Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 457/2017
PDF · 190.26 KB
No categories available
II. ÚS 457/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
2 Sžns 2/2015-63 zo 16. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Konanie o sťažnosti z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 2 Sžns 2/2015-63 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Napadnutým rozhodnutím bol zamietnutý návrh sťažovateľa podaný podľa § 250v
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), ktorým sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom Zboru väzenskej a justičnej
stráže spočívajúcim v psychologickom posúdení jeho osobnostných predpokladov na výkon
funkcie sudcu z 18. februára 2015, podľa ktorého sa neodporúča na výkon funkcie sudcu.
Tým istým výrokom bol zamietnutý aj návrh, ktorým sa sťažovateľ domáhal, aby najvyšší
súd prikázal ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), aby
prostredníctvom psychológov Zboru väzenskej a justičnej stráže uskutočnil psychologické
posúdenie osobnostných predpokladov sťažovateľa na výkon funkcie sudcu v lehote
jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v záveroch je potrebné
vysporiadať sa aj so závermi znaleckého posudku č. 15/2015 z 1. marca 2015
vypracovaného , súdnou znalkyňou pre odbor psychológie a odvetvie
klinickej psychológie, poradenskej psychológie a psychológie sexuality (ďalej len „znalecký
posudok“), pričom závery psychologického posúdenia musia obsahovať charakteristiku
zložiek osobnosti sťažovateľa tak, aby si členovia výberovej komisie mohli utvoriť vlastný
úsudok i bez odborného vzdelania.
3. Sťažovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že 18. februára 2015 sa v súvislosti
s výberovým konaním na funkciu sudcu na Okresnom súde Bratislava IV podrobil
psychologickému posúdeniu osobnostných predpokladov na výkon funkcie sudcu podľa
§ 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu v znení účinnom do 30. júna
2016 (ďalej len „vyhláška“). Podľa záverov z psychologického vyšetrenia z 18. februára
2015 č. ÚVVaÚVTOS-13-8/20-2015 (ďalej len „psychologické posúdenie“) vypracovaného
Ústavom na výkon väzby a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody, Chorvátska 5,
Bratislava (ďalej len „ústav“), sťažovateľ nebol odporúčaný na funkciu sudcu z hľadiska
osobnostných predpokladov. Bližšie odôvodnenie tohto záveru z uvedeného dokumentu
nevyplýva. Dokument obsahuje zoznam použitých psychodiagnostických metód, ktorý však
podľa sťažovateľa nemá povahu odôvodnenia. Žiadosťou z 20. februára 2015 doplnenou
žiadosťou z 1. marca 2015, ktorej prílohu tvoril aj znalecký posudok z 1. marca 2015,
sťažovateľ žiadal o prehodnotenie psychologického posúdenia vzhľadom na rozpor záverov
psychologického posúdenia a záverov znaleckého posudku. Ústav v reakcii na žiadosť
sťažovateľa v prípise z 20. februára 2015 uviedol, že psychologické posúdenie prebehlo
v súlade s vyhláškou, a keďže sa v zmysle § 10 ods. 4 vyhlášky závery psychologického
posúdenia považujú za platné, ak v deň začatia výberového konania neuplynulo viac než
dvanásť mesiacov od dátumu vykonania psychologického posúdenia, ďalšie psychologické
vyšetrenie sa počas tejto doby nevykonáva. Sťažovateľ následne podal sťažnosť na
Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, v ktorej žiadal o písomné
vyhotovenie záverov psychologického posúdenia. Keďže už uvedené kroky neviedli
k náprave a následky nezákonného zásahu podľa sťažovateľa trvali, podal návrh na ochranu
proti nemu. Predmetný zásah považoval sťažovateľ za nezákonný s ohľadom na
(i) neodôvodnenosť záverov psychologického posúdenia, a teda ich nepreskúmateľnosť,
a (ii) nesprávnosť uvedených záverov, pretože odporujú záverom znaleckého posudku.
4. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal splnenie definičných
znakov nezákonného zásahu ustanovených v § 250 v OSP, preto návrh ako nedôvodný
zamietol. Poukázal na znenie § 10 vyhlášky, podľa ktorého sa v záveroch psychologického
posúdenia psychológ vyjadrí, či uchádzača z hľadiska jeho osobnostných predpokladov na
funkciu sudcu odporúča alebo neodporúča. Na žiadosť člena výberovej komisie poskytne
psychológ členovi komisie konzultáciu k záverom psychologického posúdenia uchádzača.
V danom výberovom konaní bolo podľa najvyššieho súdu postupované v súlade
s citovanými zákonnými ustanoveniami. Ku konkrétnym výhradám sťažovateľa najvyšší
súd uviedol, že:
„V odseku 2 citovaného § 10 vyhlášky sa uvádza, kto a akým spôsobom vykonáva
psychologické posúdenie, preto ho nemožno porovnávať so závermi znaleckého posudku
zo dňa 01.03.2015, č. 15/2015, vypracovanom , súdnou znalkyňou.
Takisto, pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa s poukazom na rozsudok NS SR zo dňa
11.02.2014, sp. zn. 3Sžz/1/2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že
závery preskúmania psychologického posúdenia v súvislosti s výberovým konaním na
funkciu sudcu musia obsahovať charakteristiku zložiek osobnosti uchádzača o funkciu
sudcu tak, aby si členovia výberovej komisie mohli utvoriť vlastný úsudok i bez odborného
vzdelania, je potrebné uviesť, že citované ustanovenie vyhlášky (§ 10 ods. 6), podľa ktorého
na žiadosť člena výberovej komisie poskytne psychológ, ktorý uchádzača psychologicky
posúdil, členovi komisie konzultáciu k záverom psychologického posúdenia uchádzača,
zabezpečuje zrozumiteľnosť psychologického posúdenia aj pre členov výberovej komisie bez
príslušného odborného vzdelania.“
5. Sťažovateľ v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje skutkové okolnosti, ktoré
predchádzali podaniu jeho návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom. Následne
konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v podstate uviedol iba to, že v danom
prípade sa malo postupovať podľa § 10 vyhlášky, že psychologické posúdenie nemožno
porovnávať so závermi znaleckého posudku a že ustanovenie § 10 ods. 6 vyhlášky
umožňuje, aby na žiadosť člena komisie poskytol psychológ členovi komisie konzultáciu
k záverom psychologického posúdenia uchádzača, čo má podľa názoru najvyššieho súdu
zabezpečiť ich zrozumiteľnosť pre členov výberovej komisie bez príslušného odborného
vzdelania. Najvyšší súd však podľa sťažovateľa opomenul skutočnosť, že žiaden člen
výberovej komisie takúto požiadavku nevzniesol.
6. Podľa sťažovateľa bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zasiahnuté do jeho
základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 30
ods. 4 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ
v prvom rade poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom v zmysle judikatúry ústavného súdu
imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, a to tak
v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ odkazuje
na rozhodnutia ústavného súdu IV. ÚS 115/03, I. ÚS 265/05, II. ÚS 78/05, III. ÚS 116/06,
II. ÚS 410/06 a III. ÚS 107/07. Ďalej uvádza, že právo na odôvodnenie rozhodnutia je aj
súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru. Riadne odôvodnenie podľa
sťažovateľa vyžaduje, aby sa súd „jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07)“. Všeobecný súd podľa sťažovateľa
„musí v svojom rozhodnutí ozrejmiť svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia
dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok
rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ
nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov... (III. ÚS 311/07).
Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto
rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 265/05, III. ÚS 11/2011,
III. ÚS 307/2012).“. Odkazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2012,
sťažovateľ dodáva, že s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 157 ods. 1 a 2 OSP je
v rozpore aj odôvodnenie založené na všeobecných súhrnných zisteniach bez špecifikácie
jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.
7. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že výberové konanie na funkciu sudcu nesporne
patrí medzi formu realizácie práva občana na prístup k voleným a iným verejným funkciám
v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. Toto právo sa priznáva za rovnakých podmienok, pričom ich
splnenie musí byť podľa sťažovateľa objektívne zistiteľné a preskúmateľné, aby vôbec bolo
možné posúdiť, či boli rovnaké podmienky dodržané. V tejto súvislosti poukazuje aj na
ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Všeobecný súd, ktorý
v správnom súdnictve skúma, či nedošlo k nezákonnému zásahu, musí byť schopný posúdiť
„v podstate v plnej jurisdikcii a samostatne“, či rovnaké podmienky boli skutočne
dodržané. Uvedené podľa sťažovateľa vyplýva aj z ustanovenia § 248 písm. b) OSP, podľa
ktorého z prieskumnej právomoci súdov nie sú vylúčené rozhodnutia týkajúce sa
zdravotného stavu osôb, ktorý sám osebe znamená právnu prekážku výkonu povolania,
zamestnania alebo podnikateľskej či inej hospodárskej činnosti. Keďže je podľa sťažovateľa
nesporné, že negatívne psychologické posúdenie v danom prípade predstavuje právnu
prekážku výkonu povolania sudcu, súdy ho musia byť spôsobilé preskúmať. Preskúmanie
neodôvodneného záveru psychologického posúdenia je však z povahy veci vylúčené.
Aj vzhľadom na spojitosť s právom na prístup k verejným funkciám musí súdny prieskum
navyše dosahovať určitú kvalitu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „ak je chráneným
objektom určité (ústavné) právo, jeho priznanie nemôže závisieť na správnej úvahe.
Správna úvaha je vylúčená danosťou samotného práva - právo nezávisí na úvahe, ale
výlučne na objektívne posudzovanom splnení alebo nesplnení zákonom stanovených
podmienok. Teda aj následný súdny prieskum musí byť úplný a podrobne odôvodnený.
Žiadne čierne skrinky sa nepripúšťajú. Napriek tomu v danom prípade k čiernej skrinke
došlo - psychologické posúdenie ostalo bez odôvodnenia a preskúmania a na tomto základe
som bol ako kandidát z výberového konania vylúčený.“.
8. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ten podľa sťažovateľa
vôbec nevysvetlil, prečo nemožno porovnávať psychologické posúdenie so závermi
znaleckého posúdenia . Obe posúdenia by pritom mali viesť k rovnakým
záverom, v opačnom prípade by pri psychologickom posúdení uchádzačov išlo o úplne
náhodnú okolnosť, čo nie je prípustné. Predpoklady pre výkon funkcie sudcu musia byť
stanovené objektívne a rovno, keďže ide o základné právo prístupu k verejnej funkcii podľa
čl. 30 ods. 4 ústavy. Najvyšší súd navyše vôbec nevysvetlil, „ako má púha možnosť člena
výberovej komisie konzultovať závery psychologického posúdenia uchádzača s psychológom
- ktorá navyše ani vôbec nebola využitá - zabezpečiť preskúmateľnosť a odôvodnenosť
týchto záverov. Totiž, táto konzultácia nemá trvale zachytiteľný charakter, a teda sa
k odôvodneniu ani nemožno vracať a skúmať, či skutočne boli dodržané psychodiagnostické
metódy, k akým zisteniam tieto použité metódy viedli a aké závery sa z nich podávajú. (...)
Zároveň rozhodne nemôže stačiť, ak sa majú možnosť - hoci takto celkom nepreskúmateľne
- oboznámiť s aspoň určitým odôvodnením len členovia výberovej komisie a samotný
uchádzač je postavený stranou - hoci sa jedná oňho.“. Sťažovateľ je presvedčený, že
najvyšší súd mal poskytnúť ochranu jeho základnému právu, čomu zároveň mala
zodpovedať aj určitá kvalita a podrobnosť vysvetlenia poskytnutého najvyšším súdom.
Odpovede na základné a špecifické otázky však mohol z odôvodnenia jeho rozsudku len
hádať.
9. Sťažovateľ v závere sťažnosti poukazuje na princíp právnej istoty, s ktorým je
neoddeliteľne spojená „predvídateľnosť právneho poriadku a rozpoznateľnosť dôsledkov
rozhodnutí na jeho základe vydaných, ktoré by mali byť formálne aj materiálne v zhode
so zákonom tak, aby všetky subjekty práva mohli odôvodnene očakávať, že príslušné štátne
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, a že ich budú správne
vykladať a aplikovať (II. ÚS 48/97)“. Pripomína, že v návrhu podanom najvyššiemu súdu
poukázal na jeho rozsudok sp. zn. 3 Sžz 1/2013 z 11. februára 2014, od ktorého sa však
najvyšší súd v podstate bez bližšieho zdôvodnenia odchýlil. Z uvedeného dôvodu namieta aj
porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy.
10. Keďže ani zrušením rozsudku vo veci nedôjde k náprave chybného stavu, pretože
trvanie zásahu sa skončilo uplynutím lehoty dvanástich mesiacov od 18. februára 2015,
žiada sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €,
ktorého výšku odvodzuje od ročného platu sudcu.
11. Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2015, č. k. 2Sžns/2/2015-63, porušené bolo.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 25 000 € (slovom
dvadsaťpäťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2015, č. k.
2Sžns/2/2015-63, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 363,79 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom
Cimborkova 13, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
12. Dňa 21. júla 2017 bol ústavnému súdu doručený prípis sťažovateľa, v ktorom
oznamuje, že svoju sťažnosť z 24. marca 2016 berie späť.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 54 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť,
ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa
nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu
alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo
slobody sťažovateľa.
14. Z citovaného ustanovenia § 54 zákona o ústavnom súde vyplýva, že zákon
o ústavnom súde ponecháva ústavnému súdu možnosť o. i. rozhodnúť, že záujem na
ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa je dôležitejší než rozhodnutie sťažovateľa
vziať svoju sťažnosť späť (porov. II. ÚS 38/96, II. ÚS 256/2013), a teda rozhodnúť, že
späťvzatie sťažnosti sa nepripúšťa. Ústavný súd sa vo svojej judikatúre prihlásil
k materiálnemu chápaniu ochrany základných práv a slobôd, a tak ústavný súd musí pri
prerokovávaní späťvzatia sťažnosti a rozhodovaní o zastavení konania skúmať, či
zastavením konania v dôsledku späťvzatia sťažnosti nebudú mimoriadne závažným
spôsobom porušené základné práva a slobody sťažovateľa.
15. V danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku späťvzatia sťažnosti
nebudú mimoriadne závažným spôsobom porušené základné práva a slobody sťažovateľa
a že nie sú dôvody na to, aby rozhodol, že späťvzatie sa nepripúšťa. Vychádzal pritom aj
zo skutočnosti, že k späťvzatiu sťažnosti došlo ešte pred rozhodnutím ústavného súdu o jej
prijatí na ďalšie konanie podľa § 25 zákona o ústavnom súde, a aj preto akceptoval prejav
vôle sťažovateľa.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017