Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 732/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Eckmann, s. r. o.,

v mene ktorej koná JUDr. Ivan Eckmann – konateľ a advokát, Mierové námestie 14,

Trenčín, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. augusta 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka uviedla, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -93 z 20. apríla 2016 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Trenčín sp. zn. z 23. októbra 2013, ktorým bola sťažovateľka ako žalovaná

zaviazaná zaplatiť spoločnosti , , sumu 52 500 € s 0,05 %

denným úrokom z omeškania.

Sťažovateľka považuje uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu za nesprávny a nezákonný a tvrdí, že

postupom najmä súdu prvej inštancie jej ako žalovanej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, pričom takáto vada konania nebola v rámci odvolacieho konania odvolacím súdom

zhojená a napravená. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd založili svoje rozhodnutia

na tom, že sťažovateľke ako žalovanej boli súdne zásielky v súvislosti s už označeným

súdnym konaním riadne doručované s následnou fikciou ich doručenia podľa § 48 ods. 2

vtedy účinného , podľa ktorého zákonného ustanovenia

platilo, že ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú

v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu

známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu

za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osohu, sa o tom

nedozvie.

Keďže sťažovateľka nebola úspešná ani v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní), keď uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2017 bolo odmietnuté jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k.

-93 z 20. apríla 2016, musí sa sťažovateľka domáhať ochrany svojho práva

na súdnu ochranu prostredníctvom tejto ústavnej sťažnosti. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. augusta 2017 považuje sťažovateľka rovnako za nezákonné

a najmä arbitrárne, keďže uvedené rozhodnutie sa vôbec nevysporiadalo s jej argumentáciou

uvedenou v podanom dovolaní a s prezentovanými dovolacími námietkami proti

rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa.

Sťažovateľka tvrdí, že postupom súdnych inštancií v jej právnej veci popísanej

v tejto ústavnej sťažnosti došlo k výraznému narušeniu aj princípu rovnosti zbraní

v jej neprospech. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp

rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšieho princípu spravodlivého konania vyžaduje, aby

každému účastníkovi bola daná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho

neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto požiadavky zahŕňa

koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého účastníci

musia mať možnosť nielen byť oboznámený so všetkými dôkazmi, ale taktiež musia mať

vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely

ovplyvnenia rozhodnutia súdu.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na prístup súdu, práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa v spojení s Slovenskej

republiky a v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím (uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

24. 08. 2017 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 24. 08.

2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 374,81 eur,

ktorú je Najvyšší sud Slovenskej republiky zaplatiť na účet jej splnomocnenej advokátskej

kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na verejné prejednanie veci v jej prítomnosti,

pretože okresný súd konal o žalobe proti nej bez toho, aby mohla byť prítomná

na pojednávaní a mohla sa vyjadriť sa ku vykonávaným dôkazom. Krajský súd nezobral jej

argumenty vo vzťahu k doručovaniu písomností do úvahy a prvostupňové rozhodnutie

potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2017 odmietol.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 24. augusta 2017 odôvodnil takto:

«... Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa

11.10.2011 uzavrel žalobca ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom Nájomnú zmluvu

(ďalej len „Zmluva“), zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a zmluvu o zriadení vecného

bremena, ktorej predmetom, okrem iného, bol nájom nehnuteľností špecifikovaných v čl. II

bode 1 uvedenej Zmluvy...

... Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, na odvolanie žalovaného, napadnutým

rozsudkom zo dňa 20. apríla 2016, č. k. -93, rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil s tým, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania vo výške 641,- Eur...

... Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a preto považuje

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie za celkom

nesprávny a nezákonný. V súvislosti s fikciou doručenia žalovaný tvrdí, že súd prvej

inštancie mal vedomosť o výhrade odnášky, z čoho vyplýva, že žalovaný si pre neho určené

poštové zásielky vyzdvihuje osobne na pošte prostredníctvom na to splnomocnenej osoby.

Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že doručovanie prostredníctvom príslušného

útvaru Policajného zboru bolo tak celkom nezákonné. Podľa žalovaného mal súd prvej

inštancie povinnosť doručovať zásielky spôsobom v súlade s výhradou odnášky, pričom

akýkoľvek iný postup zo strany súdu prvej inštancie mal za následok odňatie možnosti

žalovanému konať pred súdom. Podľa názoru žalovaného pre aplikáciu ust. § 48 ods. 2

nebola splnená podmienka pre fikciu doručenia, a to iná adresa ako sídlo

spoločnosti nebola súdu známa. Avšak z priebehu konania ako aj zo súdneho spisu je

zrejmé, že „iná adresa“ pre účely doručovania písomností žalovanému bola súdu prvej

inštancie jednoznačne známa práve s ohľadom na preukázateľne dojednanú výhradu

odnášky medzi žalovaným a Slovenskou poštou, a.s...

... Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), dovolací súd postupoval v zmysle ust. (na základe ktorého

právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ust § 236, ust.

a ust. ...

... Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa

ust. , prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

... S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na to, či sa v konaní vyskytla vada podľa ust. , tak ako

to tvrdí vo svojom dovolaní žalovaný.

... Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 ods. 1

písm. f/ je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní

realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu priznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 ods. 1

písm.f/ odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou

činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky...

... K odňatiu možnosti konať pred súdom podľa ust.

podľa žalovaného došlo tým, že súd prvej inštancie nedoručoval žalovanému písomnosti

zákonným spôsobom, a to s prihliadnutím na vedomosť súdu prvej inštancie o výhrade

odnášky žalovaného. Podľa žalovaného nebola splnená jedna zo zákonných podmienok pre

fikciu doručenia a to, že súdu nebola známa žiadna iná adresa okrem sídla spoločnosti

zapísaného v obchodnom registri.

... Písomnosť sa považuje za doručenú náhradným spôsobom, ak takejto osobe nie je

možné doručiť písomnosť na adresu jej miesta podnikania uvedenú v obchodnom alebo

inom registri, a ak iná adresa nie je súdu známa. Uvedené zákonné predpoklady

náhradného doručenia musia byť splnené súčasne. Písomnosť sa považuje za doručenú

po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu. To platí aj vtedy, ak sa osoba o tom

nedozvie. Treba zdôrazniť, že splnenie predpokladov pre možnosť prejednať vec

v neprítomnosti účastníka musí súd skúmať veľmi dôsledne, pretože jeho nesprávny postup

v tomto smere môže mať za následok porušenie základného práva účastník vyplývajúceho

z , a to práva na verejné prejednanie veci v jeho

prítomnosti. Musí pritom rešpektovať zásadu spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov vyplývajúcu z citovaného ust. (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2013, sp. zn. )

... Ustanovenie , ale ani iné ustanovenie bližšie nešpecifikuje,

v ktorých prípadoch je potrebné vychádzať z toho, že písomnosť doručiť nie je možné.

Vzhľadom na závažnosť písomností doručovaných do vlastných rúk, je potrebné vychádzať

z toho, že zmyslom zákonnej úpravy doručovania týchto písomností je to, aby takéto zásielky

boli skutočne adresátovi doručené. Iba výnimočne by malo dôjsť k situácii, že sa vychádza

z fikcie doručenia uvedenej v ust. Preto pri doručovaní písomností

právnickej osobe, určených do vlastných rúk, je potrebné, aby doručovateľ vhodným

spôsobom preveril, či písomnosť skutočne nie je možné doručiť. Za tým účelom môže napr.

pokúsiť sa o opakované doručenie, pričom môže urobiť vhodné opatrenie, aby opakované

doručenie bolo úspešné a fikciu doručenia je nutné posúdiť podľa ust. ,

ktorá nastáva po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu. (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. októbra 2007, sp. zn. )

... Prvostupňový súd všetky písomnosti, predvolanie na pojednávanie, ako aj

rozsudok doručoval v súlade s ust. Žalovaný predvolanie na pojednávanie dňa

28.08.2013 v sídle spoločnosti zapísanom v obchodnom registri neprevzal, písomnosť bola

súdu poštovým úradom vrátená dňa 20.08.2013 ako nedoručená. Opätovné predvolanie na

pojednávanie dňa 23.10.2013 bolo doručované cestou príslušného útvaru Policajného

zboru, ktorý oznámil, že zásielku nebolo možné doručiť, nakoľko „na adrese (uvedenej

v obchodnom registri) predmetná firma nikdy nesídlila“. Zásielka bola súdu vrátená dňa

18.10.2013. Vznikla tu fikcia doručenia podľa ustanovenia v znení

účinnom od 01.01.2002. Podľa tejto zákonnej úpravy účinnej v čase doručovania

písomnosti bol súd prvého stupňa oprávnený postupovať a na daný prípad aplikovať

citované ustanovenie...

... V danom prípade je žalovaným právnická osoba. Dovolací súd v rámci jeho

rozhodovacej činnosti konštatuje, že sa súd prvej inštancie zásielky určené žalovanému

doručoval správne na adresu zapísanú ako sídlo žalovaného evidovanú v obchodnom

registri. Vzhľadom na závažnosť písomností, aby takéto písomnosti boli skutočne adresátovi

doručené, súd prvej inštancie využil možnosť doručovania cez príslušný útvar Policajného

zboru SR, a to na adresu sídla spoločnosti žalovaného ( ). Zo správy

obvodného oddelenia Policajného zboru Trenčín (č. 1. 52 spisu) vyplýva, že zásielku

(predvolanie na pojednávanie dňa 23.10.2013) sa nepodarilo doručiť z dôvodu, že

na adrese predmetná firma (žalovaný) nikdy nesídlila. Zásielka sa vrátila na súd prvej

inštancie dňa 18.10.2013, kedy po uplynutí 3 dní od vrátenia zásielky bol súd prvej

inštancie oprávnený aplikovať fikciu doručenia podľa ust. Z obsahu

spisuje zrejmé, že zásielky vrátené poštou súdu, ako nedoručené adresátovi - žalovanému,

sa vrátili s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“ (č.l. 43, 49). Zo zásielky

vrátenej poštou z uvedeného dôvodu (neprevzaté v odbernej lehote) nemohol sa súd

dozvedieť o prípadnej „výhrade odnášky“. Žalovaný v konaní nepredložil žiaden doklad,

na základe ktorého by sa súd mohol dozvedieť „o inej adrese“, resp. o doručovaní formou

výhrady odnášky. Vzhľadom na vyššie uvedené je námietka žalovaného, o vedomosti súdu

prvej inštancie, že si žalovaný poštové zásielky vyzdvihuje osobne na pošte, a preto mal súd

prvej inštancie takýmto spôsobom súdne zásielky žalovanému v súvislosti s vyššie uvedeným

súdnym konaním aj doručovať, čím došlo vo vzťahu k žalovanému k odňatiu možnosti konať

pred súdom, neopodstatnená. Dovolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že

žalovaný ostatné zásielky súdu preberal riadne na adrese sídla žalovaného zapísanej

v obchodnom registri a to rozsudok súdu prvej inštancie, uznesenie o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj rozsudok odvolacieho súdu.

... Zo spisu preto nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie a odvolací súd

v prejednávanej veci dopustili porušenia procesných oprávnení žalovaného. Z tohto dôvodu

dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci postup súdov nemal za následok výskyt

vady podľa ust. »

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal sťažovateľkiným

dovolaním a vecne ho aj preskúmal, čo a priori vylučuje namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa . Podrobne sa zaoberal aj postupom

krajského súdu a okresného súdu z hľadiska zaručeného práva sťažovateľky

vyplývajúceho z , a to práva na verejné prejednanie veci v jej

prítomnosti, a keďže nezistil pochybenie v postupe a rozhodnutiach krajského súdu ani

okresného súdu, dovolanie sťažovateľky odmietol.

Vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke porušenia základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 a a práva zaručeného dohovoru ústavný súd po

preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu

dovolacej právomoci najvyššieho súdu boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu

a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, ako aj práva na verejné

prejednanie veci. Napadnuté uznesenie obsahuje relevantné právne závery, pričom výklad

právnych predpisov, ktorý urobil najvyšší súd, a závery z neho odvodené nie sú svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu,

preto rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo spôsobilé porušiť základné práva a slobody

sťažovateľky, tak ako ich v sťažnosti namietala.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2017