Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 28/2018
PDF · 129.88 KB
No categories available
III. ÚS 28/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Green Art a. s., Hradská 60/A,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obdo 7/2017 a jeho uznesením z 27. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Green Art a. s. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Green Art a. s., Hradská 60/A, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obdo 7/2017 a jeho uznesením z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II rozhodol
rozsudkom zo 17. februára 2015 v konaní sp. zn. 42 Cb 167/2014, ktorým zaviazal
sťažovateľku na zaplatenie sumy 23 657,34 € s príslušenstvom. Proti označenému rozsudku
sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) tak, že ho uznesením sp. zn. 2 Cob 101/2015 z 27. januára 2016 odmietol.
Sťažovateľka proti označenému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie 21. marca
2016, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že jej dovolaniu
vyhovel, dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že „Okresný súd Trnava uznesením zo dňa
16.6.2016, sp. zn. 36R/2/2016 začal reštrukturalizačné konanie sťažovateľa. Následne dňa
1.7.2016 Krajský súd Trnava uznesením sp. zn. 36R/2/2016 povolil reštrukturalizáciu
sťažovateľa... Dňa 13.01.2017 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené uznesenie Okresného
súdu Trnava, ktorým tento súd potvrdil reštrukturalizačný plán žalovaného a
reštrukturalizáciu žalovaného skončil.“. Sťažovateľka s poukazom na uvedené namieta, že
najvyšší súd pochybil, keď po skončení reštrukturalizácie vydal napadnuté uznesenie,
pretože „zverejnením uznesenia o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku
zanikajú účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené
podľa § 118 ods. 4“ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka je preto
presvedčená o tom, že postupom najvyššieho súdu v označenom dovolacom konaní a jeho
napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej označeného základného práva na súdnu
ochranu.
4. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka v závere svojej
sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obdo 7/2017 a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie zruší a vec
vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd zistil, že krajský súd po vrátení veci dovolacím súdom rozhodol
uznesením sp. zn. 2 Cob 163/2017 zo 6. septembra 2017, ktorým zrušil rozsudok Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 42 Cb 167/2014 z 20. januára 2015. V odôvodnení svojho
označeného uznesenia konštatoval skutočnosti uvádzané sťažovateľkou, a to, že prebehlo
reštrukturalizačné konanie sťažovateľky, preto ex lege došlo k zastaveniu konania
13. januára 2017. Zároveň konštatoval, že k zastaveniu konania došlo po rozhodnutí súdom
prvej inštancie a zastavenie sa týka celého konania. Odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil, pretože bol toho názoru, že takýto postup je v súlade s čl. 4 Civilného sporového
poriadku a zodpovedá rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov. Označené uznesenie
krajského súdu uznesením sp. zn. 2 Cob 163/2017 zo 6. septembra 2017 bolo doručené
právnemu zástupcovi sťažovateľky 31. októbra 2017 a nadobudlo právoplatnosť
6. novembra 2017.
9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (účinnom
do 30. júna 2016, m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Rovnako v súlade
so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd poukazuje na to, že základné právo
na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
10. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť
zmena alebo náprava prípadného, či už namietaného alebo skutočného pochybenia
všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či
konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného
hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho
kompetencie a vo svojich dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola
mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní
(obdobne IV. ÚS 233/2011).
11. Ústavný súd s poukazom na zistenia uvedené v bode 8 tohto rozhodnutia
konštatuje, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 2 Cob 163/2017 zo 6. septembra 2017
odstránil pochybenie najvyššieho súdu ešte pred podaním tejto sťažnosti, pričom v čase
rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky je jej vec právoplatne skončená.
12. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Keďže samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo
k nenapraviteľnému zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a namietané pochybenie najvyššieho súdu bolo napravené
uznesením krajského súdu, pričom vec sťažovateľky je v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončená, ústavný súd jej sťažnosť odmietol v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
14. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2018