Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 231/2018
PDF · 189.97 KB
No categories available
IV. ÚS 231/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou,
Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
23 P 40/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 40/2017 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 6. februára 2017 podala sťažovateľka
okresnému súdu návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom
, , a maloletej ,
(ďalej len „návrh“).
V čase podania návrhu bol otec maloletých detí ,
(ďalej len „odporca“, v citáciách aj ako „otec“) umiestnený vo väzbe a obžalovaný
z trestného činu týrania sťažovateľky.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľka mala za to, že do času prepustenia
otca z väzby, dôjde k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktorým by súd upravil práva
a povinnosti rodičov k maloletým deťom, a tým zároveň poskytol ochranu ich právam
a právom chráneným záujmom.
Doposiaľ však zo strany súdu nebol realizovaný žiadny úkon, ktorý by smeroval
k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Obdobie vyše jedného roka tak sťažovateľka považuje za neprimerané a
neadekvátne, predovšetkým vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie ktoré možno začať aj
bez návrhu, a má za to, že nečinnosťou súdu dochádza k porušovaniu jej základného práva
garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 ako aj čl. 6 ods. I Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažnosť ďalej obsahuje chronologický priebeh konania do 14. decembra 2017,
keď sťažovateľka súdu doručila podanie, v ktorom „ozrejmila nevyhnutnosť nariadenia
neodkladného opatrenia, a vydania meritórneho rozhodnutia vo veci samej“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „Počas dvanástich mesiacov a ani doposiaľ
však súd nevytýčil termín pojednávania, ani nevykonal iný úkon za účelom rozhodnutia
vo veci samej.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je pritom zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza
z ustanovenia § 17 Civilného sporového poriadku (pôvodne ust. § § 17 OSP), ktorý súdu
prikazuje, aby postupoval tak, aby bolo možné vec čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť.
Zároveň má súd predchádzať prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Uvedenú dĺžku trvania podľa názoru sťažovateľky nemožno v rozumnej miere
ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami prípadu.
Taktiež nemožno prihliadnuť na argumenty predsedu súdu, ktorý uviedol, že spisy
zákonnej sudkyne pre jej dlhodobú práceneschopnosť, boli rozdelené medzi dve sudkyne,
čo spôsobilo ich enormnú zaťaženosť. V tejto súvislosti sťažovateľka považuje za dôležité
poukázať na to, že jej spis bol pridelený novej sudkyni už dňa 27. 3. 2017. Obdobie
takmer II mesiacov považuje za dostatočné na to, aby sa aj nová zákonná sudkyňa
oboznámila zo spisovým materiálom a minimálne počas tohto obdobia vytýčila termín
pojednávania.
Sťažovateľka si tiež dovoľuje zdôrazniť, že samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu...
V dôsledku nečinnosti súdu sťažovateľka má dôvodnú obavu o seba ako aj o maloleté
deti, pretože neexistuje právna úprava, ktorá by upravila zverenie maloletých deti
a stretávanie sa s druhým rodičom. Rovnako tak sťažovateľka poukazuje aj na to,
že neodkladným opatrením priznaná výška vyživovacej povinnosti 30% zo sumy životného
minima, je absolútne nepostačujúca na úhradu aspoň existenčných potrieb maloletých deti.
Obdobie, počas ktorého je súd nečinný má pre sťažovateľku ako aj maloleté deti
ďalekosiahle následky. Otec maloletých detí si nárokuje na styk s nimi podľa jeho predstáv,
deti následne odmieta sťažovateľke vrátiť v deň. na ktorom sa dohodli. Nerešpektuje denný
režim maloletých na ktorý sú zvyknuté. Starší syn Ján dokonca počas toho, ako je u otca
nechodí ani do škôlky. Ťažko si potom zvyká keď sa vráti ku sťažovateľke, odmieta svoje
povinnosti, dieťa je zmätené a plačlivé. Otec taktiež maloletého ovplyvňuje a to tým,
že sa na adresu sťažovateľky vyjadruje negatívne a pred dieťaťom ju vykresľuje ako zlú
matku, čo je zrejmé aj z prejavu a správania sa maloletého po návrate od otca.
Sťažovateľka preto situáciu hodnotí ako veľmi vážnu, pretože deti sú pod neustálym
stresom, otec na sťažovateľku vyvíja nátlak, aby mu deti odovzdávala, kedy jej to oznámi,
čo sťažovateľka nepovažuje za správne. Pretože otec je obvinený z trestného činu tyrania
blízkej osoby a zverenej osoby, sťažovateľka žije v permanentnom strachu ako otec
zareaguje, keď odmietne rešpektovať jeho požiadavky. Napätie medzi rodičmi pritom
výrazne pociťujú aj deti.
Právna neistota sťažovateľky sa nepriaznivo odzrkadlila na jej viere v súdnu
ochranu, a v základné princípy súdnej činnosti. Sťažovateľka žije v každodennom strachu,
kedy na ňu otec permanentne vyvíja nátlak a spôsobuje je psychické vypätie.“
S ohľadom na uvedené skutkové a právne okolnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P/40/20I7, porušil práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Okresnému súdu Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P/40/20I7 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré
je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
390,50 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich
namietané porušenie spoločne.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
Preto k rešpektovaniu, resp. naplneniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie k sťažnosti so zameraním sa na doterajšie úkony, ktoré
okresný súd v predmetnej veci vykonal, ako aj na aktuálny stav konania.
Ústavnému súdu bolo 19. marca 2018 doručené vyjadrenie sa k sťažnosti
a bol predložený na nahliadnutie aj spisový materiál v napadnutom konaní.
Z vyjadrenia okresného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti a priloženého spisového
materiálu v napadnutom konaní vyplýva, že okresný súd do dňa predbežného prerokovania
sťažnosti vykonal tieto úkony:
- 6. februára 2017 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky, súdny spis
bol pridelený sudkyni ,
- 16. februára 2017 bolo do súdneho spisu doložené splnomocnenie sťažovateľky
na zastupovanie v konaní právnou zástupkyňou,
- uznesením z 21. februára 2017 bol maloletým deťom ustanovený opatrovník – úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý bol požiadaný o prešetrenie pomerov v lehote 30 dní,
opis návrhu bol doručený odporcovi, boli zisťované majetkové pomery rodičov maloletých
detí,
- 2. marca 2017 a 6. marca 2017 boli okresnému súdu doručené správy o príjmoch
sťažovateľky a odporcu,
- 27. marca 2017 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni
v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pôvodne vo veci konajúcej zákonnej sudkyne,
- 29. marca 2017 bola okresnému súdu doručená správa z prešetrenia pomerov
úradom práce, sociálnych vecí a rodiny,
- 30. marca 2017 podala právna zástupkyňa sťažovateľky návrh na vydanie
neodkladného opatrenia (bez zaručeného elektronického podpisu, ktorý doplnila
6. apríla 2017). K podanému návrhu 3. apríla 2017 doplnila listinné dôkazy,
- 18. apríla 2017 bolo o podanom návrhu rozhodnuté; uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 10. mája 2017,
- 14. júla 2017 podala sťažovateľka žiadosť o nariadenie pojednávania,
- 27. septembra 2017 zisťovala zákonná sudkyňa, či sa odporca nachádza v ústave
trestu odňatia slobody,
- elektronickým podaním z 3. októbra 2017, ktoré bolo doplnené 5. októbra 2017,
podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ďalší návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia,
- 9. októbra 2017 bola z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny doručená aktuálna
správa z prešetrenia pomerov na strane otca maloletých detí,
- 11. októbra 2017 bolo o návrhu na neodkladné opatrenie rozhodnuté tak, že tento
návrh bol zamietnutý, v uvedený deň boli žiadané v rámci prípravy pojednávania ďalšie
správy,
- 31. októbra 2017 podala právna zástupkyňa sťažovateľky proti uzneseniu
z 11. októbra 2017 odvolanie (bez zaručeného elektronického podpisu), ktoré bolo doplnené
3. novembra 2017,
- 7. novembra 2017 bola okresnému súdu doručená správa zo Sociálnej poisťovne,
- 10. novembra 2017 bola okresnému súdu doručená správa z úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny,
- 23. novembra 2017 bol daný pokyn na odoslanie odvolania na vyjadrenie
odporcovi,
- 29. decembra 2017 bolo okresnému súdu doručené doplnenie správy z prešetrenia
pomerov úradom práce, sociálnych vecí a rodiny,
- 25. januára 2018 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“), na ktorom sa nachádzal do 14. februára 2018, keď bol vrátený
s potvrdzujúcim uznesením,
- 6. marca 2018 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu.
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami a v súlade
so zisteniami pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť
v tomto čase je zjavne neopodstatnená.
Zo zistených skutočností vyplýva, že napriek skutočnosti, že do dnešného dňa nebolo
okresným súdom vo veci nariadené pojednávanie, okresný súd vo veci plynulo a sústredene
koná.
Dĺžka napadnutého konania je ovplyvnená skutočnosťou, že sťažovateľka podala
dva návrhy na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorých bolo nevyhnutné rozhodnúť,
pričom o druhom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia rozhodoval na základe
odvolania sťažovateľky aj krajský súd. Celková dĺžka napadnutého konania je od podania
návrhu okresnému súdu 6. februára 2017 do dňa predbežného prerokovania sťažnosti
ústavným súdom 13 mesiacov, pričom uvedená doba už v sebe zahŕňa aj dobu, po ktorú
sa spis nachádzal na krajskom súde v dôsledku rozhodovania o odvolaní, ktoré podala
sťažovateľka. Dĺžka konania bola ovplyvnená aj objektívnymi skutočnosťami,
a to dlhodobou práceneschopnosťou pôvodne konajúcej zákonnej sudkyne, v dôsledku čoho
bola vec pridelená na rozhodnutie novej zákonnej sudkyni. Nová zákonná sudkyňa
sa musela s doterajším priebehom konania a dokumentáciou obsiahnutou v spise
oboznámiť, čo si taktiež objektívne vyžaduje istý čas.
Ústavný súd prihliadnuc na skutočnosť, že ide o privilegovaný typ konania – konanie
súdu vo veciach starostlivosti o maloletých, a prihliadnuc tiež na vážnosť situácie, v akej
sa sťažovateľka nachádza, v rámci predbežného prerokovania nezistil, že by napadnuté
konanie vykazovalo znaky nesústredeného postupu konajúcej sudkyne, a nezistil ani žiadne
obdobie nečinnosti okresného súdu.
Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak vzhľadom na skutočnosť,
že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu
možnosť vyslovenia zbytočných prieťahov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a tým ani
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
V okolnostiach danej veci doba konania na okresnom súde nie je neprimerane dlhá.
Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu, preto ústavný súd hodnotí sťažnosť
sťažovateľky (v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú a bol dôvod na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť
sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti okresný súd v napadnutom
konaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018