Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 446/2017
PDF · 289.6 KB
No categories available
I. ÚS 446/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudcu Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Tomášom Husovským, Mäsiarska 6, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Prešov v konaní
vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom Okresnej prokuratúry Prešov
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 4/17/7707 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 Pv 726/2012)
a takto
rozhodol:
1. Základné právo , podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície Prešov v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012
a postupom Okresnej prokuratúry Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 4/17/7707
p o r u š e n é b o l i .
2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v celkovej sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktorú s ú mu p o v i n n í vyplatiť Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru odbor kriminálnej polície Prešov v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur) a Okresná prokuratúra Prešov v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto
eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
3. , p r i z n á v a trovy právneho zastúpenia
v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov), ktorú s ú
p o v i n n í vyplatiť Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor kriminálnej polície
Prešov v sume 187,40 € (slovom stoosemdesiatsedem eur a štyridsať centov) a Okresná
prokuratúra Prešov v sume 187,40 € (slovom stoosemdesiatsedem eur a štyridsať centov)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. júna 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Prešov (ďalej len „okresné
riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom
Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Pv 726/2012.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... 17. 12. 2012 bol sťažovateľ na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, Odbor
kriminálnej polície Prešov (ďalej len „OR PZ“) vypočutý ako svedok vo veci prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona, kde poškodenou mala byť
.
Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Prešov ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012
zo 16. 9. 2013 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie
pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného
zákona, ktorého skutku sa mal dopustiť tak, že počas hospitalizácie z
na Gynekologicko pôrodníckej klinike vo FNsP J. A. Reimana v Prešove ako službukonajúci
lekár dňa 30. 4. 2012 v čase od 7.00 hod do 19.45 hod nevykonal všetky diagnostické
a liečebné úkony u tejto pacientky k zisteniu pôvodu bolestí brucha uvádzaných pacientkou
a vysokých zápalových markerov (CRP) stonásobne prekračujúcich fyziologickú hranicu,
čo poukazovalo na ťažkú infekciu, hoci sa stav pacientky postupne zhoršoval a ako zástupca
primára zodpovedal v čase neprítomnosti primára za poskytnutú liečebnú starostlivosť,
pričom týmto konaním z nedbanlivosti nezistil zápal červovitého prívesku slepého čreva,
ktorý praskol a spôsobil hnisavý zápal pobrušnice, čo viedlo k nutnosti urgentnej operácie
dňa 30.4.2012 s následným premiestnením na Kliniku anesteziológie a intenzívnej medicíny
FNsP v Prešove a následne reoperáciu dňa 2. 5. 2012, po ktorej došlo k zástave srdca
a smrti pacientky v čase o 12.50 hod a to aj napriek poskytnutej resuscitácii, čím ošetrujúci
lekár z nedbanlivosti porušil dôležitú povinnosť.
Napriek tomu, že ku skutku malo dôjsť 30. 5. 2012, teda pred 5 rokmi a dvomi
mesiacmi, v trestnej veci sťažovateľa nebolo ukončené ešte ani prípravné konanie.
Skutok, z ktorého je sťažovateľ obvinený nie je v uznesení o vznesení obvinenia
vôbec špecifikovaný, nie je z neho zrejmé aké diagnostické a liečebné úkony mal sťažovateľ
ako lekár vykonať, čo od vznesenia obvinenia bráni sťažovateľovi v možnosti náležite sa
obhajovať, čím je dlhodobo porušované jeho právo na obhajobu. O aké liečebné
a diagnostické úkony sa malo jednať nie je zrejmé ani z odôvodnenia uznesenia
vyšetrovateľa, keďže chýba akékoľvek odôvodnenie vo vzťahu ku skutku, ktorého sa mal
dopustiť sťažovateľ...
Zdôrazňujem, že sťažovateľ je gynekológ, pričom poškodená zomrela na
komplikácie, ktoré boli zapríčinené zápalom slepého čreva. Nie je potrebné žiadne
medicínske vzdelanie, ku uvedomeniu si skutočnosti, že zápal slepého čreva lieči chirurg a
nie gynekológ. Sťažovateľ nastúpil do zamestnania 30. 4. 2012 o 7.00 hod. O 8.00 hod, ako
zástupca primára v čase jeho neprítomnosti, vykonal primársku vizitu, kde už o 8.00 hod
vydal pokyn ku pacientke privolať chirurga, čo bolo aj zrealizované a opätovne v ten istý
deň vydal pokyn privolať chirurga opätovne. Ani jeden z chirurgov, ktorí pacientku vyšetrili
nepovažovali za potrebné pacientku liečiť... pacientka nemala žiadne gynekologické
ochorenie, ktoré by ju ohrozovalo na živote a ktoré by si vyžadovalo urgentnú operáciu...
pacientka zomrela na komplikácie spôsobené zápalom slepého čreva.
Uznesenie vyšetrovateľa bolo okrem iného odôvodnené znaleckým posudkom znalca
z odboru chirurgia. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ využil svoje právo, ktoré má ako
obvinený a dal si vypracovať vlastný znalecký posudok renomovaným znalcom z odboru
chirurgie z Českej republiky ktorý skonštatoval, že
sťažovateľ sa žiadneho pochybenia pri poskytovaní liečebnej starostlivosti nedopustil.
Následne si sťažovateľ dal vypracovať dodatok ku znaleckému posudku
, v ktorom sa ku jeho postupu vyjadril znalec z odboru gynekológia
, ktorý opätovne skonštatoval, že postup sťažovateľa bol správny...
vyšetrovateľ a aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov a Krajskej prokuratúry Prešov
spochybňujú tieto predložené dôkazy, tým, že tvrdia, že ide iba o listinný dôkaz.
Domnievame sa, že jediným dôvodom prečo nechcú tento dôkaz akceptovať, je to,
že posudok je jasný, logický a zrozumiteľný, vypracovaný renomovaným znalcom
a jednoznačne svedčí v prospech sťažovateľa.
Následne sám vyšetrovateľ za účelom vypracovania kontrolného znaleckého
posudku pribral do konania znaleckú organizáciu Fakultnú nemocnicu s poliklinikou v
Žiline, ktorá vypracovala znalecký posudok v novembri 2016, so záverom, že postup
sťažovateľa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poškodenej bol správny. Napriek tomu,
že záver kontrolného znaleckého posudku bol jednoznačný, vyšetrovateľ pribral do konania
ďalšiu znaleckú organizáciu za účelom vypracovania ďalšieho kontrolného znaleckého
posudku. Znalecký posudok vypracovala Nemocnica sv. Michala v Bratislave dňa 22. 4.
2017 s rovnakým záverom, ako posudky predtým, že postup sťažovateľa pri liečbe pacientky
bol správny.
Napriek tomu, že vyšetrovateľ a prokurátorka OP majú k dispozícii už dva vlastné
kontrolné znalecké posudky a dva posudky, ktoré si dal vypracovať sťažovateľ a ktoré majú
rovnaký záver, a to, že postup sťažovateľa pri liečbe poškodenej bol správny, vyšetrovateľ
pokračuje vo vyšetrovaní skutku, ktorého sa sťažovateľ nedopustil a ktorý mal byť spáchaný
pred 5 rokmi a dvomi mesiacmi.
V postupe vyšetrovateľa sa opakovane vyskytujú obdobia dlhodobej nečinnosti, keď
vyšetrovateľ bez akéhokoľvek akceptovateľného dôvodu nekoná a prokurátorka nečinnosť
vyšetrovateľa toleruje, čím je dlhodobo porušované základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
Podľa sťažovateľa „... vyšetrovateľ bezdôvodne nekonal od 16. 9. 2012, kedy
bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie do 27. 1. 2013, teda viac ako dva mesiace.
Od 27. 11. 2013 do 1. 4. 2014 - viac ako štyri mesiace. Od 1. 4. 2014 do 5. 5. 2014 - ďalší
mesiac. Od 5. 5. 2014 do 1. 7. 2015 - dva mesiace. Od 7. 10. 2014 do januára 2015
vyšetrovateľ opätovne bezdôvodne nekonal ďalšie 3 mesiace, keď pribral do konania znalca
, ktorý vypracoval znalecký posudok 26. 3. 2015. Po výsluchu znalca
18. 5. 2015 opätovne nekonal do 8. 9. 2015 - takmer 4 mesiace. Od 8. 9. 2015 do 30. 11.
2016, teda za obdobie 15 mesiacov zabezpečil vyšetrovateľ jediný dôkaz a to znalecký
posudok znaleckej organizácie Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina. Ani
po zabezpečení kontrolného znaleckého posudku, ktorý jasne potvrdil, že postup sťažovateľa
pri liečbe poškodenej bol správny, vyšetrovateľ vo veci opätovne nekonal ďalšie tri mesiace,
keď následne pribral do konania ďalšiu znaleckú organizáciu na vypracovanie kontrolného
znaleckého posudku. Ani po vypracovaní ďalšieho kontrolného znaleckého posudku
22. 4. 2017, ktorý opätovne potvrdil správnosť postupu sťažovateľa pri liečbe poškodenej,
vyšetrovateľ nekonal, keď ku dňu podania sťažnosti je bezdôvodne opätovne nečinný takmer
2 mesiace.
Vyšetrovateľ po dobu od vznesenia obvinenia, čo ku dnešnému dňu predstavuje
obdobie 3 roky a 9 mesiacov, venoval vyšetrovaniu 2 týždne, keď vypočúval svedkov
a zabezpečil vypracovanie troch znaleckých posudkov. Je zrejmé, že vyšetrovateľ je
opakovane bezdôvodne nečinný vždy po dobu niekoľkých mesiacoch, pričom jeho nečinnosť
medzi jednotlivými úkonmi, ktoré vykonáva nie je ničím odôvodnená. Takýmto postupom
pri vyšetrovaní porušuje základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svojim konaním ku prieťahom v jeho trestnej
veci ničím neprispel. Aj keď podal sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, o ktorej
musela rozhodovať Krajská prokuratúra v Prešove a následne aj sťažnosť na Generálnu
prokuratúru SR, ani jedna z týchto sťažností nemá odkladný účinok a vyšetrovateľovi nič
nebránilo pokračovať vo vyšetrovaní a realizovať potrebné úkony. Vyšetrovateľ má vždy
k dispozícii vyšetrovací spis v dvoch vyhotoveniach, teda ani predloženie spisu na
nadriadené prokuratúry mu nemôžu brániť v tom, aby postupoval pri vyšetrovaní trestných
činov plynule a nevyčkával na prípadné rozhodnutie prokuratúry o sťažnostiach
obvinených.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry..., ktorá dala pokyn na vznesenie obvinenia
sťažovateľovi a ktorá vykonáva dozor nad vyšetrovaním trestného činu... sa na nečinnosť
vyšetrovateľa iba rovnako nečinne prizerá a vo veci nekoná, čím je v konaní vedenom
na Okresnej prokuratúre Prešov pod sp. zn. 1 Pv 726/2012 rovnako porušované základné
právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. dohovoru...
Vo veci Barfus proti Českej republike - rozsudok z 31. júla 2000 Európsky súd
pre ľudské práva považoval už obdobie 3 roky a 10 mesiacov v trestnom konaní
od vznesenia obvinenia po skončenie veci právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu
z neprimeranú dobu trestného konania a to vo veci, kde bol sťažovateľ obvinený z desiatich
trestných činov.
Sťažovateľ sa dostal do stavu právnej neistoty už 17. 12. 2012, keď bol vo veci
vypočutý v pozícii svedka, keďže vyšetrovateľ vzniesol obvinenie pre trestný čin usmrtenia
poškodenej, ktorej liečby sa zúčastnil aj sťažovateľ.
Vzhľadom na uvedené považujeme obdobie od 17. 12. 2012 do dnešného dňa, teda
4 roky a šesť mesiacov za neakceptovateľnú dobu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ
nachádza a to v dôsledku opakovanej nečinnosti vyšetrovateľa OR PZ a prokurátorky
Okresnej prokuratúry Prešov v jeho trestnej veci, čím dochádza ku zbytočným prieťahom
v konaní a tým ku porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej
sume 10 000 € a svoju žiadosť odôvodnil tým, že „... už 4 roky a 6 mesiacov sa nachádza
v stave právnej neistoty, pričom porušovanie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou Okresného riaditeľstva
Policajného zboru a Okresnej prokuratúry Prešov v ňom vyvoláva pocit krivdy a beznádeje.
Tieto pocity sú ešte zvýraznené tým, že sťažovateľ aj pod tlakom trestného stíhania a ním
spôsobeným neustálym stresom musí pokračovať vo svojej zodpovednej práci lekára.
Sťažovateľ stratil akúkoľvek vieru v to, že Slovenská republika, v ktorej žije a je jej
občanom je právny štát. Ako slušný a bezúhonný občan je vystavený dlhoročnej svojvôli
štátnych orgánov, ktoré nerešpektujú jeho základné práva zaručené ústavou a práva
zaručené dohovorom.
Vec má pre sťažovateľa doslova existenciálny význam. Sťažovateľ je stíhaný
za trestný čin, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti v s výkonom svojho povolania lekára,
za ktorý mu nielenže hrozí trest odňatia slobody až na 5 rokov, ale tiež trest zákazu
vykonávať činnosť lekára, čím je sťažovateľ vystavený dlhoročným obavám o jeho
budúcnosť a budúcnosť jeho rodiny, keďže finančné prostriedky na svoje živobytie,
splácanie hypotéky a akékoľvek výdavky získava práve svojou činnosťou lekára.
Od spáchania údajného skutku už uplynulo viac ako 5 rokov a vo veci nie je ukončené ani
prípravné konanie. Sťažovateľ sa v dôsledku dlhoročného trestného stíhania ocitol
v situácii, keď si nie je schopný naplánovať a realizovať žiadne výdavky v obave, že príde
o zamestnanie a sám a aj jeho rodina sa ocitnú vo finančnej núdzi.“.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní ako celku postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Odbor kriminálnej polície Prešov vo veci vedenej
pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom Okresnej prokuratúry Prešov vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 Pv 726/2012 porušené boli.
2. Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Odbor kriminálnej polície Prešov
prikazuje vo veci vedenej pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 konať bez zbytočných
prieťahov.
3. Okresnej prokuratúre Prešov prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 726/2012
konať bez zbytočných prieťahov.
4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, ktoré sú mu povinní vyplatiť Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Odbor
kriminálnej polície Prešov v sume 5000 € a Okresná prokuratúra Prešov v sume 5000 €
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. priznáva trovy právneho zastúpenia
v sume 374,80 €, ktoré sú povinní vyplatiť Okresné riaditeľstvo policajného zboru Odbor
kriminálnej polície Prešov v sume 187,40 € a Okresná prokuratúra Prešov v sume 187,40 €,
na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Tomáša Husovského, v lehote jedného
mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
4. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 446/2017-20 z 13. septembra 2017 prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú
na verejnom pojednávaní. Prokurátora okresnej prokuratúry a riaditeľku okresného
riaditeľstva zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti.
Na výzvu ústavného súdu reagoval prokurátor okresnej prokuratúry podaním
č. k. 1 Pv 4/17/7707-42 z 18. októbra 2017 doručeným ústavnému súdu 23. októbra 2017,
v ktorom okrem iného uviedol, že celkovú dĺžku konania ovplyvnila určitá zložitosť trestnej
veci, množstvo procesných návrhov sťažovateľa či jeho nespolupráca s orgánmi činnými
v trestnom konaní, ako aj časová zaneprázdnenosť viacerých odborníkov, ktorí sa mali
vyjadriť k riešenej problematike. V podobnom duchu reagovala aj riaditeľka okresného
riaditeľstva v liste z 9. októbra 2017, ktorý bol ústavnému súdu doručený 18. októbra 2017.
5. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom
okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 4/17/7707 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 1 Pv 726/2012).
8. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
9. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
10. Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom
obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok
ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa
oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota
na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(II. ÚS 32/03).
12. Pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom
pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z vyžiadaných spisov okresného riaditeľstva
ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 4/17/7707.
12.1 Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie predstavuje z právneho
hľadiska trestnú vec tvoriacu štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti orgánov
činných v trestnom konaní. Čo sa týka skutkovej zložitosti, je potrebné uviesť, že spolu
so sťažovateľom boli obvinení ďalší dvaja lekári, avšak ústavný súd nezistil, žeby táto
okolnosť mala vplyv na dĺžku doterajšieho konania. Vo vzťahu ku skutkovej zložitosti veci
ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ide o vec, ktorá si vyžaduje odborné znalosti,
avšak ani túto okolnosť nepovažuje ústavný súd za takú, na základe ktorej by bolo možné
skonštatovať, že ide o mimoriadne zložitú trestnú vec odôvodňujúcu doterajšiu dĺžku
konania.
12.2 Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ
svojím správaním prispel ku namietanej dĺžke trestného konania.
Ku tvrdeniu okresného prokurátora o tom, že obhajca sťažovateľa žiadal po vznesení
obvinenia o vykonanie úkonov až v roku 2014, toto jeho tvrdenie nie je ničím podložené.
Z vyšetrovacieho spisu naopak ústavný súd zistil, že obhajca sťažovateľa sa zúčastnil
každého vyšetrovacieho úkonu naplánovaného vyšetrovateľom, zo žiadneho úkonu sa
neospravedlnil, nikdy nežiadal o zmenu termínu už nariadených vyšetrovacích úkonov
a nikdy nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov (okrem návrhu, aby sa znalec
vyjadril ku znaleckému posudku .). Pokiaľ
okresný prokurátor tvrdí, že sťažovateľ mal prispieť ku dĺžke konania tým, že spôsobil
vznik dôkaznej núdze, pretože nepredložil znalecký posudok, ktorý mal mať vypracovaný
Inštitútom forenzných medicínskych expertíz, s. r. o., Bratislava, je potrebné uviesť, že
nie je povinnosťou obvineného v trestnom konaní predkladať akékoľvek dôkazy či inak
spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ich účelom nebola snaha sťažovateľa
čo najviac oddialiť konečné rozhodnutie vo veci, ale, naopak, čo najdôkladnejšie objasniť
skutkový stav veci.
Je neakceptovateľné, aby zodpovednosť za dôkaznú núdzu, do ktorej sa
preukázateľne a aj podľa tvrdenia okresného prokurátora orgány činné v trestnom konaní
vo veci sťažovateľa dostali, bola prenášaná na sťažovateľa ako obvineného. Taktiež nie je
pravdivé tvrdenie, že by obhajca sťažovateľa žiadal o vykonanie výsluchu sťažovateľa
až po tom, ako rozhodne o jeho podaní generálny prokurátor Slovenskej republiky, a tým
mal prispieť k predĺženiu konania.
Ústavný súd k uvedenému tiež uvádza, že aj keď sťažovateľ podal vo veci niekoľko
sťažností proti uzneseniam vydaným vyšetrovateľom, žiadna z týchto sťažností nemala
odkladný účinok, a teda nebránila v plynulosti vyšetrovania, a teda nemohla prispieť k dĺžke
trestného konania.
12.3 Napokon ústavný súd posudzoval aj postup okresnej prokuratúry a okresného
riaditeľstva.
V postupe vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zistil ústavný súd opakovane sa
vyskytujúce obdobia krátkodobej nečinnosti, pričom v ich dĺžke a dobe výskytu sa ústavný
súd v podstate stotožňuje s tvrdením sťažovateľa uvedeným v sťažnosti.
Vyšetrovateľ vo veci vzniesol sťažovateľovi obvinenie uznesením zo 16. septembra
2013. Od uvedeného dátumu do 27. novembra 2013, keď vykonal výsluch znalca
, nekonal bezdôvodne viac ako dva mesiace. Následne opätovne bezdôvodne
nekonal po dobu viac ako 4 mesiace do 1. apríla 2014, keď vykonal výsluch obvineného
. Výsluch znalca vykonal vyšetrovateľ 5. mája 2014,
teda zase takmer jeden mesiac po predchádzajúcom vyšetrovacom úkone. Výsluchy
svedkov začal vykonávať vyšetrovateľ zase až 1. júla 2014, teda takmer dva mesiace
od posledného úkonu. Výsluch obvineného vykonal vyšetrovateľ
7. októbra 2014. Od 7. októbra 2014 do 12. februára 2015, keď uznesením pribral
do konania znalca , vyšetrovateľ opätovne nekonal viac
ako 4 mesiace. Po doručení znaleckého posudku v marci 2015 bol
znalec vypočutý až 8. septembra 2015. Takýto postup je pre ústavný súd neakceptovateľný.
Pokiaľ považoval za potrebné vyšetrovateľ, resp. prokurátor za potrebné znalca vypočuť,
táto skutočnosť mu musela byť zrejmá ihneď po preštudovaní predmetného znaleckého
posudku, pričom takýmto postupom vyšetrovateľ prispel opätovne k bezdôvodnému
predlžovaniu trestného konania o ďalších 6 mesiacov. Ani po výsluchu znalca
8. septembra 2015 vyšetrovateľ vo veci nekonal plynule, keď
od uvedeného obdobia do 25. októbra 2016, teda za obdobie 14 mesiacov, zabezpečil jediný
dôkaz, a to znalecký posudok Fakultnej nemocnice Žilina. Navyše, je potrebné
skonštatovať, že ani po zabezpečení znaleckého posudku 25. októbra 2016 vyšetrovateľ
vo vyšetrovaní nepokračoval. Opätovne bol bezdôvodne nečinný po dobu 4 mesiacov,
keď pribral do konania ďalšiu znaleckú organizáciu. Znalecký posudok bol Nemocnicou
svätého Michala v Bratislave vypracovaný 22. apríla 2017. Opätovne však vyšetrovateľ
vo veci nekonal a výsluch znalca, ktorý znalecký posudok vypracoval, uskutočnil až
19. júna 2017, teda až po ďalších dvoch mesiacoch nečinnosti.
Ako nesústredený možno hodnotiť postup vyšetrovateľa, keď na 26. jún 2014
naplánoval výsluchy svedkov ‒ lekárov, ato napriek tomu, že nemal k dispozícii doklad,
ktorým by boli lekári zbavení mlčanlivosti, čo bránilo v tom, aby boli lekári vypočutí,
čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že už začatý výsluch musel byť
vyšetrovateľom zrušený a zároveň museli byť zrušené naplánované výsluchy lekárov
v ďalšie dni. Takýto postup vyšetrovateľa (zrušenie naplánovaných výsluchov a následné
zabezpečovanie zbavenia mlčanlivosti) navyše vyvoláva vážne pochybnosti o zákonnosti
výsluchov rovnakých lekárov pred vznesením obvinenia.
Tvrdenia riaditeľky okresného riaditeľstva o tom, že vyšetrovateľ nemohol vo veci
konať z dôvodu časovej zaneprázdnenosti znalcov, resp. lekárov, ktorí mali byť vypočutí
ako svedkovia, nie sú ničím podložené. Z vyšetrovacieho spisu nevyplýva žiadna
skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že sa znalci, resp. svedkovia ospravedlňovali
z nariadených vyšetrovacích úkonov, resp. aby sa na nariadené úkony nedostavili.
Ústavný súd zároveň zo spisu okresnej prokuratúry zistil, že vyšetrovateľ opakovane
odmietal plniť záväzné pokyny prokuratúry, čo je zrejmé z jeho podaní z 26. januára 2015,
24. apríla 2015, 3. júna 2015, a aj týmto svojím postupom prispel k predĺženiu trestného
konania, a tým aj k neodôvodneným prieťahom vo veci.
Čo sa týka postupu okresnej prokuratúry, ústavný súd zdôrazňuje, že prokurátor má
vo vzťahu k vyšetrovateľovi postavenie nadriadeného orgánu a v prípravnom konaní
vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti a je oprávnený dávať záväzné pokyny
pri vyšetrovaní.
Je zrejmé, že prokurátorka, ktorá mala vykonávať dozor nad dodržiavaním
zákonnosti, tolerovala opakovanú nečinnosť vyšetrovateľa pri vyšetrovaní a napriek
opakovanému odmietaniu vyšetrovateľa plniť jej záväzné pokyny neprijala žiadne
opatrenie, ktorými by takémuto konaniu vyšetrovateľa predchádzala.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie, či bolo v trestnej veci postupované
plynule, a teda či dochádzalo ku porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je rozhodujúce, koľko úkonov orgány
činné v trestnom konaní vykonali, ale aké použiteľné dôkazy boli v dôsledku týchto úkonov
zabezpečené. Z uvedeného dôvodu nemožno tvrdením vyšetrovateľa a ani okresného
prokurátora o množstve vydaných uznesení o pribratí znaleckých organizácií, ktoré
znalecké posudky odmietli vypracovať, a ani o komunikácii s právnickými osobami, ktoré
nikdy neboli do konania ako znalecké organizácie pribraté, ospravedlniť neprimeranú dĺžku
trestného konania. Ústavný súd zdôrazňuje, že to bol vyšetrovateľ, ktorý navrhol vzniesť
obvinenie, a prokurátorka následne aj záväzný pokyn na vznesenie obvinenia vydala.
Následná nespôsobilosť orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť také množstvo
dôkazov, ktoré by postačovalo na podanie obžaloby, nemôže ospravedlniť predlžovanie
obdobia právnej neistoty, do ktorej sa sťažovateľ uznesením o vznesení obvinenia dostal,
a je porušovaním základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-966/1-OVK-PO-2012 a postupom
okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 4/17/7707 došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Vzhľadom na to, že po podaní sťažnosti vyšetrovateľ ukončil 28. septembra 2017
vyšetrovanie a prokurátorka uznesením z 29. septembra 2017 trestné stíhanie sťažovateľa
zastavila, ústavný súd vo veci orgánom činným v trestnom konaní konať neprikázal. Preto
v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ
v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre sťažovateľa a dĺžku
konania. Tam, kde je v hre osobný, rodinný a pracovný život či občianska česť a podobne,
existencia samotného trestného konania už len tým, že vnáša do života sťažovateľa značnú
neistotu, je veľkou psychickou záťažou; ak v ňou ešte dochádza k prieťahom, pocity
frustrácie, ktoré sťažovateľa zvyčajne sprevádzajú, môžu dosiahnuť až podobu skutočných
psychických útrap, ktoré sa musia finančne odškodniť.
17. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania, a to najmä s prihliadnutím
na význam veci pre sťažovateľa, priznal ústavný súd sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré zaviazal v sume 2 500 € uhradiť okresné riaditeľstvo
a v sume 2 500 € okresnú prokuratúru.
18. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal v súlade
s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
za 2 úkony právnej služby po 147,33 € (prevzatie a príprava zastúpenia a vypracovanie
sťažnosti), 2 x 8,84 € ako náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné. Spolu tak predstavuje náhrada trov konania sumu 312,34 €, po zvýšení
o DPH vo výške 20 % sumu 374,81 €. Z uvedenej sumy je sumu 187,40 € povinné uhradiť
okresné riaditeľstvo a sumu 187,40 € povinná uhradiť okresná prokuratúra na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017