založený na základe poistnej zmluvy..., ktorou bolo poistené
splácanie Pohľadávky Veriteľa − a ani neskúmal, či zo strany spoločnosti došlo
k výplate poistného plnenia Veriteľovi – ...
Správca zanedbal svoju povinnosť skúmať aktuálnu výšku Pohľadávky Veriteľa −
ku dňu uskutočnenia Schôdze veriteľov, povinnosť reflektovať prípadnú zmenu výšky
Pohľadávky Veriteľa − v zozname prihlásených pohľadávok...“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že správca umožnil veriteľovi hlasovať o návrhoch
na členov veriteľského výboru a zároveň umožnil mu byť volený za člena veriteľského
výboru, hoci tento veriteľ „nemal postavenie nezabezpečeného veriteľa, a preto takéto
práva mu nemali byť priznané...“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že si prihlásila zabezpečenú
pohľadávku, pričom jej zabezpečovacie právo bolo popreté. Následne podala
návrh podľa § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 7/2005 Z. z.“), ktorým sa domáhala určenia popretého zabezpečovacieho práva.
Podľa sťažovateľa by získala postavenie nezabezpečeného veriteľa za predpokladu,
ak by
- nepodala návrh na určenie pohľadávky v časti zabezpečovacieho práva vôbec alebo
v rámci prekluzívnej lehoty,
- vzala svoj návrh späť alebo
- konajúci súd tento návrh právoplatne zamietol.
Uvedené podmienky podľa sťažovateľa v čase konania schôdze veriteľov neboli
splnené, preto „ nemal v čase Schôdze veriteľov postavenie nezabezpečeného veriteľa
v zmysle legislatívnej skratky zavedenej v ust. § 33 druhá veta ZKR“. V tejto súvislosti
sťažovateľ tvrdí, „že odôvodnenie Napadnutého uznesenia neobsahuje žiadne konkrétne
úvahy Okresného súdu Košice I, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť argumentáciu
Sťažovateľa“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že na schôdzi veriteľov došlo k paralelnej účasti veriteľa
ako zastúpenej osoby a jej zástupcov. Sťažovateľ poukazuje na to, že správca
si na schôdzi veriteľov „overil výlučne totožnosť Štyroch osôb prítomných za Veriteľa −
, avšak nezaoberal sa obsahom poverení a plnej moci daných osôb a vôbec neskúmal,
či je paralelná prítomnosť všetkých štyroch osôb za Veriteľa − na Schôdzi veriteľov
vôbec možná...
účasť poverených osôb reprezentujúcich samotného Veriteľa – ... automaticky
vylúčila možnosť účasti zástupcu Veriteľa − , ktorému bola udelená plná moc, keďže
účelom inštitútu zastúpenia veriteľa na schôdzi veriteľov je zabezpečenie stavu, aby veriteľ,
ktorý nemôže alebo nechce byť na schôdzi veriteľov osobne prítomný, mohol realizovať
svoje práva na schôdzi veriteľov práve prostredníctvom svojho zástupcu.“.
Dôvodom na zrušenie predmetných uznesení schôdze veriteľov malo byť
aj zmätočné a nezákonné vedenie schôdze, keďže správca «svojvoľne odmietol odpovedať
na akékoľvek otázky a dopyty veriteľov...
Správca postupoval... diskriminačne, pretože niektorým veriteľom Správca ani len
neumožnil ústne pred ostatnými veriteľmi položiť Správcovi otázky, niektorým veriteľom
umožnil ústne položiť Správcovi otázky, avšak tieto odmietol zaprotokolovať a iným
veriteľom umožnil otázky nielen položiť, ale taktiež ich zaprotokolovať do zápisnice
zo Schôdze veriteľov;
Správca viedol Schôdzu veriteľov zmätočným spôsobom, pretože u veriteľov
prítomných na Schôdzi veriteľov vzbudil dojem, že na Schôdzi veriteľov sa prijímajú
aj negatívne rozhodnutia, t. j. uznesenia o nezvolení určitého kandidáta (veriteľa) za člena
veriteľského výboru, keďže jednému z prítomných veriteľov Správca umožnil vznášať
námietky ohľadom rozporu so zákonom aj proti „rozhodnutiu“ o nezvolení veriteľa za člena
veriteľského výboru...».
Podľa sťažovateľa existovali dôvodné pochybnosti o nezaujatosti nového správcu,
t. j. Slovenskej správcovskej a reštrukturalizačnej, k. s. (ďalej aj „nový správca“), a dôvody
na jeho vylúčenie z výkonu správcovskej činnosti v danej veci podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 8/2005 Z. z.“) vzhľadom na pomer nového správcu k veci.
Sťažovateľ argumentuje, že nezaujatosť správcu je potrebné posúdiť rovnako ako
nezaujatosť sudcu podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V rámci posudzovania
nezaujatosti sa skúma subjektívna nestrannosť, ale aj objektívna nestrannosť, pri ktorej
sa uplatňuje tzv. teória zdania. Sťažovateľ sa domnieva, že preukázal „že Nový správca
a s ním úzko spolupracujúce subjekty/subjekty ekonomicky, personálne alebo profesijne
prepojené majú i) nadštandardný vzťah s Veriteľom − a ii) dlhodobý vzťah spolupráce
so samotným Úpadcom a osobami spriaznenými s Úpadcom...
... Okresný súd Košice I argumentáciu Sťažovateľa ohľadom teórie zdania,
podporenú ustálenou judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky, úplne
odignoroval a vôbec neuviedol, prečo sa s ňou nestotožnil, resp. prečo ju v celom rozsahu
odmieta.“.
Podľa sťažovateľa okresný súd napadnuté uznesenie neodôvodnil riadne, hoci
sťažovateľ vo svojom návrhu argumentoval ustálenou judikatúrou a názormi odbornej
právnej doktríny. Okresný súd mal klásť dôraz na kvalitu odôvodnenia o to viac, že proti
napadnutému uzneseniu nebol prípustný riadny opravný prostriedok.
Sťažovateľ ďalej namieta, že právne názory, ktoré okresný súd uviedol v
napadnutom uznesení, nie sú riadne odôvodnené a sú v rozpore so zmyslom a účelom
relevantných ustanovení, preto sú arbitrárne.
Okresný súd v napadnutom uznesení vyslovil právny názor, podľa ktorého
«„U zabezpečeného veriteľa musí byť zistené aj zabezpečovacie právo a poradie, inak
sa stáva v nezistenom rozsahu nezabezpečeným veriteľom.“
Právny názor OSKE I č. 1 nemá oporu v ustanovení žiadnej právnej normy...
... nie je zdôvodnený žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a z odôvodnenia Napadnutého
uznesenia nevyplývajú žiadne konkrétne úvahy...
... je v rozpore s pravidlami logiky a v rozpore s účelom veriteľského výboru, ktorý
má byť orgánom ochraňujúcim a zabezpečujúcim oprávnené záujmy nezabezpečených
veriteľov.
... je v rozpore s názorom odbornej právnej doktríny (Ďurica, M.: Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2012. s. 310), všeobecne
akceptovaným širokou odbornou verejnosťou, aplikačnou praxou správcov,
ako aj aplikačnou praxou súdov;
... je v priamom rozpore s ust. § 33 druhá veta ZKR...».
Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne poukázal na to, že právo hlasovať o členoch
veriteľského výboru a právo byť volený za člena veriteľského výboru majú len veritelia
nezabezpečených pohľadávok v zmysle § 33 druhej vety zákona č. 7/2005 Z. z.,
t. j. „nezabezpečení veritelia majúci zistenú pohľadávku“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na právny názor okresného súdu, podľa ktorého
je potrebné preukázať tvrdenia o zaujatosti správcu tak, aby „súd dospel k jednoznačnému
záveru o zaujatosti novo zvoleného správcu“. Sťažovateľ argumentuje, že v zmysle
§ 4 ods. 1 zákona č. 8/2005 Z. z. pre vylúčenie správcu postačuje pochybnosť o jeho
zaujatosti. Tento právny názor je takto v rozpore s princípom spravodlivosti
a s predloženými listinnými dôkazmi, nie je zdôvodnený konkrétnymi dôvodmi a úvahami
a je v rozpore s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), týkajúcou sa tzv. teórie zdania, ktorá sa aplikuje pri posudzovaní zaujatosti
sudcov.
Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté uznesenie vydal sudca okresného súdu
v čase, keď ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti podanej proti nemu,
pričom „vydanie rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
takým sudcom, voči ktorému bola podaná námietka zaujatosti, pred prejednaním
a pred právoplatným rozhodnutím o danej námietke predstavuje porušenie práva
na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom.
Napadnuté uznesenie bolo vydané dňa 24. 09. 2015. Uznesenie − Námietka
zaujatosti, ktoré bolo vydané dňa 14. 09. 2015, bolo doručené Sťažovateľovi, a teda
nadobudlo právoplatnosť, až dňa 07. 10. 2015. To znamená, že v čase vydania
Napadnutého uznesenia existoval zákonný zákaz vzťahujúci sa na Sudcu , v
dôsledku ktorého bolo neprípustné rozhodnúť o Návrhu na zrušenie Uznesení (a teda vydať
Napadnuté uznesenie).“.
V kontexte s uvedenými skutočnosťami sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil právny názor k otázke, „kedy na účely voľby členov veriteľského výboru možno
určitého veriteľa (ktorý si do konkurzu prihlásil zabezpečenú pohľadávku) považovať
za nezabezpečeného veriteľa...
Sporným ostal výklad, akého veriteľa možno považovať za nezabezpečeného
veriteľa...
... z odôvodnenia Napadnutého uznesenia vyplýva, že Okresný súd Košice I zaujal
názor, že nezabezpečeným veriteľom je každý zabezpečený veriteľ, ktorého zabezpečovacie
právo bolo popreté. Uvedený právny názor Okresného súdu Košice I však nemá oporu
v žiadnom ustanovení ZKR, je zjavne svojvoľný a je odchylný od všeobecne rešpektovaných
názorov odbornej právnej doktríny.“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v druhej vete § 33 zákona č. 7/2005 Z. z. je uvedená
legislatívna skratka, ktorá za nezabezpečeného veriteľa označuje veriteľa „zistených
nezabezpečených pohľadávok“. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ argumentuje,
že „hlasovať o členoch veriteľského výboru (a právo byť volený do veriteľského výboru)
majú výlučne nezabezpečení veritelia majúci zistenú pohľadávku (a teda nie aj tí, ktorí
boli popretí iným veriteľom/inými veriteľmi a ktorým boli súdom priznané hlasovacie
práva...“.
Podľa sťažovateľa je potrebné posúdiť aj otázku, či „pri posudzovaní nestrannosti
správcu pri výkone správcovskej činnosti podľa § ust. § 4 ods. 1 Zákona o správcoch
je potrebné diferencovať medzi subjektívnou nestrannosťou správcu a objektívnou
nestrannosťou správcu a ak áno, či pri skúmaní objektívnej nestrannosti je potrebné
aplikovať tzv. teóriu zdania“.
Ku včasnosti podania sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že napadnuté uznesenie
bolo uverejnené v Obchodnom vestníku 30. septembra 2015, účinky zverejnenia nastali
nasledujúci deň po zverejnení, t. j. 1. októbra 2015. Napadnuté uznesenie s odôvodnením
bolo sťažovateľovi doručené 5. októbra 2015, pričom tento deň je podľa neho
„rozhodujúcim dňom pre určenie začiatku plynutia dvojmesačnej lehoty“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Uznesením Okresného súdu Košice 1 zo dňa 24. 09. 2015, č. k. 31 K/58/2014-6368
bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ust. článku 46 ods. 1
Ústavy... a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa ust. článku 6 ods. 1
Dohovoru...
Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 24. 09. 2015, č. k. 31 K/58/2014-6368
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške
355,72 EUR na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 24. septembra 2015, ktorým
zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesení č. 1 až 4 veriteľského výboru, poukázal
na priebeh konkurzu na majetok úpadcu a taktiež na obsah návrhu sťažovateľa a následne
uviedol svoje právne závery. K námietke týkajúcej sa nezákonného vedenia opakovanej
schôdze veriteľov z dôvodu účasti viacerých zástupcov veriteľa , k námietke o zmene
programu opakovanej schôdze a k nepredneseniu správy o činnosti správcu a stave
konkurzného konania okresný súd uviedol:
„K námietke týkajúcej sa nezákonného vedenia opakovanej schôdze
veriteľov z dôvodu umožnenia účasti viacerých osôb konajúcich za/menom veriteľa −
na opakovanej prvej schôdzi veriteľov súd uvádza, že totožnosť osôb prítomných
na opakovanej prvej schôdzi veriteľov bola správcom konkurznej podstaty riadne zistená,
ako to vyplýva z prezenčnej listiny z opakovanej prvej schôdze veriteľov a účasť týchto osôb
správca na opakovanej prvej schôdzi povolil. Súd v tomto prípade poukazuje aj na prvú
schôdzu veriteľov konanú dňa 25. 05. 2015 a zápisnicu z nej, z ktorej vyplýva, že sa prvej
schôdze veriteľov zúčastnili aj osoby, ktorým zákon toto právo nepriznáva. Na tejto schôdzi
veriteľov sa zúčastnili aj osoby sediace pri veriteľovi − , ktoré sa však nepreukázali
riadnym splnomocnením tohto veriteľa oprávňujúcim ich sa tejto schôdze veriteľov za tohto
veriteľa zúčastniť. Na opakovanej prvej schôdzi veriteľov konanej dňa 27. 07. 2015
sa všetky osoby zúčastnili v súlade so zákonom. Z prezenčnej listiny z opakovanej prvej
schôdze veriteľov vyplýva, že opakovanej prvej schôdze veriteľov sa za veriteľa −
zúčastnili celkovo 4 osoby, z ktorých jedna osoba na základe plnej moci a tri na základe
poverenia. Súd opätovne poukazuje na to, že totožnosť týchto osôb bola správcom
konkurznej podstaty riadne zistená, účasť týchto osôb správca na opakovanej prvej schôdzi
povolil.
K námietke veriteľov týkajúcej sa zmeny programu opakovanej prvej schôdze
veriteľov konanej dňa 27. 07. 2015 v porovnaní s prvou schôdzou veriteľov konanou dňa
25. 05. 2015 súd uvádza, že správca konkurznej podstaty vedie schôdzu veriteľov. Je na
správcovi konkurznej podstaty, aký program bude mať predmetná schôdza veriteľov,
pričom povinnosťou správcu je dodržať jedine obligatórne body programu vyplývajúce zo
ZKR, ktorými sú ex lege rozhodovanie o výmene správcu v zmysle ust. § 36 ods. 1 ZKR a
voľba veriteľského výboru v zmysle ust. § 37 ods. 1 ZKR. Porovnaním v Obchodnom
vestníku zverejnených oznamov o zvolaní jednotlivých schôdzí je zrejmé, že prvá schôdza
veriteľov konaná dňa 25. 05. 2015 a opakovaná prvá schôdza veriteľov konaná dňa 27. 07.
2015 mala totožný program s výnimkou vynechania bodu Rôzne v rámci 5. bodu programu
pri opakovanej prvej schôdzi veriteľov. Prvá schôdza veriteľov sa konala dňa 25. 05. 2015
s nasledovným programom: 1. Otvorenie schôdze veriteľov, 2. Správa o činnosti správcu
a stave konkurzného konania, 3. Voľba členov veriteľského výboru, 4. Rozhodovanie
o výmene správcu podľa § 36 ZKR, 5. Rôzne, Záver. Opakovaná prvá schôdza veriteľov
sa konala dňa 27. 07. 2015 s nasledovným programom: 1. Otvorenie schôdze veriteľov,
2. Správa o činnosti správcu a stave konkurzného konania, 3. Voľba členov veriteľského
výboru, 4. Rozhodovanie o výmene správcu podľa § 36 ZKR, 5. Záver. Ako vyplýva
zo zápisnice z opakovanej prvej schôdze veriteľov, správca postupoval tak, ako mu to určuje
zákon. V rámci programu opakovanej prvej schôdze veriteľov boli zahrnuté dva obligatórne
body programu, ktoré sú vyžadované ZKR. Samotná zmena týkajúca sa vynechania bodu
Rôzne z programu opakovanej prvej schôdze veriteľov nemala žiaden vplyv na zákonný
priebeh schôdze a zákonnosť na nej prijatých uznesení.
K námietkam veriteľov týkajúcich sa neprednesenia celej správy o činnosti správcu
a o stave konkurzného konania súd uvádza, že správca konkurznej podstaty zaradil
do programu opakovanej schôdze veriteľov aj bod Správa o činnosti správcu a o stave
konkurzného konania a poukazuje na to, že je na správcovi konkurznej podstaty v akom
rozsahu a akým spôsobom vyplní uvedený bod programu. Súd opätovne poukazuje na to,
že prednesenie správy o činnosti správcu a o stave konkurzného konania nemá žiaden vplyv
na zákonnosť na nej prijatých uznesení.“
K námietke týkajúcej sa zmätočných uznesení, prípadne zmätočného spočítania
hlasov a nepresného znenia uznesení č. 2 a 3 okresný súd uviedol:
«K námietke prijatia uznesení so zmätočným obsahom týkajúceho sa zmätočného
zrátania hlasov pri voľbe prvého člena veriteľského výboru a taktiež zmätočného
obsahového znenia uznesenia č. 2 a č. 3 prijatého na opakovanej prvej schôdzi veriteľov
súd uvádza, že v zmysle ust. § 35 ods 8 ZKR možno napadnúť uznesenie prijaté na schôdzi
veriteľov len dôvodmi uvedenými v námietke uplatnenej na schôdzi veriteľov do zápisnice.
Z obsahu prepisu zápisnice z opakovanej prvej schôdze veriteľov ako aj z prepisu
zvukového záznamu z predmetnej schôdze nevyplýva, že by uvedené námietky boli uplatnené
do zápisnice na schôdzi veriteľov. Aj napriek uvedenému súd k uvedenému uvádza
nasledovné. Z obsahu prepisu zápisnice z opakovanej prvej schôdze veriteľov a z priloženej
evidenčnej pomôcky týkajúcej sa počtu hlasov jednotlivých veriteľov s výsledkami
jednotlivých hlasovaní vyplýva, že v danom prípade nešlo o zmätočnosť hlasovania,
nakoľko jednotlivé hlasovania riadne prebiehali a správca umožnil veriteľom podať
námietky voči jednotlivým prijatým uzneseniam. Nesprávne uvedené počty hlasov pri
hlasovaní pri voľbe prvého člena veriteľského výboru sú v tomto prípade len chybné
zapísanie počtu hlasov v rámci zápisnice z opakovanej prvej schôdze veriteľov. To, že ide o
chybné zapísanie počtu hlasov vyplýva z evidenčnej pomôcky predloženej správcom spolu
so zápisnicou z opakovanej prvej schôdze veriteľov, kde sú tieto počty hlasov uvedené
správne. Taktiež zmätočnosť obsahového znenia uznesenia č. 2 a č. 3 prijatého na
opakovanej prvej schôdzi veriteľov namietaná navrhovateľom v 5. rade v rámci ktorých je
duplicitne uvedené „Na základe výsledkov hlasovania schôdze veriteľov bol za druhého
člena veriteľského výboru...“, pričom slovo „druhého“ je uvedené ako to vyplýva zo
zápisnice z opakovanej prvej schôdze veriteľov aj v rámci prijatého uznesenia č. 2, aj v
rámci prijatého uznesenia č. 3, súd považuje za chybu v prepise. Súd poukazuje na to, že
uvedené hlasovania o prijatí jednotlivých uznesení na predmetnej schôdzi prebiehali v
súlade so zákonom a uvedené rozpory nemali žiaden vplyv na ich prijatie a na výsledok
schôdze.
Súd k uvedenému ďalej uvádza, že prvá schôdza veriteľov konaná dňa 25. 05. 2015
bola zmätočná vo viacerých bodoch. Predmetnej schôdze sa zúčastnili osoby, ktorým zákon
toto právo nepriznával a došlo k zmätočnému priebehu hlasovania o jednotlivých
uzneseniach. Uvedené dôvody boli postačujúce na prijatie záveru, že prvá schôdza veriteľov
neprebehla plne v súlade so zákonom, a teda boli dané dôvody na rozhodnutie súdu
o zrušení všetkých uznesení prijatých na tejto prvej schôdzi veriteľov pre
rozpor so zákonom. Na základe uvedeného súd uznesením zo dňa 08. 06. 2015, č. k.
31 K/58/2014-4692 predmetné uznesenia zrušil a uložil správcovi konkurznej podstaty
povinnosť opätovne zvolať prvú schôdzu veriteľov. Opätovne zvolaná opakovaná prvá
schôdza veriteľov na základe predloženej zápisnice, evidenčnej pomôcky týkajúcej sa
hlasovania veriteľov, prezenčnej listiny a listín predložených jednotlivými veriteľmi podľa
názoru súdu prebehla v súlade so zákonom. Vzhľadom na to, že na prvej schôdzi veriteľov
konanej dňa 25. 05. 2015 boli prijaté uznesenia, ktoré boli následne na základe námietok
veriteľov tunajším súdom zrušené, súd uložil správcovi povinnosť opakovane zvolať prvú
schôdzu veriteľov tak, aby obsahovala obligatórne body programu ktoré sú vyžadované
zákonom.»
K námietke týkajúcej sa veriteľa a jeho možnosti hlasovať o členoch
veriteľského výboru a možnosti byť zvolený do veriteľského výboru a tiež zistenia výšky
jeho pohľadávky (a počtu hlasov) okresný súd uviedol:
„K námietke týkajúcej sa rozporu prijatých uznesení týkajúcich sa voľby členov
veriteľského výboru s ust. § 37 ods. 2 ZKR ohľadne umožnenia hlasovať aj veriteľovi č. 137
súd uvádza, že tým, že zabezpečená pohľadávka veriteľa č. 137 bola účinne popretá iným
veriteľom, v zmysle ust. § 37 ods. 2 ZKR sa nepovažuje za zistenú zabezpečenú pohľadávku,
teda zabezpečovacie právo a poradie tohto veriteľa nebolo zistené a tým, že súd tomuto
veriteľovi priznal hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, predseda schôdze postupoval
v súlade s ust. § 37 ods. 2 ZKR súd uvádza.
ZKR v ust. § 37 ods. 2 stanovuje, že právo voliť a odvolávať členov veriteľského
výboru vrátane práva byť zvolený do veriteľského výboru má aj zabezpečený veriteľ
v rozsahu, v akom jeho zistená zabezpečená pohľadávka pravdepodobne nebude uspokojená
z jeho oddelenej podstaty; rozsah hlasovacieho práva určí správca, pričom vychádza
zo zistenej sumy zabezpečenej pohľadávky a hodnoty majetku uvedenej v súpise majetku
podstát. Členom veriteľského výboru je teda len ten nezabezpečený veriteľ a za zákonom
ustanovených podmienok, aj ten zabezpečený veriteľ, ktorého pohľadávka je zistená
čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti (veriteľ, ktorý má hlasovacie právo).
U zabezpečeného veriteľa musí byť zistené aj zabezpečovacie právo a poradie, inak sa stáva
v nezistenom rozsahu nezabezpečeným veriteľom. Správca teda, podľa názoru súdu,
správne postupoval, ak priznal tomuto veriteľovi hlasovacie právo v danej výške a to s
poukazom na to, že v čase konania tejto schôdze veriteľov účinným popretím zabezpečenej
pohľadávky veriteľmi a čiastočne i správcom, nedošlo k zisteniu zabezpečenej pohľadávky
tohto veriteľa a zároveň tomuto veriteľovi súd priznal hlasovacie práva a ďalšie práva
spojené s popretou pohľadávkou v danej výške.
K porušeniu viacerých povinností správcu v súvislosti so zistením aktuálnej výšky
prihlásenej pohľadávky jedného z veriteľov súd uvádza, že rozsah hlasovacieho práva určí
správca, pričom vychádza zo zistenej sumy zabezpečenej pohľadávky a hodnoty majetku
uvedenej v súpise majetku podstát.“
K námietke týkajúcej sa dôvodov na vylúčenie nového správcu okresný súd uviedol:
„K námietke týkajúcej sa nestrannosti vymenovaného správcu a existencii zákonných
dôvodov pre vylúčenie správcu súd uvádza nasledovné.
S poukazom na ust. § 36 ods. 4 ZKR, v prípade, ak by súd nezistil skutočnosti
odôvodňujúce súd zrušiť uznesenia prijaté na schôdzi veriteľov z dôvodu rozporu
so zákonom, čo však nie je tento prípad, súd by musel uznesením návrh schôdze veriteľov
na výmenu správcu uznesením odmietnuť v prípade, ak správcovi bráni vo výkone funkcie
zákonná prekážka.
Dôvody uvádzané v námietkach i v samotných návrhoch navrhovateľov na zrušenie
tohto uznesenia však musia byť natoľko presvedčivé a preukázané dôkazmi, aby na základe
nich súd dospel k jednoznačnému záveru o zaujatosti novo zvoleného správcu. Dôkazy
predložené navrhovateľmi však v tomto prípade nepreukázali jednoznačne zaujatosť novo
zvoleného správcu.“
Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním opodstatnenosti námietok sťažovateľa
poukazuje na to, že právne závery okresného súdu v napadnutom uznesení boli predmetom
ústavného prieskumu na základe sťažnosti navrhovateľa vo 4. rade ,
pričom ústavný súd sťažnosť tohto sťažovateľa uznesením sp. zn. II. ÚS 97/2016
zo 4. februára 2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v uznesení
zo 4. februára 2016 uviedol:
„Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov Okresného súdu
Košice I. Ústavný súd nezistil, že by Okresným súdom Košice I aplikovaný postup pri
zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať
dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Košice I bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Pokiaľ ide o povinnosť Okresného súdu Košice I odôvodniť svoje rozhodnutie, tak ústavný
súd konštatuje, že tejto povinnosti nezodpovedá povinnosť vysporiadať sa s každým
argumentom strany a dať naň podrobnú a vyčerpávajúcu odpoveď.“
Ústavný súd sa s právnymi závermi uvedenými v uznesení sp. zn. II. ÚS 97/2016
zo 4. februára 2016 stotožňuje. Nad rámec uvedeného právneho názoru ústavný súd
poukazuje v prvom rade na to, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že námietky
zmätočného vedenia schôdze veriteľov správcom neboli uplatnené priamo na schôdzi
veriteľov a napriek tomu sa nimi okresný súd zaoberal. Týmto postupom okresného súdu
a jeho právnymi závermi takto nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv podľa ústavy
a dohovoru, keďže okresný súd poskytol v tomto smere súdnu ochranu nad rámec zákona
č. 7/2005 Z. z. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa paralelnej účasti viacerých zástupcov
a zastúpeného – , ústavný súd poukazuje na to, že v súvislosti s touto námietkou
sťažovateľ netvrdí a ani nepreukazuje také skutočnosti, ktoré by preukazovali
ústavnoprávny rozmer tejto námietky, t. j. že uvedená skutočnosť bola takej intenzity a mala
taký konkrétny dopad na právne postavenie sťažovateľa ako účastníka predmetného
konkurzného konania, že to viedlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Pokiaľ ide o samotný právny záver okresného súdu týkajúci sa , na základe ktorého
umožnil tomuto veriteľovi hlasovať o členoch veriteľského výboru a tiež umožnil, aby bol
sám zvolený za člena veriteľského výboru, ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd
svoj právny názor odôvodnil primerane, preto nie je zjavne neodôvodnený a zároveň ho
ústavný súd nepovažuje za arbitrárny, keďže predstavuje jeden z možných spôsobov
posúdenia právneho postavenia veriteľa v predmetnom konkurze.
K námietke sťažovateľa, že zákonný sudca vydal napadnuté uznesenie v čase,
keď nebolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti podanej proti nemu, ústavný súd
poukazuje na argumentáciu sťažovateľa, že o námietke zaujatosti rozhodol krajský súd
uznesením zo 14. septembra 2015, pričom napadnuté uznesenie bolo vydané 24. septembra
2015 v čase, keď uznesenie krajského súdu o námietke zaujatosti nebolo doručené
sťažovateľovi. Táto námietka sa javí byť formalistická z dôvodu, že z uvedených
skutkových okolností vyplýva, že zákonný sudca vydal napadnuté uznesenie v čase,
keď mohol mať vedomosť o rozhodnutí krajského súdu o námietke zaujatosti, a zároveň
je relevantné, že rozhodnutie krajského súdu vo veci námietky zaujatosti bolo konečným
rozhodnutím, t. j. nebol proti nemu prípustný riadny opravný prostriedok. Z uvedenej
argumentácie takto nevyplýva materiálne relevantný vzťah medzi napadnutým uznesením
a označenými právami podľa ústavy a dohovoru.
K námietke sťažovateľa, že boli dané dôvody na vylúčenie nového správcu, ústavný
súd poukazuje na to, že okresný súd dospel k záveru, že takéto skutočnosti (na vylúčenie
nového správcu) sťažovateľ nepreukázal. Nejaví sa, že by tento právny názor bol arbitrárny,
resp. zjavne neodôvodnený. Ústavný súd zároveň považuje za relevantné, že v rámci
konkurzného konania existujú dostupné právne prostriedky, ktoré môžu viesť k efektívnemu
vylúčeniu nového správcu. V prvom rade môže okresný súd ex offo odvolať správcu,
ak mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka (§ 42 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.),
ktorou je aj zaujatosť správcu. Rovnako tak k odvolaniu správcu môže dôjsť aj na základe
návrhu veriteľského výboru, prípadne na návrh zabezpečeného veriteľa podľa § 42 ods. 2
zákona č. 7/2005 Z. z. Zároveň do pôsobnosti schôdze veriteľov patrí rozhodovanie
o výmene správcu (§ 36 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.). Preto ak v priebehu predmetného
konkurzu vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré budú viesť k záveru o zaujatosti správcu,
existujú dostupné právne prostriedky, ktorými bude možné dosiahnuť jeho odvolanie.
Ústavný súd takto nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu z 24. septembra 2015. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z.
je jedným z možných a ústavne udržateľných výkladov.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2017