Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 732/2017
PDF · 205.09 KB
No categories available
III. ÚS 732/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Eckmann, s. r. o.,
v mene ktorej koná JUDr. Ivan Eckmann – konateľ a advokát, Mierové námestie 14,
Trenčín, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 51/2016 z 24. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 51/2016 z 24. augusta 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka uviedla, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 8 Cob 107/2014-93 z 20. apríla 2016 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 36 Cb 45/2013 z 23. októbra 2013, ktorým bola sťažovateľka ako žalovaná
zaviazaná zaplatiť spoločnosti , , sumu 52 500 € s 0,05 %
denným úrokom z omeškania.
Sťažovateľka považuje uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu za nesprávny a nezákonný a tvrdí, že
postupom najmä súdu prvej inštancie jej ako žalovanej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, pričom takáto vada konania nebola v rámci odvolacieho konania odvolacím súdom
zhojená a napravená. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd založili svoje rozhodnutia
na tom, že sťažovateľke ako žalovanej boli súdne zásielky v súvislosti s už označeným
súdnym konaním riadne doručované s následnou fikciou ich doručenia podľa § 48 ods. 2
vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého zákonného ustanovenia
platilo, že ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú
v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu
známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu
za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osohu, sa o tom
nedozvie.
Keďže sťažovateľka nebola úspešná ani v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní), keď uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 51/2016
z 24. augusta 2017 bolo odmietnuté jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k.
8 Cob 107/2014-93 z 20. apríla 2016, musí sa sťažovateľka domáhať ochrany svojho práva
na súdnu ochranu prostredníctvom tejto ústavnej sťažnosti. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obdo 51/2016 z 24. augusta 2017 považuje sťažovateľka rovnako za nezákonné
a najmä arbitrárne, keďže uvedené rozhodnutie sa vôbec nevysporiadalo s jej argumentáciou
uvedenou v podanom dovolaní a s prezentovanými dovolacími námietkami proti
rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa.
Sťažovateľka tvrdí, že postupom súdnych inštancií v jej právnej veci popísanej
v tejto ústavnej sťažnosti došlo k výraznému narušeniu aj princípu rovnosti zbraní
v jej neprospech. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp
rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšieho princípu spravodlivého konania vyžaduje, aby
každému účastníkovi bola daná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho
neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto požiadavky zahŕňa
koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého účastníci
musia mať možnosť nielen byť oboznámený so všetkými dôkazmi, ale taktiež musia mať
vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely
ovplyvnenia rozhodnutia súdu.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky na prístup súdu, práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím (uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Obdo 51/2016 zo dňa
24. 08. 2017 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Obdo 51/2016 zo dňa 24. 08.
2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 374,81 eur,
ktorú je Najvyšší sud Slovenskej republiky zaplatiť na účet jej splnomocnenej advokátskej
kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na verejné prejednanie veci v jej prítomnosti,
pretože okresný súd konal o žalobe proti nej bez toho, aby mohla byť prítomná
na pojednávaní a mohla sa vyjadriť sa ku vykonávaným dôkazom. Krajský súd nezobral jej
argumenty vo vzťahu k doručovaniu písomností do úvahy a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo 51/2016 z 24. augusta 2017 odmietol.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obdo 51/2016 z 24. augusta 2017 odôvodnil takto:
«... Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa
11.10.2011 uzavrel žalobca ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom Nájomnú zmluvu
(ďalej len „Zmluva“), zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a zmluvu o zriadení vecného
bremena, ktorej predmetom, okrem iného, bol nájom nehnuteľností špecifikovaných v čl. II
bode 1 uvedenej Zmluvy...
... Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, na odvolanie žalovaného, napadnutým
rozsudkom zo dňa 20. apríla 2016, č. k. 8Cob/107/2014-93, rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil s tým, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 641,- Eur...
... Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a preto považuje
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie za celkom
nesprávny a nezákonný. V súvislosti s fikciou doručenia žalovaný tvrdí, že súd prvej
inštancie mal vedomosť o výhrade odnášky, z čoho vyplýva, že žalovaný si pre neho určené
poštové zásielky vyzdvihuje osobne na pošte prostredníctvom na to splnomocnenej osoby.
Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že doručovanie prostredníctvom príslušného
útvaru Policajného zboru bolo tak celkom nezákonné. Podľa žalovaného mal súd prvej
inštancie povinnosť doručovať zásielky spôsobom v súlade s výhradou odnášky, pričom
akýkoľvek iný postup zo strany súdu prvej inštancie mal za následok odňatie možnosti
žalovanému konať pred súdom. Podľa názoru žalovaného pre aplikáciu ust. § 48 ods. 2
O. s. p. nebola splnená podmienka pre fikciu doručenia, a to iná adresa ako sídlo
spoločnosti nebola súdu známa. Avšak z priebehu konania ako aj zo súdneho spisu je
zrejmé, že „iná adresa“ pre účely doručovania písomností žalovanému bola súdu prvej
inštancie jednoznačne známa práve s ohľadom na preukázateľne dojednanú výhradu
odnášky medzi žalovaným a Slovenskou poštou, a.s...
... Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého
právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ust § 236, ust.
§ 237 ods. 1 a ust. § 239 O. s. p. ...
... Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa
ust. § 239 O. s. p., prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
... S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na to, či sa v konaní vyskytla vada podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., tak ako
to tvrdí vo svojom dovolaní žalovaný.
... Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p. je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 ods. 1
písm.f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou
činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky...
... K odňatiu možnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
podľa žalovaného došlo tým, že súd prvej inštancie nedoručoval žalovanému písomnosti
zákonným spôsobom, a to s prihliadnutím na vedomosť súdu prvej inštancie o výhrade
odnášky žalovaného. Podľa žalovaného nebola splnená jedna zo zákonných podmienok pre
fikciu doručenia a to, že súdu nebola známa žiadna iná adresa okrem sídla spoločnosti
zapísaného v obchodnom registri.
... Písomnosť sa považuje za doručenú náhradným spôsobom, ak takejto osobe nie je
možné doručiť písomnosť na adresu jej miesta podnikania uvedenú v obchodnom alebo
inom registri, a ak iná adresa nie je súdu známa. Uvedené zákonné predpoklady
náhradného doručenia musia byť splnené súčasne. Písomnosť sa považuje za doručenú
po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu. To platí aj vtedy, ak sa osoba o tom
nedozvie. Treba zdôrazniť, že splnenie predpokladov pre možnosť prejednať vec
v neprítomnosti účastníka musí súd skúmať veľmi dôsledne, pretože jeho nesprávny postup
v tomto smere môže mať za následok porušenie základného práva účastník vyplývajúceho
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to práva na verejné prejednanie veci v jeho
prítomnosti. Musí pritom rešpektovať zásadu spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov vyplývajúcu z citovaného ust. § 1 O. s. p. (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2013, sp. zn. 6MCdo/32/2012)
... Ustanovenie § 48 ods. 2 O. s. p., ale ani iné ustanovenie bližšie nešpecifikuje,
v ktorých prípadoch je potrebné vychádzať z toho, že písomnosť doručiť nie je možné.
Vzhľadom na závažnosť písomností doručovaných do vlastných rúk, je potrebné vychádzať
z toho, že zmyslom zákonnej úpravy doručovania týchto písomností je to, aby takéto zásielky
boli skutočne adresátovi doručené. Iba výnimočne by malo dôjsť k situácii, že sa vychádza
z fikcie doručenia uvedenej v ust. § 48 ods. 2 O. s. p. Preto pri doručovaní písomností
právnickej osobe, určených do vlastných rúk, je potrebné, aby doručovateľ vhodným
spôsobom preveril, či písomnosť skutočne nie je možné doručiť. Za tým účelom môže napr.
pokúsiť sa o opakované doručenie, pričom môže urobiť vhodné opatrenie, aby opakované
doručenie bolo úspešné a fikciu doručenia je nutné posúdiť podľa ust. § 48 ods. 2 O. s. p.,
ktorá nastáva po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu. (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. októbra 2007, sp. zn. 1ObdoV/10/2007)
... Prvostupňový súd všetky písomnosti, predvolanie na pojednávanie, ako aj
rozsudok doručoval v súlade s ust. § 48 O. s. p. Žalovaný predvolanie na pojednávanie dňa
28.08.2013 v sídle spoločnosti zapísanom v obchodnom registri neprevzal, písomnosť bola
súdu poštovým úradom vrátená dňa 20.08.2013 ako nedoručená. Opätovné predvolanie na
pojednávanie dňa 23.10.2013 bolo doručované cestou príslušného útvaru Policajného
zboru, ktorý oznámil, že zásielku nebolo možné doručiť, nakoľko „na adrese (uvedenej
v obchodnom registri) predmetná firma nikdy nesídlila“. Zásielka bola súdu vrátená dňa
18.10.2013. Vznikla tu fikcia doručenia podľa ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p. v znení
účinnom od 01.01.2002. Podľa tejto zákonnej úpravy účinnej v čase doručovania
písomnosti bol súd prvého stupňa oprávnený postupovať a na daný prípad aplikovať
citované ustanovenie...
... V danom prípade je žalovaným právnická osoba. Dovolací súd v rámci jeho
rozhodovacej činnosti konštatuje, že sa súd prvej inštancie zásielky určené žalovanému
doručoval správne na adresu zapísanú ako sídlo žalovaného evidovanú v obchodnom
registri. Vzhľadom na závažnosť písomností, aby takéto písomnosti boli skutočne adresátovi
doručené, súd prvej inštancie využil možnosť doručovania cez príslušný útvar Policajného
zboru SR, a to na adresu sídla spoločnosti žalovaného (§ 45 ods. 1 O. s. p.). Zo správy
obvodného oddelenia Policajného zboru Trenčín (č. 1. 52 spisu) vyplýva, že zásielku
(predvolanie na pojednávanie dňa 23.10.2013) sa nepodarilo doručiť z dôvodu, že
na adrese predmetná firma (žalovaný) nikdy nesídlila. Zásielka sa vrátila na súd prvej
inštancie dňa 18.10.2013, kedy po uplynutí 3 dní od vrátenia zásielky bol súd prvej
inštancie oprávnený aplikovať fikciu doručenia podľa ust. § 48 ods. 2 O. s. p. Z obsahu
spisuje zrejmé, že zásielky vrátené poštou súdu, ako nedoručené adresátovi - žalovanému,
sa vrátili s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“ (č.l. 43, 49). Zo zásielky
vrátenej poštou z uvedeného dôvodu (neprevzaté v odbernej lehote) nemohol sa súd
dozvedieť o prípadnej „výhrade odnášky“. Žalovaný v konaní nepredložil žiaden doklad,
na základe ktorého by sa súd mohol dozvedieť „o inej adrese“, resp. o doručovaní formou
výhrady odnášky. Vzhľadom na vyššie uvedené je námietka žalovaného, o vedomosti súdu
prvej inštancie, že si žalovaný poštové zásielky vyzdvihuje osobne na pošte, a preto mal súd
prvej inštancie takýmto spôsobom súdne zásielky žalovanému v súvislosti s vyššie uvedeným
súdnym konaním aj doručovať, čím došlo vo vzťahu k žalovanému k odňatiu možnosti konať
pred súdom, neopodstatnená. Dovolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že
žalovaný ostatné zásielky súdu preberal riadne na adrese sídla žalovaného zapísanej
v obchodnom registri a to rozsudok súdu prvej inštancie, uznesenie o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj rozsudok odvolacieho súdu.
... Zo spisu preto nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie a odvolací súd
v prejednávanej veci dopustili porušenia procesných oprávnení žalovaného. Z tohto dôvodu
dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci postup súdov nemal za následok výskyt
vady podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.»
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal sťažovateľkiným
dovolaním a vecne ho aj preskúmal, čo a priori vylučuje namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podrobne sa zaoberal aj postupom
krajského súdu a okresného súdu z hľadiska ústavou zaručeného práva sťažovateľky
vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy, a to práva na verejné prejednanie veci v jej
prítomnosti, a keďže nezistil pochybenie v postupe a rozhodnutiach krajského súdu ani
okresného súdu, dovolanie sťažovateľky odmietol.
Vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke porušenia základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd po
preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu
dovolacej právomoci najvyššieho súdu boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu
a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, ako aj práva na verejné
prejednanie veci. Napadnuté uznesenie obsahuje relevantné právne závery, pričom výklad
právnych predpisov, ktorý urobil najvyšší súd, a závery z neho odvodené nie sú svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu,
preto rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo spôsobilé porušiť základné práva a slobody
sťažovateľky, tak ako ich v sťažnosti namietala.
S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2017