Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 762/2017
PDF · 252.05 KB
No categories available
III. ÚS 762/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná
advokát Mgr. Roman Desát, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 43 Sd 45/2014 z 25. mája
2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 72/2015 z 28. marca
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Sd 45/2014
z 25. mája 2015 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So 72/2015 z 28. marca 2017
[ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“; rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutie
najvyššieho súdu (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“)].
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ «sa domáhal na základe ustanovení
§§ 172 ods. 1, 172 ods. 3. písm. a), 172 ods. 4 a 184 ods. 3 Zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“,
pozn.) svojim podaním zo dňa 13.02.2012 adresovaným Sociálnej poisťovni – ústredie...,
aby svojim rozhodnutím priznala sťažovateľovi dôchodkovú dávku vo výške, ktorá by
zohľadňovala správny počet dní výkonu práce sťažovateľom v I. pracovnej kategórii
v rokoch 1982, 1983 a 1984...
Sťažovateľ predloženými listinnými dôkazmi Sociálnej poisťovni - ústredie
jednoznačne preukázal svoju pracovnú (zamestnaneckú) genézu, z ktorej vyplývalo, že druh
práce, resp. pracovná činnosť (pracovná náplň), ktorú v sporných rokoch sťažovateľ
vykonával, má byť s odkazom na sťažovateľom citované ustanovenia príslušných právnych
predpisov subsumovaná pod výkon práce v I. pracovnej kategórii.».
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej aj „správny orgán“) sp. zn.
530 329 2620 0 z 26. marca 2014 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“) nebolo
návrhu sťažovateľa vyhovené.
Rozhodnutie správneho orgánu sťažovateľ napadol žalobou o preskúmanie
zákonnosti tohto rozhodnutia na krajskom súde.
Krajský súd rozhodnutie správneho orgánu potvrdil (napadnutým rozhodnutím
krajského súdu).
Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal. Najvyšší súd rozhodnutie
krajského súdu potvrdil (napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu).
Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom namieta nelogickosť a arbitrárnosť
výkladu, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu potvrdené. Namieta tiež, že súdmi
uplatnený výklad na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy ho v konečnom dôsledku stavia
do pozície, v ktorej sa oproti podľa jeho názoru porovnateľným osobám cíti byť
diskriminovaný.
Sťažovateľ najprv poukazuje na znenie na vec sa vzťahujúcej úpravy, ktorá bola
vo veci aplikovaná a z ktorej má vyplývať jeho nárok. Podstatou tejto časti sťažnosti je
poukázať na to, že doba odborného školenia, ktoré sťažovateľ absolvoval u zamestnávateľa,
sa má zarátavať do počtu odpracovaných dní (doby zamestnania) ako tzv. náhradná doba.
Následne sťažovateľ poukazuje na to, že „[p]odľa názoru konajúcich súdov však
doba odborného školenia ako príprava na výkon práce zaradenej do I. pracovnej kategórie
je zohľadnená ako výkon práce v I. pracovnej kategórii len v prípade, ak dotknutý subjekt
nie je v danom čase zamestnaný; ak je však zamestnancom, tak v tomto prípade obdobie
školenia nie je možné zohľadniť ako výkon práce v I. pracovnej kategórii.“.
Uvedený názor všeobecných súdov sťažovateľ vníma diskriminačne.
Záver vyúsťujúci do pocitu diskriminácie sťažovateľ odôvodňuje takto: „Konajúce
súdy totiž tvrdia, že osobe, ktorá absolvuje školenia za účelom prípravy na výkon práce
v I. pracovnej kategórii počas obdobia mimo zamestnania, sa zohľadní táto doba školenia
ako výkon práce v I. pracovnej kategórii, ale osobe, ktorá absolvuje školenia za účelom
prípravy na výkon práce v I. pracovnej kategórii v rámci jeho zamestnania, sa doba
školenia nezohľadní ako výkon práce v I. pracovnej kategórii. Neexistuje žiadny logický
dôvod, pre ktorý by sa v riešenej veci mal aplikovať takýto prístup. Predovšetkým treba
uviesť, že prezentovaný prístup je diskriminačný. Keďže doba výkonu práce v I. pracovnej
kategórii mala vplyv o. i. aj na určenie dôchodkového veku, tak osoba, ktorá sa odborne
pripravovala na výkon práce v I. pracovnej kategórii mimo zamestnania, by bola
zvýhodnená (dosiahla by skôr dôchodkový vek) vo vzťahu k osobe, ktorá sa odborne
pripravovala na výkon práce v I. pracovnej kategórii v rámci trvania zamestnania.
V prípade osoby (zamestnanca), ktorá by sa pripravovala na výkon práce
v I. pracovnej kategórii počas trvania zamestnania, by doba zamestnania bola dlhšia
v porovnaní s osobou, ktorá by absolvovala odborné školenie mimo dobu trvania
zamestnania - aj napriek tomu by osoba v poradí prvom uvedenom prípade, ktorej doba
zamestnania trvala dlhšie, dosiahla neskôr dôchodkový vek v porovnaní s osobou v poradí
druhom uvedenom prípade.
A napokon nelogickosť a nesprávnosť prezentovaného prístupu konajúcich súdov
potvrdzuje i ďalej uvedený skutkový dopad takéhoto prístupu. Obe osoby (tá, ktorá by
absolvovala odborné školenie mimo zamestnania a tá, ktorá absolvovala odborné školenie
počas zamestnania) by fakticky absolvovali rovnakú odbornú prípravu (z hľadiska
obsahovej a časovej náročnosti) a následne rovnakú dobu reálneho výkonu práce
(pracovnej činnosti) zaradenej do I. pracovnej kategórie. Aj napriek rovnakej pracovnej
anabáze oboch osôb z pohľadu skutočností rozhodných pre výkon práce v I. pracovnej
kategórii by mala nižší dôchodkový vek osoba, ktorá absolvovala odbornú prípravu mimo
zamestnania, keďže v jej prípade by sa zohľadnila ako doba výkonu práce v I. pracovnej
kategórii odborná príprava (školenie), naopak, v prípade druhej osoby by sa zohľadnila ako
doba výkonu práce v I. pracovnej kategórii len doba samotného faktického výkonu tejto
práce, nie doba odbornej prípravy (školenia).“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta svojvoľné hodnotenie skutkového stavu.
Je toho názoru, že správny orgán a vo veci konajúce súdy si svojvoľne a jednostranne
osvojili skutkový stav veci uvádzaný zamestnávateľom. Sťažovateľ zistený skutkový stav
rozporuje predložením čestných vyhlásení nadriadeného a ďalších zamestnancov. Nesúhlasí
s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v posudzovanej veci boli ozrejmené všetky
rozdiely pri posúdení pracovnej činnosti sťažovateľa a pána M.
Sťažovateľovi doteraz nie je zrejmé, „z akého dôvodu zamestnávateľ a následne
správny orgán a konajúce súdy rovnaké skutočnosti, podstatné pre posúdenie výkonu práce
v I. pracovnej kategórii, posudzovali rozdielne (diskriminačne) pri sťažovateľovi a pri
pánovi M., resp. prečo pánovi M. na ich základe priznali výkon práce v I. pracovnej
kategórii, sťažovateľovi nie; je potrebné zdôrazniť, že pán M. a sťažovateľ boli počas celej
doby práce u zamestnávateľa zmenoví pracovníci, ktorí si navzájom odovzdávali pracovné
povinnosti.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že pri pánovi M. konajúce súdy akceptovali
skutočnosť, ktorú neakceptovali pri sťažovateľovi, a to, že školenie pána M. prebiehalo
podobne ako pri sťažovateľovi v čase, kedy bol pán M. zamestnancom, a aj napriek tomu
uvedené obdobie školenia (z nášho pohľadu správne) bolo pánovi M. zohľadnené ako výkon
práce v I. pracovnej kategórii, sťažovateľovi nie (z dôvodu, že sťažovateľovi trvalo v danom
čase zamestnanie). Nie je nám zrejmé, prečo konajúce súdy akceptovali pri pánovi M. to, čo
rozporovali pri sťažovateľovi (podľa súdov odborná príprava nemôže byť ako výkon práce
v I. pracovnej kategórii zohľadnená, ak prebieha počas trvania zamestnania).
Je pravdou, že sťažovateľ a pán M. nepracovali počas celého sporného obdobia na
rovnakej pracovnej pozícii. Avšak sťažovateľ, aj pán M., vykonávali v rámci sporného
obdobia rovnaký druh práce v období od 01.01.1982 do 31.10.1983. Pánovi M. bol
priznaný výkon práce v I. pracovnej kategórii v celom spornom období, vrátane obdobia,
kedy vykonával so sťažovateľom rovnaký druh práce. Opäť nenachádzame v napádaných
rozhodnutiach odpoveď, prečo bol takýto postup správny.
Každopádne, konajúce súdy sa vo svojich rozhodnutiach nesprávne zamerali
na formálne označenie druhu prác, ktoré vykonával v spornom období sťažovateľ a pán M.
Podstatné pre posúdenie výkonu práce v I. pracovnej kategórii je však skutočnosť, že obaja
pracovali na pracovných pozíciách (istý čas na pracovných pozíciách s rovnakým
označením), pri ktorých sa práca vykonávala v kontrolovanom pásme, tzn. išlo o pracovné
pozície zaradené do I. pracovnej kategórie a na tento druh práce boli odborne
pripravovaní. Napádané rozhodnutia neposkytli relevantné stanovisko k tomu, prečo v čase,
kedy ešte nebolo vytvorené kontrolované pásmo na prevádzke V-2 v
, a v čase, kedy bol tak sťažovateľ, ako aj pán M. odborne pripravovaní
na výkon prác zaradených do I. pracovnej kategórii, priznali pánovi M. z titulu odborného
školenia výkon práce v I. pracovnej kategórii, a pri sťažovateľovi takto nepostupovali.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Sd 45/2014 z 25. mája 2015 a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 72/2015 z 28. marca 2017 bolo porušené jeho základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu zrušil, aby vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Najprv sa venoval časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie
krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné
odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo
spoločne.
Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v dvoch líniách tvrdení. V prvej
sťažovateľ tvrdí, že jeho vec bola v konaní pred správnym orgánom a počas prieskumu
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v správnom súdnictve, čo sa týka právneho
hodnotenia veci, posúdená diskriminačne (spor o hodnotenie náhradnej doby), a v druhej, že
vec bola, čo sa týka zistenia skutkového stavu, posúdená nedostatočne.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ ide
o posudzovanie tzv. náhradnej doby, tak je nesporné, že okrem doby samotného výkonu
pracovnej činnosti sa ako doba zamestnania I. alebo II. pracovnej kategórie hodnotia aj
náhradné doby. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že náhradná doba nahrádza dobu
zamestnania v prípade, ak zamestnanie netrvalo. Vyššie uvedený záver považoval
navrhovateľ za nelogický.
Navrhovateľom uvádzanú námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Náhradnú dobu možno charakterizovať ako časový úsek, v ktorom sa pracujúca osoba
nemôže aktívne zúčastňovať na výkone zamestnania, resp. je tento výkon podstatne
obmedzený. Ide o doby iných činností, ktoré len plnia funkciu zamestnania na dôchodkové
účely, nie sú reálne vykonávaným zamestnaním.
Pokiaľ sa teda navrhovateľ v spornom období odborne pripravoval na výkon novej
pracovnej náplne (vyplývajúcej z dodatku k jeho pracovnej zmluve), na ktoré zamestnávateľ
podľa svojich interných predpisov vyžadoval zaškolenie, takéto obdobie nie je náhradnou
dobou, pretože zamestnanie v prípade navrhovateľa trvalo. Skutočnosť, že zamestnávateľ
v rámci trvania zamestnania odborne školí svojich zamestnancov nezakladá náhradnú
dobu, ide o riadny výkon zamestnania so mzdovým plnením. Je pritom zrejmé, že u
navrhovateľa v spornom období nedošlo k prerušeniu výkonu zamestnania.
Pokiaľ krajský súd svoje závery zdôvodnil takýmto výkladom, pričom zároveň
poukázal na znenie príslušných ustanovení zák. č. 121/1975 Zb. upravujúcich započítavanie
náhradných dôb, odvolací súd takúto argumentáciu považoval za postačujúcu a logickú.
Navyše navrhovateľ v podanom odvolaní, ako aj v opravnom prostriedku, o ktorom
konal krajský súd opakovane uvádzal, že odborné školenie u tohto prebiehalo v priebehu
rokov 1982, 1983 a 1984. V konaní však bolo jednoznačne preukázané, že tento bol odborne
školený v období od 20.10.1980 do 30.10.1981, čo vyplynulo z vyjadrenia bývalého
zamestnávateľa navrhovateľa zo dňa 16.07.2012. Z uvedeného vyjadrenia, priložených
evidenčných listov dôchodkového poistenia ako aj evidencie vykonávaných prác
v zamestnaní zaradenom do I. alebo II. pracovnej kategórie vyplynulo, že obdobie, v ktorom
navrhovateľ absolvoval odborné školenie bolo bývalým zamestnávateľom zaradené
do I. pracovnej kategórie. Z uvedených dokladov potom bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva, že v roku 1982 bol počet dní zamestnania zaradeného v I. pracovnej kategórii 0,
v roku 1983 214 dní a v roku 1984 178 dní. Vyššie uvedené doklady boli zároveň potvrdené
samotným navrhovateľom.
Zároveň odporkyňa poukázala na skutočnosť, že do júla 1984 navrhovateľ vykonával
funkciu strojníka energetických zariadení špeciálnych očistiek vôd mimo kontrolovaného
pásma, pretože kontrolované pásmo za hygienickou slučkou vzniklo v
na prevádzke V-2 až na základe rozhodnutia Západoslovenského
krajského národného výboru, Krajského hygienika zo dňa 31. júla 1984.
Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatok odôvodnenia rozdielnosti výkonu
zamestnania navrhovateľa a ďalšieho pracovníka p. M. krajským súdom ako aj odporkyňou,
odvolací súd ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú.
Krajský súd ako aj odporkyňa poukazovali na dokumentáciu bývalého
zamestnávateľa navrhovateľa, v ktorých tento podrobne uviedol skutočnosti, pre ktoré
výkon pracovnej činnosti navrhovateľa sa v plnom rozsahu nezhoduje s pracovnou
činnosťou p. M.
Z listinných dokladov vyplýva, že títo v období od 01.01.1982 do 01.11.1983
vykonávali rovnakú pozíciu - strojník energetických zariadení špeciálnych očistiek vôd,
avšak v ďalšom období od 01.11.1983 do 31.12.1984 vykonával p. M. prácu na inej
pracovnej pozícii, a to ako strojník primárneho okruhu, pričom išlo o pracovnú náplň
týkajúcu sa iných zariadení.
Krajský súd na uvedené rozdiely poukázal, tieto zdôvodnil podkladmi od bývalého
zamestnávateľa navrhovateľa, ktorými disponovala aj odporkyňa. Rovnako zdôraznil, že
navrhovateľ ako aj p. M. obdobie školenia absolvovali v rozdielnych obdobiach
(navrhovateľ v čase od 20.10.1980 do 30.10.1981 a p. M. od 14.9.1981 do 20.3.1982).
K ďalším rozdielom v posúdení obdobia zamestnania navrhovateľa a jeho kolegu
p. M. krajský súd poukázal na predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k.
43Sd/34/2013 zo dňa 17.12.2013, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia odporkyne
č. 530 329 2620 0 zo dňa 28.2.2013 a správne uviedol, že odporkyňa v prípade existujúceho
zamestnávateľa nemá zo zákona kompetenciu meniť, upravovať alebo opravovať evidenčné
listy, teda hodnotiť získané nároky iným spôsobom ako sú uvedené na evidenčnom liste
dôchodkového zabezpečenia. Odvolací súd sa s takouto argumentáciou stotožňuje
a zdôrazňuje, že navrhovateľ má právo navrhovať dôkazy a pokiaľ napáda správnosť
záverov odporkyne ako aj krajského súdu, je jeho povinnosťou uviesť relevantné skutočnosti
a dôkazy, na základe ktorých sa domáha zmeny predmetných rozhodnutí.
Navrhovateľ vo svojich podaniach argumentoval v podstate len tým, že poukazoval
na prípad jeho kolegu, o ktorom tvrdil, že počas sporného obdobia vykonával zamestnanie
na rovnakej pozícii, pričom to mu bolo hodnotené na účely nároku na dôchodkovú dávku
a jej výšku rozdielne. V predmetnej právnej veci odporkyňa v rámci opakovaného
administratívneho konania dostatočným spôsobom odstránila všetky pochybnosti o zistenom
skutkovom stave veci a zároveň poprela tvrdenia navrhovateľa o tom, že tento v spornom
období, po celý čas vykonával rovnakú prácu ako p. M. Navrhovateľ naopak nepredložil
okrem poukazu na prípad inej osoby, ktorá nie je zúčastnená v predmetnom konaní a ktorej
nárok na dôchodkovú dávku nie je predmetom tohto konania ako aj čestných vyhlásení jeho
bývalých spolupracovníkov, žiadne relevantné dôkazy preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení.
Námietke navrhovateľa o neakceptovaní záverov odporkyne ako aj krajského súdu
o tom, že odporkyňa nie je oprávnená meniť obsah evidenčných listov vystavených
zamestnávateľom, nebolo možné priznať úspech. Evidenčný list dôchodkového poistenia je
rozhodujúcim podkladom na rozhodovanie o dôchodkových dávkach, pretože obsahuje
údaje, podľa ktorých sa určuje nárok na dôchodok a vypočítava sa jeho výška. Evidenčný
list je dôkazným prostriedkom - súkromnou listinou, ktorej obsah môže meniť iba subjekt
-zamestnávateľ, ktorý ju vydal. Je pritom v súlade s ustanovením § 231 ods. 1 písm. j) zák.
č. 461/2003 Z. z., povinnosťou zamestnávateľa viesť o svojich zamestnancoch evidenciu na
účely sociálneho poistenia (teda aj na účely dôchodkového poistenia) a predložiť túto
evidenciu príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne (odporkyni). Pokiaľ tento po preverení
všetkých relevantných skutočností nezistil chyby v evidenčných listoch dôchodkového
poistenia a ich správnosť následne potvrdil a náležitým spôsobom odôvodnil, odporkyňa
bola povinná z ich obsahu pri rozhodovaní o navrhovateľovej dôchodkovej dávke
vychádzať.“
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,
ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne
predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému
rozhodnutiu.
Ústavný súd poukázaním na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľ v konaní nastolil a vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že obstojí rozhodnutie
krajského súdu i rozhodnutia správneho orgánu.
Tento záver je založený na aplikácii najmä § 12 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. g) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a § 21 ods. 1 zákona
č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v rozhodujúcom znení, ktoré najvyšší súd
zrozumiteľne vyložil a aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom.
Poukázaním na obsah administratívneho spisu najvyšší súd konštatoval, že skutkové
tvrdenia sťažovateľa uvádzané aj v sťažnosti pred ústavným súdom boli v priebehu konania
vyhodnotené ako neopodstatnené, resp. nepodložené.
Čo sa týka právneho hodnotenia veci, najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil povahu
náhradnej doby a poukázal na rozhodujúcu okolnosť, že náhradná doba plynie v prípade, ak
sa pracujúca osoba nemôže aktívne zúčastňovať na výkone zamestnania, resp. výkon
zamestnania je podstatne obmedzený. Najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, z akého dôvodu
uvedenú podmienku nesplnil. Zaoberal sa takisto námietkami poukazujúcimi na prípad jeho
kolegu, pričom sťažovateľovi ozrejmil skutočnosti podstatné pre rozdielne hodnotenie jeho
veci. Sťažovateľovi bolo najvyšším súdom vysvetlené, že počas odborného školenia bol
riadne zamestnaný aj s prislúchajúcim mzdovým plnením, a preto nevidí dôvod
v zohľadnení doby odborného školenia v rámci trvania zamestnania na dôchodkové účely.
Najvyšší súd považoval zároveň za preukázané, že v spornom období u sťažovateľa nedošlo
k prerušeniu výkonu zamestnania.
Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.
Záver všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za nesúladný so zisteným
skutkovým stavom. Zohľadniac dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je založené na takom výklade aplikovaných
ustanovení predpisov, ktoré by poprelo ich účel a zmysel. Ústavný súd argumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
rozhodnutia najvyššieho súdu a zároveň nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup
a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu v súlade s právomocami ústavného súdu ustanovenými v čl. 127 ods. 2
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti
(zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2017