Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 736/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou

JUDr. Pavol Kollár, s. r. o., Lehotského 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Pavol Kollár, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4, , a 3 a , ako aj práv

podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 20. januára

2016 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako oneskorene

podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. októbra

2017 elektronickými prostriedkami bez autorizácie doručené podanie označené ako

„Ústavná sťažnosť, vec vedená na OSBA 1 č.k. “; v listinnej podobe bolo

podanie doručené 26. októbra 2017, kde ako sťažovatelia boli označení ,

, a , (ďalej aj

„sťažovatelia“). Následne boli ústavnému súdu doručené ďalšie dve elektronické podania

30. a 31. októbra označené ako „doplnenie sťažnosti ÚS SR č. “; prvé z nich

je vedené ako osobitné konanie pod sp. zn. (pretože podľa obsahu sa týkalo

inej veci, pozn.) a druhé elektronické podanie bolo doručené v listinnej podobe 30. októbra

2017, pričom bolo označené ako „Ústavná sťažnosť“. Ústavnému súdu bolo 14. novembra

doručené aj podanie označené ako „Ústavná sťažnosť- doplnenie“. Vychádzajúc z obsahu

týchto podaní vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a 4, , a 3 a

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. januára 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie“) a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

2. Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení odporcov. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol

napadnutým rozsudkom prvej inštancie tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov

konania k tam uvedeným nehnuteľnostiam, vyporiadal podielové spoluvlastníctvo

účastníkov tak, že v rozsudku označenú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva

navrhovateľa, ktorého zaviazal zaplatiť každému zo sťažovateľov primeranú náhradu

v sume 1 763,89 € a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovatelia vo svojich podania namietajú, že označené rozhodnutia okresného

súdu a krajského súdu sú nespravodlivé a nedostatočne odôvodnené. Uvádzajú skutkové

okolnosti a domnievajú sa, že v okolnostiach ich veci došlo k viacerým chybám, pretože

tvrdia, že bolo porušené ich predkupné právo, že predmetnú nehnuteľnosť bolo možné

reálne rozdeliť, a vyjadrujú tiež svoj nesúhlas s náhradou, ktorá im bola priznaná.

2

4. V poslednom doručenom doplnení sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

vyslovil porušenie ich označených práv postupom okresného súdu a rozsudkom súdu prvej

inštancie, ako aj postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom, označené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovatelia sa taktiež domáhajú priznania finančného zadosťučinenia

po 9 000 € každému z nich od okresného súdu a po 18 000 € každému z nich od krajského

súdu, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania vzhľadom na počet doručených

podaní sťažovateľov musel vysporiadať s otázkou, či v okolnostiach posudzovanej veci

prvotné podanie sťažovateľov označené ako sťažnosť bolo možné považovať za sťažnosť

podľa , a , a tým aj posúdiť, či ostatné podania

vo veci označené ako doplnenia sťažnosti z hľadiska ich obsahu sú doplnením, resp. novými

sťažnosťami.

9. Podľa návrh na začatie konania musí obsahovať,

akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. K návrhu na začatie

konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom.

V splnomocnení sa výslovne uvedie, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

10. Ako už bolo uvedené, elektronickými prostriedkami doručil

ústavnému súdu 20. októbra 2017 podanie označené ako sťažnosť, ktoré v listinnej podobe

doručil 26. októbra 2017. Z obsahu podania je zrejmé to, že smeruje proti označeným

rozhodnutiam v záhlaví tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o obsah a formu podania ako takého,

nie je možné ho považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Podanie

neobsahuje predovšetkým jednoznačný kvalifikovaný petit, sťažovatelia navrhujú len zrušiť

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, vrátiť vec na nové prejednanie, priznať finančné

zadosťučinenie a náhradu trov konania bez toho, aby navrhli vysloviť porušenie ich

označených práv týmito rozhodnutiami. Zo znenia totiž

vyplýva, že ústavný súd je oprávnený zrušiť rozhodnutie alebo opatrenie len na základe

toho, že vyslovil porušenie základného práva alebo slobody. Keďže sťažovatelia v návrhu

neformulovali požiadavku vysloviť porušenie svojich označených práv, nimi formulovaný

petit je nedostatočný a nevykonateľný. Ďalej je potrebné tiež konštatovať, že námietka

porušenia nedostatočne označených práv bola obsiahnutá len v tzv. odôvodnení podania

a nie v petite podania. Pokiaľ ide o odôvodnenie sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že pod

odôvodnením sťažnosti treba predovšetkým rozumieť právnu argumentáciu opretú

o skutočnosti a dôkazy, ktoré majú preukazovať porušenie tých práv, ktorých porušenie

navrhujú vysloviť. Inými slovami, odôvodnenie sťažnosti musí korešpondovať

s navrhovaným petitom, ktorým sťažovatelia primárne žiadajú vysloviť porušenie svojich

práv. Označené podanie sťažovateľov však odôvodnenie neobsahuje vôbec, resp.

neobsahuje žiadne právne relevantné argumenty ani dôkazy o tom, že v ich označenej veci

4

došlo k porušeniu ich označených práv. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať,

že rozsah nedostatkov podania doručeného ústavnému súdu 20. októbra 2017 má

za následok, že toto podanie nemožno považovať za návrh.

11. Podľa v znení

neskorších predpisov v spojení s „podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba

dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa

osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa

neprihliada“. Z tohto ustanovenia explicitne vyplýva, že ak sa má na neautorizované

elektronické podanie prihliadať (z hľadiska obsahu, plynutia lehôt atď.), musí byť (jeho

rovnopis) doručený súdu v listinnej podobe alebo v autorizovanej elektronickej podobe

do desiatich dní.

12. Sťažovatelia, zrejme sa domnievajúc, že prvé podanie (formálne včasne podané)

bolo konvalidované jeho doručením v listinnej podobe (bod 10), neskôr (31. októbra 2017)

doručili ústavnému súdu podanie označené v sprievodnom liste ako „doplnenie sťažnosti“

a „ústavnú sťažnosť“ doručenú 14. novembra 2017. Ústavný súd nemôže tento postup

akceptovať, pretože pre posúdenie včasnosti podania sťažnosti je podstatné, aby hneď

na začiatku mala obsah a formu, ktoré vyžaduje zákon. Dopĺňať možno iba procesne

perfektnú a včas podanú sťažnosť. Postup, že sťažovateľ včas doručí iba „náznak“ či

„avízo“ sťažnosti a až po uplynutí lehoty ju „dopĺňa“, je neprijateľný a nemožno ho označiť

inak ako obchádzanie zákona.

13. Pokiaľ ide o obsah v 12. bode označených podaní, tieto už možno považovať

za sťažnosť, avšak vzhľadom na záver, že nejde o doplnenie sťažnosti, ale o samostatnú

(novú) sťažnosť, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bolo potrebné odmietnuť ako

oneskorene podanú s poukazom na , podľa ktorého

sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu...

14. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

15. Sťažovatelia vo svojich podaniach uvádzali, a nakoniec to vyplýva aj z doložky

právoplatnosti na kópiách napadnutých rozhodnutí, že rozsudok súdu prvej inštancie

v spojení s napadnutým rozsudkom nadobudol právoplatnosť 21. augusta 2017.

16. Prvé z podaní sťažovateľov označených ako doplnenie sťažnosti, resp. ústavná

sťažnosť, ktoré už bolo možné považovať za návrh, resp. kvalifikovanú sťažnosť, bolo

ústavnému súdu doručené až 31. októbra 2017. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť

sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená zjavne po dvojmesačnej lehote podľa § 53

ods. 3 . Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa dostali

do omeškania s podaním sťažnosti, ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť.

Ústavný súd preto predmetnú sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj v prípade včasného doručenia

sťažnosti existoval aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov. Vo vzťahu

k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie ústavný súd sťažnosť v zmysle stabilizovanej

judikatúry (m. m. , , , )

sťažnosti v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

18. Pokiaľ ide o časť sťažnosti napadajúcu rozsudok krajského súdu, argumentácia

sťažovateľov o porušení ich označených práv uvedená v sťažnosti nemá ústavnoprávnu

relevanciu a nedostatočne korešponduje s navrhovaným petitom. Vzhľadom na rozsah a

dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno

napadnutý rozsudok krajského súdu považovať ani za arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený. Ústavný súd preto konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti bola podaná v lehote, existoval by dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

6

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017