Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 177/2018
PDF · 314.73 KB
No categories available
II. ÚS 177/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou Mgr. Katarínou Pastorkovou, advokátska kancelária, Skuteckého 6, Banská
Bystrica, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50
ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 To 123/2016 a jeho uznesením z 9. marca 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 72/2017 a jeho uznesením z 13. decembra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 123/2016 a jeho
uznesením z 9. marca 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 72/2017 a jeho uznesením
z 13. decembra 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. marca 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 1 T 44/2014-397 zo 6. júla 2016 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo mu
bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu, a to proti jeho výroku o uloženom treste, podal
sťažovateľ odvolanie s tým, že sa pri ukladaní trestu mal aplikovať § 39 ods. 1 Trestného
zákona.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 To 123/2016-428 z 9. marca 2017 bolo odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že bolo
zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, ako aj z dôvodu, že krajský súd
rozhodol v nezákonnom zložení.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 72/2017 z 13. decembra 2017 bolo
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu, ale aj
postupom okresného súdu bolo porušené jeho právo na obhajobu tým, že sa nevykonali
dôkazy ním navrhnuté, a to výsluch znalcov MUDr. a MUDr. , výsluch
sťažovateľa ako obvineného navrhnutý na hlavnom pojednávaní 19. januára 2015, ako aj
dôkazy v zmysle podanej obžaloby. Vykonanie dôkazov a vyjadrenie sťažovateľa k nim
pritom mohlo prispieť k dosiahnutiu objektívneho a spravodlivého výsledku trestného
konania.
Na hlavnom pojednávaní konanom 1. decembra 2014 bol sťažovateľ poučený
o svojom práve urobiť niektoré z vyhlásení v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) až c) Trestného
poriadku. Sťažovateľ však využil svoje právo a žiadne z uvedených vyhlásení neurobil.
Zároveň využil aj právo nevypovedať.
Vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku urobil až na ďalšom
hlavnom pojednávaní konanom 19. januára 2015. Z tohto dôvodu je možné takéto
vyhlásenie považovať len za jeho výpoveď. Nebolo na mieste, aby súd takéto vyhlásenie
prijal v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku a malo sa vykonať dokazovanie v celom
rozsahu, teda aj dokazovanie týkajúce sa preukázania viny (nielen dokazovanie v súvislosti
s výrokom o treste a náhrade škody). Mali byť vykonané všetky dôkazy v zmysle obžaloby
a dôkazy navrhované obhajobou s tým, aby sa k nim sťažovateľ mohol následne vyjadriť.
Najvyšší súd v uznesení uviedol, že bez akýchkoľvek pochybností je preukázané, že
právo sťažovateľa na obhajobu nebolo v žiadnom smere porušené. Sťažovateľ, aj keď menil
obhajcov, v každom štádiu trestného konania mal obhajcu, tento sa aktívne zúčastňoval na
úkonoch a sťažovateľovi poskytol právnu pomoc. O všetkých návrhoch sťažovateľa
a obhajcu bolo ešte pred vyhlásením rozsudku rozhodnuté. Najvyšší súd považuje prijaté
vyhlásenie sťažovateľa, ako aj vykonané dokazovanie za zákonné.
Sťažovateľ je však opačného názoru. V dovolacom konaní napádal to, že okresný súd
nemal prijať jeho vyhlásenie postupom podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku, ale mal
vykonať dokazovanie v celom rozsahu, teda aj dokazovanie týkajúce sa preukázania viny.
Po tom, čo na začiatku prvého hlavného pojednávania konaného 1. decembra 2014
sťažovateľ žiadne z vyhlásení podľa § 257 Trestného poriadku neurobil a ani nevypovedal,
došlo následne k čítaniu jeho výpovede z prípravného konania a jeho obhajca navrhol
vypočuť jedného zo znalcov a prečítať ich znalecké posudky. Následne okresný súd
s cieľom vypočutia svedkov odročil hlavné pojednávanie na 19. január 2015. Práve
na tomto ďalšom hlavnom pojednávaní urobil sťažovateľ vyhlásenie podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, ktoré podľa jeho názoru okresný súd nemal prijať. Nedošlo
teda k vráteniu veci prokurátorovi na konanie o dohode o vine a treste, ako uvádza najvyšší
súd v dovolacom uznesení, pretože v skutočnosti sťažovateľ urobil vyhlásenie podľa § 257
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Dokazovanie na hlavnom pojednávaní sa v zmysle Trestného poriadku začína
výsluchom obvineného a pokiaľ tento odmietne vypovedať, prečíta sa zápisnica o jeho
výpovedi z prípravného konania tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Z toho je teda zrejmé,
že vyhlásenie sťažovateľa podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa uskutočnilo až
po začatom dokazovaní a nemožno sa preto stotožniť s konštatovaním najvyššieho súdu, že
vyhlásenie bolo urobené ešte pred dokazovaním.
Najvyšší súd konštatuje, že vzhľadom na prijaté vyhlásenie sťažovateľa bol tento
uznaný vinným zo spáchania skutku a po vykonaní dôkazov k výroku o treste bol odsúdený.
Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí a trvá na tom, že jeho vyhlásenie okresný súd nemal
prijať, a preto neobstojí ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého proti takémuto výroku
o vine nie je dovolanie prípustné. V skutočnosti výrok o vine bol napadnuteľný dovolaním,
a to vo vzťahu k všetkým uplatneným dovolacím dôvodom.
Hoci najvyšší súd v odôvodnení dovolacieho uznesenia uvádza, že dovolanie bolo
odmietnuté ako neprípustné [§ 382 písm. f) Trestného poriadku], zatiaľ z výroku uznesenia
vyplýva, že dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, teda preto,
že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
V rámci odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 To 123/2016
došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny.
Predkladacia správa s odvolaním sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu bola
krajskému súdu doručená 26. októbra 2016. Sudkyňa Mgr. Ferencziová 28. októbra 2016
oznámila, že je vylúčená z rozhodovania v odvolacom konaní, lebo v tejto veci rozhodovala
ešte ako sudkyňa okresného súdu.
Dňa 16. februára 2017 sa konalo verejné zasadnutie o odvolaní na krajskom súde
v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tencera a sudcov JUDr. Žovinca a JUDr.
Kresla. Verejné zasadnutie bolo odročené. Na ďalšom verejnom zasadnutí konanom
9. marca 2017 bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, a to
v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tencera a sudcov JUDr. Žovinca a JUDr. Klčovej.
Sťažovateľ poukazuje na bod 15 všeobecných zásad a pravidiel zapisovania
a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch krajského súdu pre rozvrh práce na rok
2016 (účinný ku dňu oznámenia Mgr. Ferencziovej o jej vylúčení), podľa ktorého
zastupovanie predsedu senátu a sudcov príslušného trestného oddelenia, ak tomu nebudú
brániť okolnosti uvedené v niektorom z bodov 1 až 12 všeobecných zásad, sa bude riadiť
podľa číselného poradia sudcov nachádzajúceho sa v príslušnej tabuľke tvoriacej súčasť
rozvrhu práce na trestnom úseku. Rovnaká úprava platila aj ku dňu konania verejného
zasadnutia 16. februára 2017 a 9. marca 2017.
Na základe uvedeného ustanovenia sa malo určiť zákonné zloženie senátu, kde
prvým zastupujúcim sudcom za Mgr. Ferencziovú mala byť JUDr. Stanislavská. Podľa
názoru sťažovateľa totiž bolo treba vychádzať zo stavu ku dňu vzniku zákonnej prekážky na
strane Mgr. Ferencziovej a k tomuto dňu určiť zákonné zloženie senátu.
Napriek tomu senát 16. februára 2017 konal v zložení JUDr. Tencer, JUDr. Žovinec
a JUDr. Kresl, postupujúc podľa bodu 17 všeobecných zásad a pravidiel zapisovania
a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch krajského súdu pre rozvrh práce na rok
2017, keďže v tom čase bol prvým zastupujúcim sudcom v poradí JUDr. Kresl. Takýto
postup považuje sťažovateľ za nesprávny.
Pokiaľ aj krajský súd určil zákonné zloženie senátu ku dňu verejného zasadnutia
16. februára 2017 (nie teda ku dňu oznámenia o vylúčení Mgr. Ferencziovej), takéto
zloženie senátu opätovne 9. marca 2017 zmenil a rozhodoval v senáte zloženom z JUDr.
Tencera, JUDr. Žovinca a JUDr. Klčovej, hoci zákonný senát by mal byť zložený z JUDr.
Tencera, JUDr. Žovinca a JUDr. Kresla.
Dôvod nahradenia JUDr. Kresla JUDr. Klčovou v spise nebol zo strany riadiaceho
predsedu senátu uvedený, čo sťažovateľovi neumožnilo preveriť, či jeho vec bola pridelená
zákonnému sudcovi.
V tejto súvislosti najvyšší súd v dovolacom uznesení uvádza, že na nezákonnosť
zloženia senátu, ktorému bola vec generátorom pridelená, nemožno usudzovať iba z toho, že
o zmene v zložení senátu nie je v spise žiadne rozhodnutie. Aj podľa najvyššieho súdu táto
zmena mala byť v spise vyznačená na podklade rozhodnutia riadiaceho predsedu senátu,
avšak ide o formálny nedostatok administratívneho charakteru.
S takýmto názorom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, lebo pokiaľ nie je v spise
založené rozhodnutie o zmene v zložení senátu a jeho dôvody, nie je možné zmenu zloženia
senátu preskúmať a preveriť, či bol dodržaný ústavný princíp zákonného sudcu, ktorý
predstavuje pre strany konania záruku v tom, že na rozhodnutie veci sú povolané súdy
a sudcovia podľa vopred určených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného
prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený výber súdu a sudcov na konkrétny prípad.
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu je zabrániť tomu, aby súd, ktorý
má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť
za svojvoľný alebo za účelový.
Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že nezákonnosť zloženia senátu musí byť podložená
zistením, že k takémuto zloženiu došlo s cieľom dosiahnuť iné než zákonné rozhodnutie
vo veci samej, treba uviesť, že to je už materiálne preukazovanie nezákonnosti
novozloženého senátu. Takýto postoj najvyššieho súdu je popretím ústavného práva na
zákonného sudcu, pretože zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu
práce na konanie a rozhodovanie v senáte, a preto nie je potrebné materiálne preukazovať
nezákonné zloženie senátu.
Pokiaľ najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 459/2017 zo 4. júla 2017, sťažovateľ uvádza, že rozhodujúce okolnosti veci
posudzovanej ústavným súdom boli iné, než v teraz pertraktovanom prípade.
Najvyšší súd si vyžiadal rozhodnutia o zmenách v senáte a ich dôvody. Zo stanoviska
predsedu senátu JUDr. Tencera z 28. novembra 2017 vyplýva, že senát postupoval v zmysle
rozvrhu práce k 16. februáru 2017, kedy JUDr. Kresl bol prvý zastupujúci sudca,
a k 9. marcu 2017, kedy JUDr. Klčová bola ako druhá zastupujúca. O zastupovaní sa
nerozhodovalo opatrením, ale vychádzalo sa z § 32 tretej vety a § 31 ods. 3 Trestného
poriadku, k čomu bol predložený zoznam pojednávaní v uvedených dňoch. Tieto
ustanovenia však riešia iba vylúčenie Mgr. Ferencziovej, čo konštatuje aj najvyšší súd, ale
bližšie sa k zákonnosti zloženia senátu nevyjadruje.
Pokiaľ krajský súd určil zákonné zloženie senátu ku dňu verejného zasadnutia
16. februára 2017 (JUDr. Tencer, JUDr. Žovinec, JUDr. Kresl), potom zákonným senátom
mal byť tento senát aj 9. marca 2017.
Podľa názoru sťažovateľa dôvod nahradenia JUDr. Kresla JUDr. Klčovou (náhla
prekážka zákonného sudcu, dlhodobá prekážka zákonného sudcu, jeho vylúčenie a pod.) sa
mal nachádzať v spise. Zákonné dôvody zmeny zloženia senátu nesmie rozvrh práce
obchádzať a zo stanoviska JUDr. Tencera z 28. novembra 2017 sa nedajú jednoznačne
určiť. JUDr. Tencer sa bez ďalšieho odvoláva len na rozvrh práce k 16. februáru 2017
a k 9. marcu 2017 a poukazuje na § 32 tretiu vetu a § 31 ods. 3 Trestného poriadku, ktoré
však riešia iba vylúčenie Mgr. Ferencziovej. Vzhľadom na zákonnú úpravu, ktorá stanovuje
rôzny procesný postup v prípadoch rôznych prekážok, nesmie rozvrh práce tento zákonný
postup obchádzať. JUDr. Tencerom predložený zoznam pojednávaní v uvedených dňoch
bez riadneho odôvodnenia a preukázania zákonnej zmeny v zložení senátu podľa
sťažovateľa nepostačuje.
Zo spisu, zo stanoviska JUDr. Tencera, ale ani z dovolacieho uznesenia najvyššieho
súdu nevyplýva (v rozpore s požiadavkou spravodlivosti a transparentnosti súdneho konania
a právom obvineného na zákonného sudcu), aká zákonná prekážka bránila JUDr. Kreslovi
v účasti na verejnom zasadnutí 9. marca 2017, resp. z akého dôvodu bol nahradený iným
sudcom.
Podľa názoru sťažovateľa v dôsledku nepreukázania opodstatnenosti dôvodov na
vykonanie zásahu do rozvrhu práce je možné prijať záver, že cieľom tohto zásahu bolo
účelovo „vymeniť“ člena senátu a takýto zásah do rozvrhu práce je ústavne nekonformný.
Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo sa
JUDr. Stanislavská nestala zákonnou sudkyňou, keď podľa neho ku dňu vzniku zákonnej
prekážky na strane Mgr. Ferencziovej bolo treba určiť zákonné zloženie senátu. Rovnako
najvyšší súd nedostatočne zdôvodnil, prečo sa JUDr. Kresl nestal napokon zákonným
sudcom.
2.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR , čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR, základné právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1, 2 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b/, c/, d/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, uznesením a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Tdo 72/2017 z 13.12.2017 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR, základné právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1, 2 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b/, c/, d/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, uznesením a konaním Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5To/123/2016 z 09. 03. 2017 porušené boli.
3. Ústavný súd SR zrušuje Rozhodnutia – 1. Najvyššieho súdu SR 6Tdo 72/2017
z 13.12.2017 2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To 123/2016 zo dňa
09.03.2017 a vracia im vec na ďalšie konanie a prikazuje, aby sťažovateľ bol neodkladne
prepustený z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.
4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc
eur), ktoré je Najvyšší súd SR/Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
3. Z rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 44/2014-397 zo 6. júla 2016 vyplýva, že ním
bol sťažovateľ uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c)
v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 7 rokov.
Skutok, za ktorý bol odsúdený, spočíva v tom, že 3. júna 2013 o 14.52 h prišiel do
pobočky Tatra banky v , kde najprv pristúpil k priehradkám č. 1 a č. 2 a pištoľou
namieril na pracovníčky pobočky a , ktoré vyzval na vydanie finančnej
hotovosti. Keď mu oznámili, že hotovosťou nedisponujú, prešiel k priehradke rýchlej
obsluhy, kde tiež namieril pištoľ na pracovníčku a vyzval ju na vydanie celej
finančnej hotovosti z pokladne. Na to mu táto po aktivovaní časového spínača zámku
pokladne a zároveň aj signalizácie prepadu z pokladne vydala hotovosť vo výške 7 800 €
v bankovkách rôznych nominálnych hodnôt. Tieto si vložil do prinesenej igelitovej tašky
a následne chcel priestory pobočky banky opustiť príchodovou cestou, avšak vtedy vstúpili
do bankového priestoru členovia zásahovej jednotky, ktorí ho spacifikovali. Odcudzením
finančnej hotovosti bola Tatra banke spôsobená škoda vo výške 7 800 €.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že sa cíti byť vinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe s tým, že trestný čin oľutoval. Keďže okresný
súd prijal vyhlásenie sťažovateľa, dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe
nevykonal, vykonal len dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Sťažovateľ sa na hlavnom
pojednávaní ku skutku bližšie nevyjadril. Okresnému súdu však zaslal list, v ktorom
uviedol, že nevie popísať, čo sa stalo, a nevie si to vysvetliť. Uviedol tiež, že sa nechce
zbaviť zodpovednosti a že kvôli svojim dvom synom by už nič podobné neurobil.
4. Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 To 123/2016-428 z 9. marca 2017 vyplýva, že
ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
1 T 44/2014 zo 6. júla 2016.
Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ podal odvolanie týkajúce sa výroku
o uloženom treste a domáhal sa uloženia trestu v nižšej výmere podľa § 39 ods. 1 Trestného
zákona, keďže podľa neho použitie tohto zmierňovacieho ustanovenia je plne opodstatnené.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd pri ukladaní trestu nepochybil, keď
rozhodol po zvážení všetkých kritérií, náležitým spôsobom sa vysporiadal s možnosťou
uloženia trestu za použitia zmierňujúceho § 39 ods. 1 Trestného zákona.
5. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 72/2017 z 13. decembra 2017 vyplýva,
že ním podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 123/2016 z 9. marca 2017.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Dovolacia námietka, že krajský
súd rozhodol v nezákonnom zložení [písm. b)] spočívala v tom, že v zmysle rozvrhu práce
krajského súdu na rok 2016 ku dňu oznámenia o vylúčení Mgr. Ferencziovej sa namiesto
nej mala stať členkou senátu ako prvá zastupujúca v poradí JUDr. Stanislavská. Napriek
tomu na verejnom zasadnutí 16. februára 2017 rozhodoval senát v zložení JUDr. Tencer,
JUDr. Žovinec a JUDr. Kresl a na ďalšom verejnom zasadnutí 9. marca 2017 už namiesto
JUDr. Kresla bola v senáte JUDr. Klčová. Pritom dôvod zmeny v zložení senátu zo spisu
nevyplýva. Dovolacia námietka, že postupom okresného súdu bolo zásadným spôsobom
porušené právo sťažovateľa na obhajobu [písm. c)] spočívala v tom, že okresný súd
nevykonal dôkazy navrhnuté obhajcom sťažovateľa, hoci sťažovateľ až na druhom hlavnom
pojednávaní (teda už po vykonaní niektorých dôkazov) urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, a preto okresný súd takéto vyhlásenie nemal v zmysle § 257
ods. 7 Trestného poriadku prijať. Bolo preto nevyhnuté vykonať dokazovanie v celom
rozsahu, teda aj dokazovanie týkajúce sa preukázania viny (nielen týkajúce sa trestu či
náhrady škody).
Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu zo spisu okresného súdu sp. zn.
1 T 44/2014 vyplýva, že od vznesenia obvinenia (4. júna 2013) sťažovateľa obhajoval ním
zvolený obhajca JUDr. , potom v ďalšom ho obhajovala JUDr. a napokon
JUDr. . Na hlavnom pojednávaní 1. decembra 2014 sťažovateľ uviedol, že nechce
uzatvoriť dohodu o vine a treste, momentálne nechce zaujať stanovisko k obžalobe, nebude
sa vyjadrovať k otázkam podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku a nebude vypovedať.
Na hlavnom pojednávaní 19. januára 2015 v prítomnosti všetkých procesných strán na
návrh obhajcov a so súhlasom prokurátora okresný súd umožnil sťažovateľovi urobiť
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ v rámci neho uviedol, že sa
cíti byť vinný a úprimne ľutuje, čo sa stalo. Na všetky otázky podľa § 333 ods. 3 Trestného
poriadku odpovedal „áno“. Prokurátor, obhajca a zástupca poškodeného zhodne navrhli
vyhlásenie sťažovateľa prijať. Následne okresný súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku
vyhlásenie prijal s tým, že vykoná iba dokazovanie týkajúce sa výroku o treste. Na hlavnom
pojednávaní 6. júla 2016 obhajca sťažovateľa v záverečnej reči uviedol, že vzhľadom na
vyjadrenia sťažovateľa a jeho priznanie sa nebude vyjadrovať k otázke viny a v ďalšom sa
zaoberal len skutočnosťami majúcimi vzťah k výroku o treste, k čomu sa pripojil aj
sťažovateľ. Po vyhlásení rozsudku sťažovateľ po porade s obhajcom podal odvolanie, avšak
bez toho, aby to bližšie konkretizoval. V dôvodoch odvolania z 27. septembra 2016
podaných prostredníctvom obhajkyne napadol len výšku trestu s poukazom na to, že
predtým urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Spis okresného
súdu spolu s odvolaním bol 26. októbra 2016 zaslaný krajskému súdu a vec bola
elektronicky pridelená do senátu 5 To a vedená pod sp. zn. 5 To 123/2016. Sudkyňa tohto
senátu Mgr. Ferencziová 28. októbra 2016 oznámila, že je z prejednania a rozhodovania
tejto veci vylúčená, lebo ju na prvom stupni ako sudkyňa prejednala a rozhodla. Verejné
zasadnutie krajského súdu 16. februára 2017 sa konalo pred senátom v zložení JUDr.
Tencer, JUDr. Žovinec a JUDr. Kresl a bolo odročené. Na ďalšom verejnom zasadnutí
9. marca 2017 senát zložený z JUDr. Tencera, JUDr. Žovinca a JUDr. Klčovej rozhodol
o zamietnutí odvolania sťažovateľa. Stalo sa tak po tom, čo sa k veci vyjadrili prokurátor,
obhajca a sťažovateľ a obhajoba poukázala iba na dôvody odvolania a nič viac neuviedla.
Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené fakty preukazujú bez akýchkoľvek
pochybností, že právo sťažovateľa na obhajobu nebolo v žiadnom smere porušené. Aj keď
menil obhajcov, v každom štádiu trestného konania mal obhajcu, ktorý sa aktívne
zúčastňoval úkonov a poskytoval sťažovateľovi právnu pomoc. Súd nie je oprávnený
hodnotiť kvalitu a kvantitu tejto obhajoby (to prislúcha výlučne sťažovateľovi). O všetkých
návrhoch sťažovateľa a obhajcu bolo ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej
rozhodnuté. Prijaté vyhlásenie sťažovateľa je zákonné a rovnako tak aj vykonané
dokazovanie. Ustanovenie § 257 Trestného poriadku je do zákona včlenené ihneď po začatí
hlavného pojednávania a pred výsluchom obvineného. Na začiatku prvého hlavného
pojednávania sa sťažovateľ odmietol vyjadriť k obžalobe a k poučeniu podľa § 257
Trestného poriadku a zároveň sa rozhodol nevypovedať. Na ďalšom hlavnom pojednávaní
obhajca uviedol, že sťažovateľ chce urobiť vyhlásenie, čo okresný súd akceptoval. Udialo sa
to ešte pred dokazovaním a tomuto postupu okresného súdu nemožno nič vytknúť, naopak,
v maximálnej možnej miere poskytol sťažovateľovi priestor na uplatnenie práva na
obhajobu. Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, je toto vyhlásenie
neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním, ale ani dovolaním okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V zmysle § 371 ods. 4 Trestného
poriadku dôvody dovolania podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť
bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr
v konaní pred odvolacím súdom. Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolací súd na
neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak bolo podané proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. V posudzovanom prípade je
dovolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu,
ktorým bol sťažovateľ po prijatí jeho vyhlásenia v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku
uznaný vinným. Zákon proti takémuto výroku o vine nepripúšťa dovolanie.
Napriek uvedenému najvyšší súd konštatuje, že vec sťažovateľa na krajskom súde
bola elektronicky zákonne pridelená do senátu 5 To, čo sťažovateľ v dovolaní ani
nenamietal. Argumentoval iba tým, že sudkyňa JUDr. Klčová bola v jeho veci do senátu
nesprávne zaradená. Ide o mylný názor. Uvedená sudkyňa ako členka senátu 5 T vo veci
sťažovateľa rozhodovala o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby,
čo zo strany obhajoby nebolo namietané. JUDr. Klčová podľa rozvrhu práce krajského súdu
na rok 2016 bola zaradená do senátov 5 T rozhodujúcich o sťažnostiach, ale aj
o odvolaniach procesných strán. Vec teda nebola do senátu 5 T zaradená účelovo, ale
náhodným výberom – generátorom, ako to zákon predpokladá. Na nezákonnosť zloženia
senátu, ktorému bola vec generátorom pridelená, nemožno usudzovať iba z toho, že
o zmene v zložení senátu nie je v spise žiadne rozhodnutie. Aj podľa najvyššieho súdu táto
zmena mala byť v spise vyznačená na podklade rozhodnutia riadiaceho predsedu senátu. Ide
však o formálny nedostatok administratívneho charakteru. Nezákonnosť zloženia senátu
musí byť podložená zistením, že k takémuto zloženiu senátu došlo s cieľom dosiahnuť iné,
než zákonné rozhodnutie vo veci samej. V takom prípade by už išlo o materiálne
preukázanie nezákonnosti takéhoto novozloženého senátu. Tieto závery sú súladné
s rozhodovacou praxou ústavného súdu (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 459/2017 zo 4. júla
2017).
Najvyšší súd si vyžiadal rozhodnutia a dôvody zmien v senáte. Zo stanoviska
predsedu senátu JUDr. Tencera z 28. novembra 2017 vyplýva, že senát postupoval v zmysle
rozvrhu práce k 16. februáru 2017, kedy JUDr. Kresl bol ako prvý zastupujúci sudca,
a k 9. marcu 2017, kedy JUDr. Klčová bola ako druhá zastupujúca. O zastupovaní sa
nerozhodovalo opatrením, ale sa vychádzalo z § 32 tretej vety a § 31 ods. 3 Trestného
poriadku, k čomu bol predložený zoznam pojednávaní v uvedených dňoch. Tieto
ustanovenia však riešia iba vylúčenie sudkyne Mgr. Ferencziovej.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
8. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že okresný súd pochybil, keď postupom podľa
§ 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal jeho vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, pretože k tomuto vyhláseniu nedošlo na prvom hlavnom pojednávaní
pred začatím dokazovania, ale až na ďalšom hlavnom pojednávaní už po vykonaní
niektorých dôkazov. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou okresného súdu vykonať všetky
dôkazy potrebné pre posúdenie viny sťažovateľa, teda nielen dôkazy potrebné v súvislosti
s rozhodovaním o treste, resp. o náhrade škody. Ďalej namieta, že krajský súd nerozhodol
v správnom zložení senátu, lebo po oznámení Mgr. Ferencziovej o jej vylúčení mala sa
namiesto nej ako prvá náhradníčka stať členkou senátu JUDr. Stanislavská, a nie JUDr.
Kresl, ktorý bol prvým náhradníkom až neskôr (v čase konania verejného zasadnutia
o odvolaní). Celkom bez vysvetlenia zostalo, prečo na ďalšom verejnom zasadnutí namiesto
JUDr. Kresla bola v senáte JUDr. Klčová. Pritom zo súdneho spisu vôbec nevyplývajú
dôvody zmeny senátu medzi prvým a druhým verejným zasadnutím.
9. Tú časť sťažnosti, ktorá pre porušenie označených práv sťažovateľa podľa ústavy,
listiny a dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 To 123/2016 a jeho uzneseniu z 9. marca 2017, treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu
poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že a) je nevinný, b) je vinný
zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera
spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených
v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje
primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že
súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
Podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku súd po vyhlásení obžalovaného podľa odseku
5 rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo neprijíma.
V zásade platí, že pokiaľ obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku vyhlási, že je vinný a súd toto jeho vyhlásenie prijme, nemôže už toto vyhlásenie
odvolať a proti výroku o vine nemôže podať odvolanie, ale ani dovolanie okrem dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Hoci sťažovateľ v dovolaní a v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal, že s jeho
oneskoreným vyhlásením okresný súd nesmel súhlasiť, a preto proti výroku rozsudku
okresného súdu o vine bolo správne prípustné odvolanie, ako aj dovolanie, v skutočnosti
odvolanie nepodal, pretože podané odvolanie smerovalo iba proti výroku o treste
s výslovným poukazom na to, že svoju vinu uznal. Sťažovateľ teda v riadnom opravnom
prostriedku, ktorý podľa jeho vlastného presvedčenia mal k dispozícii, nenamietal uznanie
viny na základe vyhlásenia podľa § 257 Trestného poriadku a rovnako nenamietal
nedostatočné zistenie skutkového stavu nevykonaním všetkých ním a obžalobou
navrhnutých dôkazov. Znamená to, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok nápravy
namietaného porušenia práv v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorý podľa vlastného
presvedčenia mal k dispozícii. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež
dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že odvolanie proti výroku
o vine rozsudku okresného súdu nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa a preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Rovnaké závery sa vzťahujú aj na námietku nesprávneho obsadenia senátu krajského
súdu rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa. Sťažovateľ zastúpený obhajcom ako
kvalifikovaným právnym zástupcom už na verejnom zasadnutí 16. februára 2017 musel
zistiť, že v senáte nezasadá sudkyňa JUDr. Stanislavská, ale sudca JUDr. Kresl. Tak isto na
ďalšom verejnom zasadnutí 9. marca 2017 musel zistiť, že namiesto JUDr. Kresla zasadá
v senáte JUDr. Klčová. Sťažovateľovi preto nič nebránilo nesprávne zloženie senátu na
niektorom z týchto verejných zasadnutí namietať, čo sa však nestalo, a preto ani v tomto
prípade sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť namietať proti porušeniu práva na
zákonného sudcu s obdobnými následkami, ako sú už uvedené.
10. Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tdo 72/2017 a jeho uzneseniu z 13. decembra 2017 treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
10.1 O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
10.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
10.3 Podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)
nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom
konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie
podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie
dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola
tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred
odvolacím súdom.
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
10.4 Z už uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľ uviedol ako dôvody
dovolania § 371 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. V oboch týchto prípadoch platí, že
takéto dôvody nemožno použiť, ak namietané okolnosti boli dovolateľovi známe už
v pôvodnom konaní, no napriek tomu ich najneskôr v odvolacom konaní nenamietal.
Je nepochybné, že namietané nesprávne prijatie vyhlásenia o vine a z toho plynúce
nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov bolo sťažovateľovi známe už v pôvodnom
konaní, no napriek tomu to v odvolacom konaní nenamietal. Rovnako je zrejmé aj to, že už
v priebehu odvolacieho konania mu muselo byť tvrdené nesprávne obsadenie odvolacieho
senátu známe, avšak ani v tomto prípade to pred krajským súdom nenamietal.
Za uvedeného stavu podľa názoru ústavného súdu obstojí záver najvyššieho súdu,
podľa ktorého dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné
[§ 382 písm. f) Trestného poriadku]. Uplatnené dovolacie dôvody totiž nebolo možné
použiť, čo zakladá neprípustnosť podaného dovolania.
Možno urobiť záver, že argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná a presvedčivá
a nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že medzi výrokom uznesenia
najvyššieho súdu a jeho odôvodnením je rozpor, pretože podľa výroku uznesenia bolo
dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (pre nesplnenie dôvodov
dovolania), zatiaľ čo podľa odôvodnenia bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. f)
Trestného poriadku (ako neprípustné). Z argumentácie najvyššieho súdu je nepochybné, že
v skutočnosti bolo dovolanie odmietnuté pre neprípustnosť podľa § 382 písm. f) Trestného
poriadku a zrejme len technickou chybou je vo výroku uznesenia uvedené ustanovenie
§ 382 písm. c) Trestného poriadku.
11. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018