Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 446/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudcu Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Tomášom Husovským, Mäsiarska 6, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Prešov v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom Okresnej prokuratúry Prešov

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenej pod sp. zn. )

a takto

rozhodol:

1. Základné právo , podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície Prešov v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012

a postupom Okresnej prokuratúry Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v celkovej sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktorú s ú mu p o v i n n í vyplatiť Okresné

riaditeľstvo Policajného zboru odbor kriminálnej polície Prešov v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur) a Okresná prokuratúra Prešov v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto

eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. , p r i z n á v a trovy právneho zastúpenia

v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov), ktorú s ú

p o v i n n í vyplatiť Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor kriminálnej polície

Prešov v sume 187,40 € (slovom stoosemdesiatsedem eur a štyridsať centov) a Okresná

prokuratúra Prešov v sume 187,40 € (slovom stoosemdesiatsedem eur a štyridsať centov)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Prešov (ďalej len „okresné

riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom

Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... 17. 12. 2012 bol sťažovateľ na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, Odbor

kriminálnej polície Prešov (ďalej len „OR PZ“) vypočutý ako svedok vo veci prečinu

usmrtenia podľa , , kde poškodenou mala byť

.

Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Prešov ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012

zo 16. 9. 2013 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného

zákona, ktorého skutku sa mal dopustiť tak, že počas hospitalizácie z

na Gynekologicko pôrodníckej klinike vo FNsP J. A. Reimana v Prešove ako službukonajúci

lekár dňa 30. 4. 2012 v čase od 7.00 hod do 19.45 hod nevykonal všetky diagnostické

a liečebné úkony u tejto pacientky k zisteniu pôvodu bolestí brucha uvádzaných pacientkou

a vysokých zápalových markerov (CRP) stonásobne prekračujúcich fyziologickú hranicu,

čo poukazovalo na ťažkú infekciu, hoci sa stav pacientky postupne zhoršoval a ako zástupca

primára zodpovedal v čase neprítomnosti primára za poskytnutú liečebnú starostlivosť,

pričom týmto konaním z nedbanlivosti nezistil zápal červovitého prívesku slepého čreva,

ktorý praskol a spôsobil hnisavý zápal pobrušnice, čo viedlo k nutnosti urgentnej operácie

dňa 30.4.2012 s následným premiestnením na Kliniku anesteziológie a intenzívnej medicíny

FNsP v Prešove a následne reoperáciu dňa 2. 5. 2012, po ktorej došlo k zástave srdca

a smrti pacientky v čase o 12.50 hod a to aj napriek poskytnutej resuscitácii, čím ošetrujúci

lekár z nedbanlivosti porušil dôležitú povinnosť.

Napriek tomu, že ku skutku malo dôjsť 30. 5. 2012, teda pred 5 rokmi a dvomi

mesiacmi, v trestnej veci sťažovateľa nebolo ukončené ešte ani prípravné konanie.

Skutok, z ktorého je sťažovateľ obvinený nie je v uznesení o vznesení obvinenia

vôbec špecifikovaný, nie je z neho zrejmé aké diagnostické a liečebné úkony mal sťažovateľ

ako lekár vykonať, čo od vznesenia obvinenia bráni sťažovateľovi v možnosti náležite sa

obhajovať, čím je dlhodobo porušované jeho právo na obhajobu. O aké liečebné

a diagnostické úkony sa malo jednať nie je zrejmé ani z odôvodnenia uznesenia

vyšetrovateľa, keďže chýba akékoľvek odôvodnenie vo vzťahu ku skutku, ktorého sa mal

dopustiť sťažovateľ...

Zdôrazňujem, že sťažovateľ je gynekológ, pričom poškodená zomrela na

komplikácie, ktoré boli zapríčinené zápalom slepého čreva. Nie je potrebné žiadne

medicínske vzdelanie, ku uvedomeniu si skutočnosti, že zápal slepého čreva lieči chirurg a

nie gynekológ. Sťažovateľ nastúpil do zamestnania 30. 4. 2012 o 7.00 hod. O 8.00 hod, ako

zástupca primára v čase jeho neprítomnosti, vykonal primársku vizitu, kde už o 8.00 hod

vydal pokyn ku pacientke privolať chirurga, čo bolo aj zrealizované a opätovne v ten istý

deň vydal pokyn privolať chirurga opätovne. Ani jeden z chirurgov, ktorí pacientku vyšetrili

nepovažovali za potrebné pacientku liečiť... pacientka nemala žiadne gynekologické

ochorenie, ktoré by ju ohrozovalo na živote a ktoré by si vyžadovalo urgentnú operáciu...

pacientka zomrela na komplikácie spôsobené zápalom slepého čreva.

Uznesenie vyšetrovateľa bolo okrem iného odôvodnené znaleckým posudkom znalca

z odboru chirurgia. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ využil svoje právo, ktoré má ako

obvinený a dal si vypracovať vlastný znalecký posudok renomovaným znalcom z odboru

chirurgie z Českej republiky ktorý skonštatoval, že

sťažovateľ sa žiadneho pochybenia pri poskytovaní liečebnej starostlivosti nedopustil.

Následne si sťažovateľ dal vypracovať dodatok ku znaleckému posudku

, v ktorom sa ku jeho postupu vyjadril znalec z odboru gynekológia

, ktorý opätovne skonštatoval, že postup sťažovateľa bol správny...

vyšetrovateľ a aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov a Krajskej prokuratúry Prešov

spochybňujú tieto predložené dôkazy, tým, že tvrdia, že ide iba o listinný dôkaz.

Domnievame sa, že jediným dôvodom prečo nechcú tento dôkaz akceptovať, je to,

že posudok je jasný, logický a zrozumiteľný, vypracovaný renomovaným znalcom

a jednoznačne svedčí v prospech sťažovateľa.

Následne sám vyšetrovateľ za účelom vypracovania kontrolného znaleckého

posudku pribral do konania znaleckú organizáciu Fakultnú nemocnicu s poliklinikou v

Žiline, ktorá vypracovala znalecký posudok v novembri 2016, so záverom, že postup

sťažovateľa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poškodenej bol správny. Napriek tomu,

že záver kontrolného znaleckého posudku bol jednoznačný, vyšetrovateľ pribral do konania

ďalšiu znaleckú organizáciu za účelom vypracovania ďalšieho kontrolného znaleckého

posudku. Znalecký posudok vypracovala Nemocnica sv. Michala v Bratislave dňa 22. 4.

2017 s rovnakým záverom, ako posudky predtým, že postup sťažovateľa pri liečbe pacientky

bol správny.

Napriek tomu, že vyšetrovateľ a prokurátorka OP majú k dispozícii už dva vlastné

kontrolné znalecké posudky a dva posudky, ktoré si dal vypracovať sťažovateľ a ktoré majú

rovnaký záver, a to, že postup sťažovateľa pri liečbe poškodenej bol správny, vyšetrovateľ

pokračuje vo vyšetrovaní skutku, ktorého sa sťažovateľ nedopustil a ktorý mal byť spáchaný

pred 5 rokmi a dvomi mesiacmi.

V postupe vyšetrovateľa sa opakovane vyskytujú obdobia dlhodobej nečinnosti, keď

vyšetrovateľ bez akéhokoľvek akceptovateľného dôvodu nekoná a prokurátorka nečinnosť

vyšetrovateľa toleruje, čím je dlhodobo porušované základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

Podľa sťažovateľa „... vyšetrovateľ bezdôvodne nekonal od 16. 9. 2012, kedy

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie do 27. 1. 2013, teda viac ako dva mesiace.

Od 27. 11. 2013 do 1. 4. 2014 - viac ako štyri mesiace. Od 1. 4. 2014 do 5. 5. 2014 - ďalší

mesiac. Od 5. 5. 2014 do 1. 7. 2015 - dva mesiace. Od 7. 10. 2014 do januára 2015

vyšetrovateľ opätovne bezdôvodne nekonal ďalšie 3 mesiace, keď pribral do konania znalca

, ktorý vypracoval znalecký posudok 26. 3. 2015. Po výsluchu znalca

18. 5. 2015 opätovne nekonal do 8. 9. 2015 - takmer 4 mesiace. Od 8. 9. 2015 do 30. 11.

2016, teda za obdobie 15 mesiacov zabezpečil vyšetrovateľ jediný dôkaz a to znalecký

posudok znaleckej organizácie Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina. Ani

po zabezpečení kontrolného znaleckého posudku, ktorý jasne potvrdil, že postup sťažovateľa

pri liečbe poškodenej bol správny, vyšetrovateľ vo veci opätovne nekonal ďalšie tri mesiace,

keď následne pribral do konania ďalšiu znaleckú organizáciu na vypracovanie kontrolného

znaleckého posudku. Ani po vypracovaní ďalšieho kontrolného znaleckého posudku

22. 4. 2017, ktorý opätovne potvrdil správnosť postupu sťažovateľa pri liečbe poškodenej,

vyšetrovateľ nekonal, keď ku dňu podania sťažnosti je bezdôvodne opätovne nečinný takmer

2 mesiace.

Vyšetrovateľ po dobu od vznesenia obvinenia, čo ku dnešnému dňu predstavuje

obdobie 3 roky a 9 mesiacov, venoval vyšetrovaniu 2 týždne, keď vypočúval svedkov

a zabezpečil vypracovanie troch znaleckých posudkov. Je zrejmé, že vyšetrovateľ je

opakovane bezdôvodne nečinný vždy po dobu niekoľkých mesiacoch, pričom jeho nečinnosť

medzi jednotlivými úkonmi, ktoré vykonáva nie je ničím odôvodnená. Takýmto postupom

pri vyšetrovaní porušuje základné právo sťažovateľa podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svojim konaním ku prieťahom v jeho trestnej

veci ničím neprispel. Aj keď podal sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, o ktorej

musela rozhodovať Krajská prokuratúra v Prešove a následne aj sťažnosť na Generálnu

prokuratúru SR, ani jedna z týchto sťažností nemá odkladný účinok a vyšetrovateľovi nič

nebránilo pokračovať vo vyšetrovaní a realizovať potrebné úkony. Vyšetrovateľ má vždy

k dispozícii vyšetrovací spis v dvoch vyhotoveniach, teda ani predloženie spisu na

nadriadené prokuratúry mu nemôžu brániť v tom, aby postupoval pri vyšetrovaní trestných

činov plynule a nevyčkával na prípadné rozhodnutie prokuratúry o sťažnostiach

obvinených.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry..., ktorá dala pokyn na vznesenie obvinenia

sťažovateľovi a ktorá vykonáva dozor nad vyšetrovaním trestného činu... sa na nečinnosť

vyšetrovateľa iba rovnako nečinne prizerá a vo veci nekoná, čím je v konaní vedenom

na Okresnej prokuratúre Prešov pod sp. zn. rovnako porušované základné

právo sťažovateľa podľa a právo podľa ods. dohovoru...

Vo veci Barfus proti Českej republike - rozsudok z 31. júla 2000 Európsky súd

pre ľudské práva považoval už obdobie 3 roky a 10 mesiacov v trestnom konaní

od vznesenia obvinenia po skončenie veci právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu

z neprimeranú dobu trestného konania a to vo veci, kde bol sťažovateľ obvinený z desiatich

trestných činov.

Sťažovateľ sa dostal do stavu právnej neistoty už 17. 12. 2012, keď bol vo veci

vypočutý v pozícii svedka, keďže vyšetrovateľ vzniesol obvinenie pre trestný čin usmrtenia

poškodenej, ktorej liečby sa zúčastnil aj sťažovateľ.

Vzhľadom na uvedené považujeme obdobie od 17. 12. 2012 do dnešného dňa, teda

4 roky a šesť mesiacov za neakceptovateľnú dobu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ

nachádza a to v dôsledku opakovanej nečinnosti vyšetrovateľa OR PZ a prokurátorky

Okresnej prokuratúry Prešov v jeho trestnej veci, čím dochádza ku zbytočným prieťahom

v konaní a tým ku porušovaniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej

sume 10 000 € a svoju žiadosť odôvodnil tým, že „... už 4 roky a 6 mesiacov sa nachádza

v stave právnej neistoty, pričom porušovanie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru nečinnosťou Okresného riaditeľstva

Policajného zboru a Okresnej prokuratúry Prešov v ňom vyvoláva pocit krivdy a beznádeje.

Tieto pocity sú ešte zvýraznené tým, že sťažovateľ aj pod tlakom trestného stíhania a ním

spôsobeným neustálym stresom musí pokračovať vo svojej zodpovednej práci lekára.

Sťažovateľ stratil akúkoľvek vieru v to, že Slovenská republika, v ktorej žije a je jej

občanom je právny štát. Ako slušný a bezúhonný občan je vystavený dlhoročnej svojvôli

štátnych orgánov, ktoré nerešpektujú jeho základné práva zaručené a práva

zaručené dohovorom.

Vec má pre sťažovateľa doslova existenciálny význam. Sťažovateľ je stíhaný

za trestný čin, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti v s výkonom svojho povolania lekára,

za ktorý mu nielenže hrozí trest odňatia slobody až na 5 rokov, ale tiež trest zákazu

vykonávať činnosť lekára, čím je sťažovateľ vystavený dlhoročným obavám o jeho

budúcnosť a budúcnosť jeho rodiny, keďže finančné prostriedky na svoje živobytie,

splácanie hypotéky a akékoľvek výdavky získava práve svojou činnosťou lekára.

Od spáchania údajného skutku už uplynulo viac ako 5 rokov a vo veci nie je ukončené ani

prípravné konanie. Sťažovateľ sa v dôsledku dlhoročného trestného stíhania ocitol

v situácii, keď si nie je schopný naplánovať a realizovať žiadne výdavky v obave, že príde

o zamestnanie a sám a aj jeho rodina sa ocitnú vo finančnej núdzi.“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní ako celku postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Odbor kriminálnej polície Prešov vo veci vedenej

pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom Okresnej prokuratúry Prešov vo veci

vedenej pod sp. zn. porušené boli.

2. Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Odbor kriminálnej polície Prešov

prikazuje vo veci vedenej pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 konať bez zbytočných

prieťahov.

3. Okresnej prokuratúre Prešov prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, ktoré sú mu povinní vyplatiť Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Odbor

kriminálnej polície Prešov v sume 5000 € a Okresná prokuratúra Prešov v sume 5000 €

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. priznáva trovy právneho zastúpenia

v sume 374,80 €, ktoré sú povinní vyplatiť Okresné riaditeľstvo policajného zboru Odbor

kriminálnej polície Prešov v sume 187,40 € a Okresná prokuratúra Prešov v sume 187,40 €,

na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Tomáša Husovského, v lehote jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

4. Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 13. septembra 2017 prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú

na verejnom pojednávaní. Prokurátora okresnej prokuratúry a riaditeľku okresného

riaditeľstva zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti.

Na výzvu ústavného súdu reagoval prokurátor okresnej prokuratúry podaním

č. k. -42 z 18. októbra 2017 doručeným ústavnému súdu 23. októbra 2017,

v ktorom okrem iného uviedol, že celkovú dĺžku konania ovplyvnila určitá zložitosť trestnej

veci, množstvo procesných návrhov sťažovateľa či jeho nespolupráca s orgánmi činnými

v trestnom konaní, ako aj časová zaneprázdnenosť viacerých odborníkov, ktorí sa mali

vyjadriť k riešenej problematike. V podobnom duchu reagovala aj riaditeľka okresného

riaditeľstva v liste z 9. októbra 2017, ktorý bol ústavnému súdu doručený 18. októbra 2017.

5. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom

okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ).

8. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

9. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

10. Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom

obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva

na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje

strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol

príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok

ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa

oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota

na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných

práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie

().

12. Pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom

pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z vyžiadaných spisov okresného riaditeľstva

ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a okresnej prokuratúry sp. zn. .

12.1 Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie predstavuje z právneho

hľadiska trestnú vec tvoriacu štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti orgánov

činných v trestnom konaní. Čo sa týka skutkovej zložitosti, je potrebné uviesť, že spolu

so sťažovateľom boli obvinení ďalší dvaja lekári, avšak ústavný súd nezistil, žeby táto

okolnosť mala vplyv na dĺžku doterajšieho konania. Vo vzťahu ku skutkovej zložitosti veci

ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ide o vec, ktorá si vyžaduje odborné znalosti,

avšak ani túto okolnosť nepovažuje ústavný súd za takú, na základe ktorej by bolo možné

skonštatovať, že ide o mimoriadne zložitú trestnú vec odôvodňujúcu doterajšiu dĺžku

konania.

12.2 Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ

svojím správaním prispel ku namietanej dĺžke trestného konania.

Ku tvrdeniu okresného prokurátora o tom, že obhajca sťažovateľa žiadal po vznesení

obvinenia o vykonanie úkonov až v roku 2014, toto jeho tvrdenie nie je ničím podložené.

Z vyšetrovacieho spisu naopak ústavný súd zistil, že obhajca sťažovateľa sa zúčastnil

každého vyšetrovacieho úkonu naplánovaného vyšetrovateľom, zo žiadneho úkonu sa

neospravedlnil, nikdy nežiadal o zmenu termínu už nariadených vyšetrovacích úkonov

a nikdy nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov (okrem návrhu, aby sa znalec

vyjadril ku znaleckému posudku .). Pokiaľ

okresný prokurátor tvrdí, že sťažovateľ mal prispieť ku dĺžke konania tým, že spôsobil

vznik dôkaznej núdze, pretože nepredložil znalecký posudok, ktorý mal mať vypracovaný

Inštitútom forenzných medicínskych expertíz, s. r. o., Bratislava, je potrebné uviesť, že

nie je povinnosťou obvineného v trestnom konaní predkladať akékoľvek dôkazy či inak

spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ich účelom nebola snaha sťažovateľa

čo najviac oddialiť konečné rozhodnutie vo veci, ale, naopak, čo najdôkladnejšie objasniť

skutkový stav veci.

Je neakceptovateľné, aby zodpovednosť za dôkaznú núdzu, do ktorej sa

preukázateľne a aj podľa tvrdenia okresného prokurátora orgány činné v trestnom konaní

vo veci sťažovateľa dostali, bola prenášaná na sťažovateľa ako obvineného. Taktiež nie je

pravdivé tvrdenie, že by obhajca sťažovateľa žiadal o vykonanie výsluchu sťažovateľa

až po tom, ako rozhodne o jeho podaní generálny prokurátor Slovenskej republiky, a tým

mal prispieť k predĺženiu konania.

Ústavný súd k uvedenému tiež uvádza, že aj keď sťažovateľ podal vo veci niekoľko

sťažností proti uzneseniam vydaným vyšetrovateľom, žiadna z týchto sťažností nemala

odkladný účinok, a teda nebránila v plynulosti vyšetrovania, a teda nemohla prispieť k dĺžke

trestného konania.

12.3 Napokon ústavný súd posudzoval aj postup okresnej prokuratúry a okresného

riaditeľstva.

V postupe vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zistil ústavný súd opakovane sa

vyskytujúce obdobia krátkodobej nečinnosti, pričom v ich dĺžke a dobe výskytu sa ústavný

súd v podstate stotožňuje s tvrdením sťažovateľa uvedeným v sťažnosti.

Vyšetrovateľ vo veci vzniesol sťažovateľovi obvinenie uznesením zo 16. septembra

2013. Od uvedeného dátumu do 27. novembra 2013, keď vykonal výsluch znalca

, nekonal bezdôvodne viac ako dva mesiace. Následne opätovne bezdôvodne

nekonal po dobu viac ako 4 mesiace do 1. apríla 2014, keď vykonal výsluch obvineného

. Výsluch znalca vykonal vyšetrovateľ 5. mája 2014,

teda zase takmer jeden mesiac po predchádzajúcom vyšetrovacom úkone. Výsluchy

svedkov začal vykonávať vyšetrovateľ zase až 1. júla 2014, teda takmer dva mesiace

od posledného úkonu. Výsluch obvineného vykonal vyšetrovateľ

7. októbra 2014. Od 7. októbra 2014 do 12. februára 2015, keď uznesením pribral

do konania znalca , vyšetrovateľ opätovne nekonal viac

ako 4 mesiace. Po doručení znaleckého posudku v marci 2015 bol

znalec vypočutý až 8. septembra 2015. Takýto postup je pre ústavný súd neakceptovateľný.

Pokiaľ považoval za potrebné vyšetrovateľ, resp. prokurátor za potrebné znalca vypočuť,

táto skutočnosť mu musela byť zrejmá ihneď po preštudovaní predmetného znaleckého

posudku, pričom takýmto postupom vyšetrovateľ prispel opätovne k bezdôvodnému

predlžovaniu trestného konania o ďalších 6 mesiacov. Ani po výsluchu znalca

8. septembra 2015 vyšetrovateľ vo veci nekonal plynule, keď

od uvedeného obdobia do 25. októbra 2016, teda za obdobie 14 mesiacov, zabezpečil jediný

dôkaz, a to znalecký posudok Fakultnej nemocnice Žilina. Navyše, je potrebné

skonštatovať, že ani po zabezpečení znaleckého posudku 25. októbra 2016 vyšetrovateľ

vo vyšetrovaní nepokračoval. Opätovne bol bezdôvodne nečinný po dobu 4 mesiacov,

keď pribral do konania ďalšiu znaleckú organizáciu. Znalecký posudok bol Nemocnicou

svätého Michala v Bratislave vypracovaný 22. apríla 2017. Opätovne však vyšetrovateľ

vo veci nekonal a výsluch znalca, ktorý znalecký posudok vypracoval, uskutočnil až

19. júna 2017, teda až po ďalších dvoch mesiacoch nečinnosti.

Ako nesústredený možno hodnotiť postup vyšetrovateľa, keď na 26. jún 2014

naplánoval výsluchy svedkov ‒ lekárov, ato napriek tomu, že nemal k dispozícii doklad,

ktorým by boli lekári zbavení mlčanlivosti, čo bránilo v tom, aby boli lekári vypočutí,

čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že už začatý výsluch musel byť

vyšetrovateľom zrušený a zároveň museli byť zrušené naplánované výsluchy lekárov

v ďalšie dni. Takýto postup vyšetrovateľa (zrušenie naplánovaných výsluchov a následné

zabezpečovanie zbavenia mlčanlivosti) navyše vyvoláva vážne pochybnosti o zákonnosti

výsluchov rovnakých lekárov pred vznesením obvinenia.

Tvrdenia riaditeľky okresného riaditeľstva o tom, že vyšetrovateľ nemohol vo veci

konať z dôvodu časovej zaneprázdnenosti znalcov, resp. lekárov, ktorí mali byť vypočutí

ako svedkovia, nie sú ničím podložené. Z vyšetrovacieho spisu nevyplýva žiadna

skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že sa znalci, resp. svedkovia ospravedlňovali

z nariadených vyšetrovacích úkonov, resp. aby sa na nariadené úkony nedostavili.

Ústavný súd zároveň zo spisu okresnej prokuratúry zistil, že vyšetrovateľ opakovane

odmietal plniť záväzné pokyny prokuratúry, čo je zrejmé z jeho podaní z 26. januára 2015,

24. apríla 2015, 3. júna 2015, a aj týmto svojím postupom prispel k predĺženiu trestného

konania, a tým aj k neodôvodneným prieťahom vo veci.

Čo sa týka postupu okresnej prokuratúry, ústavný súd zdôrazňuje, že prokurátor má

vo vzťahu k vyšetrovateľovi postavenie nadriadeného orgánu a v prípravnom konaní

vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti a je oprávnený dávať záväzné pokyny

pri vyšetrovaní.

Je zrejmé, že prokurátorka, ktorá mala vykonávať dozor nad dodržiavaním

zákonnosti, tolerovala opakovanú nečinnosť vyšetrovateľa pri vyšetrovaní a napriek

opakovanému odmietaniu vyšetrovateľa plniť jej záväzné pokyny neprijala žiadne

opatrenie, ktorými by takémuto konaniu vyšetrovateľa predchádzala.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie, či bolo v trestnej veci postupované

plynule, a teda či dochádzalo ku porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, nie je rozhodujúce, koľko úkonov orgány

činné v trestnom konaní vykonali, ale aké použiteľné dôkazy boli v dôsledku týchto úkonov

zabezpečené. Z uvedeného dôvodu nemožno tvrdením vyšetrovateľa a ani okresného

prokurátora o množstve vydaných uznesení o pribratí znaleckých organizácií, ktoré

znalecké posudky odmietli vypracovať, a ani o komunikácii s právnickými osobami, ktoré

nikdy neboli do konania ako znalecké organizácie pribraté, ospravedlniť neprimeranú dĺžku

trestného konania. Ústavný súd zdôrazňuje, že to bol vyšetrovateľ, ktorý navrhol vzniesť

obvinenie, a prokurátorka následne aj záväzný pokyn na vznesenie obvinenia vydala.

Následná nespôsobilosť orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť také množstvo

dôkazov, ktoré by postačovalo na podanie obžaloby, nemôže ospravedlniť predlžovanie

obdobia právnej neistoty, do ktorej sa sťažovateľ uznesením o vznesení obvinenia dostal,

a je porušovaním základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom

okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru.

15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom na to, že po podaní sťažnosti vyšetrovateľ ukončil 28. septembra 2017

vyšetrovanie a prokurátorka uznesením z 29. septembra 2017 trestné stíhanie sťažovateľa

zastavila, ústavný súd vo veci orgánom činným v trestnom konaní konať neprikázal. Preto

v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

16. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie (podobne ). Sťažovateľ

v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie

finančného zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre sťažovateľa a dĺžku

konania. Tam, kde je v hre osobný, rodinný a pracovný život či občianska česť a podobne,

existencia samotného trestného konania už len tým, že vnáša do života sťažovateľa značnú

neistotu, je veľkou psychickou záťažou; ak v ňou ešte dochádza k prieťahom, pocity

frustrácie, ktoré sťažovateľa zvyčajne sprevádzajú, môžu dosiahnuť až podobu skutočných

psychických útrap, ktoré sa musia finančne odškodniť.

17. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania, a to najmä s prihliadnutím

na význam veci pre sťažovateľa, priznal ústavný súd sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré zaviazal v sume 2 500 € uhradiť okresné riaditeľstvo

a v sume 2 500 € okresnú prokuratúru.

18. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

za 2 úkony právnej služby po 147,33 € (prevzatie a príprava zastúpenia a vypracovanie

sťažnosti), 2 x 8,84 € ako náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné. Spolu tak predstavuje náhrada trov konania sumu 312,34 €, po zvýšení

o DPH vo výške 20 % sumu 374,81 €. Z uvedenej sumy je sumu 187,40 € povinné uhradiť

okresné riaditeľstvo a sumu 187,40 € povinná uhradiť okresná prokuratúra na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

19. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017