Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 637/2017
PDF · 148.98 KB
No categories available
III. ÚS 637/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EuLC, s. r. o., Lužná 1, Bratislava,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou LEGAL ADVISORY GROUP, s. r. o., Lužná 1,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Bruno Žlnay, pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 Cob 218/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EuLC, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EuLC, s. r. o., Lužná 1,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 218/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení
žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 5 Cb 116/2007 proti žalovanému , ,
pričom predmetom konania je zaplatenie sumy 4 628,39 € s príslušenstvom z titulu
neuhradenej faktúry za dodanú vodu. Návrh bol na okresnom súde podaný 4. septembra
2006, okresný súd 23. januára 2007 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný
odpor. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 1. júla 2014 v prospech sťažovateľky.
Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol
v napadnutom konaní tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Sťažovateľka v sťažnosti vytkla, že uvedené rozhodnutie krajského súdu „bolo
svojím obsahom zmätočné, pretože neobsahovalo jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, v čom
vlastne súd prvého stupňa pochybil a čo mal urobiť“. Okresný súd opätovne rozhodol
vo veci rozsudkom z 29. apríla 2016 a opätovne v prospech sťažovateľky. Aj proti tomuto
rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.
31 Cob 129/2016 z 25. júla 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka
uviedla, že krajský súd v uvedenom potvrdzujúcom rozhodnutí plne potvrdil jej konštantnú
argumentáciu a napriek opakovanému prejednávaniu veci na súde prvej inštancie „v konaní
nevyšli najavo žiadne nové okolnosti (relevantné pre posúdenie veci) ako tie, ktoré
boli známe už v čase vydania platobného rozkazu. Jediné čo sa preukázalo, že
argumentácia žalovanej strany bola od počiatku zavádzajúca a súd sa zaoberal podružnými
vecami a rovnako, že dokazovanie, ktoré vykonával súd (najmä znalecké dokazovanie) bolo
celkom zbytočné.“.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Súdne konanie, voči ktorému podnet smeruje, prebiehalo od roku 2006 do roku
2017. Možno konštatovať, že príslušný okresný súd vo veci konal, avšak nevhodným
a nehospodárnym vedením konania (napr. dokazovaním podružných vecí, zbytočným
vypracúvaním znaleckých posudkov) vznikali zásadné prieťahy v konaní. O tom svedčí dĺžka
konania po prvotné rozhodnutie vo veci, pričom kľúčové súdom obstarané dôkazy (najmä
znalecké posudky) sa ukázali ako celkom nepoužiteľné. Taktiež Krajský súd Trnava
zásadným spôsobom prispel k prieťahom konania keď vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie, pričom v ďalšom konaní nedošlo k žiadnym novým zisteniam
a prvostupňový súd rozhodoval na základe nezmenenej skutkovej i právnej situácie.
V ostatnom rozhodnutí Krajského súdu Trnava (v zložení iného senátu) sa odvolací
súd plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, hoci tieto boli rovnaké už v čase, kedy
prvostupňový súd prvý krát vo veci rozhodol. Rovnako odvolací súd zhrnul právnu
kvalifikáciu veci pričom sa ukázalo, že táto bola nezmenená od času vydania platobného
rozkazu v roku 2006.
Podnecovateľ svojím konaním, alebo správaním nijako neprispel k predlžovaniu
konania. Naopak vždy sa vyjadroval, zúčastňoval sa pojednávaní, aktívne vo veci konal.“
4. Sťažovateľka vytkla, že hoci jej bol nakoniec nárok priznaný vrátane úrokov
z omeškania a náhrady trov konania, nebude možné jeho reálne uspokojenie, keďže
žalovaný sa dostal do stavu platobnej neschopnosti.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Krajský súd Trnava, v konaní sp. zn. 21Cob/218/2014 porušil základné právo
podnecovateľa EuLC, s.r.o., Lužná 1, 851 04 Bratislava, IČO: 36 665 274 na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva podnecovateľovi EuLC, s.r.o., Lužná 1,
851 04 Bratislava, IČO: 36 665 274 finančné zadosťučinenie vo výške 2500,00 Eur.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva právnemu zástupcovi podnecovateľa
LEGAL ADVISORY GROUP, s.r.o., Lužná 1, 851 04 Bratislava náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 407,66 eur (pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby po 161,01
eur dvoch režijných paušálov po 8,84 eur a DPH 67,94 eur).“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
12. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
13. Z obsahu samotnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v napadnutom
konaní rozhodol uznesením č. k. 21 Cob 218/2014-569 z 26. februára 2015, ktorým bol
zrušený rozsudok okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd
v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uvedené uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 24. apríla 2015. Zo sťažnosti sťažovateľky tiež vyplýva, že po vrátení veci
okresnému súdu na ďalšie konanie tento opätovne rozhodol rozsudkom v jej prospech, ktorý
bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 31 Cob 129/2016-838 z 25. júla 2017.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uvedený rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 9. septembra 2017. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu
doručená 21. septembra 2017.
14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bola
ústavnému súdu doručená v čase, keď k prieťahom zo strany krajského súdu v napadnutom
konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konanie bolo právoplatne skončené
24. apríla 2015. Navyše, predmetné konanie pred súdom, v ktorom bola sťažovateľka
v procesnej pozícii žalobcu a predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 4 628,39 €
s príslušenstvom, bolo právoplatne skončené 9. septembra 2017. Stav právnej neistoty
sťažovateľky bol teda odstránený, pričom k tomu došlo pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu.
15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,
aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03,
IV. ÚS 73/05). Ak v čase prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde už nedochádza
k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie.
16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť sťažovateľky posúdil
ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2017