Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 414/2017
PDF · 146.47 KB
No categories available
I. ÚS 414/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 58/2014 z 22. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 58/2014 z 22. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predchádzali konania pred Okresným
súdom Bratislava I a Okresným súdom Bratislava III, predmetom ktorých bola žaloba
sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia služobného pomeru proti žalovanému
Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Generálnemu štábu Ozbrojených síl Slovenskej
republiky. Vec bola postúpená napokon Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“), ktorý konanie vedené pod sp. zn. 5 S 141/2012 zastavil uznesením z 1. apríla 2014
z dôvodu predčasnosti podanej žaloby, pretože proti oznámeniu žalovaného
z 29. januára 2009 bolo možné podať odvolanie. Sťažovateľ v sťažnosti však tvrdí, že
v skutočnosti podal proti oznámeniu žalovaného zo 4. februára 2009 odvolanie, o ktorom
bolo rozhodnuté oznámením (listom) služobného úradu žalovaného z 11. februára 2009.
Dôkazy pripojil k svojej sťažnosti.
3. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu aj odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. októbra 2015 tak, že predmetné uznesenie
krajského súdu o zastavení konania potvrdil.
4. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ brojí proti tomu, že
najvyšší súd (ako aj pred tým krajský súd) rozhodli „v rozpore so skutkovým a právnym
zistením. Odignorovali skutočnosť založenú v spise (podané odvolanie proti nulitnému
aktu), ktorá by jej neignorovaním zo strany súdov nemohla viesť k záverom súdov, ku
ktorým týmto ignorovaním tak došli“, čím bola sťažovateľovi „odňatá možnosť konať pred
súdom a chrániť svoje práva na súde, ktoré boli ukrátené rozhodnutím, resp. nerozhodnutím
orgánom verejnej správy a postupom tak boli porušené práva podľa čl.46 ods. 1 a 2
Ústavy SR“.
5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Súčasne požadoval zrušenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu. Okrem
toho sa domáha priznania úhrady trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03), alebo keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov.
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v bodoch 2 až 4.
10. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu možno pokladať za udržateľné
(obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08, I. ÚS 373/2012).
11. Uvedenými názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uznesením najvyššieho súdu. Preskúmal aj súvisiaci spis
krajského súdu (č. l. 72 ‒ 79) a vokolnostiach danej veci zistil, že námietky sťažovateľa
mali reálny základ v tom, že sťažovateľ listom zo 4. februára 2009 skutočne rozporoval
oznámenie z 29. januára 2001 a následne odvolací správny orgán mu listom
z 11. februára 2009 oznámil, že „odmieta“ toto jeho odvolanie z dôvodu, že nemohlo byť
podané. V tomto ohľade boli potom závery krajského súdu o dôvodoch zastavenia konania
skutočne rozporuplné a zmätočné. Z hľadiska ústavného posúdenia a materiálneho chápania
porušenia sťažovateľom označených práv bolo však rozhodujúce najmä to, že následne
najvyšší súd právne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom toto pochybenie krajského
súdu konvalidoval, keď za nosný dôvod prijatého procesného rozhodnutia uviedol
nesprávne označený subjekt žalovaného zo strany sťažovateľa, ktorý bol zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí na strane 6
odôvodnenia jednoznačne uviedol, že v prípade žalobou napadnutého prvostupňového
rozhodnutia správneho orgánu ide o rozhodnutie, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
súdneho prieskumu. Je ním až druhostupňové rozhodnutie (v spojení s prvostupňovým), čo
však sťažovateľ neuvádzal ani v doplnení žaloby v konaní na krajskom súde (petitom žiadal
zrušiť rozhodnutie/oznámenie z 29. januára 2009, pozn.) a ani v odvolaní proti rozhodnutiu
krajského súdu. Na tomto mieste je potrebné zvýrazniť, že jednou zo základných zásad
práva je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži
svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby
aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
12. Ustanovenie § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného v čase
rozhodovania (ďalej len „OSP“) dovoľovalo všeobecným súdom, aby v správnom súdnictve
podľa druhej hlavy piatej časti OSP preskúmali len tie rozhodnutia, ktoré nadobudli
právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov. Preto najvyšší súd ako
správny súd neporuší základné právo fyzickej osoby podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ak zastaví
konanie podľa § 250d ods. 3 OSP, t. j. kvôli tomu, že navrhovateľ sa v správnom súdnictve
domáha preskúmania administratívneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť inak
ako v dôsledku vyčerpania riadnych opravných prostriedkov (m. m. I. ÚS 20/97). Podľa
§ 250d ods. 3 OSP platného v čase rozhodovania súd uznesením konanie zastaví, ak sa
žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby,
ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca
nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie
proti uzneseniu je prípustné. V neposlednom rade treba uviesť, že podľa dostupnej
judikatúry najvyššieho súdu sa aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným
orgánom verejnej správy považujú za právnoaplikačné akty správnych orgánov (napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 a sp. zn. Sžo 10/2012
z 18. apríla 2012).
13. V kontexte uvedeného takýto postup najvyššieho súdu, ktorým potvrdil
rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne, ale zároveň uviedol na správnu mieru
dôvody zastavenia konania, t. j. samotné zastavenie konania vo svojej podstate oprel o iné
dôvody, nemožno považovať za arbitrárne, resp. celkom zjavne neodôvodnené.
14. Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade
sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie
všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na
spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen
tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo
na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,
bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd
nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-
súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.
spravodlivé súdne konanie. Pretože napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je primeraným spôsobom odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný tieto postupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
15. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti bola preto sťažnosť sťažovateľa odmietnutá
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017