Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 414/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom , , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predchádzali konania pred Okresným

súdom Bratislava I a Okresným súdom Bratislava III, predmetom ktorých bola žaloba

sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia služobného pomeru proti žalovanému

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Generálnemu štábu Ozbrojených síl Slovenskej

republiky. Vec bola postúpená napokon Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“), ktorý konanie vedené pod sp. zn. zastavil uznesením z 1. apríla 2014

z dôvodu predčasnosti podanej žaloby, pretože proti oznámeniu žalovaného

z 29. januára 2009 bolo možné podať odvolanie. Sťažovateľ v sťažnosti však tvrdí, že

v skutočnosti podal proti oznámeniu žalovaného zo 4. februára 2009 odvolanie, o ktorom

bolo rozhodnuté oznámením (listom) služobného úradu žalovaného z 11. februára 2009.

Dôkazy pripojil k svojej sťažnosti.

3. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu aj odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. októbra 2015 tak, že predmetné uznesenie

krajského súdu o zastavení konania potvrdil.

4. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ brojí proti tomu, že

najvyšší súd (ako aj pred tým krajský súd) rozhodli „v rozpore so skutkovým a právnym

zistením. Odignorovali skutočnosť založenú v spise (podané odvolanie proti nulitnému

aktu), ktorá by jej neignorovaním zo strany súdov nemohla viesť k záverom súdov, ku

ktorým týmto ignorovaním tak došli“, čím bola sťažovateľovi „odňatá možnosť konať pred

súdom a chrániť svoje práva na súde, ktoré boli ukrátené rozhodnutím, resp. nerozhodnutím

orgánom verejnej správy a postupom tak boli porušené práva podľa čl.46 ods. 1 a 2

SR“.

5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Súčasne požadoval zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu. Okrem

toho sa domáha priznania úhrady trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ), alebo keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie základných práv podľa

a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v bodoch 2 až 4.

10. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov

týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu možno pokladať za udržateľné

(obdobne , , ).

11. Uvedenými názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uznesením najvyššieho súdu. Preskúmal aj súvisiaci spis

krajského súdu (č. l. 72 ‒ 79) a vokolnostiach danej veci zistil, že námietky sťažovateľa

mali reálny základ v tom, že sťažovateľ listom zo 4. februára 2009 skutočne rozporoval

oznámenie z 29. januára 2001 a následne odvolací správny orgán mu listom

z 11. februára 2009 oznámil, že „odmieta“ toto jeho odvolanie z dôvodu, že nemohlo byť

podané. V tomto ohľade boli potom závery krajského súdu o dôvodoch zastavenia konania

skutočne rozporuplné a zmätočné. Z hľadiska ústavného posúdenia a materiálneho chápania

porušenia sťažovateľom označených práv bolo však rozhodujúce najmä to, že následne

najvyšší súd právne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom toto pochybenie krajského

súdu konvalidoval, keď za nosný dôvod prijatého procesného rozhodnutia uviedol

nesprávne označený subjekt žalovaného zo strany sťažovateľa, ktorý bol zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí na strane 6

odôvodnenia jednoznačne uviedol, že v prípade žalobou napadnutého prvostupňového

rozhodnutia správneho orgánu ide o rozhodnutie, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom

súdneho prieskumu. Je ním až druhostupňové rozhodnutie (v spojení s prvostupňovým), čo

však sťažovateľ neuvádzal ani v doplnení žaloby v konaní na krajskom súde (petitom žiadal

zrušiť rozhodnutie/oznámenie z 29. januára 2009, pozn.) a ani v odvolaní proti rozhodnutiu

krajského súdu. Na tomto mieste je potrebné zvýrazniť, že jednou zo základných zásad

práva je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži

svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby

aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

12. Ustanovenie platného v čase

rozhodovania (ďalej len „OSP“) dovoľovalo všeobecným súdom, aby v správnom súdnictve

podľa druhej hlavy piatej časti preskúmali len tie rozhodnutia, ktoré nadobudli

právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov. Preto najvyšší súd ako

správny súd neporuší základné právo fyzickej osoby podľa , ak zastaví

konanie podľa , t. j. kvôli tomu, že navrhovateľ sa v správnom súdnictve

domáha preskúmania administratívneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť inak

ako v dôsledku vyčerpania riadnych opravných prostriedkov (m. m. ). Podľa

platného v čase rozhodovania súd uznesením konanie zastaví, ak sa

žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby,

ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca

nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie

proti uzneseniu je prípustné. V neposlednom rade treba uviesť, že podľa dostupnej

judikatúry najvyššieho súdu sa aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným

orgánom verejnej správy považujú za právnoaplikačné akty správnych orgánov (napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 a sp. zn. Sžo 10/2012

z 18. apríla 2012).

13. V kontexte uvedeného takýto postup najvyššieho súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne, ale zároveň uviedol na správnu mieru

dôvody zastavenia konania, t. j. samotné zastavenie konania vo svojej podstate oprel o iné

dôvody, nemožno považovať za arbitrárne, resp. celkom zjavne neodôvodnené.

14. Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na

spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen

tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,

bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd

nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-

súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie. Pretože napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je primeraným spôsobom odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný tieto postupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobne aj ,

) a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

15. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti bola preto sťažnosť sťažovateľa odmietnutá

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017