Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 549/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Františkom

Svatuškom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 25, Humenné, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a jeho uznesením

z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 27. apríla 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom z 10. decembra 2015 sp. zn. potvrdil rozsudok Okresného

súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 8. septembra 2014 č. k. -394,

ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky ako žalobkyne o ochranu osobnosti proti

žalovanej (podľa sťažovateľky žalovaná rozširovala o sťažovateľke

nepravdivé informácie a tvrdenia, ktoré znižovali jej ľudskú dôstojnosť a vážnosť v očiach

rodičov žiakov, kolegov i verejnosti), uložil jej povinnosť zaplatiť protistrane náhradu trov

konania a rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania.

2.1 Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala včas dovolanie.

Navrhla zrušenie rozsudku krajského súdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila odňatím jej možnosti konať pred súdom podľa v tom čase platného a účinného

v spojení s a

(ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka v dovolaní tvrdila, že krajský súd založil svoje rozhodnutie

na nedostatočne vykonanom dokazovaní – najmä nevykonaním sťažovateľkou

navrhovaných dôkazov (nevypočutím navrhovaných svedkov), čím ignoroval judikatúru

ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj iných súdov (konkretizované

v dovolaní) a uprel jej právo vypočuť svedka, resp. vypočúvať svedkov proti sebe, ktoré

je ilustráciou princípu rovnosti zbraní vyplývajúceho z práva na spravodlivé prerokovanie

veci pred súdom. Taktiež jej uprel možnosť zaujať stanovisko k veci, keď nenariadil

pred rozhodnutím o odvolaní pojednávanie a na základe takto nedostatočne zisteného

skutkového stavu následne nesprávne o veci rozhodol. Sťažovateľka v dovolaní ďalej

uviedla, že rozhodnutie krajského sudu navyše obsahuje nepresnosti a skutočnosti

nezakladajúce sa na pravde, keď v odôvodnení opakujúce sa tvrdenie o údajnom neuvedení

mien svedkov, vo význame nedostatku dôkazov, vyvracia v spise sťažovateľkou doložené

vyjadrenie z 11. februára 2013 s návrhom na vypočutie konkrétnych svedkov.

2.2 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol,

a to z týchto dôvodov:

«Dovolateľka procesné vady konania uvedené v až e/ a g

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tu námietku

dovolateľky, podľa ktorej mal odvolací súd svojím postupom odňať dovolateľke v tejto veci

možnosť konať pred súdom ( § 237 pís. 1 písm. f/ O. s. p ), pričom dovolanie videlo výskyt

takejto zmätočnostnej vady v nedostatočnom vykonaní dokazovania, v nemožnosti

dovolateľky vyjadriť sa k veci na pojednávaní pred odvolacím sudom a (do tretice)

v nedostatkoch odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.

Dovolacia námietka spočívajúca v nemožnosti dovolateľky vyjadriť sa k veci

na pojednávam pred odvolacím súdom by v prípade jej výskytu mohla nasvedčoval takému

postupu súdu (odvolacieho), ktorým sa účastníkom konania (dnes stranám) odníma reálna

možnosť konať pred súdom, v prejednávanej veci však o prípad výskytu takejto vady nešlo.

Ustanovenia a (platného a účinného v čase rozhodovania

odvolacieho súdu) totiž prikazovali odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie vždy,

ak vznikla potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovaniu (bez ohľadu na to, či vec bola

v prvej inštancii prejednaná a rozhodnutá na pojednávaní alebo mimo neho) a naopak

podmieňoval možnosť rozhodnutia (o odvolaní) bez nariadenia

pojednávaniu tým, že ide o iný prípad (čim v diskutovanej súvislosti treba nepochybne

rozumieť najmä prípad predbežného záveru odvolacieho súdu o tom, že dokazovanie

vykonané pred súdom prvej inštancie bolo vykonané riadne a je pre konečné rozhodnutie

postačujúcim). Z obsahu spisu potom vyplýva, že odvolací súd sa pri prejednávaní

odvolaniu žalobkyne proti rozsudku prvoinštančného súdu a rozhodovaní o takomto podaní

rozhodol ísť práve cestou nedopĺňania ani neopakovania dokazovania, a preto mal

príležitosť rozhodnúť i bez nariadeniu pojednávania, samozrejme za splnenia podmienok

verejného vyhláseniu rozsudku a tomu predchádzajúceho upovedomenia o čase a mieste

takéhoto verejného vyhlásenia spôsobom predpísaným v ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3

(na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením rozhodnutia), keďže

žiadosti o upovedomovanie aj elektronicky ( a ) tu nebolo;

pričom obe zákonom predpísané podmienky uvádzaného postupu boli splnené (tu napokon

por. tiež č. l. 417 - 420 spisu).

Pokiaľ šlo o námietku spočívajúcu v rozporuplnosti odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu (majúcej spočívať v uvedení nepresností a selektívnych informácií)

vo vzťahu k spisovej dokumentácii sporu, na túto nebolo možné prihliadať. Tvrdeniu

dovolateľky (že odvolací súd opakovane uvádza v odôvodnení neuvedenie dovolateľkou

mena svedka ako absenciu dôkazov) odporovala tá skutočnosť, že v závere svojho

odôvodnenia prihliadol aj na podanie dovolateľky zo dňa 7. februára 2013. doručené súdu

11. februára 2013, ktoré aj primerane vyhodnotil ako nedostatočné s následkom neunesenia

dôkazného bremena dovolateľkou. Takúto námietku potom nemožno považovať

za opodstatnenú.

Pokiaľ by tým mienila dovolateľka uplatniť námietku arbitrárnosti

(nepreskúmateľnosti) odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, prinajmenšom

v právnických kruhoch je všeobecne známou skutočnosťou, že na zasadnutí

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko,

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže isť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

”. Pri vyjdení z tohto stanoviska má

dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby

sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný

rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská účastníkov konania k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené

v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred sudom prvej inštancie

a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom sudu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu. ...

Dovolateľka preto nedôvodné argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je

nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom

(o aký prípad tu ale nešlo). ...

Pokiaľ dovolateľka namietala, že postup súdu (nerozhodno či prvoinštančného alebo

odvolacieho) v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny,

tu dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení

a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f/ O s p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu...). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní

dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v , ale ma

nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s možným (nie však nevyhnutným)

následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O s. p.). ...

Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne v prejednávanej veci nebolo prípustné

podľa § 238 O. s p., nebola preukázaná stranou tvrdená procesná vada uvedená v § 237

ods. 1 pism f/ a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

ods. 1 , dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné neprípustné

odmietnuť ( ) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť dovolaním

napádaného rozsudku odvolacieho sudu.»

3. Sťažovateľka poukazuje na to, že predmetom súdneho sporu bolo konanie

a konkrétne činy žalovanej nielen pred výpoveďou v priebehu výpovednej lehoty,

ale po podaní výpovede a následne po nástupe sťažovateľky do pôvodného zamestnania.

Konanie žalovanej malo výraznú formu pomsty, ktoré sa prejavovalo sústavným

šikanovaním, štvavou kampaňou proti dovolateľke a osočovaním jej osoby ako na

pracovisku, tak aj mimo neho. Podľa mienky sťažovateľky najvyšší súd by mal napravovať

prípadné chyby v rozhodnutiach súdov nižších inštancií. Postup najvyššieho súdu sa jej javí

ako hraničný, keďže podľa jej úvah došlo zo strany najvyššieho súdu ku kazuistickému

pozitivizmu. Podľa presvedčenia sťažovateľky v jej prípade došlo k prejudikovaniu

prípadných vyjadrení svedkov bez toho, aby vôbec boli vypočutí a podali akékoľvek

svedecké výpovede. Sťažovateľke bola podľa jej slov odopretá súdna ochrana, keďže

ide o rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré sa neopierajú o jednoznačné dôkazy skutkov,

ale o ich predpokladanú neexistenciu, čo navodzuje stav ústavnej neudržateľnosti.

3.1 Sťažovateľka uvádza, že okresný súd, krajský súd i najvyšší súd rozhodli tak,

že jej bol odmietnutý prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne

zaručených práv i slobôd, čo znamená odmietnutie spravodlivosti ako takej. Uplatnenie

obmedzenia voči sťažovateľke obmedzilo podľa jej názoru jej právo na prístup k súdu

takým spôsobom a v takej miere, že uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate.

Rozhodnutia všeobecných súdov a aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v tomto

prípade z ústavného hľadiska nie sú podľa slov sťažovateľky udržateľné a akceptovateľné.

K odňatiu možnosti došlo v dôsledku konania všeobecných súdov, ktoré podľa tvrdenia

sťažovateľky znemožnili uplatniť jej ústavné právo.

4. Sťažovateľka navrhla vydať nález v takomto znení:

„Základné právo , ... upravené v ods. I Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a to uznesením zo dňa . č.k.: porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa . č.k.:

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby vo veci konať a rozhodnúť tak,

aby nedošlo k porušeniu základného práva ...

priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 312,34 Eur, ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Františka

Svatušku do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. .

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného výslovne vyplývalo,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení

upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase

podania dovolania platných a účinných dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. a), d),

f) a g) .

7.3 Ústavný súd dáva do pozornosti, že najvyšší súd k dovolaciemu dôvodu podľa

prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod R 2/2016), podľa ktorého:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“

7.4 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu

by nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.5 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a ak závery

najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne

svojvoľné alebo nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá

dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.6 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania [resp. neexistencii dovolacieho dôvodu podľa ,

na údajnú prítomnosť ktorého sťažovateľka poukazovala] je vzhľadom na skutkový stav

v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.7 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017