Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 573/2017
PDF · 189.11 KB
No categories available
III. ÚS 573/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Michalom Slameňom, Šoltésovej 11, Martin, pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 390/2016
z 31. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 390/2016 z 31. januára 2017 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde Martin
(ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že vlastníkom v žalobe
špecifikovaných nehnuteľností je žalovaná v 1. rade, určenia, že kúpna zmluva uzatvorená
medzi odporcami v 2. a 3. rade a odporcom v 5. rade je neplatná, a určenia, že záložné
právo v prospech odporcu v 4. rade neexistuje (ďalej len „určovacia žaloba“).
Dôvod podania určovacej žaloby bol nasledujúci. Sťažovateľka poskytla žalovanej
v 1. rade pôžičku. Tá jej pôžičku nevrátila. Na základe uvedeného podala žalobu, ktorou
sa domáhala vrátenia pôžičky. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 212/09 z 18. januára
2010 priznal sťažovateľke právo na zaplatenie istiny aj s príslušenstvom.
Žalovaná v 1. rade si povinnosť vrátiť požičané napriek tomu nesplnila. Sťažovateľka
teda podala návrh na vykonanie exekúcie na majetku povinnej (žalovanej v 1. rade).
Podľa súčasného stavu exekučného konania povinná nemá žiaden majetok, z ktorého
by bolo možné uspokojiť nárok sťažovateľky.
Žalovaná v 1. rade sa k svojej nemajetnosti dopracovala prevodom v určovacej
žalobe špecifikovaných nehnuteľností na žalovaných v 2. a 3. rade na základe kúpnej
zmluvy z 21. októbra 2009 (ďalej len „kúpna zmluva“). Tí následne uzatvorili s odporcom
v 4. rade zmluvu o zriadení záložného práva a previedli v určovacej žalobe špecifikované
nehnuteľnosti na žalovaného v 5. rade – manžela žalovanej v 1. rade. K prevodu
nehnuteľností došlo v priebehu konania, v ktorom sa sťažovateľka domáhala vrátenia
pôžičky (sp. zn. 7 C 212/09).
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka podala na Okresnej prokuratúre Martin
trestné oznámenie. Žalovaná v 1. rade bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 158/2012
uznaná vinnou zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v rozhodujúcom znení (ďalej aj „Trestný zákon“).
Uvedený rozsudok je právoplatný (od 26. novembra 2013).
Okresný súd určovaciu žalobu zamietol (rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 191/14
z 12. októbra 2015). Bol toho názoru, že už popísaný skutkový stav bol preukázaný.
Dôvodom zamietnutia určovacej žaloby bol názor, podľa ktorého mala sťažovateľka podľa
§ 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v rozhodujúcom znení (ďalej len
„Občiansky zákonník“) kúpnej zmluve odporovať v 3-ročnej prekluzívnej lehote.
Skutočnosť, že sťažovateľka kúpnej zmluve odporovať v lehote nestihla, nebola v konaní
spornou.
Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. V odvolaní namietala,
že odporovateľnosť právneho úkonu zakladá per se iba stav relatívnej neúčinnosti právneho
úkonu. V prípade absolútne neplatného právneho úkonu (za taký ona kúpnu zmluvu
považuje) nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť, keďže odporovateľným môže byť len
platný právny úkon.
Krajský súd vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým rozsudok okresného súdu sp. zn.
7 C 191/14 z 12. októbra 2015 potvrdil. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané,
že k ukracujúcemu úkonu došlo. Stotožnil sa však s názorom okresného súdu, že kúpnej
zmluve bolo treba odporovať v 3-ročnej prekluzívnej lehote, a poukázal na zásadu
„vigilantibus iura scripta sunt“. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka podala
určovaciu žalobu výlučne z dôvodu zmeškania 3-ročnej prekluzívnej lehoty.
Sťažovateľka podanou sťažnosťou namieta, že žalovaná v 1. rade spáchala
uzatvorením kúpnej zmluvy trestný čin. Ergo konala v rozpore s Trestným zákonom a tým
aj v rozpore s dobrými mravmi. Preto má byť kúpna zmluva absolútne neplatným právnym
úkonom. Podľa sťažovateľky „výkon práva v rozpore s dobrými mravmi znamená súčasne
i zneužitie subjektívneho práva. Ide o taký výkon práva, ktorého cieľom je poškodiť iného.
Konanie, ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva, je v rozpore s dobrými mravmi,
a preto mu možno odoprieť ochranu. (Ro NS ČR zo 7. 9. 2004, sp. zn. 22 Cdo 1567/2004).
Zneužitiu práva súd nemôže a nesmie poskytnúť právnu ochranu, a to ani v tom prípade,
že sa prípad navonok javí ako riadne uplatnenie subjektívneho práva.“. Keďže podľa
názoru sťažovateľky je kúpna zmluva absolútne neplatná, potom zo zásady „nemo plus
iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ vyplýva, že neplatné sú všetky nasledujúce
právne úkony.
Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti aj na judikatúru ústavného súdu. Tvrdí,
že „neplatným absolútne či relatívne právnym úkonom nemožno odporovať, pretože tieto
nie sú v dôsledku neplatnosti účinné, a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto
nedá vôbec dosiahnuť. Rozhodnutie ÚS II 302/2010, IV ÚS 504/2011.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 390/2016 z 31. januára 2017
bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a úhradu trov konania.
Sťažovateľka tiež žiada odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.
5 Co 390/2016 z 31. januára 2017 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 191/14
z 12. októbra 2015 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 7 C 191/2014 z 31. augusta
2016 vo výroku o trovách konania, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Požiadavku na odklad vykonateľnosti bližšie neodôvodňuje.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné
odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo
spoločne.
Podstatou výhrad sťažovateľky je, že konanie žalovanej v 1. rade hodnotí ako vysoko
amorálne. Je si vedomá toho, že prekluzívnu lehotu na odporovanie kúpnej zmluve nestihla.
Napriek tomu cíti krivdu, keďže vo veci k spáchaniu trestného činu došlo a súdy jej
neposkytli ochranu, ktorá jej podľa jej názoru náleží. Z uvedeného dôvodu sa na základe
odkazu na amorálnosť konania žalovanej v 1. rade dovoláva ochrany prostredníctvom
vyslovenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka), čo by celú
vzniknutú situáciu vyriešilo v jej prospech.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku
Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade neprislúcha
hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,
pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.
Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný
súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni
patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä z toho
hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,
že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Podľa § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý
dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa...
Ako už bolo uvedené, úlohou všeobecných súdov bolo rozhodnúť vec v súlade
s princípmi spravodlivého procesu.
Sťažovateľke nemožno uprieť pocit krivdy. Žalovanej v 1. rade poskytla pôžičku,
ktorá jej nebola vrátená. Žalovaná v 1. rade sa následne zbavila majetku, čím sa uspokojenie
nároku sťažovateľky stáva otáznym. Z uhla pohľadu sťažovateľky nie je potrebné
podrobnejšie sa venovať pojmu spravodlivosti.
Z uhla pohľadu žalovanej v 1. rade sťažovateľka chce uspokojiť súdmi priznaný
nárok na vrátenie sumy približne 8 000 € s prílušenstvom (ústavný súd nemá k dispozícii
kópiu rozhodnutia, ktorým bola žalovaná v 1. rade zaviazaná na vrátenie pôžičky) predajom
rodinného domu (a k nemu prislúchajúcich pozemkov). Aj z pohľadu protihodnoty –
exekvovanie rodinného domu a požičanie sumy 8 000 € – je možné tiež viesť debatu
o spravodlivosti.
Zároveň je potrebné tiež povedať, že právny poriadok poskytoval sťažovateľke
možnosť zamedzenia vzniku celej situácie. Všeobecné súdy jej správne vytkli, že pokiaľ
23. septembra 2010 podala na Okresnej prokuratúre Martin trestné oznámenie pre konanie
žalovanej v 1. rade (kúpna zmluva bola z 21. októbra 2009 a jej vklad bol povolený správou
katastra 1. decembra 2009), vedela o právnom úkone, ktorému bolo treba odporovať včas
(porovnaj § 42a Občianskeho zákonníka). Jej pohľadávka mala v 3-ročnej prekluzívnej
lehote aj silu judikovaného práva (sťažovateľka uvádza, že žalovaná v 1. rade bola
právoplatným a vykonateľným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 212/09 z 18. januára
2010 zaviazaná na zaplatenie istiny s príslušenstvom). V rovine civilnej teda sťažovateľka
len nevyužila možnosť obrany.
V rovine trestnej došlo k podaniu trestného oznámenia až v čase, keď už bol prevod
nehnuteľností, uskutočnený na základe kúpnej zmluvy, príslušnou správou katastra
povolený. Na zaistenie nároku poškodeného (§ 50 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v rozhodujúcom znení) bolo teda neskoro.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že predmetom sťažnosti nie je posúdenie právnej
relevancie dôvodu, pre ktorý sťažovateľka nevyužila priestor poskytovaný právnym
poriadkom na jej obranu (t. j. dôvodu, pre ktorý nedodržala prekluzívnu lehotu
na odporovanie kúpnej zmluve podľa § 42a Občianskeho zákonníka). Sťažovateľka dôvod
svojho nekonania neuvádza a jeho posúdenie sťažnosťou nenapáda. Namiesto toho
predkladá ústavnému súdu tézu o tom, že spáchanie trestného činu je amorálne a z toho
dôvodu, keďže Občiansky zákonník právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom,
sankcionuje neplatnosťou (§ 39 Občianskeho zákonníka), je potrebné uzavretie kúpnej
zmluvy považovať za absolútne neplatný právny úkon, resp. minimálne za zneužitie práva,
a nepriznať mu právnu ochranu. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka týmto
spôsobom bagatelizuje.
Dôvod, pre ktorý sťažovateľka nedodržala prekluzívnu lehotu na odporovanie kúpnej
zmluve, bol podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade okolnosťou
rozhodujúcou pre spravodlivé posúdenie veci.
Na zreteli je treba mať to, že úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach nie je
prejudikovanie výkladu právnej úpravy, ale v rámci konkrétnych okolností prípadu jeho
kontrola ex post z pohľadu zachovania spravodlivosti konania ako celku. Ústavný súd preto
a priori nevylučuje sankcionovanie takého právneho úkonu, ktorý sa svojím obsahom alebo
účelom prieči dobrým mravom neplatnosťou (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ústavný súd
nevylučuje ani nepriznanie ochrany zneužitiu práva. Avšak jeho úlohou je posúdiť,
či by aplikácia § 39 Občianskeho zákonníka viedla v posudzovanom prípade vzhľadom
na jeho okolnosti k zachovaniu spravodlivosti súdneho konania ako celku.
Určujúcim z pohľadu spravodlivosti celej veci sťažovateľky nie je len to,
že jej nebola vrátená pôžička a že žalovaná v 1. rade spáchala predajom nehnuteľností
trestný čin (teda oprávnený a subjektívny pocit krivdy). Netreba tiež zabúdať na to, že tieto
okolnosti sú predmetom iných konaní a že všetky tieto konania splnili svojho účel (nárok
na vrátenie pôžičky bol právoplatne judikovaný a žalovaná v 1. rade bola zo spáchania
trestného činu uznaná vinnou).
Z pohľadu napadnutého konania (rozhodnutia) je určujúcim pocit nespravodlivosti
vyplývajúci z názoru krajského súdu uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Podľa neho
sťažovateľka kúpnej zmluve včas neodporovala, aj keď o ukracujúcom právnom úkone
vedela. Odporovanie kúpnej zmluve včas bol však v okolnostiach prípadu úkon spôsobilý
odvrátiť vznik neželaného stavu. Pomerne neskorému podaniu trestného oznámenia
sa ústavný súd nevenuje, keďže sťažovateľka sa mohla o predaji nehnuteľností dozvedieť
napríklad až z katastrálneho portálu (t. j. príliš neskoro na zamedzenie predaju týmto
spôsobom).
Podľa názoru ústavného súdu právny poriadok poskytoval sťažovateľke priestor
na odvrátenie neželaného stavu (§42a Občianskeho zákonníka). Sťažovateľka
z neuvedeného dôvodu v prejednávanej veci nekonala včas. Okolnosti, ktoré by relevantne
vysvetlili a ospravedlnili jej nekonanie, neboli v prípade vôbec tvrdené (zo sťažnosti
a jej príloh nevyplývajú) a ich posúdenie preto nemohlo byť sťažnosťou napadnuté.
Nekonanie sťažovateľky tak v celom prípade ostáva v rovine správania „bezdôvodného“.
Jej správaniu ale tiež nie je spravodlivé priznávať právnu ochranu v podobe zásahu do veci
prostredníctvom § 39 Občianskeho zákonníka bezdôvodne. Z pohľadu súdenia je práve
pravdivé a podrobné poznanie konania subjektov práva základným predpokladom vedúcim
k dosiahnutiu spravodlivosti. Z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru,
že za predostretých okolností nebolo nevyhnutné siahať po § 39 Občianskeho zákonníka
na účel korekcie celkovej spravodlivosti napadnutého rozhodnutia napriek tomu, že takú
možnosť vopred nevylučuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite
sťažnosti (vydanie predbežného opatrenia, zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci
na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017