Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 464/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

– Stavebně-obchodní firma, , Česká republika,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Advokátska kancelária, Poľovnícka 4,

Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.

-587 z 22. januára 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-680 z 23. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 30. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť – Stavebně-obchodní firma o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna

2017 doručená sťažnosť – Stavebně-obchodní firma,

, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -587 z 22. januára 2014, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -680 z 23. júla 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 30. marca 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. júna

2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd boli

povinné zabezpečiť si všetky potrebné dôkazy a preskúmať ich tak, aby mali náležite

preukázané dôvody pre spravodlivé rozhodnutie v jeho predmetnej veci, čo sa však nestalo.

Povinnosť preskúmať všetky dôkazy založené v spise tak, aby dôvody pre spravodlivé

rozhodnutie boli náležite preukázané, mal podľa sťažovateľa aj predseda dovolacieho senátu

najvyššieho súdu. To sa vzťahuje aj na trovy konania, ktoré narástli v dôsledku zbytočných

prieťahov, ako aj nezákonnými predajmi vecí počas konania.

3. Rozsudky všeobecných súdov možno podľa sťažovateľa označiť ako zmätočné

z dôvodov ďalej uvádzaných.

4. Podľa presvedčenia sťažovateľa sa tieto rozsudky odvolávajú na nespravodlivé

rozhodnutia o registrácii zmeny spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992, ďalej na

rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. , hoci tieto nikdy

neboli a nikdy nebudú listinami spôsobilými na prevod alebo zmenu vlastníctva

nehnuteľného alebo hnuteľného majetku.

5. Podľa sťažovateľa registračné konanie, v ktorom mal byť registrovaný dodatok

č. 1 k spoločenskej zmluve spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., nikdy nebol listinou

spôsobilou na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti vedenej na ako

parc. č. 13461/22. Táto nehnuteľnosť bola vo vlastníctve sťažovateľa nepretržite od 1. mája

1992 do 23. marca 2000. Registračné konanie sa neuskutočnilo, lebo zmena spoločenskej

zmluvy nie je zmluvou o prevode nehnuteľnosti. Registrovaná listina uskutočnená

záznamom č. RI 587/92 z 28. decembra 1992 je podľa sťažovateľa nezákonná.

O vkladuschopnú listinu by išlo iba vtedy, ak by bola uzatvorená zmluva o predaji časti

podniku.

6. V ďalšej časti sťažovateľ cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a potom zdôrazňuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 1997 je

nulitným rozhodnutím, pretože proti vlastníkovi zapísanému na liste vlastníctva bola žaloba

vzatá späť a konanie bolo zastavené. Navyše sťažovateľ označený ako „

– Stavebno obchodná firma A – Z, Bratislava“ v inkriminovanom čase

neexistoval, bol právoplatne vymazaný z obchodného registra. Podľa sťažovateľa je preto

dokázané, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 1997 je

rozsudkom „úmyselne“ nespravodlivým. Rozsudku predchádzala žaloba správcu

konkurznej podstaty JUDr. Jána Javorčíka podaná 13. marca 1996 na bývalom Mestskom

súde v Bratislave až po vyhlásenom konkurze na spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. Táto

žaloba bola podľa sťažovateľa ďalším úkonom „konkurznej mafie“. Tieto skutočnosti

najvyšší súd neskúmal napriek tomu, že všetky potrebné listinné dôkazy sú v spise založené.

Je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní porušoval práva sťažovateľa na úkor

formálne-právnej vnútroštátnej normy, teda . Takýto postup

je podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávny, neakceptovateľný, má za následok

nespravodlivé rozhodnutie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ by najvyšší súd listinné

dôkazy pripojené k dovolaniu preskúmal právne akceptovateľným spôsobom, nemohol by

vyhlásiť takéto nespravodlivé rozhodnutie, a to dokonca pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Sťažovateľ má pochybnosti hlavne z dôvodu, že členka dovolacieho senátu JUDr. Jana

Cisárová sa ešte ako predsedníčka senátu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

podieľala na právne akceptovateľnom a spravodlivom uznesení, ktorým

krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej

uvádza, že sa nemožno zmieriť s tým, že by dr. Cisárová svoj spravodlivý právny názor

zmenila. Buď bola podľa sťažovateľa ovplyvnená, zmanipulovaná a spis vôbec neštudovala,

alebo bola zastrašovaná už spomínanou konkurznou mafiou krajského súdu.

7. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré predchádzali žalobe sťažovateľa z 9. júna 1999,

sťažovateľ poukazuje na tieto okolnosti:

8. Sťažovateľ ako podnikateľ mal a má trvalý pobyt a sídlo v v Českej

republike. Poukazuje na to, že nikdy nemohol byť a nikdy nemohol vzniknúť ako

samostatný subjekt so sídlom na v Bratislave. Nikdy takýto subjekt nebol

účastníkom žiadneho súdneho konania na strane žalobcu, ale ani na strane žalovaného. Ak

by mohol existovať „duplicitne subjekt so sídlom na Slovensku“ a mal by samostatnú

právnu subjektivitu, musel by majetok od českého subjektu „právne relevantným spôsobom

získať“, čo sa, samozrejme, nikdy nestalo.

9. Podľa sťažovateľa súdmi všetkých inštancií bolo ustálené a akceptované, že

sťažovateľ sprivatizoval časť bývalého Železničného staviteľstva, š. p., uzatvorením zmluvy

o predaji časti podniku. Podpísaním odovzdávacieho a preberacieho protokolu 29. mája

1992 sa stal vlastníkom majetku časti štátneho podniku. Sťažovateľ je ženatý, a preto bez

súhlasu manželky nemohol byť prevod privatizovaním nadobudnutého majetku platný, čo

ponechal najvyšší súd bez povšimnutia. Podľa názoru sťažovateľa nebol akceptovaný ani

rozsudok Okresného súdu Hodonín v Českej republike sp. zn. z 5. mája 1997

s poukazom na výhradu verejného poriadku.

10. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., mala

v základnom imaní výlučne peňažný vklad 200 000 Sk. Vnesenie nepeňažného vkladu sa

muselo realizovať do 5 rokov. S touto právnou skutočnosťou sa podľa názoru sťažovateľa

najvyšší súd nevysporiadal, alebo sa vysporiadať nechcel, pretože nechcel napadnúť

nezákonnosti konkurznej mafie. Vyhlásenie konkurzu, ku ktorému došlo uznesením

krajského súdu sp. zn. z 1. februára 1996, bolo podľa sťažovateľa nezákonným

podvodom a išlo o vykonštruovaný konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol

ustanovený JUDr. Ján Javorčík, „náhodou otec“ sudkyne krajského súdu JUDr. Stránskej,

rod. Javorčíkovej.

11. Sťažovateľ ďalej namieta, že JUDr. Šebestová podanú „nezákonnú“ žalobu

o určenie vlastníctva z 13. marca 1996 pod sp. zn. prerokovala a rozsudkom

JUDr. Javorčíkovi v celom rozsahu vyhovela. Pritom žaloba proti vlastníkovi bola vzatá

späť. Žaloba bola podaná JUDr. Javorčíkom na „dvoch“ , pričom na prvého

– neexistujúceho s označeným sídlom v Bratislave ‒len preto, aby sa vec mohla dostať na

slovenský súd. Sťažovateľ tvrdí, že spomenuté osoby, ktoré s vecou nakladali, konkurz

realizovali a o určení vlastníctva rozhodli tak, ako to pripravila už vtedy „existujúca

konkurzná mafia, členmi ktorej boli aj sudcovia obchodného kolégia krajského súdu“, ktorí

mali konšpiračné stretnutie v Senci v športovo-rekreačnom areáli Transpetrolu, a. s.

Rozsudkom sp. zn. bolo rozhodnuté, že vlastníčkou vecí tam uvedených je

spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. Sťažovateľ a jeho manželka boli podľa tvrdení

v sťažnosti nezákonne zbavení majetku a uplatňovať svoje právo mohli len

v občianskoprávnom konaní na súdoch podľa miesta nehnuteľnosti.

12. V ďalšom sťažovateľ poukazuje na celý rad súdnych rozhodnutí, ako aj ďalších

skutkových okolností, ktoré podľa jeho názoru sú pre posúdenie veci z rôznych dôvodov

významné.

13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Právo sťažovateľa – Stavebně obchodní firma

(...) porušovateľmi v I., II. a III. rade podľa Čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru a čl. 36

ods. 1, Listiny základných práv a slobôd porušené bolo

II. Ústavný súd SR v zmysle zrušuje Uznesenie

NS SR sp. zn. zo dňa 30. marca 2017 a vec mu vracia na nové konanie

a rozhodnutie. Porušovateľ v I. rade je povinný vec prejednať a spravodlivo rozhodnúť

v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 50 000,- € /päťdesiattisíc €/, ktoré Finančné zadosťučinenie sú

povinní zaplatiť porušovatelia v I., II. a III. rade spoločne a nerozdielne.

IV. Porušovatelia v I., II., a III. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

JUDr. Jozefovi Holičovi trovy právneho zastúpenia vo výške 498,60 €.

V. Finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- € bode III. a trovy právneho zastúpenia

v bode IV. v sume 498,60 € sú porušovatelia v I., II. a III. rade povinní zaplatiť na účet

JUDr. Jozefa Holiča(...) do 60 dní od doručenia nálezu.“

II.

14. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -959,

z 30. marca 2017 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 25. júna 2015.

Najvyšší súd predovšetkým konštatuje, že rozsudkom (v poradí druhým) okresného

súdu č. k. -587 z 22. januára 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa.

Okresný súd rozsudok odôvodnil právne ustanovením § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku a ustanoveniami § 39, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1 a § 126 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a vecne tým, že predpokladom vyhovenia žalobe o vydanie veci je preukázanie,

že práve sťažovateľ je ich vlastníkom. Sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania

vlastníckeho práva. Právoplatné rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 1996 a sp. zn. z 29. novembra 2004 sú záväzné nielen

výrokovou časťou, ale i právnym posúdením. Totožné námietky sťažovateľa smerujúce

k preukázaniu vlastníckeho práva uplatňované aj v tomto konaní, ktoré už boli

vyhodnocované uvedenými právoplatnými rozsudkami najvyššieho súdu, sa preto javia ako

irelevantné.

Ďalej najvyšší súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2015 na odvolanie sťažovateľa bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Krajský

súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom okresného súdu, ktorý aj

riadne zistil skutkový stav veci. Sťažovateľ celý majetok získaný zmluvou o predaji časti

podniku z 30. apríla 1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti

ŽELSTAV, A-Z, s. r. o., pričom na zmenách spoločenskej zmluvy sa podieľali všetci

spoločníci, teda aj sťažovateľ. Zmena spoločenskej zmluvy bola zaregistrovaná

28. decembra 1992. Okresný súd správne právne uzavrel, že s poukazom na ustanovenie

vlastníctvo k nehnuteľným veciam tvoriacim predmet žaloby

prešlo platne a účinne na spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. Sťažovateľ preto nepreukázal

existenciu svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu.

Najvyšší súd tiež konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) [§ 237 ods. 1 písm. d) a f)],

písm. b) a c) . Krajskému súdu vyčítal odňatie možnosti

konať pred súdom, a to najmä z dôvodu rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania,

nevykonanie navrhovaných dôkazov a nesprávny výklad a aplikáciu zákonov

a medzinárodných zmlúv.

Podľa názoru najvyššieho súdu námietka sťažovateľa vytýkajúca krajskému súdu

rozhodnutie o odvolaní bez nariadenia ústneho pojednávania je nedôvodná, a to vzhľadom

na ustanovenie , z ktorého vyplývajú situácie,

v ktorých predseda senátu odvolacieho súdu musí nariadiť pojednávanie, pričom o žiadnu

zo situácií uvedených v tomto ustanovení nešlo. K namietanému nevykonaniu

navrhovaných dôkazov treba uviesť, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú vykonané, je vždy vecou súdu. Ani prípadné nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Pokiaľ sa v dovolaní namieta nesprávny výklad a aplikácia zákonov

a medzinárodných zmlúv, znamená to v podstate námietku nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa . Nesprávne

právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá, keďže ho nemožno považovať

za vadu konania podľa . Napokon, pokiaľ

sťažovateľ prípustnosť dovolania opieral o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. d) Občianskeho

súdneho poriadku (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, resp. v tej istej veci sa už

prv začalo konanie), žiadnym bližším spôsobom takto tvrdenú prípustnosť dovolania

nešpecifikoval, resp. neuviedol, pretože sa obmedzil iba na citáciu znenia uvedeného

ustanovenia.

III.

15. Podľa (ďalej len „“) ústavný

súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene. ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

18. Z hľadiska správneho vymedzenia predmetu konania je potrebné z pohľadu

ústavného súdu poukázať predovšetkým na to, že sťažovateľ na titulnej strane sťažnosti

označuje ako porušovateľov označených základných práv okresný súd, krajský súd, ale aj

najvyšší súd, pričom uvádza konkrétne rozhodnutia týchto súdov, ktorými k porušeniu

označených práv malo dôjsť. Ďalej v časti I na strane 2 sťažnosti uvádza, že sťažnosť

podáva z dôvodu porušenia jeho základných ľudských práv garantovaných v zmysle čl. 1

ods. 2, , a prvej vety , druhej vety

listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 dohovoru. Naproti tomu v návrhu nálezu (petite)

požaduje vysloviť iba porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

V uvedenej súvislosti je pre ústavný súd smerodajné navrhované znenie

požadovaného nálezu (petitu) sťažnosti, a preto ústavný súd predmet konania považuje za

vymedzený tak, ako to sťažovateľ uviedol v návrhu nálezu (petite).

19. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 36 ods. 1

listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti rozsudku okresného súdu č. k.

-587 z 22. januára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -587 z 22. januára 2014 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je

zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že

sťažovateľ možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku aj využil.

20. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti rozsudku krajského súdu

č. k. -680 z 23. júla 2015.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. (...)

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných

náležitostiach, aké vyplývajú zo sťažnosti, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.

Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

, , ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nepripojil k sťažnosti

napadnuté rozhodnutie krajského súdu (ale ani okresného súdu), ktoré majú byť predmetom

posúdenia v konaní o tejto sťažnosti.

K tejto časti sťažnosti je potrebné ešte dodať, že z textu sťažnosti nie je možné

utvoriť si obraz o predmete konania vedeného všeobecnými súdmi, pretože sťažovateľ

označil iba rozhodnutia všeobecných súdov, o ktoré v konaní ide, avšak bez toho, aby

zhrnul predmet konania a podstatný obsah rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi.

Ústavný súd si preto utvoril obraz o predmete konania vedeného všeobecnými súdmi, ako aj

o záveroch, ku ktorým okresný súd a krajský súd dospeli, iba zo stručného zhrnutia

vyplývajúceho z uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ totiž ústavnému súdu nepredložil

žalobu, rozsudok okresného súdu, odvolanie, rozsudok krajského súdu a dovolanie, keďže

predložil iba dovolacie uznesenie najvyššieho súdu.

Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti boli dôvodom na jej

odmietnutie v tejto časti. Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd

sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval, primerane aplikujúc § 160

ods. 3 písm. b) v spojení s

ods. 1 .

21. Sťažnosť v tej časti, ktorá pre namietané porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6

ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 30. marca 2017, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Jadrom podanej sťažnosti sú námietky sťažovateľa týkajúce sa nedostatočného

rozsahu vykonaného dokazovania, nedostatočného hodnotenia vykonaných dôkazov, ale

najmä nesprávneho právneho posúdenia veci (v rámci toho nesprávneho právneho

posúdenia rozhodujúcich otázok v skorších právoplatných súdnych rozhodnutiach

týkajúcich sa tiež tejto veci).

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že sťažovateľ so závermi najvyššieho

súdu (ktorého dovolacie uznesenie podanou sťažnosťou napáda) nijako nepolemizuje

a správnosť tam vyslovených záverov nijako nespochybňuje. Najvyšší súd odmietol

dovolanie, pretože rozhodovanie krajského súdu o odvolaní bez nariadenia odvolacieho

pojednávania považoval za súladné so zákonom. K ostatným námietkam uplatneným

v dovolaní zaujal stanovisko, že tieto prípustnosť dovolania nezakladajú, pretože by mohli

byť nanajvýš iba dovolacími dôvodmi v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné v zmysle

ustanovenia .

Napriek uvedenému sa sťažovateľ v podanej sťažnosti sústredil najmä na namietanie

nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorým sa však najvyšší súd vôbec meritórne

nezaoberal, keďže táto námietka prípustnosť dovolania v danom prípade nezakladala.

Za daného stavu treba dospieť k záveru, že nie je úlohou ústavného súdu dotvárať

namiesto sťažovateľa prípadné možné argumenty, ktoré by mohli spochybniť správnosť

záverov najvyššieho súdu. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd túto časť

sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017