Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 601/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného ADVOKÁTSKOU

KANCELÁRIOU ŠTRBÁŇ, s. r. o., Dvory 1932, Púchov, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Branislav Štrbáň, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

«1. Účastníci konania pred Ústavným súdom SR

V zmysle ust. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ako „Zákon

o organizácii ÚS SR“) sú účastníkmi konania sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti

ktorému sťažnosť smeruje.

Aktívna vecná legitimácia sťažovateľa je založená podaním Ústavnej sťažnosti,

ktorou tento namieta porušenie svojich základných práv a slobôd v dôsledku zbytočných

prieťahov v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. , ktoré bolo

právoplatne skončené vydaním meritórneho rozhodnutia - Rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo dňa 29.09.2016, sp. zn. -4844.

Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je Krajský súd v Prešove ako

orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje a ktorý zbytočné prieťahy spôsobil

najmä svojou nesprávnou (neefektívnou) činnosťou.

2. Právomoc Ústavného súdu SR na rozhodnutie o sťažnosti

Právomoc ÚS SR prejednať podanú ústavnú sťažnosť je založená ust. Čl. 127

Slovenskej republiky v spojení s ust. § 49 Zákona o organizácii ÚS SR, nakoľko sťažovateľ

má za to, že postupom orgánu verejnej moci bolo porušené ústavné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce pre každého z Čl. 48 ods. 2 SR a súčasne

k porušeniu Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Podanie ústavnej sťažnosti v zákonnej lehote

Sťažovateľ má za to, že neoprávnený zásah orgánu verejnej moci spočívajúci

v porušení ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má

trvajúci charakter, pričom v takom prípade po celú dobu trvania súdneho (trestného)

konania a v každom jednom jeho okamihu dochádza k porušeniu práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce pre každého z Čl. 48 ods. 2 SR.

Tento právny názor sťažovateľa je pritom súladný s aplikovanou judikatúrou

najvyšších súdnych autorít, podľa ktorého „pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,

na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr.

). Z uvedeného tak možno podľa názoru dovolacieho súdu vyvodiť, že prieťahy

v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom (až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci)

a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva

(t. j. práva zaručeného ).“

Sťažovateľ poukazuje na ustálený právny názor Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, pričom samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

účastníka súdneho konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

V predmetnej veci bol stav právnej istoty sťažovateľa nastolený dňom nadobudnutia

právoplatnosti Rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.09.2016, sp. zn.

4844, ktorým bolo trestné konanie voči nemu vedené právoplatne skončené.

Vychádzajúc z vyššie uvedených konzekvencií má sťažovateľ za to, že porušovanie

ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov trvalo až

do nadobudnutia právoplatnosti Rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.09.2016,

sp. zn. -4844, t. j. dňa 29.09.2016 bolo ústavné právo sťažovateľa zo strany

Krajského súdu v Prešove ešte porušované.

Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje aj na právny názor niektorých ústavných

sudcov, podľa ktorých právoplatné skončenie veci nie je samo osebe jediným účelom práva,

preto nemôže byť ani rozhodujúcim momentom pre podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR

v tom zmysle, že túto sťažnosť by bolo možné podať iba do právoplatného skončenia veci.

(...)

Podľa ust. § 53 ods. 3 Zákona o organizácii ÚS SR sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ túto Ústavnú sťažnosť odovzdal dňa

29.11.2016 na poštovú prepravu, subsidiárne aplikujúc ust. § 121 ods. 5 zákona č.

, možno konštatovať, že sťažovateľ podal Ústavnú

sťažnosť včas v zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote.

4. Časová chronológia trestného konania

Sťažovateľ bol Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.11.2006,

sp. zn. -3914 uznaný za vinného zo spolupáchateľstva k pokračovaciemu

trestnému činu hrubého nátlaku v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva podľa

k , účinného do 31.08.2003, pričom

sťažovateľ mal uvedené trestné činy spáchať na skutkovom základe opísanom v podanej

Obžalobe Krajskej prokuratúry v Prešove zo dňa 20.06.2005. Sťažovateľovi bol

za spáchanie trestných činov dotknutým Rozsudkom uložený úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 5 rokov. (...)

Na základe Odvolania sťažovateľa zo dňa 12.01.2007 Najvyšší súd SR Uznesením

zo dňa 08.12.2009, sp. zn. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa

21.11.2006, sp. zn. -3914 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, a to z dôvodov v Uznesení

pomenovaných.

Najvyšší súd SR mal za to, že v konaní, ktoré vydaniu Rozsudku predchádzalo došlo

k podstatným chybám, v dôsledku čoho sa napadnutý Rozsudok stal nezákonný

pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení najmä preto, že súd prvého stupňa sa

nevyrovnal náležíte so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a zároveň sú

pochybnosti o správnosti skutkových zistení a na objasnenie veci treba dôkazy opakovať

a vykonať ďalšie dôkazy.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho Uznesenia ďalej uviedol, že na podklade jeho

zistení možno vysloviť, že výrok o vine a konaní obžalovaných tak, ako sú ustálené

vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je predčasný, pretože dôkazy, o ktoré ich krajský

súd oprel netvoria pre takýto záver spoľahlivý podklad. (...)

Po opätovnom prejednaní Krajský súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 20.04.2012,

sp. zn. -4704 v trestnej veci opätovne meritórne rozhodol a uznal sťažovateľa

za vinného z pokračovacieho trestného činu hrubého nátlaku v jednočinnom súbehu

s trestným činom výtržníctva podľa § 9 ods. 2 k § 235a ods. 1, § 202 ods. 1 Trestného

zákona účinného do 31.08.2003 spáchaného v spolupáchateľstve, za čo mu bol uložený

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, ktorý mu bol podmienečne odložený

na skúšobnú dobu dva a pol roka. (...)

Proti vyššie označenému Rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.04.2012,

sp. zn. -4704 podal sťažovateľ Odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd SR

napadnutý Rozsudok ako vecne nesprávny a nezákonný zrušil a vec Krajskému súdu

v Prešove vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd trestnú vec právoplatne rozhodol Rozsudkom zo dňa 29.09.2016,

sp. zn. -4844, ktorým sťažovateľa uznal za vinného za spáchanie pokračovacieho

trestného činu vydierania v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 9

ods. 2 k a účinného do 31.08.2003, pričom

u sťažovateľa Krajský súd upustil od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku

Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 01.03.2013 v spojení s Rozsudkom

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 25.09.2014, ktorým bol sťažovateľovi

uložený za trestný čin podľa úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu

v trvaní troch rokov. (...)

Titulom jednoznačnosti, za účelom vymedzenia časového úseku celkového trvania

trestného konania, ktoré bolo proti sťažovateľovi vedené, sťažovateľ opätovne Ústavnému

súdu akcentuje okamih právoplatného ukončenia trestného konania vydaním Rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.09.2016, sp. zn. , ktorý nadobudol

právoplatnosť 29.09.2016, pričom trestné konanie je proti sťažovateľovi vedené

od 18.06.2002, ktorým dňom bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie.

5. Porušenie Čl. 48 ods. 2 SR, Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spočívajúce

v zbytočných prieťahoch súdneho konania.

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je imanentnou súčasťou práva

každej osoby na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je v demokratických podmienkach

Slovenskej republiky garantované jednak , konkrétne Čl. 48

ods. 2 , ako aj Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(...) Sťažovateľ berúc na zreteľ celkovú dĺžku trestného konania (vyše 14 rokov) má

za to, že takýmto postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu bolo porušené jeho

ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z Čl. 48 ods. 2

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Elementárnou zákonnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, o to viac, keď predmetom

súdneho konania je trestné stíhanie (konanie) vedené proti sťažovateľovi, ktoré vzhľadom

na povahu trestného konania a s tým súvisiaci zvýšený zásah do osobnej sféry sťažovateľa,

požíva zvýšenú ochranu práv účastníkov súdneho konania (obžalovaného).

Povinnosť prísnejšieho posudzovania lehoty na rozhodnutie veci súdom v trestných

veciach judikoval opakovane aj Ústavný súd SR, ktorý rešpektujúc rozhodovaciu prax ESĽP

konštatoval, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj

v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach

v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je

s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie. (...)

Sťažovateľ poznajúc Ústavným súdom SR akceptované kritéria, ktoré aj ESĽP

pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa zohľadňuje, a to konkrétne právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania

(Z) a postup samotného súdu (3), tieto v nasledovných častiach Ústavnej sťažnosti

konfrontuje so skutkovým stavom a procesným postupom súdu, ako aj sťažovateľa, ktorý bol

priamym účastníkom vedeného trestného konania v procesnom postavení obžalovaného.

1. Právna a faktická zložitosť vecí

Posudzované trestné konanie sa na Krajskom súde v Prešove začalo dňa 20.06.2005

podaním Obžaloby Krajskej prokuratúry v Prešove zo dňa 20.06.2005 na ôsmich

obžalovaných pre spáchanie trestného činu hrubého nátlaku v jednočinnom súbehu

výtržníctva, pričom jedným z nich bol práve sťažovateľ.

Sťažovateľ nepovažuje trestné stíhanie vedené proti nemu pre skutok kvalifikovaný

ako trestný čin hrubého nátlaku v jednočinnom súbehu výtržníctva za žiaden mimoriadne

komplikovaný právny prípad a to najmä s prihliadnutím na faktický skutkový stav

vyšetrovaného prípadu, keď sa mal sťažovateľ dopustiť posudzovaného protiprávneho

trestného konania dvoma skutkami - dňa 08.07.2001 a dňa 01.04.2002, pričom tohto sa

mali dopustiť všetci obžalovaní, teda konajúci súd sa nezaoberal konaním obžalovaných

izolovane, čo by mohlo potencionálne predĺžiť celkovú dĺžku súdneho konania, ale v zásade

komplexne, pričom aj dokazovanie súdom bolo vykonávané spravidla komplexne vo vzťahu

k všetkým obžalovaným a okolnostiam spáchania trestného činu spoločne a komplexne.

Takéto skutkovo-procesné okolnosti spočívajúce v existencii viacerých obžalovaných

však nemali za následok sťažovateľom pomenované zbytočné prieťahy, ktoré v žiadnom

prípade neboli spôsobené objektívnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi určité (čiastočné)

predĺženie trestného konania, naopak boli spôsobené výlučne postupom samotného súdu

tak, ako to sťažovateľ uvádza v ostatných častiach Ústavnej sťažnosti.

2. Správanie sťažovateľa

Sťažovateľ sa počas prebiehajúceho trestného konania nedopustil konania, resp.

nekonania, ktoré by indikovalo jeho pasivitu ako účastníka konania. Sťažovateľ poskytoval

orgánom činným v trestnom konaní a súdu náležitú súčinnosť a zúčastňoval na všetkých

nariadených procesných úkonoch. Rovnaké proaktívne správanie možno pozorovať

u ostatných obžalovaných, ktorý priebeh súdneho konania nemarili svojim obštrukčným

konaním.

V nadväznosti na uvedené, z dôvodu neexistencie žiadneho závažného dôvodu

na strane sťažovateľa, ako aj na strane ostatných obžalovaných, má sťažovateľ

za jednoznačne preukázané, že sťažovateľ ani ostatní obžalovaní sa nedopustili správania,

ktoré by mohlo založiť na strane súdu neprimerané predlžovanie súdneho konania.

3. Postup konajúceho súdu

Sťažovateľ identifikuje ako jediný dôvod preukázaných zbytočných prieťahov

v prejednávanej trestnej veci postup konajúceho súdu, ktoré je ako celok poznačené

neefektívnosťou a nesústredenosťou, kedy Krajský súd v Prešove súdne konanie

nekoncentroval včasným nariaďovaním hlavných pojednávaní, ani trestnú vec meritórne

neposudzoval.

Krajský súd sa navyše nedôsledným vykonávaním dôkazov dopustil nezákonného

konania spočívajúceho v procesných pochybeniach, v dôsledku čoho bol Krajskému súdu

v Prešove vydaný Rozsudok dvakrát vrátený na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom

práve túto skutočnosť sťažovateľ vníma ako primárny dôvod zbytočných prieťahov trestného

konania prebehujúceho vyše 14 rokov.

Zrušenie Rozsudkov Krajského súdu Najvyšším súdom SR na základe podaného

odvolania sťažovateľa, príp. iných obžalovaných nemožno v žiadnom prípade klasifikovať

ako dôvod konvalidujúci prieťahy v predmetnom trestnom (súdnom) konaní, a to najmä

s poukazom na dôvody zrušenia rozsudkov Krajského súdu v Prešove založené nezákonným

postupom Krajského súdu v Prešove.

Je pravdou, že počas trestného (súdneho) konania v dôsledku zmeny obsadenia súdu

došlo k zmene v zložení senátu, ktorý trestnú vec prejednával v takom rozsahu, že konajúci

súd nemohol aplikovať ust. a dokazovanie musel vykonať

odznovu. Táto skutočnosť však nebola zapríčinená správaním sťažovateľa a ostatných

obžalovaných, teda nemôže byť na ich ťarchu, čo odôvodňuje aj judikatúra ESĽP,

podľa ktorej personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné

pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. (...)

Zohľadňujúc ÚS SR vyššie pomenované aspekty považuje sťažovateľ za spoľahlivo

preukázané, že ako účastník konania nezaložil na strane súdu právny dôvod na odôvodnené

prieťahy prejednanía a rozhodnutia jeho trestnej veci, právo naopak, aktívne sa zúčastňoval

na všetkých procesných úkonoch a uplatňoval svoje procesné práva obvineného.

V súlade s rozhodovacou praxou ESĽP pritom dĺžku trvania trestného konania

prevyšujúcu 6 rokov je potrebné považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných

dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania

tolerovať.

V kontexte uvedeného má sťažovateľ za to, že postupom orgánu verejnej moci, ktorý

predchádzal vydaniu Rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.09.2016,

sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom súdneho konania, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2

SR a podľa Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napokon, zbytočné prieťahy v trestnom konaní pomenoval aj Krajsky súd v Prešove

v Rozsudku zo dňa 29.09.2016. sp. zn. , v odôvodnení ktorého uviedol, že

významnou okolnosťou pri rozhodovaní o ukladaní trestu však bola dĺžka trvania trestného

stíhania u obžalovaných, ktorá je neprimerane dlhou. Obžalovaní sa na úkonoch trestného

konania po podaní obžaloby dňa 20.06.2005 zúčastňovali a svojím správaním nezapríčinili

to, že o ich trestnom stíhaní nebolo rozhodnuté v primeranej lehote. Konajúci súd môže iba

konštatovať, že prípad z pohľadu právneho či procesného nebol veľmi zložitý... Konajúci

súd preto bral na zreteľ dĺžku trestného stíhania, ktorú nepovažuje za primeranú.

Záverom tejto časti Ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na jeden z nálezov

Ústavného súdu SR, v ktorom Ústavný súd SR bez akýchkoľvek pochybností dospel k

názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

už len z dôvodu celkového trvania tohto konania 12 rokov došlo u sťažovateľa k porušeniu

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi

relevantnými okolnosťami tohto prípadu. (...)

6. Primerané finančné zadosťučinenie

Zhrnúc všetky vyššie deklarované skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa jednoznačne

preukazujú nezákonnosť postupu súdu predchádzajúcemu vydaniu predmetného Rozsudku

Krajského súdu v Prešove, ktorým orgán verejnej moci porušil sťažovateľove ústavné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z Ústavnej sťažnosti vymedzených

skutkových a právnych dôvodov, poukazujúc aj na právny charakter predmetnej právnej

veci vedeného trestného konania, v rámci ktorého je zásah do osobných subjektívnych práv

jeho účastníkov (vrátane sťažovateľa) o to intenzívnejší a závažnejší, sťažovateľ zdvorilo

žiada, aby mu ÚS SR pre prípad vyhovenia Ústavnej sťažnosti priznal v zmysle čl. 127

ods. 3 SR v spojení s ust. Zákona o organizácii ÚS 5R primerané

finančné zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR.

Podľa judikovaného názoru ÚS SR priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy

predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už

možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo

opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. (...)

Sťažovateľ považuje na podklade uvedených skutočností za preukázané, že jeho

nemajetková ujma bezprostredne vyplýva z porušenia základného práva a že nemajetková

ujma je priamym následkom porušenia základného práva sťažovateľa, teda že existuje

požadovaná príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a zisteným porušením práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom porušenie jeho ústavného práva už

napraviť nemožno.

Sťažovateľ hodnotí požadované finančné zadosťučinenie v celkovej výške

10.000 EUR za symbolické vzhľadom na ujmu jemu spôsobenú z dôvodu bezprecedentného

zásahu do osobnej sféry sťažovateľa, ktorý bol počas celej dĺžky konania vystavený právnej

neistote. Sťažovateľ bol v dôsledku vedeného trestného stíhania a jeho postavenia

obžalovaného vystavený enormnej stresujúcej záťaži vyplývajúcej z pocitu neistoty, čo sa

negatívne odrazilo na fyzickom a duševnom zdraví jeho samotného, ako aj celej blízkej

rodiny. Nezanedbateľným ostáva, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv na sťažovateľove

spoločenské postavenie a jeho objektívnu možnosť sa zamestnať, pričom aj na tomto mieste

sťažovateľ zdôrazňuje, že na zbytočné prieťahy trestného konania nedal orgánu verejnej

moci žiadny dôvod.

ÚS SR by mal v tomto prípade prihliadnuť na rozsah procesných pochybení orgánu

verejnej moci, ktorý nie len že trestnú vec sťažovateľa nesprávne právne posúdil, keď bol

sťažovateľ pôvodne uznaný za vinného zo spolupáchateľstva k pokračovaciemu trestnému

činu hrubého nátlaku v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva, pričom Krajský

súd v Prešove sťažovateľom spáchaný skutok právne prekvalifikoval, a to na menej závažný

a spoločensky nebezpečný, až Rozsudkom zo dňa 29.09.2016, sp. zn. , ak aj

na eminentnú dôležitosť právnej povahy trestného konania, ktorého rýchlosť prejednania

a rozhodnutia musí byť v každom jej štádiu zárukami poskytnutými štátnou mocou

spoľahlivo zaručená, pričom v demokratickom a právnom štáte je neprípustné, aby trestné

stíhanie voči osobe bolo nepretržite vedené vyše 14 rokov.

7. Návrh rozhodnutia o podanej Ústavnej sťažnosti

V intenciách prezentovaných skutkových a právnych argumentov sťažovateľ navrhuje

ÚS SR, aby v zmysle ust. 25 ods. 3 Zákona o organizácii ÚS SR na predbežnom prerokovaní

uznesením prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po zákonnom dokazovaní vydal tento nález

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa Čl. 48 ods. 2 SR,

Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

2. Krajský súd v Prešove je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,- eur (slovom desaťtisíc eur).

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 669,89 €

(slovom šestošesťdesiatdeväť eur a osemdesiatdeväť centov), ktorú je Krajský súd v Prešove

povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ,

s.r.o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa a podľa listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty

(napr. ). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte trvalo (napr. , , ). Ak v čase, keď došla

sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté trestné konanie „bolo

právoplatne skončené vydaním meritórneho rozhodnutia - Rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo dňa 29.09.2016, sp. zn. -4844“.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou podaním z 29. novembra

2016, ktoré bolo ústavnému súdu doručené elektronicky 29. novembra 2016 a poštovou

prepravou 1. decembra 2016. Ústavnému súdu bola teda sťažnosť doručená v čase,

keď porušenie označeného základného práva na tom orgáne, ktorý sťažovateľ označil

za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo

spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , podľa

ods. 2 listiny a právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(napr. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva podľa a podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v napadnutom konaní

namietané porušenie práv už pred označeným porušovateľom práv, teda pred krajským

súdom netrvalo, a v tomto štádiu konania už bola odstránená jeho právna neistota, ústavný

súd odmietol jeho sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017