Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 732/2017
PDF · 270.06 KB
No categories available
II. ÚS 732/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Petrom
Škultétym, Heydukova 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany
č. k. Pv 93/16/2204-48 z 10. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola najskôr
10. júla 2017 mailom a následne 19. júla 2017 aj v listinnej podobe doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len
„okresná prokuratúra“) č. k. Pv 93/16/2204-48 z 10. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresnej prokuratúry“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením povereného príslušníka Obvodného
oddelenia Policajného zboru Vrbové, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave
(ďalej len „poverený príslušník“) ČVS: ORP-22/VR-TT-2016 z 8. septembra 2016
(ďalej len „uznesenie z 8. septembra 2016“) bolo trestné stíhanie začaté pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku postúpené správnemu
orgánu ‒Okresnému úradu Piešťany, odboru všeobecnej a vnútornej správy na prejednanie
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d)
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov, pretože výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nejde o trestný čin, ale
ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho
zástupcu sťažnosť „z dôvodu viacerých flagrantných procesných a vecných pochybení
povereného príslušníka PZSR v predmetnom trestnom konaní...“.
Prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. Pv 93/16/2204-26 z 27. októbra
2016 sťažnosti sťažovateľky vyhovela a predmetné uznesenie z 8. septembra 2016 zrušila
s tým, že uložila poverenému príslušníkovi, aby v tejto trestnej veci znovu konal a rozhodol.
Sťažovateľka uvádza, že príslušná prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom uznesení
uviedla, že „Poverený príslušník PZ doručí a jej splnomocnencovi
uznesenie o pribratí znalca, vyčká na jeho právoplatnosť a následne umožní poškodenej
a jej splnomocnencovi vypočuť znalca v prípade, ak proti jeho osobe nevznesú dôvodné
námietky. Až po takto doplnenom dokazovaní bude možné vo veci zákonne rozhodnúť...“.
Poverený príslušník následne uznesením pod ČVS: ORP-22/VR-TT-2016 z 3. marca
2017 (ďalej len „uznesenie z 3. marca 2017“) „opätovne a z rovnakého dôvodu predmetnú
trestnú vec postúpil príslušnému správnemu orgánu“.
Sťažovateľka proti uzneseniu povereného príslušníka z 3. marca 2017 podala
prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť okrem iného aj z týchto dôvodov:
«V rozpore so základnými zákonnými zásadami trestného konania, ovládanými
vykonávanie dokazovania ako jedného z jeho štádia, zakotvenými v ustanoveniach § 2
ods. 10 Trestného poriadku... poverený príslušník PZSR bezdôvodne nevypočul príslušného
znalca (pozn.: a teda ma aj riadne neoboznámil s jeho výpoveďou), a to napriek tomu,
že som na jeho vypočutí trvala a žiadala ho, aby mu boli položené otázky súvisiace najmä
s obsahom mojej sťažnosti, zo dňa 10.10.2016 - skutkovými rozpormi s odborným
posúdením (vyjadrením) príslušného znalca v jeho znaleckom posudku (pozn.:
, číslo 14/2016), s ublížením na zdraví poškodenej, vrátane rozsahu
poškodenia jej zdravia, vecného a časového rozsahu obmedzenia v jej obvyklom spôsobe
života, posúdenia jej nároku na náhradu škody a s jej uplatnením v adhéznom konaní,
vrátane špecifikácie bolestného a pod., predovšetkým z dôvodu, že príslušný znalec
nezodpovedal, resp. zodpovedal neúplne všetky otázky v tejto súvislosti.
Bolo zákonnou povinnosťou povereného príslušníka PZSR, ho riadne vypočuť,
resp. vydať mu pokyn na vyhotovenie (vypracovanie) dodatku (doplnenia) jeho znaleckého
posudku, s cieľom (za účelom) odstránenia skutkových rozporov v predmetnom znaleckom
posudku..., ako aj z dôvodu, že zamietol bez akéhokoľvek odôvodnenia moju opakovanú
žiadosť o vedenie jeho výsluchu kontradiktórnym spôsobom ...
Napríklad odborné tvrdenie príslušného znalca, explicitne vyjadrené v jeho
znaleckom posudku, že „... Ak by útok smeroval spredu...bola by s najväčšou
pravdepodobnosťou spadla na zadok a chrbát. Bola by mala pomliaždenie v sedacej oblasti,
oblasti chrbta a záhlavia“, je v rozpore so skutkovým stavom predmetnej trestnej veci,
pretože miesto činu..., na ktorom došlo k môjmu úrazu, tomuto odbornému opisu (tvrdeniu)
príslušného znalca vôbec nezodpovedá. Túto právnu skutočnosť by bolo možné riadne
odborne zodpovedať iba na základe vykonaných kriminalistických metód... Pritom
z odôvodnenia Uznesenia povereného príslušníka PZSR explicitne vyplýva, že je potrebné
vyčerpať všetky dosiahnuteľné dôkazy pre úplné a objektívne zistenie všetkých skutkových
okolností predmetnej trestnej veci...»
Prokurátor okresnej prokuratúry napadnutým uznesením, ktoré bolo sťažovateľke
doručené prostredníctvom právneho zástupcu 9. mája 2017, sťažnosť zamietol ako
nedôvodnú. Sťažovateľka uvádza, že prokurátor okresnej prokuratúry jej sťažnosť zamietol
z dôvodu, že „policajt vyhodnotil vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctva
tak, že bol podaný v dostatočnom rozsahu na rozhodnutie, s čím sa možno stotožniť“.
Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením okresnej prokuratúry bolo
porušené jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „z dôvodu
jeho arbitrárnosti, vzhľadom k právnej skutočnosti, že v ňom absentuje splnenie
požiadaviek, ktoré zákon a judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho
súdu pre ľudské práva stanovujú na odôvodnenie rozhodnutia tak, aby bolo naplnené právo
poškodeného na inú právnu ochranu“.
Arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry podľa názoru sťažovateľky
vyplýva z týchto dôvodov:
„- Poverený príslušník PZSR Uznesením 3 (uznesením z 3. marca 2017, pozn.)
rozhodol v rozpore s obsahom Uznesenia 2 (uznesenia okresnej prokuratúry z 27. októbra
2016, pozn.) a teda v rozpore s pokynom príslušnej prokurátorky porušovateľa základného
práva sťažovateľky, v zmysle ktorého až po vypočutí príslušného znalca (pozn.:
) bude možné legitímne rozhodnúť, k čomu však vôbec nedošlo.
- Poverený príslušník PZSR ma pritom podaním, zo dňa 18. 11. 2016 vyzval,
či v predmetnej trestnej veci navrhujem dopočuť príslušného znalca a v prípade ak áno, aby
som sa tiež vyjadrila k otázkam, ku ktorým ho žiadam dopočuť. Oznámením, zo dňa
20. 12. 2016, resp. oznámením, zo dňa 06. 02. 2016 som poverenému príslušníkovi PZSR
písomne oznámila, že trvám na vypočutí príslušného znalca s tým, že som sa tiež vyjadrila
k otázkam, ku ktorým ho žiadam dopočuť.
- Poverený príslušník PZSR však predmetný dôkaz nevykonal, a to napriek tomu,
že neodmietol vykonanie tohto dôkazu. Práve naopak, vyzval ma, či trvám na jeho vykonaní
a teda po mojom opakovanom písomnom oznámení, že na jeho vykonaní trvám, bol povinný
ho vykonať, pretože bolo právne podstatné pre rozhodnutie vo veci, tak ako to
aj konštatovala príslušná prokurátorka porušovateľa základného práva sťažovateľky
v obsahu Uznesenia 2. Flagrantné pochybenie povereného príslušníka PZSR spočíva
aj v tom, že v obsahu Uznesenia 3 absentuje akékoľvek zdôvodnenie nevykonania
predmetného dôkazu z jeho strany...
- Príslušný prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany... rozhodol v rozpore
s obsahom odôvodnenia Uznesenia 2, ktorým bolo zrušené Uznesenie 1. Podľa jeho právnej
argumentácie v tejto súvislosti, uvedenej v odôvodnení Uznesenia 4 (pozn.: napadnutého
uznesenia), predmetný vypracovaný znalecký posudok bol podaný v dostatočnom rozsahu
na rozhodnutie, čo je však úplne zjavne v logickom a právnom rozpore s odôvodnením
Uznesenia 2. Príslušný prokurátor porušovateľa základného práva sťažovateľky však
rovnako ako poverený príslušník PZSR nijako neodôvodnil nevykonanie tohto dôkazu
(pozn.: vypočutie príslušného znalca), ale iba stroho konštatoval jeho nevykonanie
v odôvodnení napadnutého uznesenia (pozn.: Uznesenie 4).
- V predmetnej trestnej veci neboli splnené (naplnené) moje legitímne očakávania
ako poškodenej spáchaním trestného činu na mojej osobe, a to pri vykonaní dokazovania
v prípravnom konaní - v tomto štádiu trestného konania. Garancia čitateľnosti správania
sa orgánov verejnej moci... pred ich nepredvídateľným mocenským zásahom do mojej
právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku som sa spoliehala ..., vyplýva
z vyššie uvedených právnych skutočností a dôvodov, a to najmä zo „správania sa“
porušovateľa základného práva sťažovateľky a povereného príslušníka PZSR
pri ich doterajšom postupe a rozhodovaní v rámci vykonávania dokazovania v predmetnom
trestnom konaní až do časového momentu ich neočakávaného a nepredvídateľného
postupu a rozhodnutia v tomto trestnom konaní (pozn.: viď odôvodnenie Uznesenia 3
a Uznesenia 4)...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresná prokuratúra Piešťany uznesením, zo dňa 10. apríla 2017, spis. zn.:
Pv 93/16/2204-48, porušila základné právo ,
narodenej dňa , trvale bytom , štátnej
občianky Slovenskej republiky, na inú právnu ochranu, podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany, zo dňa 10. apríla 2017,
spis. zn.: Pv 93/16/2204-48, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Okresná prokuratúra Piešťany je povinná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia právneho zástupcu sťažovateľky vo výške 374,81 €..., na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. Petra Škultétyho, advokáta, Heydukova 3, P. O. BOX 302,
814 99 Bratislava... do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľkou namietané porušenie
jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry. Sťažovateľka porušenie označeného práva odôvodňuje
tým, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry je nedostatočne odôvodnené, a teda
arbitrárne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Cieľom právomoci ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nie je primárne preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej
moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane
základných práv a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní
zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní
pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ktorým prokurátor „Podľa ustanovenia
§ 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku sťažnosť poškodenej , podanej
prostredníctvom splnomocneného zástupcu JUDr. Petra Škultétyho, podanú proti
uzneseniu povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ Vrbové zo dňa 03. 03. 2017,
ČVS: ORP-22/VR-TT-2016, ktorým bola vec v zmysle § 214 odsek Trestného poriadku
postúpená na prejednanie priestupku, ako nedôvodnú“, zamietol.
Okresná prokuratúra po preskúmaní zamietnutia sťažnosti sťažovateľky založila
svoje odôvodnenie predovšetkým na týchto skutočnostiach a argumentoch:
«Na základe vyhodnotenia vyššie uvedených skutočností uvádzaných poškodenou
ako aj zabezpečených listinných dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnom súhrne je možné
konštatovať, že neboli zistené skutočnosti preukazujúce naplnenie znakov skutkovej podstaty
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, teda že by niekto inému
úmyselne ublížil na zdraví a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe.
Trestným činom je podľa § 8 Trestného zákona protiprávny čin, ktorého znaky
sú uvedené v Trestnom zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Definícia zakotvená v § 8
Trestného zákona vyjadruje tzv. formálne chápanie trestného činu, ktoré patrí medzi
základné pojmy slovenského trestného práva a zároveň obsahuje vo svojom vyjadrení
aj niektoré pojmové znaky trestného činu. Pojem “znaky uvedené v zákone” zahŕňa
predovšetkým znaky typové, t. j. znaky, ktoré sú obsiahnuté v skutkovej podstate trestného
činu uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona.
Na naplnenie skutkovej podstaty horeuvedeného prečinu musia byť naplnené súčasne
všetky znaky súčasne, inak nie je možné hovoriť o trestnom čine. Objektívna stránka
predstavuje určité konanie, resp. opomenutie páchateľa, ktoré je nebezpečné
pre spoločnosť, a ktorým je spôsobovaný na objekte trestného činu následok. Medzi
konaním a následkom musí byť vzájomná súvislosť a spojitosť.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie objektívnej stránky, teda
konanie osoby, ktorá by inému úmyselne ublížila na zdraví a čin spáchala na chránenej
osobe - blízkej osobe. Skutočnosť, či poškodená spadla na chodbe rodinného domu sama
alebo to bolo v dôsledku konania sa nepodarilo, napriek vykonanému
dokazovaniu, objasniť. Podotýkam, že poškodenej boli pádom spôsobené ľahké zranenia,
ktoré si podľa znaleckého posudku z odboru zdravotníctva vyžiadali sťaženie obvyklého
spôsobu života po dobu kratšiu, ako má na mysli ustanovenie §123 odsek 2 Trestného
zákona.
Princíp „ultima ratio“ umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť
prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, obchodných vzťahov
a napĺňajú len zdanlivo formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu od skutočnej
trestnej činnosti. Trestno-právna ochrana má nastúpiť až tam, kde nepostačí ochrana
poskytovaná inými odvetviami práva a trestné právo má nastúpiť tam, kde sú iné
prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané.
Zároveň je možné konštatovať, že s poukazom na spôsob vykonania činu a jeho
následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa nie
je možné konanie posúdiť ako prečin v zmysle § 10 Trestného zákona, nakoľko závažnosť
spáchaného činu je nepatrná.
Vyhodnotením vyššie uvedených zabezpečených dôkazov samostatne ako
aj vo vzájomnom súvise možno konštatovať, že rozhodnutie o postúpení veci bolo zákonné
a dôvodné. Policajt odôvodnil svoje rozhodnutie a uviedol úvahy, ktorými sa spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov ako aj právne úvahy, na základe ktorých posudzoval
dokázané skutočnosti. Predmetné uznesenie teda nie je v rozpore s § 176 odsek 2 Trestného
poriadku.»
K námietke „hrubého procesného pochybenia“ z dôvodu nepribratia znalca
do konania navrhovaného poškodenou sa v odôvodnení okrem iného konštatuje, že
«Policajt sa v rámci prípravného konania vysporiadal s návrhom na doplnenie dokazovania
a písomne o tomto uvedomil poškodenú a splnomocnenca. Svoje rozhodnutie o nepribratí
navrhovaného znalca zdôvodnil tým, že takýto návrh nepovažoval za dôvodný. Podotýkam,
že aj z ustanovenia § 208 Trestného poriadku nevyplýva policajtovi povinnosť podrobne
odôvodniť zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania. Čo sa týka skutočnosti, že policajt
nepredložil prokurátorovi na preskúmanie postupu návrh na pribratie znalca, ktorému
nevyhovel uvádzam, že nakoľko nešlo o žiadosť o preskúmanie postupu policajta ale o
návrh na doplnenie dokazovania, nebol dôvod na jeho predloženie prokurátorovi v zmysle §
210 Trestného poriadku. Zároveň však uvádzam, že postup policajta v časti priberania
znalca do konania bol už prokurátorom preskúmavaný a upravený. Pokiaľ splnomocnenec
namietal, že policajt nepravdivo zamietol jeho návrh zo dňa 03.03.2017 ako neodôvodnený,
hoci on ho riadne odôvodnil, tak uvádzam, že návrh bol policajtom zamietnutý
ako „neodôvodnený“, avšak vo význame slova, že na taký návrh nie je dôvod a nie, že návrh
nebol zo strany splnomocnenca odôvodnený, čo malo za následok jeho zamietnutie. Je teda
možné konštatovať, že policajt mohol v rámci upovedomenia splnomocnenca použiť
gramaticky vhodnejšie slovo „nedôvodný“.
K námietke, že policajt nerozhodol o jeho návrhu na vypracovanie znaleckého
posudku na zistenie vierohodnosti poškodenej, resp. jej manžela uvádzam, že do trestného
konania bo pribratý znalec na skúmanie vierohodnosti svedka
ako aj poškodenej , avšak po vyhodnotení zabezpečených dôkazov, najmä
záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctva k vzniknutým zraneniam a mechanizmu
ich vzniku, policajt rozhodol, že takýto dôkaz je nadbytočný, nakoľko zadovážené dôkazy
poskytujú spoľahlivý podklad na rozhodnutie vo veci.».
K tvrdeniu, že „policajt nerozhodol o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní,
kedy policajt bol povinný odkázať poškodenú na civilné sporové konanie“, sa v odôvodnení
okrem iného uvádza:
„Čo sa týka tvrdenia, že policajt nerozhodol o nároku na náhradu škody v adhéznom
konaní, kedy policajt bol povinný odkázať poškodenú na civilné sporové konanie uvádzam
nasledovné:
Podľa § 46 odsek 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v
akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný
čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 odsek 1, uloží mu spravidla v rozsudku,
aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni
zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu
alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku
rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej
škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda
nebola dosiaľ uhradená.
Z komentára k horeuvedenému ustanoveniu Trestného poriadku vyplýva, že toto
ustanovenie umožňuje poškodenému, aby už v rámci trestného konania, v medziach
tzv. adhézneho konania, dosiahol prisúdenie nároku na náhradu škody. Povinnosť nahradiť
škodu alebo jej neuhradenú časť môže súd uložiť len v odsudzujúcom rozsudku,
ak to poškodený navrhol, a ak obžalovaný poškodenému spôsobil škodu práve trestným
činom, zo spáchania ktorého ho uznal súd vinným.
Z vyššie uvedených ustanovení je teda zrejmé, že o nároku na náhradu škody
je oprávnený rozhodnúť súd v odsudzujúcom rozsudku a nie policajt v rámci rozhodnutia
o postúpení veci na prejednanie priestupku. Podotýkam, že rozhodnutie policajta
o postúpení veci nemôže byť prekážkou na uplatnenie si svojich práv v rámci civilného
konania.“
K námietke, že splnomocnencovi poškodenej bolo odopreté právo byť pri výsluchu
znalca a klásť mu otázky, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 To 38/2011 z 20. septembra 2011 sa v odôvodnení uvádza, že poukazovanie
na toto rozhodnutie „nie je správne, keďže ho nemožno aplikovať v predmetnej veci
uvádzam nasledovné:
Podľa § 54 odsek 1 Trestného poriadku splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo
poškodeného je oprávnený robiť za zúčastnenú osobu alebo poškodeného návrhy
na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť
sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť zúčastnená osoba alebo poškodený.
Splnomocnenec poškodeného má právo uplatňovať konkrétne návrhy na účely uzavretia
zmieru alebo dohody s obvineným o náhrade škody; tieto návrhy môže uplatňovať
aj prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.
Je teda zrejmé, že hoci sa predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vzťahuje na výsluch svedka a nie znalca, je možné a dôvodné ho aplikovať
aj v prípade namietanom splnomocnencom poškodenej. Opätovne poukazujem
na ustanovenie § 46 odsek 1 Trestného poriadku, v rámci ktorého sú uvedené oprávnenia
poškodenej osoby vo vzťahu k trestnému konaniu. Na rozdiel od ustanovenia § 34 odsek 1
Trestného poriadku, v rámci ktorého má osoba s procesným postavením obvineného právo,
aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania, nemá poškodený
v rámci prípravného konania (a rovnako tak jeho splnomocnený zástupca) takéto
oprávnenie.
Najvyšší súd SR navyše v rámci rozhodnutia zo dňa 20. 09. 2011, sp. zn.
4 Tdo 38/2011 dospel k záveru, že prítomnosť splnomocnenca poškodeného pri výsluchoch
svedkov v prípravnom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku je aktívnym
zasahovaním pri vykonávaní týchto dôkazov a tým dôjde k závažnému porušeniu práv
obvineného, čím by boli tieto dôkazy vykonané v rozpore so zákonom a pri rozhodovaní
vo veci by nebolo možné na ne prihliadať.“.
K tvrdeniu, že „znalec v rámci znaleckého posudku nezodpovedal všetky položené
otázky, resp. na ne odpovedal neúplne a teda policajt ho mal dopočuť uvádzam, že policajt
vyhodnotil vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctva tak, že bol podaný
v dostatočnom rozsahu na rozhodnutie, s čím sa možno stotožniť.“.
Námietka, že policajt sa v rámci rozhodnutia vôbec nevysporiadal s otázkou
naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, je v odôvodnení
uzavretá po analýze znakov skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví:
„... po vyhodnotení zabezpečených dôkazov, ich vyhodnotení jednotlivo ako aj
vo vzájomnom súhrne možno konštatovať, že zranenia, ktoré utrpela poškodená
a s tým súvisiace jej obmedzenie na obvyklom spôsobe života nevykazuje znaky
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona.“
Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo v predmetnej trestnej veci k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vychádzal z obsahu
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry a zároveň prihliadal aj na obsah sťažnosti,
ktorú sťažovateľka podala proti uzneseniu povereného príslušníka z 3. marca 2017 a ktorú
zároveň doručila ústavnému súdu v prílohe jej sťažnosti. Z obsahu napadnutého uznesenia
okresnej prokuratúry vyplýva, že prokurátor v napadnutom konaní po preskúmaní
doterajšieho postupu orgánov činných v trestnom konaní, vykonaného dokazovania
a argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že neboli zistené skutočnosti preukazujúce
naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.
V nasledujúcej časti uznesenia prokurátor po poukázaní na príslušne na vec sa vťahujúce
ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku vyčerpávajúcim spôsobom objasnil,
prečo považoval rozhodnutie o postúpení veci za zákonné a dôvodné. Vychádzajúc
z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry možno konštatovať, že
prokurátor okresnej prokuratúry konal v medziach svojej právomoci a primeraným
a v okolnostiach konkrétnej veci postačujúcim spôsobom reagoval na jednotlivé námietky
sťažovateľky, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie predmetnej veci, a následne
svoje závery aj podrobne odôvodnil, opierajúc sa o skutkové zistenia, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania. Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnuté uznesenie
okresnej prokuratúry je dostatočne odôvodnené, a teda ho možno považovať aj za ústavne
udržateľné a akceptovateľné.
Pokiaľ sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom okresnej prokuratúry vyjadreným
v napadnutom uznesení, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane
pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo
účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo
na úspech v konaní. Obsahom základného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka,
že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Napokon ústavný súd tiež poznamenáva, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom
prípade po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol
predmetom trestného oznámenia sťažovateľky, nemohli porušiť jej zákonom ani ústavou
chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to,
aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných
v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,
nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,
prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľka
ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to,
aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
okresnej prokuratúry a obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd
preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017