Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 194/2018
PDF · 222 KB
No categories available
IV. ÚS 194/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa „čl. 31 ods. 1“ Listiny základných práv a slobôd a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1435316/2017 z 8. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“) doplnená
na základe výzvy ústavného súdu z 30. januára 2018 podaním doručeným ústavnému súdu
26. februára 2018, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa „čl. 31 ods. 1“ Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1435316/2017
z 8. novembra 2017 (ďalej aj „rozhodnutie finančného riaditeľstva“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že finančné riaditeľstvo svojím rozhodnutím
č. 1435316/2017 z 8. novembra 2017, ktoré bolo sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia
doručené 14. novembra 2017, potvrdilo rozhodnutie mesta Trnava č. 348431/2017
zo 16. mája 2017, ktorým mesto Trnava vyrubilo sťažovateľovi daň z nehnuteľností
na rok 2017 v sume 820,96 €.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Vo veci predmetného rozhodnutia totiž ide o vyrúbenie dane z nehnuteľností
v majetku sťažovateľa, na území mesta Trnava neoprávnene a proti jeho vôli držaných
a užívaných cudzími osobami, najmä však ,
, , ktoré, ako osoba, na území mesta
žiadnu pôdu nevlastniaca , sťažovateľovi trvalé bráni v prístupe najmä na tie nehnuteľnosti
v jeho majetku (pozemky v , zapísané na ), ktoré na území mesta
Trnava drží a užíva ako nehnuteľnosti vo svojom samostatne oplotenom areáli , čím súčasne
dlhodobo blokuje prístup sťažovateľa na ďalšie nehnuteľnosti v jeho majetku,
identifikovateľné najmä ako stavby v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľa (stavby
, zapísané na ). Toto sa totiž v podmienkach mesta Trnava deje
i napriek účinnosti zákona č . 369/1990 Zb . o obecnom zriadení, podľa ktorého základnou
úlohou pri výkone samosprávy obce/mesta je starostlivosť o všestranný rozvoj územia
obce/mesta a potreby obyvateľov obce/mesta (viď. § 1 /Základné ustanovenia/ ods. 2 cit.
zákona), resp. účinnosti zákona č. 369/1990 Zb . o obecnom zriadení , podľa ktorého
vo veciach, v ktorých plní obec/mesto úlohu štátnej správy, môže vydávať nariadenia len na
základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach, teda, že také nariadenie nesmie byť
v rozpore sústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi,
s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy (viď. §6 /Všeobecne záväzné nariadenia obce/ ods. 2 cit.
zákona), resp. účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého
samospráva obce/mesta , na ktorej má právo podieľať sa obyvateľ obce/mesta (viď. § 3
/Obyvatelia obce/ ods. 5 cit. zákona) usmerňuje ekonomickú činnosť v obci/meste , a ak tak
ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné stanovisko, stanovisko alebo
vyjadrenie k podnikateľskej a inej činnosti právnických osôb a fyzických osôb
a k umiestneniu prevádzky na území obce/mesta, resp. vydáva záväzné stanoviská
k investičnej činnosti v obci/meste, utvára účinný systém kontroly a vytvára vhodné
organizačné, finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon (viď.
§ 4 /Samospráva obce/ ods. 3 písm . d, e). Je teda pozoruhodné, že tak mesto Trnava, ktoré
si je (nielen ako správca dane) veľmi dobre vedomé, za akých okolností predmetnú daň
vyrubuje ako daň sťažovateľa, ako aj porušovateľ Finančné riaditeľstvo Banská Bystrica,
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica v tejto súvislosti nekonštatuje, že vyrubovaním tejto
dane, ako dane sťažovateľa z nehnuteľností v jeho majetku, ktorý protiprávne na území
mesta Trnava užíva cudzia osoba, najmä ako nehnuteľnosti v jej samostatne oplotenom
areáli, dochádza k porušovaniu ust. § 6 /Všeobecne záväzné nariadenie obce/ ods. 2 zákona
č . 369/1990 Zb. o obecnom zriadení . Teda k porušovaniu zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení, a to tak v dôsledku účinnosti príslušného VZN mesta Trnava, ako aj
okolností , za ktorých je predmetná daň sťažovateľovi vyrubovaná.“
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa neobsahuje ani základné
náležitosti podania uvedené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ústavný súd „Výzvou na doplnenie sťažnosti“ z 30. januára 2018 vyzval sťažovateľa
na doplnenie sťažnosti s poučením o následkoch nedoplnenia podania a ďalšom postupe
ústavného súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V doplnení sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 26. februára 2018,
sťažovateľ uvádza:
„Na základe Výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky na doplnenie sťažnosti,
ktorá bola sťažovateľovi doručená dňa 05. februára 2018, sťažovateľ svoje podanie
zo dňa 13. januára 2018 dopĺňa nasledovne:
Vo veci sťažnosti sťažovateľa , , bytom
proti porušovateľovi Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica ide o sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd, vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa Čl. 127
K prvej časti (Skutkový stav) podania, ktoré sťažovateľ adresoval Ústavnému súdu
Slovenskej republiky dňa 13. januára 2018 sťažovateľ dopĺňa:
V osobe porušovateľa ide o inštitúciu, zriadenú podľa zákona č. 333/2011 Z. z.
o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, v znení neskorších
predpisov, a vykonávajúcu svoju pôsobnosť na celom území Slovenskej republiky.
Pokiaľ teda ide status porušovateľa, resp. jeho zriadenie, postavenie a kompetencie,
podľa zákona č . 333/2011 Z. z. je porušovateľ osobou, ktorá
- riadi a kontroluje daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy;
- informuje osoby o ich právach a povinnostiach vo veciach daní a poplatkov a o ich
právach a povinnostiach podľa osobitného predpisu;
- informuje obce vo veciach daní a miestneho poplatku , ktoré spravujú, vo veciach
správy daní a o osobitnom predpise a vyššie územné celky vo veciach dane, ktorú môžu
ukladať podľa osobitného predpisu;
- rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam daňových úradov, colných úradov
a Kriminálneho úradu finančnej správy a preskúmava ich rozhodnutia mimo odvolacieho
konania;
- robí úkony, okrem vyrubovacieho konania, ktoré inak patria do pôsobnosti
daňových úradov. colných úradov a Kriminálneho úradu finančnej správy, ak
2. hrozí nebezpečenstvo ujmy na zdraví alebo majetku alebo ohrozenie života a jeho
odvrátenie nemožno inak dosiahnuť.
Pokiaľ teda ide o konanie, v ktorom dochádza k porušovaniu základných práv
sťažovateľa, v danom prípade ide najmä o rozhodnutie porušovateľa, ktorým porušovateľ
potvrdil rozhodnutie mesta Trnava (správcu done), ktorým mesto Trnava sťažovateľovi
opakovane vyrubuje daň z nehnuteľností v jeho majetku (pozemky), ktoré cielene s vedomím
mesta Trnava , využíva cudzia osoba ( ), sťažovateľovi trvale brániaca v prístupe
najmä na tie nehnuteľnosti z jeho majetku , ktoré drží a užíva ako nehnuteľnosti (pozemky)
vo svojom samostatne oplotenom areáli, čím súčasne blokuje prístup sťažovateľa na ďalšie
nehnuteľnosti v jeho majetku (stavby). V tejto súvislosti je však nemenej dôležité uviesť, že
ide o osobu dôvodne podozrivú z duplicitného platenia predmetnej dane.
Právoplatné rozhodnutie porušovateľa, teda rozhodnutie Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica zo dňa 09. 11. 2017
(č.: 1435316/2017) sťažovateľ Ústavnému súdu Slovenskej republiky odoslal v prílohe
svojho podania zo dňa 13. januára 2018. Ostatné fakty na správne pochopenie a zváženie
celej situácie v konaní proti porušovateľovi základných práv sťažovateľa, boli Ústavnému
súdu Slovenskej republiky sťažovateľom odoslané v prílohe podania sťažovateľa
zo dňa 13. januára 2018.
V prílohe sťažovateľ súčasne pripája:
- Podanie (Vec: Náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky)
Splnomocnenie, ktoré dňa 19. februára 2018 adresoval Centru právnej pomoci, Kancelária
Bratislava, Námestie slobody 2906/12, 810 05 Bratislava 15;
- Úradne overené Splnomocnenie zo dňa 19. februára 2018, ktorým sťažovateľ
splnomocňuje Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, Námestie slobody 2906/12,
aby sťažovateľa zastupoval v konaní proti porušovateľovi Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica .“
II.A
Posúdenie podanej sťažnosti v kontexte právomocí ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ešte predtým ako sa ústavný súd
začne zaoberať samotnou vecnou stránkou je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti
sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené
formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným
zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49
zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutím finančného riaditeľstva došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a „čl. 31 ods. 1“ (sťažovateľ mal zrejme
na mysli čl. 36 ods. 1, pozn.) listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri
uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z podstaty tejto ústavnej konštrukcie nepochybne vyplýva,
že predmetom ústavného prieskumu zo strany ústavného súdu môže byť (v zásade) len také
rozhodnutie orgánu verejnej moci, proti ktorému už sťažovateľ v danom prípade nemá
k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
Z pripojených podkladov k podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa síce
z dôvodu uplatnenia svojich práv pred podaním tejto sťažnosti obrátil na všeobecné súdy,
avšak v inej záležitosti (neoprávnené užívanie pozemkov). Posúdenie postupu a konania
všeobecných súdov bolo predmetom jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 6442/2016 a sp. zn. Rvp 407/2017, nie však v tejto jeho sťažnosti.
Ústavný súd z dôvodu, že sťažovateľ vo vzťahu k finančnému riaditeľstvu zrejme
nevyužil pred podaním ústavnej sťažnosti všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy
pred iným (všeobecným) súdom (podanie správnej žaloby príslušnému krajskému súdu
v zákonom stanovenej lehote), túto časť jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53
ods.1 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.
II.B
Posúdenie podanej sťažnosti z hľadiska naplnenia formálnych náležitostí sťažnosti
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd opätovne (ako vo svojej výzve na
odstránenie nedostatkov návrhu) konštatuje, že táto sťažnosť nespĺňa náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1
a 2 a § 50 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie
konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona
o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde musí
sťažnosť ďalej obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody. Podľa písmena c) citovaného
zákonného ustanovenia musí sťažnosť taktiež obsahovať označenie, proti komu smeruje,
musí sa uviesť porušovateľ práva identifikáciou najmä orgánu verejnej moci, pred ktorým je
sťažovateľ účastníkom konania.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy, ktorú poskytuje v rozsahu vyplývajúcom z čl. 125 až čl. 130 ústavy,
má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých
je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie
konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré
v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania
(§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na už uvedené a v súvislosti s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd taktiež konštatuje, že po výzve sťažovateľ k doplneniu sťažnosti priložil
splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, v ktorom splnomocnil
„Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, Námestie slobody 2906/12, 810 05
Bratislava 15...“, ktoré nemožno považovať za „splnomocnenie na zastupovanie
navrhovateľa advokátom...“ podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý nepripúšťa
zastupovanie navrhovateľa pred ústavným súdom iným subjektom (Centrom právnej
pomoci), ale len konkrétnym advokátom. Splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným
súdom „sa musí pripojiť k návrhu na začatie konania“, čo doteraz sťažovateľ (napriek
predchádzajúcim poučeniam ústavného súdu) neurobil ani v návrhu na začatie konania, ani
v jeho doplnení a ani nepreukázal svoje majetkové pomery pre prípadné rozhodovanie
ústavného súdu o ďalšom postupe v otázke ustanovenia advokáta ústavným súdom, preto
jeho sťažnosť trpí aj nedostatkom nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ktorý aj
s ohľadom na ďalej uvedené zistenia je dôvodom samým osebe na odmietnutie sťažnosti.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že aj samotná sťažnosť disponuje formálnymi
nedostatkami, pretože samotný petit sťažnosti nie je vymedzený presne, určito
a zrozumiteľne, teda v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde
takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej
veci (napr. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej
(petitu) je neúplná a v kontexte obsahu sťažnosti nezrozumiteľná. Sťažovateľ síce namietal
proti napadnutému rozhodnutiu finančného riaditeľstva, v rámci ktorého žiadal vysloviť
porušenie označeného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zameral sa
však len na „zrušenie dotknutého rozhodnutia finančnej správy a vrátenie veci na ďalšie
konanie...“.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži práve inštitút povinného právneho zastúpenia (advokátom)
v konaní pred ústavným súdom a z toho dôvodu je vylúčené, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je inak povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Napriek tomu, že sťažovateľ bol na nedostatky jeho podania ústavným
súdom upozornený už vo výzve na odstránenie nedostatkov podania z 30. januára 2018,
nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sa toto uznesenie nemuselo ani odôvodniť
(§ 25 ods. 2 tretia veta zákona o ústavnom súde ), avšak v záujme materiálneho prístupu
k ochrane základných práv a slobôd ústavný súd preskúmal nielen prítomnosť aj iných
dôvodov, ktoré by odôvodňovali odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní, ale
aj absenciu iných dôvodov odmietnutia sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní a svoje
zistené závery riadne z dôvodu zrozumiteľnosti aj odôvodnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2018