Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 464/2017
PDF · 230.18 KB
No categories available
II. ÚS 464/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
– Stavebně-obchodní firma, , Česká republika,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Advokátska kancelária, Poľovnícka 4,
Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.
12 C 64/1999-587 z 22. januára 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Co 245/2014-680 z 23. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 117/2016, 1 Cdo 118/2016 z 30. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť – Stavebně-obchodní firma o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna
2017 doručená sťažnosť – Stavebně-obchodní firma,
, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 12 C 64/1999-587 z 22. januára 2014, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 245/2014-680 z 23. júla 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 117/2016,
1 Cdo 118/2016 z 30. marca 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. júna
2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd boli
povinné zabezpečiť si všetky potrebné dôkazy a preskúmať ich tak, aby mali náležite
preukázané dôvody pre spravodlivé rozhodnutie v jeho predmetnej veci, čo sa však nestalo.
Povinnosť preskúmať všetky dôkazy založené v spise tak, aby dôvody pre spravodlivé
rozhodnutie boli náležite preukázané, mal podľa sťažovateľa aj predseda dovolacieho senátu
najvyššieho súdu. To sa vzťahuje aj na trovy konania, ktoré narástli v dôsledku zbytočných
prieťahov, ako aj nezákonnými predajmi vecí počas konania.
3. Rozsudky všeobecných súdov možno podľa sťažovateľa označiť ako zmätočné
z dôvodov ďalej uvádzaných.
4. Podľa presvedčenia sťažovateľa sa tieto rozsudky odvolávajú na nespravodlivé
rozhodnutia o registrácii zmeny spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992, ďalej na
rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 176/96 a sp. zn. 6 Obo 62/03, hoci tieto nikdy
neboli a nikdy nebudú listinami spôsobilými na prevod alebo zmenu vlastníctva
nehnuteľného alebo hnuteľného majetku.
5. Podľa sťažovateľa registračné konanie, v ktorom mal byť registrovaný dodatok
č. 1 k spoločenskej zmluve spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., nikdy nebol listinou
spôsobilou na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti vedenej na ako
parc. č. 13461/22. Táto nehnuteľnosť bola vo vlastníctve sťažovateľa nepretržite od 1. mája
1992 do 23. marca 2000. Registračné konanie sa neuskutočnilo, lebo zmena spoločenskej
zmluvy nie je zmluvou o prevode nehnuteľnosti. Registrovaná listina uskutočnená
záznamom č. RI 587/92 z 28. decembra 1992 je podľa sťažovateľa nezákonná.
O vkladuschopnú listinu by išlo iba vtedy, ak by bola uzatvorená zmluva o predaji časti
podniku.
6. V ďalšej časti sťažovateľ cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 324/01
a potom zdôrazňuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997 je
nulitným rozhodnutím, pretože proti vlastníkovi zapísanému na liste vlastníctva bola žaloba
vzatá späť a konanie bolo zastavené. Navyše sťažovateľ označený ako „
– Stavebno obchodná firma A – Z, Bratislava“ v inkriminovanom čase
neexistoval, bol právoplatne vymazaný z obchodného registra. Podľa sťažovateľa je preto
dokázané, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997 je
rozsudkom „úmyselne“ nespravodlivým. Rozsudku predchádzala žaloba správcu
konkurznej podstaty JUDr. Jána Javorčíka podaná 13. marca 1996 na bývalom Mestskom
súde v Bratislave až po vyhlásenom konkurze na spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. Táto
žaloba bola podľa sťažovateľa ďalším úkonom „konkurznej mafie“. Tieto skutočnosti
najvyšší súd neskúmal napriek tomu, že všetky potrebné listinné dôkazy sú v spise založené.
Je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní porušoval práva sťažovateľa na úkor
formálne-právnej vnútroštátnej normy, teda Civilného sporového poriadku. Takýto postup
je podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávny, neakceptovateľný, má za následok
nespravodlivé rozhodnutie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ by najvyšší súd listinné
dôkazy pripojené k dovolaniu preskúmal právne akceptovateľným spôsobom, nemohol by
vyhlásiť takéto nespravodlivé rozhodnutie, a to dokonca pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Sťažovateľ má pochybnosti hlavne z dôvodu, že členka dovolacieho senátu JUDr. Jana
Cisárová sa ešte ako predsedníčka senátu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 218/2009 podieľala na právne akceptovateľnom a spravodlivom uznesení, ktorým
krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej
uvádza, že sa nemožno zmieriť s tým, že by dr. Cisárová svoj spravodlivý právny názor
zmenila. Buď bola podľa sťažovateľa ovplyvnená, zmanipulovaná a spis vôbec neštudovala,
alebo bola zastrašovaná už spomínanou konkurznou mafiou krajského súdu.
7. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré predchádzali žalobe sťažovateľa z 9. júna 1999,
sťažovateľ poukazuje na tieto okolnosti:
8. Sťažovateľ ako podnikateľ mal a má trvalý pobyt a sídlo v v Českej
republike. Poukazuje na to, že nikdy nemohol byť a nikdy nemohol vzniknúť ako
samostatný subjekt so sídlom na v Bratislave. Nikdy takýto subjekt nebol
účastníkom žiadneho súdneho konania na strane žalobcu, ale ani na strane žalovaného. Ak
by mohol existovať „duplicitne subjekt so sídlom na Slovensku“ a mal by samostatnú
právnu subjektivitu, musel by majetok od českého subjektu „právne relevantným spôsobom
získať“, čo sa, samozrejme, nikdy nestalo.
9. Podľa sťažovateľa súdmi všetkých inštancií bolo ustálené a akceptované, že
sťažovateľ sprivatizoval časť bývalého Železničného staviteľstva, š. p., uzatvorením zmluvy
o predaji časti podniku. Podpísaním odovzdávacieho a preberacieho protokolu 29. mája
1992 sa stal vlastníkom majetku časti štátneho podniku. Sťažovateľ je ženatý, a preto bez
súhlasu manželky nemohol byť prevod privatizovaním nadobudnutého majetku platný, čo
ponechal najvyšší súd bez povšimnutia. Podľa názoru sťažovateľa nebol akceptovaný ani
rozsudok Okresného súdu Hodonín v Českej republike sp. zn. 7 C 669/96 z 5. mája 1997
s poukazom na výhradu verejného poriadku.
10. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., mala
v základnom imaní výlučne peňažný vklad 200 000 Sk. Vnesenie nepeňažného vkladu sa
muselo realizovať do 5 rokov. S touto právnou skutočnosťou sa podľa názoru sťažovateľa
najvyšší súd nevysporiadal, alebo sa vysporiadať nechcel, pretože nechcel napadnúť
nezákonnosti konkurznej mafie. Vyhlásenie konkurzu, ku ktorému došlo uznesením
krajského súdu sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996, bolo podľa sťažovateľa nezákonným
podvodom a išlo o vykonštruovaný konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol
ustanovený JUDr. Ján Javorčík, „náhodou otec“ sudkyne krajského súdu JUDr. Stránskej,
rod. Javorčíkovej.
11. Sťažovateľ ďalej namieta, že JUDr. Šebestová podanú „nezákonnú“ žalobu
o určenie vlastníctva z 13. marca 1996 pod sp. zn. 22 Cb 21/96 prerokovala a rozsudkom
JUDr. Javorčíkovi v celom rozsahu vyhovela. Pritom žaloba proti vlastníkovi bola vzatá
späť. Žaloba bola podaná JUDr. Javorčíkom na „dvoch“ , pričom na prvého
– neexistujúceho s označeným sídlom v Bratislave ‒len preto, aby sa vec mohla dostať na
slovenský súd. Sťažovateľ tvrdí, že spomenuté osoby, ktoré s vecou nakladali, konkurz
realizovali a o určení vlastníctva rozhodli tak, ako to pripravila už vtedy „existujúca
konkurzná mafia, členmi ktorej boli aj sudcovia obchodného kolégia krajského súdu“, ktorí
mali konšpiračné stretnutie v Senci v športovo-rekreačnom areáli Transpetrolu, a. s.
Rozsudkom sp. zn. 22 Cb 21/96 bolo rozhodnuté, že vlastníčkou vecí tam uvedených je
spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. Sťažovateľ a jeho manželka boli podľa tvrdení
v sťažnosti nezákonne zbavení majetku a uplatňovať svoje právo mohli len
v občianskoprávnom konaní na súdoch podľa miesta nehnuteľnosti.
12. V ďalšom sťažovateľ poukazuje na celý rad súdnych rozhodnutí, ako aj ďalších
skutkových okolností, ktoré podľa jeho názoru sú pre posúdenie veci z rôznych dôvodov
významné.
13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľa – Stavebně obchodní firma
(...) porušovateľmi v I., II. a III. rade podľa Čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru a čl. 36
ods. 1, Listiny základných práv a slobôd porušené bolo
II. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 Zákona č. 38/1993 Z. z. zrušuje Uznesenie
NS SR sp. zn. 1 Cdo 117/2016 zo dňa 30. marca 2017 a vec mu vracia na nové konanie
a rozhodnutie. Porušovateľ v I. rade je povinný vec prejednať a spravodlivo rozhodnúť
v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 50 000,- € /päťdesiattisíc €/, ktoré Finančné zadosťučinenie sú
povinní zaplatiť porušovatelia v I., II. a III. rade spoločne a nerozdielne.
IV. Porušovatelia v I., II., a III. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
JUDr. Jozefovi Holičovi trovy právneho zastúpenia vo výške 498,60 €.
V. Finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- € bode III. a trovy právneho zastúpenia
v bode IV. v sume 498,60 € sú porušovatelia v I., II. a III. rade povinní zaplatiť na účet
JUDr. Jozefa Holiča(...) do 60 dní od doručenia nálezu.“
II.
14. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 117/2016-959, 1 Cdo 118/2016
z 30. marca 2017 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 2 Co 545/2014 z 25. júna 2015.
Najvyšší súd predovšetkým konštatuje, že rozsudkom (v poradí druhým) okresného
súdu č. k. 12 C 64/1999-587 z 22. januára 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa.
Okresný súd rozsudok odôvodnil právne ustanovením § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku a ustanoveniami § 39, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1 a § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vecne tým, že predpokladom vyhovenia žalobe o vydanie veci je preukázanie,
že práve sťažovateľ je ich vlastníkom. Sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania
vlastníckeho práva. Právoplatné rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/1996
zo 14. mája 1996 a sp. zn. 6 Obo 62/2003 z 29. novembra 2004 sú záväzné nielen
výrokovou časťou, ale i právnym posúdením. Totožné námietky sťažovateľa smerujúce
k preukázaniu vlastníckeho práva uplatňované aj v tomto konaní, ktoré už boli
vyhodnocované uvedenými právoplatnými rozsudkami najvyššieho súdu, sa preto javia ako
irelevantné.
Ďalej najvyšší súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 545/2014
z 25. júna 2015 na odvolanie sťažovateľa bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Krajský
súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom okresného súdu, ktorý aj
riadne zistil skutkový stav veci. Sťažovateľ celý majetok získaný zmluvou o predaji časti
podniku z 30. apríla 1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti
ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., pričom na zmenách spoločenskej zmluvy sa podieľali všetci
spoločníci, teda aj sťažovateľ. Zmena spoločenskej zmluvy bola zaregistrovaná
28. decembra 1992. Okresný súd správne právne uzavrel, že s poukazom na ustanovenie
§ 126 Občianskeho zákonníka vlastníctvo k nehnuteľným veciam tvoriacim predmet žaloby
prešlo platne a účinne na spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. Sťažovateľ preto nepreukázal
existenciu svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu.
Najvyšší súd tiež konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) [§ 237 ods. 1 písm. d) a f)],
písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Krajskému súdu vyčítal odňatie možnosti
konať pred súdom, a to najmä z dôvodu rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania,
nevykonanie navrhovaných dôkazov a nesprávny výklad a aplikáciu zákonov
a medzinárodných zmlúv.
Podľa názoru najvyššieho súdu námietka sťažovateľa vytýkajúca krajskému súdu
rozhodnutie o odvolaní bez nariadenia ústneho pojednávania je nedôvodná, a to vzhľadom
na ustanovenie § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplývajú situácie,
v ktorých predseda senátu odvolacieho súdu musí nariadiť pojednávanie, pričom o žiadnu
zo situácií uvedených v tomto ustanovení nešlo. K namietanému nevykonaniu
navrhovaných dôkazov treba uviesť, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú vykonané, je vždy vecou súdu. Ani prípadné nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Pokiaľ sa v dovolaní namieta nesprávny výklad a aplikácia zákonov
a medzinárodných zmlúv, znamená to v podstate námietku nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Nesprávne
právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá, keďže ho nemožno považovať
za vadu konania podľa § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Napokon, pokiaľ
sťažovateľ prípustnosť dovolania opieral o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. d) Občianskeho
súdneho poriadku (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, resp. v tej istej veci sa už
prv začalo konanie), žiadnym bližším spôsobom takto tvrdenú prípustnosť dovolania
nešpecifikoval, resp. neuviedol, pretože sa obmedzil iba na citáciu znenia uvedeného
ustanovenia.
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný
súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene. ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Z hľadiska správneho vymedzenia predmetu konania je potrebné z pohľadu
ústavného súdu poukázať predovšetkým na to, že sťažovateľ na titulnej strane sťažnosti
označuje ako porušovateľov označených základných práv okresný súd, krajský súd, ale aj
najvyšší súd, pričom uvádza konkrétne rozhodnutia týchto súdov, ktorými k porušeniu
označených práv malo dôjsť. Ďalej v časti I na strane 2 sťažnosti uvádza, že sťažnosť
podáva z dôvodu porušenia jeho základných ľudských práv garantovaných v zmysle čl. 1
ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, čl. 36 ods. 2 druhej vety
listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 dohovoru. Naproti tomu v návrhu nálezu (petite)
požaduje vysloviť iba porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
V uvedenej súvislosti je pre ústavný súd smerodajné navrhované znenie
požadovaného nálezu (petitu) sťažnosti, a preto ústavný súd predmet konania považuje za
vymedzený tak, ako to sťažovateľ uviedol v návrhu nálezu (petite).
19. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 36 ods. 1
listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti rozsudku okresného súdu č. k.
12 C 64/1999-587 z 22. januára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 64/1999-587 z 22. januára 2014 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je
zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že
sťažovateľ možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku aj využil.
20. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti rozsudku krajského súdu
č. k. 2 Co 245/2014-680 z 23. júla 2015.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. (...)
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných
náležitostiach, aké vyplývajú zo sťažnosti, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nepripojil k sťažnosti
napadnuté rozhodnutie krajského súdu (ale ani okresného súdu), ktoré majú byť predmetom
posúdenia v konaní o tejto sťažnosti.
K tejto časti sťažnosti je potrebné ešte dodať, že z textu sťažnosti nie je možné
utvoriť si obraz o predmete konania vedeného všeobecnými súdmi, pretože sťažovateľ
označil iba rozhodnutia všeobecných súdov, o ktoré v konaní ide, avšak bez toho, aby
zhrnul predmet konania a podstatný obsah rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi.
Ústavný súd si preto utvoril obraz o predmete konania vedeného všeobecnými súdmi, ako aj
o záveroch, ku ktorým okresný súd a krajský súd dospeli, iba zo stručného zhrnutia
vyplývajúceho z uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ totiž ústavnému súdu nepredložil
žalobu, rozsudok okresného súdu, odvolanie, rozsudok krajského súdu a dovolanie, keďže
predložil iba dovolacie uznesenie najvyššieho súdu.
Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti boli dôvodom na jej
odmietnutie v tejto časti. Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd
sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval, primerane aplikujúc § 160
ods. 3 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v spojení s § 31a
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
21. Sťažnosť v tej časti, ktorá pre namietané porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 117/2016,
1 Cdo 118/2016 z 30. marca 2017, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Jadrom podanej sťažnosti sú námietky sťažovateľa týkajúce sa nedostatočného
rozsahu vykonaného dokazovania, nedostatočného hodnotenia vykonaných dôkazov, ale
najmä nesprávneho právneho posúdenia veci (v rámci toho nesprávneho právneho
posúdenia rozhodujúcich otázok v skorších právoplatných súdnych rozhodnutiach
týkajúcich sa tiež tejto veci).
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že sťažovateľ so závermi najvyššieho
súdu (ktorého dovolacie uznesenie podanou sťažnosťou napáda) nijako nepolemizuje
a správnosť tam vyslovených záverov nijako nespochybňuje. Najvyšší súd odmietol
dovolanie, pretože rozhodovanie krajského súdu o odvolaní bez nariadenia odvolacieho
pojednávania považoval za súladné so zákonom. K ostatným námietkam uplatneným
v dovolaní zaujal stanovisko, že tieto prípustnosť dovolania nezakladajú, pretože by mohli
byť nanajvýš iba dovolacími dôvodmi v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné v zmysle
ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho poriadku.
Napriek uvedenému sa sťažovateľ v podanej sťažnosti sústredil najmä na namietanie
nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorým sa však najvyšší súd vôbec meritórne
nezaoberal, keďže táto námietka prípustnosť dovolania v danom prípade nezakladala.
Za daného stavu treba dospieť k záveru, že nie je úlohou ústavného súdu dotvárať
namiesto sťažovateľa prípadné možné argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť
záverov najvyššieho súdu. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd túto časť
sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017