Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 119/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

Poľská republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátska

kancelária, J. M. Geromettu 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 2, , , a 2 a , ako

aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2017 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52

ods. 2 (ďalej len „“), ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. mája 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. septembra

2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca (ďalej

len „pobočka“) č. 45781-1/2013-CA z 27. septembra 2013 bolo vyslovené, že sťažovateľovi

nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o. (ďalej len

„zamestnávateľ“), v čase od 1. februára 2012 do 20. marca 2013 podľa slovenskej

legislatívy.

2.1 Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 17436-

2/2014-BA zo 16. januára 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie

pobočky bolo potvrdené. V odvolaní podanom proti rozhodnutiu pobočky sťažovateľ

namietal hlavne nesprávnu aplikáciu čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho

parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2014 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo

16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“), ako aj spochybňovanie pracovnej

zmluvy.

2.2 Rozsudkom krajského súdu č. k. -70 z 28. januára 2015 bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia ústredia. Podľa právneho názoru

krajského súdu aplikovať základné nariadenie a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3,

ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009

(ďalej len „vykonávacie nariadenie“) je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť

zamestnanca, ako aj samostatnú zárobkovú činnosť v dvoch členských štátoch.

V posudzovanej veci (podľa krajského súdu) sťažovateľ vykonáva samostatnú zárobkovú

činnosť v Poľsku (čo nebolo v konaní sporné) a z vykonaného dokazovania v správnom

konaní nebolo preukázané, že by sťažovateľ reálne, fakticky vykonával činnosť

zamestnanca u zamestnávateľa, ktorého miesto podnikania, resp. sídlo bolo na území

Slovenska.

2.3 Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2017 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa konštatovania najvyššieho súdu „odvolací súd

po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s administratívnym

spisom žalovaného správneho orgánu dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že

žalovaný správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy,

pre vydanie rozhodnutia si zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil

správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným

a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba považovať za súladné

so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre

zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa...

Na základe podnetu Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych Sociálna poisťovňa - pobočka

Čadca vykonala u zamestnávateľa žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa REPRUF,

s.r.o., Palárikova 76, Čadca, kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti

jeho zamestnancov, a teda aj žalobcu, na území Slovenskej republiky. Z výsledkov tejto

kontroly nevyplynuli skutkové zistenia preukazujúce skutočný, reálny výkon práce žalobcu

ako zamestnanca uvedenej spoločnosti na území Slovenskej republiky, keď predložené

formálne doklady - pracovná zmluva, registračný list FO, štvrťročná správa o vykonaní

prác opatrené vizitkami firiem záznam Inšpektorátu práce Žilina o inšpekcii práce zo dňa

15.03.2013, potvrdenie o zamestnaní (zápočtový list), nepreukazovali čas a miesto

vykonania prác, ako ani ich rozsah, žalobca a ani jeho zamestnávateľ - účastník konania,

nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý objektívne preukázal skutočné reálne vykonávanie

činnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací

súd tiež za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, že postupu a vydaniu

rozhodnutí sociálnou poisťovňou nepredchádzalo spoločné konanie so Zaklad Ubezpieczeň

Spolecznych, pretože skutkové zistenia práve potvrdzujú, že sociálna poisťovňa v danom

prípade postupovala v úzkej súčinnosti s inštitúciou sociálneho zabezpečenia v Poľskej

republike a na základe vzájomnej spolupráce, pre ktorú nariadenia EÚ nestanovia žiadnu

formu, začala kontrolou preverovať existenciu zamestnávateľa a skutočný výkon práce jeho

zamestnancov - aj žalobcu za účelom uplatnenia správnej aplikácie právnych predpisov

vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu v zmysle základného nariadenia, teda sociálna

poisťovňa v konaní postupovala v súlade s čl. 6 a s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, ktorou namietal

porušenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia. K uvedenej námietke konštatuje, že pre

aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej

úprave základného nariadenia stanovené a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti

zamestnanca na území členského štátu, v danom prípade žalobcu na území Slovenskej

republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne

uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá

žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením

pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc

z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto

vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť.

Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť

reálny.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že sociálna poisťovňa

napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti

rozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom

nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho

nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci nevykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nezistil dostatočne skutkový stav veci, pretože

formálne doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik

pracovného pomeru medzi žalobcom a účastníkom konania, bez akejkoľvek výpovednej

hodnoty o tom, že žalobca ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne

uskutočňoval činnosti podľa pracovnej zmluvy. Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že

na žalobcu resp. jeho zamestnávateľa preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť,

pretože vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1, 6 stanoví osobe vykonávajúcej činnosť

vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho

zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava vykonávacieho nariadenia

ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch,

výkon svojej činnosti preukázať.

Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy čl. 13 ods. 3 základného nariadenia

v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky

požíval status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou

v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by

nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska skutočne aj vykonával

prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredloženie takýchto dôkazov malo

za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení

o výkone zamestnania na Slovensku.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací

súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre

aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh

činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď

nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako

samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to predpokladá

čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia

predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané

v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného

nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného

členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).

S poukazom na uvedené vyššie odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu

námietku žalobcu, ktorou namietal porušený čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia.

Sociálna poisťovňa ustálila svoj právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa

slovenskej legislatívy, na základe skutkových zistení, že žalobca nepreukázal výkon činností

zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvodu, že výkon práce žalobcu na území

Slovenska bol zanedbateľný.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa otázka, či ako zamestnanec spĺňa predpoklady na

aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva

činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných

členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z čl. 16 ods. 2 vykonávacieho

nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska

osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Nie je sporné, že sťažovateľ mal

bydlisko v Poľsku, a preto na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia

Zaklad Ubezpieczen Spolecznych, ktorá (ako to vyplýva z administratívneho spisu ústredia)

určila, že uplatniteľnou legislatívou podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v súlade

s čl. 13 základného nariadenia je slovenská legislatíva. S touto skutočnosťou sa však

najvyšší súd nevysporiadal.

3.1 Na tomto mieste treba podľa sťažovateľa zdôrazniť, že inštitúcia príslušná na

vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte ako určuje základné nariadenie

príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je

okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému

sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu

uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by

z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1

vykonávacieho nariadenia sťažovateľ namieta oprávnenie pobočky aj ústredia vydať

rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia sťažovateľa, keďže toto nie je v ich

kompetencii. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že už krajský súd mal zrušiť

rozhodnutie ústredia, keďže toto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani najvyšší súd nepostupoval v medziach zákona a o podanom odvolaní sťažovateľa

rozhodol v rozpore s ním. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu absentuje odkaz

na právne predpisy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Nezaoberá sa právnym

zdôvodnením rozhodnutia a dostatočne sa nezaoberá rozsiahlymi odvolacími námietkami

sťažovateľa, a preto je arbitrárny.

3.2 Všeobecné súdy sa podľa mienky sťažovateľa vôbec nevysporiadali

so záznamom č. 34099-2/2003-CA z 8. marca 2013 o vykonaní kontroly zameranej na

preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorého

súčasťou (ako príloha) je správa o kontrole, hoci podľa názoru sťažovateľa ide o hlavný

podklad pre rozhodnutie pobočky a ústredia. Najvyšší súd tým, že podľa sťažovateľa

zákonným spôsobom nevyhodnotil jediný pobočkou získaný dôkaz týkajúci sa kontroly

zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky za obdobie od 4. januára 2012 do 26. februára 2013, porušil .

3.3 Sťažovateľ bez ohľadu na už uvedené ďalej uvádza, že k námietke

nekompetentnosti pobočky a ústredia v danej veci rozhodovať, resp. nesprávnemu postupu

najvyššieho súdu v tomto ohľade treba pripomenúť, že v administratívnom konaní môže za

dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému zisteniu a objasneniu skutočného stavu

veci. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského

súdu je podľa presvedčenia sťažovateľa pritom zrejmé, že došlo k akceptovaniu

a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci zo strany pobočky

a ústredia. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľa vyplývajú výhrady

k tomu, že sťažovateľ bol vo vzťahu k zisťovaniu skutočného stavu veci v administratívnom

konaní málo činný a nepredložil dôkazy potrebné na preukázanie jeho argumentácie

(týkajúce sa reálneho výkonu činnosti). Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou

preniesli na sťažovateľa ako účastníka administratívneho konania dôkaznú povinnosť

na preukazovanie okolností dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ s takýmto

ponímaním inštitútu dokazovania v administratívnom konaní a v konaní pred súdom v rámci

správneho súdnictva v žiadnom prípade nesúhlasí. Podľa sťažovateľa je neakceptovateľné

a nespravodlivé, aby bol nad rámec „súčinnosti“ povinný v administratívnom konaní

čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy a už vôbec nie

v konaní pred súdom v rámci správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade

skutočného stavu zisteného v administratívnom konaní. Z napadnutých rozsudkov krajského

súdu a najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľa vyplýva tiež to, že zamestnávateľ nemá

na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ na Slovensku reálne nevykonáva žiadnu

činnosť. K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej správy však celkom

preukázateľne nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci. V tejto súvislosti je

podľa sťažovateľa nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú náplň

zamestnania sťažovateľa, ktorý vykonáva roznos letákov. Pritom pre zamestnancov (teda aj

pre sťažovateľa) sa viedli dochádzkové listy (tzv. raporty), ktoré sú súčasťou

administratívneho spisu a celkom zreteľne preukazujú reálny výkon činnosti na území

Slovenska. Napriek tomu však pobočka v rámci výkonu kontroly u zamestnávateľa

nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od zamestnávateľa ďalšie potrebné

doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľa ani k inému spôsobu preverenia výkonu jeho

činnosti na Slovensku (napr. vycestovaním na miesto aktuálneho výkonu práce, príp.

dotazom na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú) a neodôvodnene zotrvala na svojich

záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti sťažovateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti

poukazuje na konkrétne rozhodnutia ústredia a krajského súdu v obdobných prípadoch.

3.4 Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je podľa slov sťažovateľa aj právo

na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré musí vychádzať z ústavne konformnej

aplikácie použitej právnej normy na daný prípad, čo však v tejto veci nie je splnené.

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľa absentuje akýkoľvek dôkaz

preukazujúci, resp. vyvracajúci reálny výkon činnosti sťažovateľa ako zamestnanca

na Slovensku. Neobsahuje ani odkaz na príslušnú právnu normu, resp. konkrétne

ustanovenie právnej normy, z ktorej by bol zrejmý dôvod nevzniknutia povinného poistenia.

To vyvoláva podľa sťažovateľa veľkú mieru jeho právnej neistoty. Je preto nepochybné, že

výklad hmotnoprávnych predpisov uskutočnený najvyšším súdom a krajským súdom je

právne neudržateľný a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu

v existujúcom hmotnom práve. Nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky v danej veci.

3.5 Vo vzťahu k sťažovateľovi došlo podľa jeho slov aj k porušeniu princípu

rovnakého zaobchádzania. Jeho zamestnávateľ totiž zamestnáva viacero zamestnancov –

poľských občanov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná

pobočka Sociálnej poisťovne nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve.

Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným spolupracovníkom sťažovateľa uplatnený odlišný

postup ako voči sťažovateľovi, hoci ani u nich nebol podľa ústredia preukázaný reálny

výkon práce. Na území Slovenska pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon

činnosti nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, avšak možno

predpokladať, že Sociálna poisťovňa u žiadneho iného zamestnávateľa (s výnimkou

poľských zamestnávateľov) nevykonala kontrolu reálneho výkonu činnosti.

4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ... uvedené v článku 2 ods. 2, článku 7

ods. 2, článku 39 ods. 1, článku 40, článku 46 ods. 1 a 2, článku 52 ods. 2 SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:

zo dňa 25.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.:

-70 zo dňa 28.01.2015porušené bolo.

Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 25.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.: -70

zo dňa 28.01.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle

Vyhlášky MS SR č. , spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to

prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle

) SR na začatie konania v zmysle SR; pokiaľ Ústavný

súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho

zástupcu v súlade s Vyhlášky č. za jeden úkon právnej pomoci je

1/6 výpočtového základu, teda 2 x 147,33 Eur, 2 x režijný paušál po 8,84 Eur, spolu 312,34

Eur.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

7.1 Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv

a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.3 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

7.4 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského

súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení

s pre neprípustnosť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.1 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ).

8.2 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ).

8.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

8.4 K ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje

primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienkach na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad zákona zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení

podmienok na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy musí rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom

prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy

vyplývajúce z (porov. napr. ).

9. K formálnej stránke postupu a vydania napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy,

napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom

predpísané náležitosti.

9.1 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

9.2 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd

jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval za preukázané, že k reálnemu výkonu

činnosti sťažovateľa ako zamestnanca na území Slovenskej republiky došlo, a zároveň

označil dôkazy, ktoré považoval za relevantné, a zvýraznil, aké závery pri aplikácii

konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodil.

9.3 Samotné vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1 a 6 ustanovuje osobe

vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej

inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava ustanovuje

takejto osobe dôkaznú povinnosť svoju činnosť aj preukázať. Keďže v zmysle čl. 13 ods. 3

základného nariadenia bolo základnou otázkou to, či sťažovateľ na území Slovenskej

republiky požíva status zamestnanca, bolo jeho povinnosťou predložiť, resp. navrhnúť

dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska

skutočne vykonával prácu dojednanú v pracovnej zmluve uzavretej so svojím

zamestnávateľom. Pokiaľ preto najvyšší súd napadnutým rozsudkom „odobril“ postup

správnych orgánov (pobočky a ústredia) v súvislosti s dôkaznou povinnosťou sťažovateľa,

konal tak v súlade s procesnoprávnymi predpismi uplatňovanými v jeho veci.

9.4 Keďže reálny (skutočný) súbeh dvoch činností (zamestnanie a samostatná

zárobková činnosť) v odlišných členských štátoch nebol vo veci sťažovateľa preukázaný,

nemohli byť zároveň splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu základného nariadenia

(čl. 13 ods. 3) a v tejto súvislosti ani vykonávacieho nariadenia. Z napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd neodmietol príslušné ustanovenia základného

nariadenia a vykonávacieho nariadenia bezdôvodne aplikovať, ale pri ich výklade dospel

k záveru, že v prípade sťažovateľa nebola naplnená hypotéza príslušných ustanovení

(právnych noriem), a teda neboli splnené podmienky na ich aplikáciu. Ústavný súd na tomto

mieste poukazuje na vyčerpávajúce a relevantne odôvodnené závery najvyššieho súdu,

ktorý jasne uviedol: „Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, ktorou

namietal porušenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia. K uvedenej námietke

konštatuje, že pre aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne

podmienky v tejto právnej úprave základného nariadenia stanovené a to predovšetkým

preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu, v danom prípade

žalobcu na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom

krajského súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a

zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného

nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky

status zamestnanca ... Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho

spisu odvolací súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že neboli splnené zákonné

predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný

reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca

na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba

a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to

predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia.“

9.5 Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného

súdu nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok

dôvodov, keďže najvyšší súd určitým a zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení

napadnutého rozsudku zdôvodnil, prečo rozhodnutia príslušných správnych orgánov posúdil

ako súladné so zákonom. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že

z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší

súd sa vecou sťažovateľa riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom

rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom

odôvodnil.

9.6 Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd sumarizuje, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených procesných

ústavných práv ( a 2 a dohovoru), hmotných ústavných práv (

ods. 1 a ) alebo ústavných princípov (, a

). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2018