Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 446/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej

advokátskou kanceláriou PRK Partners s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Peter Oravec, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a , práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 7

Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 6. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2016 včas doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16

ods. 1, a (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým bola zamietnutá žaloba o ochranu

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, tzv. zásahová žaloba (§ 250v

), proti kontrolnému vstupu do priestorov sťažovateľky,

pretože vstup realizovala hlavne Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej

republiky (ďalej aj „ŠVPS“), a preto má byť prerokovaná žaloba proti nej, a nie proti

Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe Poprad (ďalej aj „RVPS“).

2. Sťažovateľka je obchodná spoločnosť, ktorá prevádzkuje obchod s potravinami.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 18. júla 2015 Štátna veterinárna a potravinová správa

Slovenskej republiky a Regionálna veterinárna a potravinová správa Poprad svojimi

inšpektormi vykonali v prevádzke sťažovateľky v Liptovskom Mikuláši (ďalej len

„prevádzka“) úradnú kontrolu potravín podľa § 21 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o potravinách“). ŠVPS vyhotovila z kontroly záznam o úradnej kontrole

potravín, v ktorom identifikovala viaceré kontrolné zistenia a uložila sťažovateľke viaceré

opatrenia na mieste.

3. Sťažovateľka podala proti zásahu do svojich priestorov žaloby o ochranu pred

nezákonným zásahom tak proti ŠVPS, ako aj proti RVPS. Sťažovateľka sa domáhala, aby

súdy (i) zakázali ŠVPS a RVPS pokračovať v porušovaní jej práv, najmä práva na ochranu

súkromia, (ii) v konaní vo veci kontroly zakázali ŠVPS a RVPS používať podklady

a dôkazy získané počas kontroly v ďalšom priebehu konania a používať akúkoľvek

informáciu získanú z týchto podkladov a dôkazov pri ďalšej činnosti ŠVPS a RVPS, a to ani

ako dôvod na vykonanie novej kontroly proti sťažovateľke a napokon (iii) uložili ŠVPS

a RVPS povinnosť obnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. úplne zničiť všetky

podklady a dôkazy získané počas kontroly, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti vydaného

rozsudku.

4. Sťažovateľka v žalobe tvrdila, že kontrola, ktorú vykonala RVPS, sa uskutočnila

v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, najmä v rozpore s podmienkami na výkon

kontroly podľa čl. 8 dohovoru, tak ako ich vníma Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) vo svojej rozhodovacej praxi. Podľa sťažovateľky tento stav je možné odstrániť

len prostredníctvom rozhodnutia súdu podľa (ďalej

aj „OSP“).

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, pretože pasívne

legitimovanou je ŠVPS, a sťažovateľka podala proti ŠVPS na najvyšší súd rovnakú žalobu

ako na krajskom súde proti RVPS. Tento záver krajský súd podporil ďalej tým, že kontrolu

vykonali inšpektori ŠVPS spolu s inšpektormi RVPS a záznam o kontrole odstúpila ŠVPS

regionálnej RVPS.

6. Sťažovateľka voči napadnutému rozsudku namieta, že ak na kontrole boli prítomní

inšpektori RVPS, tak mala byť prerokovaná aj žaloba podľa v proti RVPS.

S tým navyše súvisí námietka, že sa na kontrole už vôbec nemal zúčastniť úradník

Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Liptovský Mikuláš. Krajský súd nemal

žalobu len prerokovať, ale podľa názoru sťažovateľky jej mal aj vyhovieť. Sťažovateľka

v tejto argumentácii vychádza z kritérií, ktoré stanovil ESĽP v rozsudku Societé Colas

a Delta pekárny. Podľa jej názoru kontrola mala byť vykonaná s vopred daným súhlasom

súdu a jej predmet a rozsah mal byť špecifikovaný.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojitosti so základným právom na ochranu súkromia podľa

Slovenskej republiky, na ochranu obydlia podľa a právo

na rešpektovanie súkromia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojitosti so základným právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty

základných práv Európskej únie, rozsudkom Krajského súdu v Žiline spisová značka

zo dňa 6. apríla 2016 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline spisová značka zo dňa 6. apríla

2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti

trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

9. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie

konanie, resp. k preskúmaniu prítomnosti dôvodov odôvodňujúcich odmietnutie sťažnosti

pri jej predbežnom prerokovaní, dáva do pozornosti, že v čase rozhodovania najvyššieho

súdu o predmetnom dovolaní (23. septembra 2015) bol účinný a platný Občiansky súdny

poriadok, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi,

konkrétne , a Správnym

súdnym poriadkom. Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti

aj z tejto skutočnosti a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu

vzťahujúcu sa na vec sťažovateľky a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

11. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd mal prerokovať

žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (justično-kolokviálne

tzv. „zásahovú“ žalobu) podľa proti kontrole RVSP v priestore prevádzky

sťažovateľky, aj keď žalobu proti tomu istému zásahu vykonávanému celoštátnou ŠVPS

zároveň prerokúva Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Tým, že

krajský súd zásahovú žalobu neprerokoval, podľa presvedčenia sťažovateľky odmietol jej

prístup k súdu v spojení s hmotnoprávnou ochranou proti neoprávnenému vstupu do jej

podnikateľských priestorov.

12. Prehliadky podnikateľských priestorov v rámci správneho práva sú rozvíjajúcou

sa oblasťou ústavného práva – ochrany podnikateľských, resp. korporátnych priestorov.

Svojimi rozhodnutiami sa k prehliadkam vyjadril už ESĽP (Delta Pekárny, a. s., proti

Českej republike, sťažnosť č. 97/11, ako aj Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“) (rozsudok Súdneho dvora C-583/13 Deutsche Bahn AG v. Európska komisia).

13. Možno konštatovať, že ŠVPS, ako aj RVPS sú vykonávateľom štátnej správy

(subjektom štátnej správy je štát a jej vykonávateľom je zákonom stanovená entita štátnej

správy). Na druhej strane, nejde o striktne inštančne oddelené telesá, ako sú napríklad

okresné súdy a krajské súdy. Z hľadiska výkonu kontroly potravinárskych prevádzok možno

RVPS vnímať jednak samostatne, ale aj ako súčasť ŠVPS – jednotnej správy kontroly

potravín. Z pohľadu podústavného by bolo určite žiaduce tento vzťah z hľadiska pasívnej

legitimácie spresniť (napríklad Krajský súd v Prešove v obdobnej veci konanie uznesením

sp. zn. z 22. marca 2016 zastavil, zatiaľ čo ten istý súd vec sp. zn.

meritórne prerokoval a rozsudkom z 29. septembra 2015 žalobu zamietol), ale z pohľadu

ústavnoprávneho – ochrany slobody, súkromnej autonómie sťažovateľky je irelevantné, či

ju poskytuje krajský súd alebo najvyšší súd, pretože ide o jeden mocenský zásah.

14. Ústavný súd z tohto dôvodu zisťoval, aký je výsledok zásahovej žaloby podanej

na najvyššom súde proti ŠVPS. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2016 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave. Najvyšší súd

vychádzal zo skutočnosti, že podľa (ďalej aj „“), ktorý

vstúpil medzičasom do účinnosti, je v konaní proti ŠVPS príslušný Krajský súd

v Bratislave, a na základe jeho § 491 ods. 1 (Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté podľa piatej časti predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.) potrebné vec mu postúpiť. Najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní vzal do úvahy aj druhej vety , podľa ktorého, ak sa tento

zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním

fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel pritom k záveru, že rozhodovanie

o vecnej príslušnosti v danej veci podľa ustanovení nie je v neprospech žalobcu, lebo

žalobca bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu

kasačnú sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhoduje najvyšší súd, a teda konanie

o správnej žalobe žalobcu bude dvojinštančné, namiesto pôvodne jednoinštančného.

15. Aj keď uvedený právny názor nie je jednoznačný (na ústavnom súde sa koná

o sťažnostiach proti takýmto postúpeniam, pozn.), sťažovateľka uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. októbra 2016 nenapadla, a tak konanie pokračuje na Krajskom

súde v Bratislave, a to navyše s procesným konfortom dvojinštančnosti.

Podľa , sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pretože ochranu zásahu do namietaných práv aktuálne poskytuje Krajský súd

v Bratislave a z tohto pohľadu sťažovateľke nehrozí ujma, ústavný súd musel sťažnosť

odmietnuť ako neprípustnú.

16. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, ako to už v bode 12 naznačil,

že v súčasnosti sa formuje a dotvára judikatúra k administratívnym prehliadkam

podnikateľských priestorov. Najčastejšie ide o oblasť hospodárskej súťaže [porov. Gyarfáš,

J. Najvyšší súd k inšpekciám PMÚ: „Takto teda nie!“. Dostupné na internete:

<http://www.lexforum.cz/558>]. Vyvstávajú tu otázky neostrého vzťahu medzi samotným

vstupom na jednej strane a hmotnoprávnymi zisteniami na strane druhej, a to jednak

z hľadiska prostriedkov súdnej ochrany, ale aj z toho hľadiska, že ak by sa preukázala

nezákonnosť prehliadky, tak by pre nezákonnosť dôkazov nemusela byť korporácia

sankcionovaná podľa hmotného práva. Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Súdny dvor

potvrdili, že za splnenia podmienok je akceptovateľná aj následná, resp. aposteriórna, súdna

ochrana. Pre oblasť kontroly potravín tak rozhodol aj najvyšší súd (R 72/2016):

„Ak osobitný právny predpis, ktorým je o potravinách v znení

neskorších predpisov, nevyžaduje predchádzajúci súhlas súdu na vstup orgánu verejnej

správy do prevádzky podnikateľov za účelom výkonu kontrolnej činnosti, je potom námietka

kontrolovaného subjektu o nedostatku súhlasu súdu na prehliadku obchodných priestorov

právne irelevantná. S uvedenou námietkou sa súd zaoberá ex post facto.“

17. Kontrola potravinárskych prevádzok má osobitné črty v tom, že zákonodarca

a súd vyvažuje na jednej strane rešpekt ku podnikateľskému (korporátnemu) súkromnému

priestoru, ktorý však nie je tak intenzívne chránený ako obydlie jednotlivcov, a na druhej

strane hodnotu ochrany zdravia súvisiacu s hygienou potravín. Ústavný súd už akceptoval

kontrolné vstupy RVPS () a najvyšší súd kontrolné vstupy ŠVPS

(R 72/2016, ). Ústavný súd uvažuje tým spôsobom, že kritéria pre

hospodárskosúťažné prehliadky nemusia byť úplne zhodné s tými na kontrolu potravín.

Jednotlivé oblasti je potrebné kriticky rozlišovať, vnímať rozdielnosť právnej úpravy a typu

prehliadky. Kontrola súťažného práva je kontrolou dokumentov, teda informácií

a myšlienok. Preto sa napríklad pri hľadaní informácií môže ľahšie prekročiť súkromie

korporácie a vstúpiť do zakázaného citlivého priestoru súkromia zamestnancov. Kontrola

potravín je podľa všetkého fyzickejšia a vizuálnejšia a jej predmet je vopred jasnejší.

Ústavný súd to uvádza preto, že sťažovateľka v sťažnosti nešpecifikovala, ako presne mal

podľa nej vstup vyzerať, aké ustanovenie zákona o potravinách či aký otvorený priestor

zákona je potrebné vyplniť priamou aplikáciou či dohovoru, ale obmedzila sa len na

parafrázu rozhodnutí ESĽP, ktoré majú špecifický základ. Práve v záujme kultivovovania

slobody korporátnych priestorov je potrebné jasne, a nie paušálne vymedziť, čo presne malo

byť inak.

18. S predchádzajúcim odsekom súvisí aj námietka porušenia čl. 7 charty. V prvom

rade sťažovateľka porušenie konkrétneho ustanovenia charty nijako nešpecifikovala, a tento

referenčný bod ponechala len v rovine colorandi causa. Za druhé je nutné podotknúť, že

zo strany sťažovateľky nebolo nijak podložené a odôvodnené, prečo by sa mala charta

na daný prípad použiť, čo vyvoláva otázku, či sťažnosť v tejto časti obsahuje všetky

náležitosti podľa . Ak by však ústavný súd pokračoval

v úvahách ďalej, musel by skonštatovať, že v predmetnej veci nešlo o situáciu, ktorá by

spadala do pôsobnosti práva Európskej únie, a preto je v tomto prípade charta

neaplikovateľná, ak nie na základe , tak určite na základe charty

(porov. uznesenie o prijatí/odmietnutí č. k. -18). Charta má ako referenčné

kritérium konaní členských štátov len relatívnu pôsobnosť. Pre členské štáty je záväzná

„výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“. Pojem vykonávanie práva Únie má

v judikatúre Súdneho dvora už ustálené kontúry. Mimo (1) explicitné situácie, keď určitý

predpis práva Európskej únie priamo zavádza povinnosť chrániť konkrétne základné právo;

Súdny dvor uznal, že členské štáty musia rešpektovať chartu aj tam, (2) kde pôsobia ako

určitý „agent“ Európskej únie, teda v situáciách, keď implementujú/aplikujú konkrétne

predpisy práva Únie (Wachauf, 5/88, EU:C:1989:321; NS a ostatní, C-411/10,

EU:C:2011:865), ako aj v prípadoch, (3) kde štát zasahuje (deroguje) do subjektívnych práv

plynúcich z noriem práva Únie, typicky napr. slobody vnútorného trhu (ERT, C-260/89,

EU:C:1991:254; DEB, C-279/09, EU:C:2010:811). Uplatniteľnosť charty je podmienená

uplatniteľnosťou práva Únie (Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105, bod 21).

Zároveň platí, že ustanovenia charty samy osebe nemôžu založiť jej uplatniteľnosť

(Torralbo Marcos, C-265/13, EU:C:2014:187, bod 30). Použiteľnosť Charty vyžaduje, aby

určitá vec patrila do pôsobnosti práva Únie, teda existenciu určitého stupňa súvisu medzi

konaním členského štátu a právom Únie (Siragusa, C-206/13, EU:C:2014:126. body 24

a 25). Charta je tieňom práva Únie (LENAERTS, K., GUTIÉRREZ-FONS, J.A. The Place

of the Charter in the EU Constitutional Edifice. In PEERS, S., HERVEY, T. (eds). The EU

Charter of Fundamental Rights. A Commentary. Oxford: Hart Publishing, 2014, s. 1513.)

a na to, aby sme mohli urobiť záver o jej použiteľnosti, potrebujeme preukázať určité

napojenie kauzy na konkrétne osobitné ustanovenia práva Únie (HAMUĽÁK, O. Listina

základních práv Evropské unie jako okolí ústavního pořádku České republiky. In: Acta

Iuridica Olomucensia. 2015, roč. 10, č. 3, s. 7 – 30.). V predmetnej veci však nejde

o žiadnu priamu súvislosť s právom Únie a ani o žiadnu situáciu spojovanú

s aplikovateľnosťou charty, ktoré boli opísané v predošlej časti tohto uznesenia. Naopak,

išlo o čisto vnútroštátnu situáciu, kde slovenské orgány nevykonávali žiadne právo Únie ani

nebránili v realizácii individuálnych práv plynúcich z práva Únie. Ak by aj bol § 21 ods. 1

písm. d) zákona o potravinách implementáciou priamo či nepriamo nejakých noriem

Európskej únie, mohlo by sa uvažovať o „Agent situation“. Ale i tu platí test Siragusa –

konkrétne napojenie, pomerovanie účelov Európskej únie normy a národnej normy.

Teoreticky by mohlo ísť o vykonávanie noriem práva EU na ochranu spotrebiteľa, ale

sťažovateľka neponúkla analýzu potravinárskej legislatívy na účel zistenia konkrétneho

prepojenia. Skutočnosť, že ŠVPS a RVPS chránia spotrebiteľa, ako aj Európska únia, ešte

nemusí znamenať, že aktivity našich orgánov sú vykonávaním práva Európskej únie.

19. Ústavný súd posudzujúci napadnutý rozsudok krajského súdu z perspektívy

zásahu kontrolných orgánov ako celku odmieta sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú, pretože na Krajskom súde v Bratislave prebieha konanie

o zásahovej žalobe proti namietanému zásahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017