Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 762/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

spoločnosťou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Roman Desát, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 25. mája

2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. mája 2015 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2017

[ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“; rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutie

najvyššieho súdu (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“)].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ «sa domáhal na základe ustanovení

§, ods. 3. písm. a), ods. 4 a ods. 3

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“,

pozn.) svojim podaním zo dňa 13.02.2012 adresovaným Sociálnej poisťovni – ústredie...,

aby svojim rozhodnutím priznala sťažovateľovi dôchodkovú dávku vo výške, ktorá by

zohľadňovala správny počet dní výkonu práce sťažovateľom v I. pracovnej kategórii

v rokoch 1982, 1983 a 1984...

Sťažovateľ predloženými listinnými dôkazmi Sociálnej poisťovni - ústredie

jednoznačne preukázal svoju pracovnú (zamestnaneckú) genézu, z ktorej vyplývalo, že druh

práce, resp. pracovná činnosť (pracovná náplň), ktorú v sporných rokoch sťažovateľ

vykonával, má byť s odkazom na sťažovateľom citované ustanovenia príslušných právnych

predpisov subsumovaná pod výkon práce v I. pracovnej kategórii.».

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej aj „správny orgán“) sp. zn.

530 329 2620 0 z 26. marca 2014 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“) nebolo

návrhu sťažovateľa vyhovené.

Rozhodnutie správneho orgánu sťažovateľ napadol žalobou o preskúmanie

zákonnosti tohto rozhodnutia na krajskom súde.

Krajský súd rozhodnutie správneho orgánu potvrdil (napadnutým rozhodnutím

krajského súdu).

Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal. Najvyšší súd rozhodnutie

krajského súdu potvrdil (napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu).

Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom namieta nelogickosť a arbitrárnosť

výkladu, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu potvrdené. Namieta tiež, že súdmi

uplatnený výklad na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy ho v konečnom dôsledku stavia

do pozície, v ktorej sa oproti podľa jeho názoru porovnateľným osobám cíti byť

diskriminovaný.

Sťažovateľ najprv poukazuje na znenie na vec sa vzťahujúcej úpravy, ktorá bola

vo veci aplikovaná a z ktorej má vyplývať jeho nárok. Podstatou tejto časti sťažnosti je

poukázať na to, že doba odborného školenia, ktoré sťažovateľ absolvoval u zamestnávateľa,

sa má zarátavať do počtu odpracovaných dní (doby zamestnania) ako tzv. náhradná doba.

Následne sťažovateľ poukazuje na to, že „[p]odľa názoru konajúcich súdov však

doba odborného školenia ako príprava na výkon práce zaradenej do I. pracovnej kategórie

je zohľadnená ako výkon práce v I. pracovnej kategórii len v prípade, ak dotknutý subjekt

nie je v danom čase zamestnaný; ak je však zamestnancom, tak v tomto prípade obdobie

školenia nie je možné zohľadniť ako výkon práce v I. pracovnej kategórii.“.

Uvedený názor všeobecných súdov sťažovateľ vníma diskriminačne.

Záver vyúsťujúci do pocitu diskriminácie sťažovateľ odôvodňuje takto: „Konajúce

súdy totiž tvrdia, že osobe, ktorá absolvuje školenia za účelom prípravy na výkon práce

v I. pracovnej kategórii počas obdobia mimo zamestnania, sa zohľadní táto doba školenia

ako výkon práce v I. pracovnej kategórii, ale osobe, ktorá absolvuje školenia za účelom

prípravy na výkon práce v I. pracovnej kategórii v rámci jeho zamestnania, sa doba

školenia nezohľadní ako výkon práce v I. pracovnej kategórii. Neexistuje žiadny logický

dôvod, pre ktorý by sa v riešenej veci mal aplikovať takýto prístup. Predovšetkým treba

uviesť, že prezentovaný prístup je diskriminačný. Keďže doba výkonu práce v I. pracovnej

kategórii mala vplyv o. i. aj na určenie dôchodkového veku, tak osoba, ktorá sa odborne

pripravovala na výkon práce v I. pracovnej kategórii mimo zamestnania, by bola

zvýhodnená (dosiahla by skôr dôchodkový vek) vo vzťahu k osobe, ktorá sa odborne

pripravovala na výkon práce v I. pracovnej kategórii v rámci trvania zamestnania.

V prípade osoby (zamestnanca), ktorá by sa pripravovala na výkon práce

v I. pracovnej kategórii počas trvania zamestnania, by doba zamestnania bola dlhšia

v porovnaní s osobou, ktorá by absolvovala odborné školenie mimo dobu trvania

zamestnania - aj napriek tomu by osoba v poradí prvom uvedenom prípade, ktorej doba

zamestnania trvala dlhšie, dosiahla neskôr dôchodkový vek v porovnaní s osobou v poradí

druhom uvedenom prípade.

A napokon nelogickosť a nesprávnosť prezentovaného prístupu konajúcich súdov

potvrdzuje i ďalej uvedený skutkový dopad takéhoto prístupu. Obe osoby (tá, ktorá by

absolvovala odborné školenie mimo zamestnania a tá, ktorá absolvovala odborné školenie

počas zamestnania) by fakticky absolvovali rovnakú odbornú prípravu (z hľadiska

obsahovej a časovej náročnosti) a následne rovnakú dobu reálneho výkonu práce

(pracovnej činnosti) zaradenej do I. pracovnej kategórie. Aj napriek rovnakej pracovnej

anabáze oboch osôb z pohľadu skutočností rozhodných pre výkon práce v I. pracovnej

kategórii by mala nižší dôchodkový vek osoba, ktorá absolvovala odbornú prípravu mimo

zamestnania, keďže v jej prípade by sa zohľadnila ako doba výkonu práce v I. pracovnej

kategórii odborná príprava (školenie), naopak, v prípade druhej osoby by sa zohľadnila ako

doba výkonu práce v I. pracovnej kategórii len doba samotného faktického výkonu tejto

práce, nie doba odbornej prípravy (školenia).“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta svojvoľné hodnotenie skutkového stavu.

Je toho názoru, že správny orgán a vo veci konajúce súdy si svojvoľne a jednostranne

osvojili skutkový stav veci uvádzaný zamestnávateľom. Sťažovateľ zistený skutkový stav

rozporuje predložením čestných vyhlásení nadriadeného a ďalších zamestnancov. Nesúhlasí

s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v posudzovanej veci boli ozrejmené všetky

rozdiely pri posúdení pracovnej činnosti sťažovateľa a pána M.

Sťažovateľovi doteraz nie je zrejmé, „z akého dôvodu zamestnávateľ a následne

správny orgán a konajúce súdy rovnaké skutočnosti, podstatné pre posúdenie výkonu práce

v I. pracovnej kategórii, posudzovali rozdielne (diskriminačne) pri sťažovateľovi a pri

pánovi M., resp. prečo pánovi M. na ich základe priznali výkon práce v I. pracovnej

kategórii, sťažovateľovi nie; je potrebné zdôrazniť, že pán M. a sťažovateľ boli počas celej

doby práce u zamestnávateľa zmenoví pracovníci, ktorí si navzájom odovzdávali pracovné

povinnosti.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pri pánovi M. konajúce súdy akceptovali

skutočnosť, ktorú neakceptovali pri sťažovateľovi, a to, že školenie pána M. prebiehalo

podobne ako pri sťažovateľovi v čase, kedy bol pán M. zamestnancom, a aj napriek tomu

uvedené obdobie školenia (z nášho pohľadu správne) bolo pánovi M. zohľadnené ako výkon

práce v I. pracovnej kategórii, sťažovateľovi nie (z dôvodu, že sťažovateľovi trvalo v danom

čase zamestnanie). Nie je nám zrejmé, prečo konajúce súdy akceptovali pri pánovi M. to, čo

rozporovali pri sťažovateľovi (podľa súdov odborná príprava nemôže byť ako výkon práce

v I. pracovnej kategórii zohľadnená, ak prebieha počas trvania zamestnania).

Je pravdou, že sťažovateľ a pán M. nepracovali počas celého sporného obdobia na

rovnakej pracovnej pozícii. Avšak sťažovateľ, aj pán M., vykonávali v rámci sporného

obdobia rovnaký druh práce v období od 01.01.1982 do 31.10.1983. Pánovi M. bol

priznaný výkon práce v I. pracovnej kategórii v celom spornom období, vrátane obdobia,

kedy vykonával so sťažovateľom rovnaký druh práce. Opäť nenachádzame v napádaných

rozhodnutiach odpoveď, prečo bol takýto postup správny.

Každopádne, konajúce súdy sa vo svojich rozhodnutiach nesprávne zamerali

na formálne označenie druhu prác, ktoré vykonával v spornom období sťažovateľ a pán M.

Podstatné pre posúdenie výkonu práce v I. pracovnej kategórii je však skutočnosť, že obaja

pracovali na pracovných pozíciách (istý čas na pracovných pozíciách s rovnakým

označením), pri ktorých sa práca vykonávala v kontrolovanom pásme, tzn. išlo o pracovné

pozície zaradené do I. pracovnej kategórie a na tento druh práce boli odborne

pripravovaní. Napádané rozhodnutia neposkytli relevantné stanovisko k tomu, prečo v čase,

kedy ešte nebolo vytvorené kontrolované pásmo na prevádzke V-2 v

, a v čase, kedy bol tak sťažovateľ, ako aj pán M. odborne pripravovaní

na výkon prác zaradených do I. pracovnej kategórii, priznali pánovi M. z titulu odborného

školenia výkon práce v I. pracovnej kategórii, a pri sťažovateľovi takto nepostupovali.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2015 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2017 bolo porušené jeho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu zrušil, aby vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal

náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

. Najprv sa venoval časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie

krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu podľa odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v dvoch líniách tvrdení. V prvej

sťažovateľ tvrdí, že jeho vec bola v konaní pred správnym orgánom a počas prieskumu

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v správnom súdnictve, čo sa týka právneho

hodnotenia veci, posúdená diskriminačne (spor o hodnotenie náhradnej doby), a v druhej, že

vec bola, čo sa týka zistenia skutkového stavu, posúdená nedostatočne.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ ide

o posudzovanie tzv. náhradnej doby, tak je nesporné, že okrem doby samotného výkonu

pracovnej činnosti sa ako doba zamestnania I. alebo II. pracovnej kategórie hodnotia aj

náhradné doby. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že náhradná doba nahrádza dobu

zamestnania v prípade, ak zamestnanie netrvalo. Vyššie uvedený záver považoval

navrhovateľ za nelogický.

Navrhovateľom uvádzanú námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Náhradnú dobu možno charakterizovať ako časový úsek, v ktorom sa pracujúca osoba

nemôže aktívne zúčastňovať na výkone zamestnania, resp. je tento výkon podstatne

obmedzený. Ide o doby iných činností, ktoré len plnia funkciu zamestnania na dôchodkové

účely, nie sú reálne vykonávaným zamestnaním.

Pokiaľ sa teda navrhovateľ v spornom období odborne pripravoval na výkon novej

pracovnej náplne (vyplývajúcej z dodatku k jeho pracovnej zmluve), na ktoré zamestnávateľ

podľa svojich interných predpisov vyžadoval zaškolenie, takéto obdobie nie je náhradnou

dobou, pretože zamestnanie v prípade navrhovateľa trvalo. Skutočnosť, že zamestnávateľ

v rámci trvania zamestnania odborne školí svojich zamestnancov nezakladá náhradnú

dobu, ide o riadny výkon zamestnania so mzdovým plnením. Je pritom zrejmé, že u

navrhovateľa v spornom období nedošlo k prerušeniu výkonu zamestnania.

Pokiaľ krajský súd svoje závery zdôvodnil takýmto výkladom, pričom zároveň

poukázal na znenie príslušných ustanovení upravujúcich započítavanie

náhradných dôb, odvolací súd takúto argumentáciu považoval za postačujúcu a logickú.

Navyše navrhovateľ v podanom odvolaní, ako aj v opravnom prostriedku, o ktorom

konal krajský súd opakovane uvádzal, že odborné školenie u tohto prebiehalo v priebehu

rokov 1982, 1983 a 1984. V konaní však bolo jednoznačne preukázané, že tento bol odborne

školený v období od 20.10.1980 do 30.10.1981, čo vyplynulo z vyjadrenia bývalého

zamestnávateľa navrhovateľa zo dňa 16.07.2012. Z uvedeného vyjadrenia, priložených

evidenčných listov dôchodkového poistenia ako aj evidencie vykonávaných prác

v zamestnaní zaradenom do I. alebo II. pracovnej kategórie vyplynulo, že obdobie, v ktorom

navrhovateľ absolvoval odborné školenie bolo bývalým zamestnávateľom zaradené

do I. pracovnej kategórie. Z uvedených dokladov potom bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že v roku 1982 bol počet dní zamestnania zaradeného v I. pracovnej kategórii 0,

v roku 1983 214 dní a v roku 1984 178 dní. Vyššie uvedené doklady boli zároveň potvrdené

samotným navrhovateľom.

Zároveň odporkyňa poukázala na skutočnosť, že do júla 1984 navrhovateľ vykonával

funkciu strojníka energetických zariadení špeciálnych očistiek vôd mimo kontrolovaného

pásma, pretože kontrolované pásmo za hygienickou slučkou vzniklo v

na prevádzke V-2 až na základe rozhodnutia Západoslovenského

krajského národného výboru, Krajského hygienika zo dňa 31. júla 1984.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatok odôvodnenia rozdielnosti výkonu

zamestnania navrhovateľa a ďalšieho pracovníka p. M. krajským súdom ako aj odporkyňou,

odvolací súd ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

Krajský súd ako aj odporkyňa poukazovali na dokumentáciu bývalého

zamestnávateľa navrhovateľa, v ktorých tento podrobne uviedol skutočnosti, pre ktoré

výkon pracovnej činnosti navrhovateľa sa v plnom rozsahu nezhoduje s pracovnou

činnosťou p. M.

Z listinných dokladov vyplýva, že títo v období od 01.01.1982 do 01.11.1983

vykonávali rovnakú pozíciu - strojník energetických zariadení špeciálnych očistiek vôd,

avšak v ďalšom období od 01.11.1983 do 31.12.1984 vykonával p. M. prácu na inej

pracovnej pozícii, a to ako strojník primárneho okruhu, pričom išlo o pracovnú náplň

týkajúcu sa iných zariadení.

Krajský súd na uvedené rozdiely poukázal, tieto zdôvodnil podkladmi od bývalého

zamestnávateľa navrhovateľa, ktorými disponovala aj odporkyňa. Rovnako zdôraznil, že

navrhovateľ ako aj p. M. obdobie školenia absolvovali v rozdielnych obdobiach

(navrhovateľ v čase od 20.10.1980 do 30.10.1981 a p. M. od 14.9.1981 do 20.3.1982).

K ďalším rozdielom v posúdení obdobia zamestnania navrhovateľa a jeho kolegu

p. M. krajský súd poukázal na predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k.

zo dňa 17.12.2013, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia odporkyne

č. 530 329 2620 0 zo dňa 28.2.2013 a správne uviedol, že odporkyňa v prípade existujúceho

zamestnávateľa nemá zo zákona kompetenciu meniť, upravovať alebo opravovať evidenčné

listy, teda hodnotiť získané nároky iným spôsobom ako sú uvedené na evidenčnom liste

dôchodkového zabezpečenia. Odvolací súd sa s takouto argumentáciou stotožňuje

a zdôrazňuje, že navrhovateľ má právo navrhovať dôkazy a pokiaľ napáda správnosť

záverov odporkyne ako aj krajského súdu, je jeho povinnosťou uviesť relevantné skutočnosti

a dôkazy, na základe ktorých sa domáha zmeny predmetných rozhodnutí.

Navrhovateľ vo svojich podaniach argumentoval v podstate len tým, že poukazoval

na prípad jeho kolegu, o ktorom tvrdil, že počas sporného obdobia vykonával zamestnanie

na rovnakej pozícii, pričom to mu bolo hodnotené na účely nároku na dôchodkovú dávku

a jej výšku rozdielne. V predmetnej právnej veci odporkyňa v rámci opakovaného

administratívneho konania dostatočným spôsobom odstránila všetky pochybnosti o zistenom

skutkovom stave veci a zároveň poprela tvrdenia navrhovateľa o tom, že tento v spornom

období, po celý čas vykonával rovnakú prácu ako p. M. Navrhovateľ naopak nepredložil

okrem poukazu na prípad inej osoby, ktorá nie je zúčastnená v predmetnom konaní a ktorej

nárok na dôchodkovú dávku nie je predmetom tohto konania ako aj čestných vyhlásení jeho

bývalých spolupracovníkov, žiadne relevantné dôkazy preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení.

Námietke navrhovateľa o neakceptovaní záverov odporkyne ako aj krajského súdu

o tom, že odporkyňa nie je oprávnená meniť obsah evidenčných listov vystavených

zamestnávateľom, nebolo možné priznať úspech. Evidenčný list dôchodkového poistenia je

rozhodujúcim podkladom na rozhodovanie o dôchodkových dávkach, pretože obsahuje

údaje, podľa ktorých sa určuje nárok na dôchodok a vypočítava sa jeho výška. Evidenčný

list je dôkazným prostriedkom - súkromnou listinou, ktorej obsah môže meniť iba subjekt

-zamestnávateľ, ktorý ju vydal. Je pritom v súlade s ustanovením § 231 ods. 1 písm. j) zák.

č. , povinnosťou zamestnávateľa viesť o svojich zamestnancoch evidenciu na

účely sociálneho poistenia (teda aj na účely dôchodkového poistenia) a predložiť túto

evidenciu príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne (odporkyni). Pokiaľ tento po preverení

všetkých relevantných skutočností nezistil chyby v evidenčných listoch dôchodkového

poistenia a ich správnosť následne potvrdil a náležitým spôsobom odôvodnil, odporkyňa

bola povinná z ich obsahu pri rozhodovaní o navrhovateľovej dôchodkovej dávke

vychádzať.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,

ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne

predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému

rozhodnutiu.

Ústavný súd poukázaním na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v konaní nastolil a vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že obstojí rozhodnutie

krajského súdu i rozhodnutia správneho orgánu.

Tento záver je založený na aplikácii najmä § 12 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. g) zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a zákona

č. o sociálnom zabezpečení v rozhodujúcom znení, ktoré najvyšší súd

zrozumiteľne vyložil a aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom.

Poukázaním na obsah administratívneho spisu najvyšší súd konštatoval, že skutkové

tvrdenia sťažovateľa uvádzané aj v sťažnosti pred ústavným súdom boli v priebehu konania

vyhodnotené ako neopodstatnené, resp. nepodložené.

Čo sa týka právneho hodnotenia veci, najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil povahu

náhradnej doby a poukázal na rozhodujúcu okolnosť, že náhradná doba plynie v prípade, ak

sa pracujúca osoba nemôže aktívne zúčastňovať na výkone zamestnania, resp. výkon

zamestnania je podstatne obmedzený. Najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, z akého dôvodu

uvedenú podmienku nesplnil. Zaoberal sa takisto námietkami poukazujúcimi na prípad jeho

kolegu, pričom sťažovateľovi ozrejmil skutočnosti podstatné pre rozdielne hodnotenie jeho

veci. Sťažovateľovi bolo najvyšším súdom vysvetlené, že počas odborného školenia bol

riadne zamestnaný aj s prislúchajúcim mzdovým plnením, a preto nevidí dôvod

v zohľadnení doby odborného školenia v rámci trvania zamestnania na dôchodkové účely.

Najvyšší súd považoval zároveň za preukázané, že v spornom období u sťažovateľa nedošlo

k prerušeniu výkonu zamestnania.

Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Záver všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za nesúladný so zisteným

skutkovým stavom. Zohľadniac dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je založené na takom výklade aplikovaných

ustanovení predpisov, ktoré by poprelo ich účel a zmysel. Ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

rozhodnutia najvyššieho súdu a zároveň nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup

a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu v súlade s právomocami ústavného súdu ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti

(zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2017