Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 736/2017
PDF · 147.8 KB
No categories available
III. ÚS 736/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou
JUDr. Pavol Kollár, s. r. o., Lehotského 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Pavol Kollár, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv
podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11 C 230/2010 z 20. januára
2016 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 285/2016
z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako oneskorene
podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. októbra
2017 elektronickými prostriedkami bez autorizácie doručené podanie označené ako
„Ústavná sťažnosť, vec vedená na OSBA 1 č.k. 11C 230/2010“; v listinnej podobe bolo
podanie doručené 26. októbra 2017, kde ako sťažovatelia boli označení ,
, a , (ďalej aj
„sťažovatelia“). Následne boli ústavnému súdu doručené ďalšie dve elektronické podania
30. a 31. októbra označené ako „doplnenie sťažnosti ÚS SR č. Rvp 1947/2017“; prvé z nich
je vedené ako osobitné konanie pod sp. zn. Rvp 2010/2017 (pretože podľa obsahu sa týkalo
inej veci, pozn.) a druhé elektronické podanie bolo doručené v listinnej podobe 30. októbra
2017, pričom bolo označené ako „Ústavná sťažnosť“. Ústavnému súdu bolo 14. novembra
doručené aj podanie označené ako „Ústavná sťažnosť- doplnenie“. Vychádzajúc z obsahu
týchto podaní vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 230/2010 z 20. januára 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie“) a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 285/2016 z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
2. Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.
11 C 230/2010 v procesnom postavení odporcov. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol
napadnutým rozsudkom prvej inštancie tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov
konania k tam uvedeným nehnuteľnostiam, vyporiadal podielové spoluvlastníctvo
účastníkov tak, že v rozsudku označenú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva
navrhovateľa, ktorého zaviazal zaplatiť každému zo sťažovateľov primeranú náhradu
v sume 1 763,89 € a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil.
3. Sťažovatelia vo svojich podania namietajú, že označené rozhodnutia okresného
súdu a krajského súdu sú nespravodlivé a nedostatočne odôvodnené. Uvádzajú skutkové
okolnosti a domnievajú sa, že v okolnostiach ich veci došlo k viacerým chybám, pretože
tvrdia, že bolo porušené ich predkupné právo, že predmetnú nehnuteľnosť bolo možné
reálne rozdeliť, a vyjadrujú tiež svoj nesúhlas s náhradou, ktorá im bola priznaná.
2
4. V poslednom doručenom doplnení sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
vyslovil porušenie ich označených práv postupom okresného súdu a rozsudkom súdu prvej
inštancie, ako aj postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho napadnutým
rozsudkom, označené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Sťažovatelia sa taktiež domáhajú priznania finančného zadosťučinenia
po 9 000 € každému z nich od okresného súdu a po 18 000 € každému z nich od krajského
súdu, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania vzhľadom na počet doručených
podaní sťažovateľov musel vysporiadať s otázkou, či v okolnostiach posudzovanej veci
prvotné podanie sťažovateľov označené ako sťažnosť bolo možné považovať za sťažnosť
podľa § 20 ods. 1, § 49 a § 50 zákona o ústavnom súde, a tým aj posúdiť, či ostatné podania
vo veci označené ako doplnenia sťažnosti z hľadiska ich obsahu sú doplnením, resp. novými
sťažnosťami.
9. Podľa § 20 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať,
akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. K návrhu na začatie
konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom.
V splnomocnení sa výslovne uvedie, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
10. Ako už bolo uvedené, elektronickými prostriedkami doručil
ústavnému súdu 20. októbra 2017 podanie označené ako sťažnosť, ktoré v listinnej podobe
doručil 26. októbra 2017. Z obsahu podania je zrejmé to, že smeruje proti označeným
rozhodnutiam v záhlaví tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o obsah a formu podania ako takého,
nie je možné ho považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Podanie
neobsahuje predovšetkým jednoznačný kvalifikovaný petit, sťažovatelia navrhujú len zrušiť
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, vrátiť vec na nové prejednanie, priznať finančné
zadosťučinenie a náhradu trov konania bez toho, aby navrhli vysloviť porušenie ich
označených práv týmito rozhodnutiami. Zo znenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že ústavný súd je oprávnený zrušiť rozhodnutie alebo opatrenie len na základe
toho, že vyslovil porušenie základného práva alebo slobody. Keďže sťažovatelia v návrhu
neformulovali požiadavku vysloviť porušenie svojich označených práv, nimi formulovaný
petit je nedostatočný a nevykonateľný. Ďalej je potrebné tiež konštatovať, že námietka
porušenia nedostatočne označených práv bola obsiahnutá len v tzv. odôvodnení podania
a nie v petite podania. Pokiaľ ide o odôvodnenie sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že pod
odôvodnením sťažnosti treba predovšetkým rozumieť právnu argumentáciu opretú
o skutočnosti a dôkazy, ktoré majú preukazovať porušenie tých práv, ktorých porušenie
navrhujú vysloviť. Inými slovami, odôvodnenie sťažnosti musí korešpondovať
s navrhovaným petitom, ktorým sťažovatelia primárne žiadajú vysloviť porušenie svojich
práv. Označené podanie sťažovateľov však odôvodnenie neobsahuje vôbec, resp.
neobsahuje žiadne právne relevantné argumenty ani dôkazy o tom, že v ich označenej veci
4
došlo k porušeniu ich označených práv. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať,
že rozsah nedostatkov podania doručeného ústavnému súdu 20. októbra 2017 má
za následok, že toto podanie nemožno považovať za návrh.
11. Podľa § 125 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov v spojení s § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde „podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba
dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa
neprihliada“. Z tohto ustanovenia explicitne vyplýva, že ak sa má na neautorizované
elektronické podanie prihliadať (z hľadiska obsahu, plynutia lehôt atď.), musí byť (jeho
rovnopis) doručený súdu v listinnej podobe alebo v autorizovanej elektronickej podobe
do desiatich dní.
12. Sťažovatelia, zrejme sa domnievajúc, že prvé podanie (formálne včasne podané)
bolo konvalidované jeho doručením v listinnej podobe (bod 10), neskôr (31. októbra 2017)
doručili ústavnému súdu podanie označené v sprievodnom liste ako „doplnenie sťažnosti“
a „ústavnú sťažnosť“ doručenú 14. novembra 2017. Ústavný súd nemôže tento postup
akceptovať, pretože pre posúdenie včasnosti podania sťažnosti je podstatné, aby hneď
na začiatku mala obsah a formu, ktoré vyžaduje zákon. Dopĺňať možno iba procesne
perfektnú a včas podanú sťažnosť. Postup, že sťažovateľ včas doručí iba „náznak“ či
„avízo“ sťažnosti a až po uplynutí lehoty ju „dopĺňa“, je neprijateľný a nemožno ho označiť
inak ako obchádzanie zákona.
13. Pokiaľ ide o obsah v 12. bode označených podaní, tieto už možno považovať
za sťažnosť, avšak vzhľadom na záver, že nejde o doplnenie sťažnosti, ale o samostatnú
(novú) sťažnosť, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bolo potrebné odmietnuť ako
oneskorene podanú s poukazom na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu...
14. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
15. Sťažovatelia vo svojich podaniach uvádzali, a nakoniec to vyplýva aj z doložky
právoplatnosti na kópiách napadnutých rozhodnutí, že rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s napadnutým rozsudkom nadobudol právoplatnosť 21. augusta 2017.
16. Prvé z podaní sťažovateľov označených ako doplnenie sťažnosti, resp. ústavná
sťažnosť, ktoré už bolo možné považovať za návrh, resp. kvalifikovanú sťažnosť, bolo
ústavnému súdu doručené až 31. októbra 2017. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť
sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená zjavne po dvojmesačnej lehote podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa dostali
do omeškania s podaním sťažnosti, ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť.
Ústavný súd preto predmetnú sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj v prípade včasného doručenia
sťažnosti existoval aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov. Vo vzťahu
k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie ústavný súd sťažnosť v zmysle stabilizovanej
judikatúry (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014)
sťažnosti v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
18. Pokiaľ ide o časť sťažnosti napadajúcu rozsudok krajského súdu, argumentácia
sťažovateľov o porušení ich označených práv uvedená v sťažnosti nemá ústavnoprávnu
relevanciu a nedostatočne korešponduje s navrhovaným petitom. Vzhľadom na rozsah a
dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno
napadnutý rozsudok krajského súdu považovať ani za arbitrárny alebo zjavne
neodôvodnený. Ústavný súd preto konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti bola podaná v lehote, existoval by dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
6
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2017