Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 457/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-63 zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -63 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Napadnutým rozhodnutím bol zamietnutý návrh sťažovateľa podaný podľa § 250v

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), ktorým sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom Zboru väzenskej a justičnej

stráže spočívajúcim v psychologickom posúdení jeho osobnostných predpokladov na výkon

funkcie sudcu z 18. februára 2015, podľa ktorého sa neodporúča na výkon funkcie sudcu.

Tým istým výrokom bol zamietnutý aj návrh, ktorým sa sťažovateľ domáhal, aby najvyšší

súd prikázal ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), aby

prostredníctvom psychológov Zboru väzenskej a justičnej stráže uskutočnil psychologické

posúdenie osobnostných predpokladov sťažovateľa na výkon funkcie sudcu v lehote

jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v záveroch je potrebné

vysporiadať sa aj so závermi znaleckého posudku č. 15/2015 z 1. marca 2015

vypracovaného , súdnou znalkyňou pre odbor psychológie a odvetvie

klinickej psychológie, poradenskej psychológie a psychológie sexuality (ďalej len „znalecký

posudok“), pričom závery psychologického posúdenia musia obsahovať charakteristiku

zložiek osobnosti sťažovateľa tak, aby si členovia výberovej komisie mohli utvoriť vlastný

úsudok i bez odborného vzdelania.

3. Sťažovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že 18. februára 2015 sa v súvislosti

s výberovým konaním na funkciu sudcu na Okresnom súde Bratislava IV podrobil

psychologickému posúdeniu osobnostných predpokladov na výkon funkcie sudcu podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa

ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu v znení účinnom do 30. júna

2016 (ďalej len „vyhláška“). Podľa záverov z psychologického vyšetrenia z 18. februára

2015 č. ÚVVaÚVTOS-13-8/20-2015 (ďalej len „psychologické posúdenie“) vypracovaného

na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody, Chorvátska 5,

Bratislava (ďalej len „ústav“), sťažovateľ nebol odporúčaný na funkciu sudcu z hľadiska

osobnostných predpokladov. Bližšie odôvodnenie tohto záveru z uvedeného dokumentu

nevyplýva. Dokument obsahuje zoznam použitých psychodiagnostických metód, ktorý však

podľa sťažovateľa nemá povahu odôvodnenia. Žiadosťou z 20. februára 2015 doplnenou

žiadosťou z 1. marca 2015, ktorej prílohu tvoril aj znalecký posudok z 1. marca 2015,

sťažovateľ žiadal o prehodnotenie psychologického posúdenia vzhľadom na rozpor záverov

psychologického posúdenia a záverov znaleckého posudku. Ústav v reakcii na žiadosť

sťažovateľa v prípise z 20. februára 2015 uviedol, že psychologické posúdenie prebehlo

v súlade s vyhláškou, a keďže sa v zmysle § 10 ods. 4 vyhlášky závery psychologického

posúdenia považujú za platné, ak v deň začatia výberového konania neuplynulo viac než

dvanásť mesiacov od dátumu vykonania psychologického posúdenia, ďalšie psychologické

vyšetrenie sa počas tejto doby nevykonáva. Sťažovateľ následne podal sťažnosť na

Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, v ktorej žiadal o písomné

vyhotovenie záverov psychologického posúdenia. Keďže už uvedené kroky neviedli

k náprave a následky nezákonného zásahu podľa sťažovateľa trvali, podal návrh na ochranu

proti nemu. Predmetný zásah považoval sťažovateľ za nezákonný s ohľadom na

(i) neodôvodnenosť záverov psychologického posúdenia, a teda ich nepreskúmateľnosť,

a (ii) nesprávnosť uvedených záverov, pretože odporujú záverom znaleckého posudku.

4. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal splnenie definičných

znakov nezákonného zásahu ustanovených v v , preto návrh ako nedôvodný

zamietol. Poukázal na znenie § 10 vyhlášky, podľa ktorého sa v záveroch psychologického

posúdenia psychológ vyjadrí, či uchádzača z hľadiska jeho osobnostných predpokladov na

funkciu sudcu odporúča alebo neodporúča. Na žiadosť člena výberovej komisie poskytne

psychológ členovi komisie konzultáciu k záverom psychologického posúdenia uchádzača.

V danom výberovom konaní bolo podľa najvyššieho súdu postupované v súlade

s citovanými zákonnými ustanoveniami. Ku konkrétnym výhradám sťažovateľa najvyšší

súd uviedol, že:

„V odseku 2 citovaného § 10 vyhlášky sa uvádza, kto a akým spôsobom vykonáva

psychologické posúdenie, preto ho nemožno porovnávať so závermi znaleckého posudku

zo dňa 01.03.2015, č. 15/2015, vypracovanom , súdnou znalkyňou.

Takisto, pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa s poukazom na rozsudok NS SR zo dňa

11.02.2014, sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že

závery preskúmania psychologického posúdenia v súvislosti s výberovým konaním na

funkciu sudcu musia obsahovať charakteristiku zložiek osobnosti uchádzača o funkciu

sudcu tak, aby si členovia výberovej komisie mohli utvoriť vlastný úsudok i bez odborného

vzdelania, je potrebné uviesť, že citované ustanovenie vyhlášky (§ 10 ods. 6), podľa ktorého

na žiadosť člena výberovej komisie poskytne psychológ, ktorý uchádzača psychologicky

posúdil, členovi komisie konzultáciu k záverom psychologického posúdenia uchádzača,

zabezpečuje zrozumiteľnosť psychologického posúdenia aj pre členov výberovej komisie bez

príslušného odborného vzdelania.“

5. Sťažovateľ v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje skutkové okolnosti, ktoré

predchádzali podaniu jeho návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom. Následne

konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v podstate uviedol iba to, že v danom

prípade sa malo postupovať podľa § 10 vyhlášky, že psychologické posúdenie nemožno

porovnávať so závermi znaleckého posudku a že ustanovenie § 10 ods. 6 vyhlášky

umožňuje, aby na žiadosť člena komisie poskytol psychológ členovi komisie konzultáciu

k záverom psychologického posúdenia uchádzača, čo má podľa názoru najvyššieho súdu

zabezpečiť ich zrozumiteľnosť pre členov výberovej komisie bez príslušného odborného

vzdelania. Najvyšší súd však podľa sťažovateľa opomenul skutočnosť, že žiaden člen

výberovej komisie takúto požiadavku nevzniesol.

6. Podľa sťažovateľa bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zasiahnuté do jeho

základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 30

ods. 4 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Sťažovateľ

v prvom rade poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom v zmysle judikatúry ústavného súdu

imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle , a to tak

v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ odkazuje

na rozhodnutia ústavného súdu , , , ,

a . Ďalej uvádza, že právo na odôvodnenie rozhodnutia je aj

súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru. Riadne odôvodnenie podľa

sťažovateľa vyžaduje, aby sa súd „jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom

vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie

vo veci podstatné a právne významné ()“. Všeobecný súd podľa sťažovateľa

„musí v svojom rozhodnutí ozrejmiť svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia

dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok

rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ

nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov... ().

Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto

rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za

rozporné s a s dohovoru (, ,

).“. Odkazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ,

sťažovateľ dodáva, že s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia a je

v rozpore aj odôvodnenie založené na všeobecných súhrnných zisteniach bez špecifikácie

jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.

7. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že výberové konanie na funkciu sudcu nesporne

patrí medzi formu realizácie práva občana na prístup k voleným a iným verejným funkciám

v zmysle . Toto právo sa priznáva za rovnakých podmienok, pričom ich

splnenie musí byť podľa sťažovateľa objektívne zistiteľné a preskúmateľné, aby vôbec bolo

možné posúdiť, či boli rovnaké podmienky dodržané. V tejto súvislosti poukazuje aj na

ustanovenie , v zmysle ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Všeobecný súd, ktorý

v správnom súdnictve skúma, či nedošlo k nezákonnému zásahu, musí byť schopný posúdiť

„v podstate v plnej jurisdikcii a samostatne“, či rovnaké podmienky boli skutočne

dodržané. Uvedené podľa sťažovateľa vyplýva aj z ustanovenia , podľa

ktorého z prieskumnej právomoci súdov nie sú vylúčené rozhodnutia týkajúce sa

zdravotného stavu osôb, ktorý sám osebe znamená právnu prekážku výkonu povolania,

zamestnania alebo podnikateľskej či inej hospodárskej činnosti. Keďže je podľa sťažovateľa

nesporné, že negatívne psychologické posúdenie v danom prípade predstavuje právnu

prekážku výkonu povolania sudcu, súdy ho musia byť spôsobilé preskúmať. Preskúmanie

neodôvodneného záveru psychologického posúdenia je však z povahy veci vylúčené.

Aj vzhľadom na spojitosť s právom na prístup k verejným funkciám musí súdny prieskum

navyše dosahovať určitú kvalitu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „ak je chráneným

objektom určité (ústavné) právo, jeho priznanie nemôže závisieť na správnej úvahe.

Správna úvaha je vylúčená danosťou samotného práva - právo nezávisí na úvahe, ale

výlučne na objektívne posudzovanom splnení alebo nesplnení zákonom stanovených

podmienok. Teda aj následný súdny prieskum musí byť úplný a podrobne odôvodnený.

Žiadne čierne skrinky sa nepripúšťajú. Napriek tomu v danom prípade k čiernej skrinke

došlo - psychologické posúdenie ostalo bez odôvodnenia a preskúmania a na tomto základe

som bol ako kandidát z výberového konania vylúčený.“.

8. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ten podľa sťažovateľa

vôbec nevysvetlil, prečo nemožno porovnávať psychologické posúdenie so závermi

znaleckého posúdenia . Obe posúdenia by pritom mali viesť k rovnakým

záverom, v opačnom prípade by pri psychologickom posúdení uchádzačov išlo o úplne

náhodnú okolnosť, čo nie je prípustné. Predpoklady pre výkon funkcie sudcu musia byť

stanovené objektívne a rovno, keďže ide o základné právo prístupu k verejnej funkcii podľa

. Najvyšší súd navyše vôbec nevysvetlil, „ako má púha možnosť člena

výberovej komisie konzultovať závery psychologického posúdenia uchádzača s psychológom

- ktorá navyše ani vôbec nebola využitá - zabezpečiť preskúmateľnosť a odôvodnenosť

týchto záverov. Totiž, táto konzultácia nemá trvale zachytiteľný charakter, a teda sa

k odôvodneniu ani nemožno vracať a skúmať, či skutočne boli dodržané psychodiagnostické

metódy, k akým zisteniam tieto použité metódy viedli a aké závery sa z nich podávajú. (...)

Zároveň rozhodne nemôže stačiť, ak sa majú možnosť - hoci takto celkom nepreskúmateľne

- oboznámiť s aspoň určitým odôvodnením len členovia výberovej komisie a samotný

uchádzač je postavený stranou - hoci sa jedná oňho.“. Sťažovateľ je presvedčený, že

najvyšší súd mal poskytnúť ochranu jeho základnému právu, čomu zároveň mala

zodpovedať aj určitá kvalita a podrobnosť vysvetlenia poskytnutého najvyšším súdom.

Odpovede na základné a špecifické otázky však mohol z odôvodnenia jeho rozsudku len

hádať.

9. Sťažovateľ v závere sťažnosti poukazuje na princíp právnej istoty, s ktorým je

neoddeliteľne spojená „predvídateľnosť právneho poriadku a rozpoznateľnosť dôsledkov

rozhodnutí na jeho základe vydaných, ktoré by mali byť formálne aj materiálne v zhode

so zákonom tak, aby všetky subjekty práva mohli odôvodnene očakávať, že príslušné štátne

orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, a že ich budú správne

vykladať a aplikovať ()“. Pripomína, že v návrhu podanom najvyššiemu súdu

poukázal na jeho rozsudok sp. zn. z 11. februára 2014, od ktorého sa však

najvyšší súd v podstate bez bližšieho zdôvodnenia odchýlil. Z uvedeného dôvodu namieta aj

porušenie .

10. Keďže ani zrušením rozsudku vo veci nedôjde k náprave chybného stavu, pretože

trvanie zásahu sa skončilo uplynutím lehoty dvanástich mesiacov od 18. februára 2015,

žiada sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €,

ktorého výšku odvodzuje od ročného platu sudcu.

11. Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a a na spravodlivý súdny proces v zmysle

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2015, č. k. -63, porušené bolo.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 25 000 € (slovom

dvadsaťpäťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2015, č. k.

-63, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 363,79 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom

Cimborkova 13, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

12. Dňa 21. júla 2017 bol ústavnému súdu doručený prípis sťažovateľa, v ktorom

oznamuje, že svoju sťažnosť z 24. marca 2016 berie späť.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť,

ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa

nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu

alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo

slobody sťažovateľa.

14. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon

o ústavnom súde ponecháva ústavnému súdu možnosť o. i. rozhodnúť, že záujem na

ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa je dôležitejší než rozhodnutie sťažovateľa

vziať svoju sťažnosť späť (porov. , ), a teda rozhodnúť, že

späťvzatie sťažnosti sa nepripúšťa. Ústavný súd sa vo svojej judikatúre prihlásil

k materiálnemu chápaniu ochrany základných práv a slobôd, a tak ústavný súd musí pri

prerokovávaní späťvzatia sťažnosti a rozhodovaní o zastavení konania skúmať, či

zastavením konania v dôsledku späťvzatia sťažnosti nebudú mimoriadne závažným

spôsobom porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

15. V danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku späťvzatia sťažnosti

nebudú mimoriadne závažným spôsobom porušené základné práva a slobody sťažovateľa

a že nie sú dôvody na to, aby rozhodol, že späťvzatie sa nepripúšťa. Vychádzal pritom aj

zo skutočnosti, že k späťvzatiu sťažnosti došlo ešte pred rozhodnutím ústavného súdu o jej

prijatí na ďalšie konanie podľa , a aj preto akceptoval prejav

vôle sťažovateľa.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017