Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 702/2017
PDF · 167.36 KB
No categories available
II. ÚS 702/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou ,
advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 14 Co 262/2011-300 z 18. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. mája 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 262/2011-300 z 18. decembra 2012 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 22. apríla 2009 sa
(ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy 1 493,73 € spolu s úrokmi
z omeškania. Návrh odôvodnil tým, že účastníci ústne uzavreli zmluvnú dohodu, v zmysle
ktorej mal sťažovateľ žalobcovi vypracovať projektovú dokumentáciu na získanie
územného rozhodnutia a projekt pre stavebné povolenie potrebné na výstavbu polyfunkčnej
budovy. Sťažovateľ 26. marca 2008 prevzal zálohu v sume 75 000 Sk a zaviazal sa
dokumentáciu vyhotoviť do 21 dní. Žalobca po odovzdaní diela 16. mája 2008 a následnom
zistení jeho vád 24. mája 2008 od zmluvy odstúpil. Žalovaná čiastka predstavovala nárok
na vrátenie preddavku v sume 75 000 Sk zníženého o sumu 30 000 Sk, ktorá pripadala
na vykonané práce. Podľa okresného súdu mal zmluvný vzťah účastníkov charakter
spotrebiteľskej zmluvy o zhotovení veci na zákazku, a preto ho podradil pod ustanovenia
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Okresný súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zrušenie zmluvy zo strany žalobcu
bolo dôvodné, keďže projektová dokumentácia vykazovala väčší počet vád, v dôsledku
čoho ju nebolo možné riadne využiť. Dôsledkom zrušenia zmluvného vzťahu bol právny
režim vrátenia si plnení podľa § 457a a § 458 Občianskeho zákonníka a obnovenie
predošlého predzmluvného vzťahu. Keďže žalobca plnenie sťažovateľovi vrátil, nemal
z neho žiaden prospech a investičný zámer napokon vyriešil prostredníctvom
iného dodávateľa – projektanta. Žalobca mal tak synalagmatický nárok na vrátenie zálohovo
vyplatenej ceny 75 000 Sk, z ktorej požadoval vrátenie len 60 %, čo je 1 493,73 €
(45 000 Sk) a okresný súd mu rozsudkom č. k. 41 C 223/2009-207 z 5. apríla 2011 v plnom
rozsahu vyhovel.
3. Sťažovateľ v rámci odvolacieho konania namietol správnosť právneho posúdenia
záväzkového vzťahu s poukazom na to, že sporné dielo podlieha pod zákon č. 618/2003
Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení
neskorších predpisov a požíva tak osobitnú ochranu. Konkrétne poukázal na § 39 ods. 4
autorského zákona, podľa ktorého ak má dielo nedostatky, objednávateľ môže odstúpiť
od zmluvy; ak sú nedostatky odstrániteľné, objednávateľ môže od zmluvy odstúpiť
len vtedy, ak ich autor neodstráni v primeranej lehote, ktorú mu objednávateľ poskytol.
Keďže v danom prípade táto zákonná podmienka nebola splnená, podľa sťažovateľa bolo
odstúpenie od zmluvy neúčinné.
4. Krajský súd v napadnutom rozsudku rozhodnutie okresného súdu ako vecne
správne potvrdil. K námietke, podľa ktorej bolo treba spornú projektovú dokumentáciu
považovať za autorské dielo v zmysle autorského zákona, uviedol, že „[p]odľa § 7
za architektonické dielo sa považuje predovšetkým dielo stavebnej architektúry
a urbanizmu, dielo záhradnej a interiérovej architektúry a dielo stavebného dizajnu. Súd sa
oboznámil s obsahom projektovej dokumentácie, spracovanej odporcom, pod názvom
Polyfunkčná stavba - zadanie stavby. Obsahuje vizualizáciu stavby z rôznych pohľadov,
základné identifikačné údaje, urbanisticko-architektonické riešenie stavby, dispozičné
riešenie stavby, časť o statickej doprave a bilanciu plôch. Z hľadiska autorského zákona
je podstatná časť o urbanisticko-architektonickom riešení stavby. Návrh stavby má
štvorcový pôdorys a jednoduché pravidelné geometrické útvary - prevažne obdĺžniky.
Interiéry aj okolie stavby je navrhnuté štandardne. Celkovo sa návrh stavby javí
ako štandardné, obvyklé riešenie pre stavby obdobného typu. Neobsahuje žiadne originálne
prvky, ktoré by stavbu robili jedinečnou a ktorá by mala byť výsledkom tvorivej fantázie
autora v zmysle umeleckého diela. Tomuto hodnoteniu zodpovedajú aj závery autorizačnej
komisie SKA v stanovisku spracovanom , ktoré si komisia osvojila.
Konkrétne, že ide o pomerne jednoduchú stavbu, s nekomplikovanými zastavovacími
podmienkami pozemku a je zrejmé, že bola vyhotovená rutinérskym spôsobom podľa
podobných dokumentácií. Odvolací súd tak dospel k záveru, že spornú projektovú
dokumentáciu nemožno považovať za architektonické dielo podľa § 7 citovaného zákona
a nepožíva ochranu autorského zákona.“.
5. Dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 277/2013
z 11. februára 2016 odmietnuté ako procesne neprípustné, pretože podľa najvyššieho súdu
nebola splnená podmienka prípustnosti podľa § 238 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“), nepreukázala sa ani tvrdená procesná vada konania
uvedená v § 237 písm. f) OSP a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady
6. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní pred krajským súdom „boli porušené
ustanovenia zákona a to konkrétne § 1 ods. ods. 2), ods. 3) OZ, v ktorých sa uvádza, že
občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové
vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,
pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony a upravuje aj právne vzťahy
z duševného vlastníctva, ak tieto vzťahy neupravujú iné zákony“. Konanie malo byť po celý
čas vedené proti sťažovateľovi nesprávne označenému ako fyzická osoba – podnikateľ,
pričom sťažovateľ mal byť správne označený ako – autorizovaný
architekt. Posudzovaný spor mal byť podľa sťažovateľa už na okresnom súde riešený podľa
ustanovení autorského zákona, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis.
Na nesprávnosť postupu okresného súdu poukázal sťažovateľ v odvolaní podanom voči
jeho rozsudku. Krajský súd s poukazom na § 213 ods. 2 OSP, ktorého úlohou je zabrániť
vydaniu tzv. prekvapivého rozhodnutia, vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu autorského zákona vyjadrili. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom
rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu nepovažoval námietku
sťažovateľa na použitie uvedeného lex specialis za vecne správnu, keď pod autorský zákon
všeobecne spadajú návrhové časti predprojektovej a projektovej prípravy stavby. Sťažovateľ
v tejto súvislosti poukazuje na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého má účastník
konania právo na také odôvodnenie, ktoré dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd podľa sťažovateľa
vychádzal z nesprávne vytvoreného právneho základu, keď nevzal do úvahy, že v danom
prípade išlo o architektonické dielo, duševný výtvor sťažovateľa, chránený autorským
zákonom. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu preto treba považovať
za porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
7. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, priznané mu
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 14 Co 262/2011 a jeho
rozsudkom z 18. decembra 2012 sp. zn. 14 Co 262/2011-300, 14 Co 263/2011 (v znení
opravného uznesenia) porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2012 sp. zn.
14 Co 262/2011-300, 14 Co 263/2011-300 (v znení opravného uznesenia) zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €
(slovom tritisíceur), ktoré vyplatí sťažovateľovi Krajský súd v Bratislave v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.
4. Právnemu zástupcovi sťažovateľa členovi Slovenskej advokátskej komory,
advokátke , licencia č. , AK ,
priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 363,79,- €, ktoré vyplatí Krajský súd
v Bratislave na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
IV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd
aj návrh sťažovateľa.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného
súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú okrem iných záruk právo na odôvodnenie rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd je povinný reagovať na tie
argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce.
13. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu spĺňa všetky už uvedené
kritériá. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd sa otázkou aplikácie
autorského zákona riadne zaoberal, pričom svoje závery náležite odôvodnil. Námietka
sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd „žiadnym spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu
nepovažoval námietku sťažovateľa na použitie uvedeného lex specialis za vecne správnu“,
je v rozpore s realitou (pozri bod 4). Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že závery krajského
súdu nepovažuje za svojvoľné či inak vybočujúce z ústavne právnych limitov. Pokiaľ ide
o tvrdenie sťažovateľa, že v konaní boli porušené v ústavnej sťažnosti špecifikované
zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ústavný súd podotýka, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy). Nesprávnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia nie je referenčným kritériom ústavne
právneho prieskumu. Ani takáto námietka preto nie je spôsobilá spochybniť napadnuté
rozhodnutie ústavne relevantným spôsobom.
14. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017