Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 732/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Petrom

Škultétym, Heydukova 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany

č. k. -48 z 10. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola najskôr

10. júla 2017 mailom a následne 19. júla 2017 aj v listinnej podobe doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len

„okresná prokuratúra“) č. k. -48 z 10. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením povereného príslušníka Obvodného

oddelenia Policajného zboru Vrbové, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave

(ďalej len „poverený príslušník“) ČVS: ORP-22/VR-TT-2016 z 8. septembra 2016

(ďalej len „uznesenie z 8. septembra 2016“) bolo trestné stíhanie začaté pre prečin ublíženia

na zdraví podľa a s poukazom na

písm. c) podľa postúpené správnemu

orgánu ‒Okresnému úradu Piešťany, odboru všeobecnej a vnútornej správy na prejednanie

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d)

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov, pretože výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nejde o trestný čin, ale

ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho

zástupcu sťažnosť „z dôvodu viacerých flagrantných procesných a vecných pochybení

povereného príslušníka PZSR v predmetnom trestnom konaní...“.

Prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. -26 z 27. októbra

2016 sťažnosti sťažovateľky vyhovela a predmetné uznesenie z 8. septembra 2016 zrušila

s tým, že uložila poverenému príslušníkovi, aby v tejto trestnej veci znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľka uvádza, že príslušná prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom uznesení

uviedla, že „Poverený príslušník PZ doručí a jej splnomocnencovi

uznesenie o pribratí znalca, vyčká na jeho právoplatnosť a následne umožní poškodenej

a jej splnomocnencovi vypočuť znalca v prípade, ak proti jeho osobe nevznesú dôvodné

námietky. Až po takto doplnenom dokazovaní bude možné vo veci zákonne rozhodnúť...“.

Poverený príslušník následne uznesením pod ČVS: ORP-22/VR-TT-2016 z 3. marca

2017 (ďalej len „uznesenie z 3. marca 2017“) „opätovne a z rovnakého dôvodu predmetnú

trestnú vec postúpil príslušnému správnemu orgánu“.

Sťažovateľka proti uzneseniu povereného príslušníka z 3. marca 2017 podala

prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť okrem iného aj z týchto dôvodov:

«V rozpore so základnými zákonnými zásadami trestného konania, ovládanými

vykonávanie dokazovania ako jedného z jeho štádia, zakotvenými v ustanoveniach § 2

ods. 10 ... poverený príslušník PZSR bezdôvodne nevypočul príslušného

znalca (pozn.: a teda ma aj riadne neoboznámil s jeho výpoveďou), a to napriek tomu,

že som na jeho vypočutí trvala a žiadala ho, aby mu boli položené otázky súvisiace najmä

s obsahom mojej sťažnosti, zo dňa 10.10.2016 - skutkovými rozpormi s odborným

posúdením (vyjadrením) príslušného znalca v jeho znaleckom posudku (pozn.:

, číslo 14/2016), s ublížením na zdraví poškodenej, vrátane rozsahu

poškodenia jej zdravia, vecného a časového rozsahu obmedzenia v jej obvyklom spôsobe

života, posúdenia jej nároku na náhradu škody a s jej uplatnením v adhéznom konaní,

vrátane špecifikácie bolestného a pod., predovšetkým z dôvodu, že príslušný znalec

nezodpovedal, resp. zodpovedal neúplne všetky otázky v tejto súvislosti.

Bolo zákonnou povinnosťou povereného príslušníka PZSR, ho riadne vypočuť,

resp. vydať mu pokyn na vyhotovenie (vypracovanie) dodatku (doplnenia) jeho znaleckého

posudku, s cieľom (za účelom) odstránenia skutkových rozporov v predmetnom znaleckom

posudku..., ako aj z dôvodu, že zamietol bez akéhokoľvek odôvodnenia moju opakovanú

žiadosť o vedenie jeho výsluchu kontradiktórnym spôsobom ...

Napríklad odborné tvrdenie príslušného znalca, explicitne vyjadrené v jeho

znaleckom posudku, že „... Ak by útok smeroval spredu...bola by s najväčšou

pravdepodobnosťou spadla na zadok a chrbát. Bola by mala pomliaždenie v sedacej oblasti,

oblasti chrbta a záhlavia“, je v rozpore so skutkovým stavom predmetnej trestnej veci,

pretože miesto činu..., na ktorom došlo k môjmu úrazu, tomuto odbornému opisu (tvrdeniu)

príslušného znalca vôbec nezodpovedá. Túto právnu skutočnosť by bolo možné riadne

odborne zodpovedať iba na základe vykonaných kriminalistických metód... Pritom

z odôvodnenia Uznesenia povereného príslušníka PZSR explicitne vyplýva, že je potrebné

vyčerpať všetky dosiahnuteľné dôkazy pre úplné a objektívne zistenie všetkých skutkových

okolností predmetnej trestnej veci...»

Prokurátor okresnej prokuratúry napadnutým uznesením, ktoré bolo sťažovateľke

doručené prostredníctvom právneho zástupcu 9. mája 2017, sťažnosť zamietol ako

nedôvodnú. Sťažovateľka uvádza, že prokurátor okresnej prokuratúry jej sťažnosť zamietol

z dôvodu, že „policajt vyhodnotil vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctva

tak, že bol podaný v dostatočnom rozsahu na rozhodnutie, s čím sa možno stotožniť“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením okresnej prokuratúry bolo

porušené jej základné právo na inú právnu ochranu podľa „z dôvodu

jeho arbitrárnosti, vzhľadom k právnej skutočnosti, že v ňom absentuje splnenie

požiadaviek, ktoré zákon a judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho

súdu pre ľudské práva stanovujú na odôvodnenie rozhodnutia tak, aby bolo naplnené právo

poškodeného na inú právnu ochranu“.

Arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry podľa názoru sťažovateľky

vyplýva z týchto dôvodov:

„- Poverený príslušník PZSR Uznesením 3 (uznesením z 3. marca 2017, pozn.)

rozhodol v rozpore s obsahom Uznesenia 2 (uznesenia okresnej prokuratúry z 27. októbra

2016, pozn.) a teda v rozpore s pokynom príslušnej prokurátorky porušovateľa základného

práva sťažovateľky, v zmysle ktorého až po vypočutí príslušného znalca (pozn.:

) bude možné legitímne rozhodnúť, k čomu však vôbec nedošlo.

- Poverený príslušník PZSR ma pritom podaním, zo dňa 18. 11. 2016 vyzval,

či v predmetnej trestnej veci navrhujem dopočuť príslušného znalca a v prípade ak áno, aby

som sa tiež vyjadrila k otázkam, ku ktorým ho žiadam dopočuť. Oznámením, zo dňa

20. 12. 2016, resp. oznámením, zo dňa 06. 02. 2016 som poverenému príslušníkovi PZSR

písomne oznámila, že trvám na vypočutí príslušného znalca s tým, že som sa tiež vyjadrila

k otázkam, ku ktorým ho žiadam dopočuť.

- Poverený príslušník PZSR však predmetný dôkaz nevykonal, a to napriek tomu,

že neodmietol vykonanie tohto dôkazu. Práve naopak, vyzval ma, či trvám na jeho vykonaní

a teda po mojom opakovanom písomnom oznámení, že na jeho vykonaní trvám, bol povinný

ho vykonať, pretože bolo právne podstatné pre rozhodnutie vo veci, tak ako to

aj konštatovala príslušná prokurátorka porušovateľa základného práva sťažovateľky

v obsahu Uznesenia 2. Flagrantné pochybenie povereného príslušníka PZSR spočíva

aj v tom, že v obsahu Uznesenia 3 absentuje akékoľvek zdôvodnenie nevykonania

predmetného dôkazu z jeho strany...

- Príslušný prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany... rozhodol v rozpore

s obsahom odôvodnenia Uznesenia 2, ktorým bolo zrušené Uznesenie 1. Podľa jeho právnej

argumentácie v tejto súvislosti, uvedenej v odôvodnení Uznesenia 4 (pozn.: napadnutého

uznesenia), predmetný vypracovaný znalecký posudok bol podaný v dostatočnom rozsahu

na rozhodnutie, čo je však úplne zjavne v logickom a právnom rozpore s odôvodnením

Uznesenia 2. Príslušný prokurátor porušovateľa základného práva sťažovateľky však

rovnako ako poverený príslušník PZSR nijako neodôvodnil nevykonanie tohto dôkazu

(pozn.: vypočutie príslušného znalca), ale iba stroho konštatoval jeho nevykonanie

v odôvodnení napadnutého uznesenia (pozn.: Uznesenie 4).

- V predmetnej trestnej veci neboli splnené (naplnené) moje legitímne očakávania

ako poškodenej spáchaním trestného činu na mojej osobe, a to pri vykonaní dokazovania

v prípravnom konaní - v tomto štádiu trestného konania. Garancia čitateľnosti správania

sa orgánov verejnej moci... pred ich nepredvídateľným mocenským zásahom do mojej

právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku som sa spoliehala ..., vyplýva

z vyššie uvedených právnych skutočností a dôvodov, a to najmä zo „správania sa“

porušovateľa základného práva sťažovateľky a povereného príslušníka PZSR

pri ich doterajšom postupe a rozhodovaní v rámci vykonávania dokazovania v predmetnom

trestnom konaní až do časového momentu ich neočakávaného a nepredvídateľného

postupu a rozhodnutia v tomto trestnom konaní (pozn.: viď odôvodnenie Uznesenia 3

a Uznesenia 4)...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresná prokuratúra Piešťany uznesením, zo dňa 10. apríla 2017, spis. zn.:

-48, porušila základné právo ,

narodenej dňa , trvale bytom , štátnej

občianky Slovenskej republiky, na inú právnu ochranu, podľa Článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany, zo dňa 10. apríla 2017,

spis. zn.: -48, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresná prokuratúra Piešťany je povinná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia právneho zástupcu sťažovateľky vo výške 374,81 €..., na účet právneho

zástupcu sťažovateľky JUDr. Petra Škultétyho, advokáta, Heydukova 3, P. O. BOX 302,

814 99 Bratislava... do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľkou namietané porušenie

jej základného práva na inú právnu ochranu podľa napadnutým

uznesením okresnej prokuratúry. Sťažovateľka porušenie označeného práva odôvodňuje

tým, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry je nedostatočne odôvodnené, a teda

arbitrárne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Cieľom právomoci ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti

( ) nie je primárne preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej

moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane

základných práv a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní

zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní

pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ).

Napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ktorým prokurátor „Podľa ustanovenia

písmeno c) sťažnosť poškodenej , podanej

prostredníctvom splnomocneného zástupcu JUDr. Petra Škultétyho, podanú proti

uzneseniu povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ Vrbové zo dňa 03. 03. 2017,

ČVS: ORP-22/VR-TT-2016, ktorým bola vec v zmysle odsek

postúpená na prejednanie priestupku, ako nedôvodnú“, zamietol.

Okresná prokuratúra po preskúmaní zamietnutia sťažnosti sťažovateľky založila

svoje odôvodnenie predovšetkým na týchto skutočnostiach a argumentoch:

«Na základe vyhodnotenia vyššie uvedených skutočností uvádzaných poškodenou

ako aj zabezpečených listinných dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnom súhrne je možné

konštatovať, že neboli zistené skutočnosti preukazujúce naplnenie znakov skutkovej podstaty

prečinu ublíženia na zdraví podľa , písmeno a)

s poukazom na písmeno c) , teda že by niekto inému

úmyselne ublížil na zdraví a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe.

Trestným činom je podľa protiprávny čin, ktorého znaky

sú uvedené v , ak tento zákon neustanovuje inak. Definícia zakotvená v

vyjadruje tzv. formálne chápanie trestného činu, ktoré patrí medzi

základné pojmy slovenského trestného práva a zároveň obsahuje vo svojom vyjadrení

aj niektoré pojmové znaky trestného činu. Pojem “znaky uvedené v zákone” zahŕňa

predovšetkým znaky typové, t. j. znaky, ktoré sú obsiahnuté v skutkovej podstate trestného

činu uvedenej v osobitnej časti .

Na naplnenie skutkovej podstaty horeuvedeného prečinu musia byť naplnené súčasne

všetky znaky súčasne, inak nie je možné hovoriť o trestnom čine. Objektívna stránka

predstavuje určité konanie, resp. opomenutie páchateľa, ktoré je nebezpečné

pre spoločnosť, a ktorým je spôsobovaný na objekte trestného činu následok. Medzi

konaním a následkom musí byť vzájomná súvislosť a spojitosť.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie objektívnej stránky, teda

konanie osoby, ktorá by inému úmyselne ublížila na zdraví a čin spáchala na chránenej

osobe - blízkej osobe. Skutočnosť, či poškodená spadla na chodbe rodinného domu sama

alebo to bolo v dôsledku konania sa nepodarilo, napriek vykonanému

dokazovaniu, objasniť. Podotýkam, že poškodenej boli pádom spôsobené ľahké zranenia,

ktoré si podľa znaleckého posudku z odboru zdravotníctva vyžiadali sťaženie obvyklého

spôsobu života po dobu kratšiu, ako má na mysli ustanovenie §123 odsek 2 Trestného

zákona.

Princíp „ultima ratio“ umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť

prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, obchodných vzťahov

a napĺňajú len zdanlivo formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu od skutočnej

trestnej činnosti. Trestno-právna ochrana má nastúpiť až tam, kde nepostačí ochrana

poskytovaná inými odvetviami práva a trestné právo má nastúpiť tam, kde sú iné

prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané.

Zároveň je možné konštatovať, že s poukazom na spôsob vykonania činu a jeho

následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa nie

je možné konanie posúdiť ako prečin v zmysle , nakoľko závažnosť

spáchaného činu je nepatrná.

Vyhodnotením vyššie uvedených zabezpečených dôkazov samostatne ako

aj vo vzájomnom súvise možno konštatovať, že rozhodnutie o postúpení veci bolo zákonné

a dôvodné. Policajt odôvodnil svoje rozhodnutie a uviedol úvahy, ktorými sa spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov ako aj právne úvahy, na základe ktorých posudzoval

dokázané skutočnosti. Predmetné uznesenie teda nie je v rozpore s § 176 odsek 2 Trestného

poriadku.»

K námietke „hrubého procesného pochybenia“ z dôvodu nepribratia znalca

do konania navrhovaného poškodenou sa v odôvodnení okrem iného konštatuje, že

«Policajt sa v rámci prípravného konania vysporiadal s návrhom na doplnenie dokazovania

a písomne o tomto uvedomil poškodenú a splnomocnenca. Svoje rozhodnutie o nepribratí

navrhovaného znalca zdôvodnil tým, že takýto návrh nepovažoval za dôvodný. Podotýkam,

že aj z ustanovenia nevyplýva policajtovi povinnosť podrobne

odôvodniť zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania. Čo sa týka skutočnosti, že policajt

nepredložil prokurátorovi na preskúmanie postupu návrh na pribratie znalca, ktorému

nevyhovel uvádzam, že nakoľko nešlo o žiadosť o preskúmanie postupu policajta ale o

návrh na doplnenie dokazovania, nebol dôvod na jeho predloženie prokurátorovi v zmysle §

210 . Zároveň však uvádzam, že postup policajta v časti priberania

znalca do konania bol už prokurátorom preskúmavaný a upravený. Pokiaľ splnomocnenec

namietal, že policajt nepravdivo zamietol jeho návrh zo dňa 03.03.2017 ako neodôvodnený,

hoci on ho riadne odôvodnil, tak uvádzam, že návrh bol policajtom zamietnutý

ako „neodôvodnený“, avšak vo význame slova, že na taký návrh nie je dôvod a nie, že návrh

nebol zo strany splnomocnenca odôvodnený, čo malo za následok jeho zamietnutie. Je teda

možné konštatovať, že policajt mohol v rámci upovedomenia splnomocnenca použiť

gramaticky vhodnejšie slovo „nedôvodný“.

K námietke, že policajt nerozhodol o jeho návrhu na vypracovanie znaleckého

posudku na zistenie vierohodnosti poškodenej, resp. jej manžela uvádzam, že do trestného

konania bo pribratý znalec na skúmanie vierohodnosti svedka

ako aj poškodenej , avšak po vyhodnotení zabezpečených dôkazov, najmä

záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctva k vzniknutým zraneniam a mechanizmu

ich vzniku, policajt rozhodol, že takýto dôkaz je nadbytočný, nakoľko zadovážené dôkazy

poskytujú spoľahlivý podklad na rozhodnutie vo veci.».

K tvrdeniu, že „policajt nerozhodol o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní,

kedy policajt bol povinný odkázať poškodenú na civilné sporové konanie“, sa v odôvodnení

okrem iného uvádza:

„Čo sa týka tvrdenia, že policajt nerozhodol o nároku na náhradu škody v adhéznom

konaní, kedy policajt bol povinný odkázať poškodenú na civilné sporové konanie uvádzam

nasledovné:

Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia

vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v

akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný

čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 odsek 1, uloží mu spravidla v rozsudku,

aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni

zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu

alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku

rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej

škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda

nebola dosiaľ uhradená.

Z komentára k horeuvedenému ustanoveniu vyplýva, že toto

ustanovenie umožňuje poškodenému, aby už v rámci trestného konania, v medziach

tzv. adhézneho konania, dosiahol prisúdenie nároku na náhradu škody. Povinnosť nahradiť

škodu alebo jej neuhradenú časť môže súd uložiť len v odsudzujúcom rozsudku,

ak to poškodený navrhol, a ak obžalovaný poškodenému spôsobil škodu práve trestným

činom, zo spáchania ktorého ho uznal súd vinným.

Z vyššie uvedených ustanovení je teda zrejmé, že o nároku na náhradu škody

je oprávnený rozhodnúť súd v odsudzujúcom rozsudku a nie policajt v rámci rozhodnutia

o postúpení veci na prejednanie priestupku. Podotýkam, že rozhodnutie policajta

o postúpení veci nemôže byť prekážkou na uplatnenie si svojich práv v rámci civilného

konania.“

K námietke, že splnomocnencovi poškodenej bolo odopreté právo byť pri výsluchu

znalca a klásť mu otázky, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. septembra 2011 sa v odôvodnení uvádza, že poukazovanie

na toto rozhodnutie „nie je správne, keďže ho nemožno aplikovať v predmetnej veci

uvádzam nasledovné:

Podľa splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo

poškodeného je oprávnený robiť za zúčastnenú osobu alebo poškodeného návrhy

na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť

sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť zúčastnená osoba alebo poškodený.

Splnomocnenec poškodeného má právo uplatňovať konkrétne návrhy na účely uzavretia

zmieru alebo dohody s obvineným o náhrade škody; tieto návrhy môže uplatňovať

aj prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.

Je teda zrejmé, že hoci sa predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vzťahuje na výsluch svedka a nie znalca, je možné a dôvodné ho aplikovať

aj v prípade namietanom splnomocnencom poškodenej. Opätovne poukazujem

na ustanovenie , v rámci ktorého sú uvedené oprávnenia

poškodenej osoby vo vzťahu k trestnému konaniu. Na rozdiel od ustanovenia § 34 odsek 1

, v rámci ktorého má osoba s procesným postavením obvineného právo,

aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania, nemá poškodený

v rámci prípravného konania (a rovnako tak jeho splnomocnený zástupca) takéto

oprávnenie.

Najvyšší súd SR navyše v rámci rozhodnutia zo dňa 20. 09. 2011, sp. zn.

dospel k záveru, že prítomnosť splnomocnenca poškodeného pri výsluchoch

svedkov v prípravnom konaní v rozpore s ustanoveniami je aktívnym

zasahovaním pri vykonávaní týchto dôkazov a tým dôjde k závažnému porušeniu práv

obvineného, čím by boli tieto dôkazy vykonané v rozpore so zákonom a pri rozhodovaní

vo veci by nebolo možné na ne prihliadať.“.

K tvrdeniu, že „znalec v rámci znaleckého posudku nezodpovedal všetky položené

otázky, resp. na ne odpovedal neúplne a teda policajt ho mal dopočuť uvádzam, že policajt

vyhodnotil vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctva tak, že bol podaný

v dostatočnom rozsahu na rozhodnutie, s čím sa možno stotožniť.“.

Námietka, že policajt sa v rámci rozhodnutia vôbec nevysporiadal s otázkou

naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, je v odôvodnení

uzavretá po analýze znakov skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví:

„... po vyhodnotení zabezpečených dôkazov, ich vyhodnotení jednotlivo ako aj

vo vzájomnom súhrne možno konštatovať, že zranenia, ktoré utrpela poškodená

a s tým súvisiace jej obmedzenie na obvyklom spôsobe života nevykazuje znaky

prečinu ublíženia na zdraví podľa , písmeno a)

s poukazom na písmeno c) .“

Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo v predmetnej trestnej veci k porušeniu

sťažovateľkou označeného základného práva podľa vychádzal z obsahu

napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry a zároveň prihliadal aj na obsah sťažnosti,

ktorú sťažovateľka podala proti uzneseniu povereného príslušníka z 3. marca 2017 a ktorú

zároveň doručila ústavnému súdu v prílohe jej sťažnosti. Z obsahu napadnutého uznesenia

okresnej prokuratúry vyplýva, že prokurátor v napadnutom konaní po preskúmaní

doterajšieho postupu orgánov činných v trestnom konaní, vykonaného dokazovania

a argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že neboli zistené skutočnosti preukazujúce

naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2

písm. a) s poukazom na .

V nasledujúcej časti uznesenia prokurátor po poukázaní na príslušne na vec sa vťahujúce

ustanovenia a vyčerpávajúcim spôsobom objasnil,

prečo považoval rozhodnutie o postúpení veci za zákonné a dôvodné. Vychádzajúc

z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry možno konštatovať, že

prokurátor okresnej prokuratúry konal v medziach svojej právomoci a primeraným

a v okolnostiach konkrétnej veci postačujúcim spôsobom reagoval na jednotlivé námietky

sťažovateľky, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie predmetnej veci, a následne

svoje závery aj podrobne odôvodnil, opierajúc sa o skutkové zistenia, ktoré vyplynuli

z vykonaného dokazovania. Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnuté uznesenie

okresnej prokuratúry je dostatočne odôvodnené, a teda ho možno považovať aj za ústavne

udržateľné a akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom okresnej prokuratúry vyjadreným

v napadnutom uznesení, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane

pripomína, že do obsahu základného práva podľa nepatrí právo

účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo

na úspech v konaní. Obsahom základného podľa nie je ani záruka,

že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Napokon ústavný súd tiež poznamenáva, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom

prípade po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol

predmetom trestného oznámenia sťažovateľky, nemohli porušiť jej zákonom ani

chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to,

aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných

v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,

nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,

prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľka

ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to,

aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

okresnej prokuratúry a obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľky podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017