Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 573/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Michalom Slameňom, Šoltésovej 11, Martin, pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 31. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2017 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde Martin

(ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že vlastníkom v žalobe

špecifikovaných nehnuteľností je žalovaná v 1. rade, určenia, že kúpna zmluva uzatvorená

medzi odporcami v 2. a 3. rade a odporcom v 5. rade je neplatná, a určenia, že záložné

právo v prospech odporcu v 4. rade neexistuje (ďalej len „určovacia žaloba“).

Dôvod podania určovacej žaloby bol nasledujúci. Sťažovateľka poskytla žalovanej

v 1. rade pôžičku. Tá jej pôžičku nevrátila. Na základe uvedeného podala žalobu, ktorou

sa domáhala vrátenia pôžičky. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. januára

2010 priznal sťažovateľke právo na zaplatenie istiny aj s príslušenstvom.

Žalovaná v 1. rade si povinnosť vrátiť požičané napriek tomu nesplnila. Sťažovateľka

teda podala návrh na vykonanie exekúcie na majetku povinnej (žalovanej v 1. rade).

Podľa súčasného stavu exekučného konania povinná nemá žiaden majetok, z ktorého

by bolo možné uspokojiť nárok sťažovateľky.

Žalovaná v 1. rade sa k svojej nemajetnosti dopracovala prevodom v určovacej

žalobe špecifikovaných nehnuteľností na žalovaných v 2. a 3. rade na základe kúpnej

zmluvy z 21. októbra 2009 (ďalej len „kúpna zmluva“). Tí následne uzatvorili s odporcom

v 4. rade zmluvu o zriadení záložného práva a previedli v určovacej žalobe špecifikované

nehnuteľnosti na žalovaného v 5. rade – manžela žalovanej v 1. rade. K prevodu

nehnuteľností došlo v priebehu konania, v ktorom sa sťažovateľka domáhala vrátenia

pôžičky (sp. zn. ).

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka podala na Okresnej prokuratúre Martin

trestné oznámenie. Žalovaná v 1. rade bola rozsudkom okresného súdu sp. zn.

uznaná vinnou zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a)

v rozhodujúcom znení (ďalej aj „“).

Uvedený rozsudok je právoplatný (od 26. novembra 2013).

Okresný súd určovaciu žalobu zamietol (rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2015). Bol toho názoru, že už popísaný skutkový stav bol preukázaný.

Dôvodom zamietnutia určovacej žaloby bol názor, podľa ktorého mala sťažovateľka podľa

v rozhodujúcom znení (ďalej len

„“) kúpnej zmluve odporovať v 3-ročnej prekluzívnej lehote.

Skutočnosť, že sťažovateľka kúpnej zmluve odporovať v lehote nestihla, nebola v konaní

spornou.

Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. V odvolaní namietala,

že odporovateľnosť právneho úkonu zakladá per se iba stav relatívnej neúčinnosti právneho

úkonu. V prípade absolútne neplatného právneho úkonu (za taký ona kúpnu zmluvu

považuje) nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť, keďže odporovateľným môže byť len

platný právny úkon.

Krajský súd vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2015 potvrdil. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané,

že k ukracujúcemu úkonu došlo. Stotožnil sa však s názorom okresného súdu, že kúpnej

zmluve bolo treba odporovať v 3-ročnej prekluzívnej lehote, a poukázal na zásadu

„vigilantibus iura scripta sunt“. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka podala

určovaciu žalobu výlučne z dôvodu zmeškania 3-ročnej prekluzívnej lehoty.

Sťažovateľka podanou sťažnosťou namieta, že žalovaná v 1. rade spáchala

uzatvorením kúpnej zmluvy trestný čin. Ergo konala v rozpore s a tým

aj v rozpore s dobrými mravmi. Preto má byť kúpna zmluva absolútne neplatným právnym

úkonom. Podľa sťažovateľky „výkon práva v rozpore s dobrými mravmi znamená súčasne

i zneužitie subjektívneho práva. Ide o taký výkon práva, ktorého cieľom je poškodiť iného.

Konanie, ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva, je v rozpore s dobrými mravmi,

a preto mu možno odoprieť ochranu. (Ro NS ČR zo 7. 9. 2004, sp. zn. ).

Zneužitiu práva súd nemôže a nesmie poskytnúť právnu ochranu, a to ani v tom prípade,

že sa prípad navonok javí ako riadne uplatnenie subjektívneho práva.“. Keďže podľa

názoru sťažovateľky je kúpna zmluva absolútne neplatná, potom zo zásady „nemo plus

iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ vyplýva, že neplatné sú všetky nasledujúce

právne úkony.

Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti aj na judikatúru ústavného súdu. Tvrdí,

že „neplatným absolútne či relatívne právnym úkonom nemožno odporovať, pretože tieto

nie sú v dôsledku neplatnosti účinné, a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto

nedá vôbec dosiahnuť. Rozhodnutie ÚS II 302/2010, .“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2017

bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie a úhradu trov konania.

Sťažovateľka tiež žiada odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2017 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2015 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 31. augusta

2016 vo výroku o trovách konania, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Požiadavku na odklad vykonateľnosti bližšie neodôvodňuje.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

Podstatou výhrad sťažovateľky je, že konanie žalovanej v 1. rade hodnotí ako vysoko

amorálne. Je si vedomá toho, že prekluzívnu lehotu na odporovanie kúpnej zmluve nestihla.

Napriek tomu cíti krivdu, keďže vo veci k spáchaniu trestného činu došlo a súdy jej

neposkytli ochranu, ktorá jej podľa jej názoru náleží. Z uvedeného dôvodu sa na základe

odkazu na amorálnosť konania žalovanej v 1. rade dovoláva ochrany prostredníctvom

vyslovenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy ( ), čo by celú

vzniknutú situáciu vyriešilo v jej prospech.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku

Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný

súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni

patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä z toho

hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,

že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.

Podľa odporovať možno právnemu úkonu, ktorý

dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa...

Ako už bolo uvedené, úlohou všeobecných súdov bolo rozhodnúť vec v súlade

s princípmi spravodlivého procesu.

Sťažovateľke nemožno uprieť pocit krivdy. Žalovanej v 1. rade poskytla pôžičku,

ktorá jej nebola vrátená. Žalovaná v 1. rade sa následne zbavila majetku, čím sa uspokojenie

nároku sťažovateľky stáva otáznym. Z uhla pohľadu sťažovateľky nie je potrebné

podrobnejšie sa venovať pojmu spravodlivosti.

Z uhla pohľadu žalovanej v 1. rade sťažovateľka chce uspokojiť súdmi priznaný

nárok na vrátenie sumy približne 8 000 € s prílušenstvom (ústavný súd nemá k dispozícii

kópiu rozhodnutia, ktorým bola žalovaná v 1. rade zaviazaná na vrátenie pôžičky) predajom

rodinného domu (a k nemu prislúchajúcich pozemkov). Aj z pohľadu protihodnoty –

exekvovanie rodinného domu a požičanie sumy 8 000 € – je možné tiež viesť debatu

o spravodlivosti.

Zároveň je potrebné tiež povedať, že právny poriadok poskytoval sťažovateľke

možnosť zamedzenia vzniku celej situácie. Všeobecné súdy jej správne vytkli, že pokiaľ

23. septembra 2010 podala na Okresnej prokuratúre Martin trestné oznámenie pre konanie

žalovanej v 1. rade (kúpna zmluva bola z 21. októbra 2009 a jej vklad bol povolený správou

katastra 1. decembra 2009), vedela o právnom úkone, ktorému bolo treba odporovať včas

(porovnaj ). Jej pohľadávka mala v 3-ročnej prekluzívnej

lehote aj silu judikovaného práva (sťažovateľka uvádza, že žalovaná v 1. rade bola

právoplatným a vykonateľným rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. januára

2010 zaviazaná na zaplatenie istiny s príslušenstvom). V rovine civilnej teda sťažovateľka

len nevyužila možnosť obrany.

V rovine trestnej došlo k podaniu trestného oznámenia až v čase, keď už bol prevod

nehnuteľností, uskutočnený na základe kúpnej zmluvy, príslušnou správou katastra

povolený. Na zaistenie nároku poškodeného ( Trestný

poriadok v rozhodujúcom znení) bolo teda neskoro.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že predmetom sťažnosti nie je posúdenie právnej

relevancie dôvodu, pre ktorý sťažovateľka nevyužila priestor poskytovaný právnym

poriadkom na jej obranu (t. j. dôvodu, pre ktorý nedodržala prekluzívnu lehotu

na odporovanie kúpnej zmluve podľa ). Sťažovateľka dôvod

svojho nekonania neuvádza a jeho posúdenie sťažnosťou nenapáda. Namiesto toho

predkladá ústavnému súdu tézu o tom, že spáchanie trestného činu je amorálne a z toho

dôvodu, keďže právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom,

sankcionuje neplatnosťou ( ), je potrebné uzavretie kúpnej

zmluvy považovať za absolútne neplatný právny úkon, resp. minimálne za zneužitie práva,

a nepriznať mu právnu ochranu. Ustanovenie týmto

spôsobom bagatelizuje.

Dôvod, pre ktorý sťažovateľka nedodržala prekluzívnu lehotu na odporovanie kúpnej

zmluve, bol podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade okolnosťou

rozhodujúcou pre spravodlivé posúdenie veci.

Na zreteli je treba mať to, že úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach nie je

prejudikovanie výkladu právnej úpravy, ale v rámci konkrétnych okolností prípadu jeho

kontrola ex post z pohľadu zachovania spravodlivosti konania ako celku. Ústavný súd preto

a priori nevylučuje sankcionovanie takého právneho úkonu, ktorý sa svojím obsahom alebo

účelom prieči dobrým mravom neplatnosťou ( ). Ústavný súd

nevylučuje ani nepriznanie ochrany zneužitiu práva. Avšak jeho úlohou je posúdiť,

či by aplikácia viedla v posudzovanom prípade vzhľadom

na jeho okolnosti k zachovaniu spravodlivosti súdneho konania ako celku.

Určujúcim z pohľadu spravodlivosti celej veci sťažovateľky nie je len to,

že jej nebola vrátená pôžička a že žalovaná v 1. rade spáchala predajom nehnuteľností

trestný čin (teda oprávnený a subjektívny pocit krivdy). Netreba tiež zabúdať na to, že tieto

okolnosti sú predmetom iných konaní a že všetky tieto konania splnili svojho účel (nárok

na vrátenie pôžičky bol právoplatne judikovaný a žalovaná v 1. rade bola zo spáchania

trestného činu uznaná vinnou).

Z pohľadu napadnutého konania (rozhodnutia) je určujúcim pocit nespravodlivosti

vyplývajúci z názoru krajského súdu uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Podľa neho

sťažovateľka kúpnej zmluve včas neodporovala, aj keď o ukracujúcom právnom úkone

vedela. Odporovanie kúpnej zmluve včas bol však v okolnostiach prípadu úkon spôsobilý

odvrátiť vznik neželaného stavu. Pomerne neskorému podaniu trestného oznámenia

sa ústavný súd nevenuje, keďže sťažovateľka sa mohla o predaji nehnuteľností dozvedieť

napríklad až z katastrálneho portálu (t. j. príliš neskoro na zamedzenie predaju týmto

spôsobom).

Podľa názoru ústavného súdu právny poriadok poskytoval sťažovateľke priestor

na odvrátenie neželaného stavu ( ). Sťažovateľka

z neuvedeného dôvodu v prejednávanej veci nekonala včas. Okolnosti, ktoré by relevantne

vysvetlili a ospravedlnili jej nekonanie, neboli v prípade vôbec tvrdené (zo sťažnosti

a jej príloh nevyplývajú) a ich posúdenie preto nemohlo byť sťažnosťou napadnuté.

Nekonanie sťažovateľky tak v celom prípade ostáva v rovine správania „bezdôvodného“.

Jej správaniu ale tiež nie je spravodlivé priznávať právnu ochranu v podobe zásahu do veci

prostredníctvom bezdôvodne. Z pohľadu súdenia je práve

pravdivé a podrobné poznanie konania subjektov práva základným predpokladom vedúcim

k dosiahnutiu spravodlivosti. Z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru,

že za predostretých okolností nebolo nevyhnutné siahať po

na účel korekcie celkovej spravodlivosti napadnutého rozhodnutia napriek tomu, že takú

možnosť vopred nevylučuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite

sťažnosti (vydanie predbežného opatrenia, zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci

na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania).

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017