Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 119/2018
PDF · 284.57 KB
No categories available
II. ÚS 119/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
Poľská republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátska
kancelária, J. M. Geromettu 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 7
ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 23/2015 z 25. mája 2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 21 Scud 17/2014 z 28. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 23/2015 z 25. mája 2017
(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Scud 17/2014 z 28. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. septembra
2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca (ďalej
len „pobočka“) č. 45781-1/2013-CA z 27. septembra 2013 bolo vyslovené, že sťažovateľovi
nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o. (ďalej len
„zamestnávateľ“), v čase od 1. februára 2012 do 20. marca 2013 podľa slovenskej
legislatívy.
2.1 Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 17436-
2/2014-BA zo 16. januára 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie
pobočky bolo potvrdené. V odvolaní podanom proti rozhodnutiu pobočky sťažovateľ
namietal hlavne nesprávnu aplikáciu čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2014 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo
16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“), ako aj spochybňovanie pracovnej
zmluvy.
2.2 Rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Scud 17/2014-70 z 28. januára 2015 bola
zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia ústredia. Podľa právneho názoru
krajského súdu aplikovať základné nariadenie a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3,
ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009
(ďalej len „vykonávacie nariadenie“) je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť
zamestnanca, ako aj samostatnú zárobkovú činnosť v dvoch členských štátoch.
V posudzovanej veci (podľa krajského súdu) sťažovateľ vykonáva samostatnú zárobkovú
činnosť v Poľsku (čo nebolo v konaní sporné) a z vykonaného dokazovania v správnom
konaní nebolo preukázané, že by sťažovateľ reálne, fakticky vykonával činnosť
zamestnanca u zamestnávateľa, ktorého miesto podnikania, resp. sídlo bolo na území
Slovenska.
2.3 Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 23/2015 z 25. mája 2017 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa konštatovania najvyššieho súdu „odvolací súd
po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s administratívnym
spisom žalovaného správneho orgánu dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že
žalovaný správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy,
pre vydanie rozhodnutia si zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil
správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným
a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba považovať za súladné
so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre
zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa...
Na základe podnetu Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych Sociálna poisťovňa - pobočka
Čadca vykonala u zamestnávateľa žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa REPRUF,
s.r.o., Palárikova 76, Čadca, kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti
jeho zamestnancov, a teda aj žalobcu, na území Slovenskej republiky. Z výsledkov tejto
kontroly nevyplynuli skutkové zistenia preukazujúce skutočný, reálny výkon práce žalobcu
ako zamestnanca uvedenej spoločnosti na území Slovenskej republiky, keď predložené
formálne doklady - pracovná zmluva, registračný list FO, štvrťročná správa o vykonaní
prác opatrené vizitkami firiem záznam Inšpektorátu práce Žilina o inšpekcii práce zo dňa
15.03.2013, potvrdenie o zamestnaní (zápočtový list), nepreukazovali čas a miesto
vykonania prác, ako ani ich rozsah, žalobca a ani jeho zamestnávateľ - účastník konania,
nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý objektívne preukázal skutočné reálne vykonávanie
činnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací
súd tiež za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, že postupu a vydaniu
rozhodnutí sociálnou poisťovňou nepredchádzalo spoločné konanie so Zaklad Ubezpieczeň
Spolecznych, pretože skutkové zistenia práve potvrdzujú, že sociálna poisťovňa v danom
prípade postupovala v úzkej súčinnosti s inštitúciou sociálneho zabezpečenia v Poľskej
republike a na základe vzájomnej spolupráce, pre ktorú nariadenia EÚ nestanovia žiadnu
formu, začala kontrolou preverovať existenciu zamestnávateľa a skutočný výkon práce jeho
zamestnancov - aj žalobcu za účelom uplatnenia správnej aplikácie právnych predpisov
vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu v zmysle základného nariadenia, teda sociálna
poisťovňa v konaní postupovala v súlade s čl. 6 a s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, ktorou namietal
porušenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia. K uvedenej námietke konštatuje, že pre
aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej
úprave základného nariadenia stanovené a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti
zamestnanca na území členského štátu, v danom prípade žalobcu na území Slovenskej
republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne
uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá
žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením
pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc
z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto
vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť.
Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť
reálny.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že sociálna poisťovňa
napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti
rozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom
nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho
nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci nevykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nezistil dostatočne skutkový stav veci, pretože
formálne doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik
pracovného pomeru medzi žalobcom a účastníkom konania, bez akejkoľvek výpovednej
hodnoty o tom, že žalobca ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne
uskutočňoval činnosti podľa pracovnej zmluvy. Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že
na žalobcu resp. jeho zamestnávateľa preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť,
pretože vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1, 6 stanoví osobe vykonávajúcej činnosť
vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho
zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava vykonávacieho nariadenia
ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch,
výkon svojej činnosti preukázať.
Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy čl. 13 ods. 3 základného nariadenia
v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky
požíval status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou
v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by
nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska skutočne aj vykonával
prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredloženie takýchto dôkazov malo
za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení
o výkone zamestnania na Slovensku.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací
súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre
aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh
činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď
nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako
samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to predpokladá
čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané
v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného
nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného
členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).
S poukazom na uvedené vyššie odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu
námietku žalobcu, ktorou namietal porušený čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia.
Sociálna poisťovňa ustálila svoj právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, na základe skutkových zistení, že žalobca nepreukázal výkon činností
zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvodu, že výkon práce žalobcu na území
Slovenska bol zanedbateľný.“.
3. Podľa názoru sťažovateľa otázka, či ako zamestnanec spĺňa predpoklady na
aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z čl. 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska
osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Nie je sporné, že sťažovateľ mal
bydlisko v Poľsku, a preto na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia
Zaklad Ubezpieczen Spolecznych, ktorá (ako to vyplýva z administratívneho spisu ústredia)
určila, že uplatniteľnou legislatívou podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v súlade
s čl. 13 základného nariadenia je slovenská legislatíva. S touto skutočnosťou sa však
najvyšší súd nevysporiadal.
3.1 Na tomto mieste treba podľa sťažovateľa zdôrazniť, že inštitúcia príslušná na
vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte ako určuje základné nariadenie
príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je
okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému
sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by
z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1
vykonávacieho nariadenia sťažovateľ namieta oprávnenie pobočky aj ústredia vydať
rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia sťažovateľa, keďže toto nie je v ich
kompetencii. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že už krajský súd mal zrušiť
rozhodnutie ústredia, keďže toto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani najvyšší súd nepostupoval v medziach zákona a o podanom odvolaní sťažovateľa
rozhodol v rozpore s ním. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu absentuje odkaz
na právne predpisy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Nezaoberá sa právnym
zdôvodnením rozhodnutia a dostatočne sa nezaoberá rozsiahlymi odvolacími námietkami
sťažovateľa, a preto je arbitrárny.
3.2 Všeobecné súdy sa podľa mienky sťažovateľa vôbec nevysporiadali
so záznamom č. 34099-2/2003-CA z 8. marca 2013 o vykonaní kontroly zameranej na
preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorého
súčasťou (ako príloha) je správa o kontrole, hoci podľa názoru sťažovateľa ide o hlavný
podklad pre rozhodnutie pobočky a ústredia. Najvyšší súd tým, že podľa sťažovateľa
zákonným spôsobom nevyhodnotil jediný pobočkou získaný dôkaz týkajúci sa kontroly
zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky za obdobie od 4. januára 2012 do 26. februára 2013, porušil čl. 46 ústavy.
3.3 Sťažovateľ bez ohľadu na už uvedené ďalej uvádza, že k námietke
nekompetentnosti pobočky a ústredia v danej veci rozhodovať, resp. nesprávnemu postupu
najvyššieho súdu v tomto ohľade treba pripomenúť, že v administratívnom konaní môže za
dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému zisteniu a objasneniu skutočného stavu
veci. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského
súdu je podľa presvedčenia sťažovateľa pritom zrejmé, že došlo k akceptovaniu
a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci zo strany pobočky
a ústredia. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľa vyplývajú výhrady
k tomu, že sťažovateľ bol vo vzťahu k zisťovaniu skutočného stavu veci v administratívnom
konaní málo činný a nepredložil dôkazy potrebné na preukázanie jeho argumentácie
(týkajúce sa reálneho výkonu činnosti). Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou
preniesli na sťažovateľa ako účastníka administratívneho konania dôkaznú povinnosť
na preukazovanie okolností dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ s takýmto
ponímaním inštitútu dokazovania v administratívnom konaní a v konaní pred súdom v rámci
správneho súdnictva v žiadnom prípade nesúhlasí. Podľa sťažovateľa je neakceptovateľné
a nespravodlivé, aby bol nad rámec „súčinnosti“ povinný v administratívnom konaní
čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy a už vôbec nie
v konaní pred súdom v rámci správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade
skutočného stavu zisteného v administratívnom konaní. Z napadnutých rozsudkov krajského
súdu a najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľa vyplýva tiež to, že zamestnávateľ nemá
na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ na Slovensku reálne nevykonáva žiadnu
činnosť. K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však celkom
preukázateľne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci. V tejto súvislosti je
podľa sťažovateľa nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú náplň
zamestnania sťažovateľa, ktorý vykonáva roznos letákov. Pritom pre zamestnancov (teda aj
pre sťažovateľa) sa viedli dochádzkové listy (tzv. raporty), ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu a celkom zreteľne preukazujú reálny výkon činnosti na území
Slovenska. Napriek tomu však pobočka v rámci výkonu kontroly u zamestnávateľa
nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od zamestnávateľa ďalšie potrebné
doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľa ani k inému spôsobu preverenia výkonu jeho
činnosti na Slovensku (napr. vycestovaním na miesto aktuálneho výkonu práce, príp.
dotazom na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú) a neodôvodnene zotrvala na svojich
záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti sťažovateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti
poukazuje na konkrétne rozhodnutia ústredia a krajského súdu v obdobných prípadoch.
3.4 Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je podľa slov sťažovateľa aj právo
na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré musí vychádzať z ústavne konformnej
aplikácie použitej právnej normy na daný prípad, čo však v tejto veci nie je splnené.
V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľa absentuje akýkoľvek dôkaz
preukazujúci, resp. vyvracajúci reálny výkon činnosti sťažovateľa ako zamestnanca
na Slovensku. Neobsahuje ani odkaz na príslušnú právnu normu, resp. konkrétne
ustanovenie právnej normy, z ktorej by bol zrejmý dôvod nevzniknutia povinného poistenia.
To vyvoláva podľa sťažovateľa veľkú mieru jeho právnej neistoty. Je preto nepochybné, že
výklad hmotnoprávnych predpisov uskutočnený najvyšším súdom a krajským súdom je
právne neudržateľný a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu
v existujúcom hmotnom práve. Nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky v danej veci.
3.5 Vo vzťahu k sťažovateľovi došlo podľa jeho slov aj k porušeniu princípu
rovnakého zaobchádzania. Jeho zamestnávateľ totiž zamestnáva viacero zamestnancov –
poľských občanov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná
pobočka Sociálnej poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve.
Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným spolupracovníkom sťažovateľa uplatnený odlišný
postup ako voči sťažovateľovi, hoci ani u nich nebol podľa ústredia preukázaný reálny
výkon práce. Na území Slovenska pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon
činnosti nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, avšak možno
predpokladať, že Sociálna poisťovňa u žiadneho iného zamestnávateľa (s výnimkou
poľských zamestnávateľov) nevykonala kontrolu reálneho výkonu činnosti.
4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo ... uvedené v článku 2 ods. 2, článku 7
ods. 2, článku 39 ods. 1, článku 40, článku 46 ods. 1 a 2, článku 52 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:
7Sžo/23/2015 zo dňa 25.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.:
21Scud/17/2014-70 zo dňa 28.01.2015porušené bolo.
Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 7Sžo/23/2015
zo dňa 25.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.: 21Scud/17/2014-70
zo dňa 28.01.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to
prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle
čl. 130 písm. i) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR; pokiaľ Ústavný
súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho
zástupcu v súlade s § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej pomoci je
1/6 výpočtového základu, teda 2 x 147,33 Eur, 2 x režijný paušál po 8,84 Eur, spolu 312,34
Eur.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
7.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv
a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.3 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.4 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského
súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).
8.2 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
8.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
8.4 K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje
primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienkach na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad zákona zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení
podmienok na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy musí rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom
prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).
9. K formálnej stránke postupu a vydania napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov
vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy,
napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom
predpísané náležitosti.
9.1 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich
arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
9.2 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd
jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval za preukázané, že k reálnemu výkonu
činnosti sťažovateľa ako zamestnanca na území Slovenskej republiky došlo, a zároveň
označil dôkazy, ktoré považoval za relevantné, a zvýraznil, aké závery pri aplikácii
konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodil.
9.3 Samotné vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1 a 6 ustanovuje osobe
vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej
inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava ustanovuje
takejto osobe dôkaznú povinnosť svoju činnosť aj preukázať. Keďže v zmysle čl. 13 ods. 3
základného nariadenia bolo základnou otázkou to, či sťažovateľ na území Slovenskej
republiky požíva status zamestnanca, bolo jeho povinnosťou predložiť, resp. navrhnúť
dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska
skutočne vykonával prácu dojednanú v pracovnej zmluve uzavretej so svojím
zamestnávateľom. Pokiaľ preto najvyšší súd napadnutým rozsudkom „odobril“ postup
správnych orgánov (pobočky a ústredia) v súvislosti s dôkaznou povinnosťou sťažovateľa,
konal tak v súlade s procesnoprávnymi predpismi uplatňovanými v jeho veci.
9.4 Keďže reálny (skutočný) súbeh dvoch činností (zamestnanie a samostatná
zárobková činnosť) v odlišných členských štátoch nebol vo veci sťažovateľa preukázaný,
nemohli byť zároveň splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu základného nariadenia
(čl. 13 ods. 3) a v tejto súvislosti ani vykonávacieho nariadenia. Z napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd neodmietol príslušné ustanovenia základného
nariadenia a vykonávacieho nariadenia bezdôvodne aplikovať, ale pri ich výklade dospel
k záveru, že v prípade sťažovateľa nebola naplnená hypotéza príslušných ustanovení
(právnych noriem), a teda neboli splnené podmienky na ich aplikáciu. Ústavný súd na tomto
mieste poukazuje na vyčerpávajúce a relevantne odôvodnené závery najvyššieho súdu,
ktorý jasne uviedol: „Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, ktorou
namietal porušenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia. K uvedenej námietke
konštatuje, že pre aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne
podmienky v tejto právnej úprave základného nariadenia stanovené a to predovšetkým
preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu, v danom prípade
žalobcu na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom
krajského súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a
zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného
nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky
status zamestnanca ... Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho
spisu odvolací súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že neboli splnené zákonné
predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný
reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca
na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to
predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia.“
9.5 Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného
súdu nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov, keďže najvyšší súd určitým a zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení
napadnutého rozsudku zdôvodnil, prečo rozhodnutia príslušných správnych orgánov posúdil
ako súladné so zákonom. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší
súd sa vecou sťažovateľa riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom
odôvodnil.
9.6 Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd sumarizuje, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených procesných
ústavných práv (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru), hmotných ústavných práv (čl. 39
ods. 1 a čl. 40 ústavy) alebo ústavných princípov (čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2
ústavy). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2018