Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 177/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou Mgr. Katarínou Pastorkovou, advokátska kancelária, Skuteckého 6, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50

ods. 2 a 3 , a a 2 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. marca 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia , , a 2 a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. marca 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. decembra 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. marca 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -397 zo 6. júla 2016 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže

podľa a a v spojení s , za čo mu

bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu, a to proti jeho výroku o uloženom treste, podal

sťažovateľ odvolanie s tým, že sa pri ukladaní trestu mal aplikovať § 39 ods. 1 Trestného

zákona.

Uznesením krajského súdu č. k. -428 z 9. marca 2017 bolo odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, ako aj z dôvodu, že krajský súd

rozhodol v nezákonnom zložení.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2017 bolo

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu, ale aj

postupom okresného súdu bolo porušené jeho právo na obhajobu tým, že sa nevykonali

dôkazy ním navrhnuté, a to výsluch znalcov MUDr. a MUDr. , výsluch

sťažovateľa ako obvineného navrhnutý na hlavnom pojednávaní 19. januára 2015, ako aj

dôkazy v zmysle podanej obžaloby. Vykonanie dôkazov a vyjadrenie sťažovateľa k nim

pritom mohlo prispieť k dosiahnutiu objektívneho a spravodlivého výsledku trestného

konania.

Na hlavnom pojednávaní konanom 1. decembra 2014 bol sťažovateľ poučený

o svojom práve urobiť niektoré z vyhlásení v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) až c) Trestného

poriadku. Sťažovateľ však využil svoje právo a žiadne z uvedených vyhlásení neurobil.

Zároveň využil aj právo nevypovedať.

Vyhlásenie podľa urobil až na ďalšom

hlavnom pojednávaní konanom 19. januára 2015. Z tohto dôvodu je možné takéto

vyhlásenie považovať len za jeho výpoveď. Nebolo na mieste, aby súd takéto vyhlásenie

prijal v zmysle a malo sa vykonať dokazovanie v celom

rozsahu, teda aj dokazovanie týkajúce sa preukázania viny (nielen dokazovanie v súvislosti

s výrokom o treste a náhrade škody). Mali byť vykonané všetky dôkazy v zmysle obžaloby

a dôkazy navrhované obhajobou s tým, aby sa k nim sťažovateľ mohol následne vyjadriť.

Najvyšší súd v uznesení uviedol, že bez akýchkoľvek pochybností je preukázané, že

právo sťažovateľa na obhajobu nebolo v žiadnom smere porušené. Sťažovateľ, aj keď menil

obhajcov, v každom štádiu trestného konania mal obhajcu, tento sa aktívne zúčastňoval na

úkonoch a sťažovateľovi poskytol právnu pomoc. O všetkých návrhoch sťažovateľa

a obhajcu bolo ešte pred vyhlásením rozsudku rozhodnuté. Najvyšší súd považuje prijaté

vyhlásenie sťažovateľa, ako aj vykonané dokazovanie za zákonné.

Sťažovateľ je však opačného názoru. V dovolacom konaní napádal to, že okresný súd

nemal prijať jeho vyhlásenie postupom podľa , ale mal

vykonať dokazovanie v celom rozsahu, teda aj dokazovanie týkajúce sa preukázania viny.

Po tom, čo na začiatku prvého hlavného pojednávania konaného 1. decembra 2014

sťažovateľ žiadne z vyhlásení podľa neurobil a ani nevypovedal,

došlo následne k čítaniu jeho výpovede z prípravného konania a jeho obhajca navrhol

vypočuť jedného zo znalcov a prečítať ich znalecké posudky. Následne okresný súd

s cieľom vypočutia svedkov odročil hlavné pojednávanie na 19. január 2015. Práve

na tomto ďalšom hlavnom pojednávaní urobil sťažovateľ vyhlásenie podľa § 257 ods. 1

písm. b) , ktoré podľa jeho názoru okresný súd nemal prijať. Nedošlo

teda k vráteniu veci prokurátorovi na konanie o dohode o vine a treste, ako uvádza najvyšší

súd v dovolacom uznesení, pretože v skutočnosti sťažovateľ urobil vyhlásenie podľa § 257

ods. 1 písm. b) .

Dokazovanie na hlavnom pojednávaní sa v zmysle začína

výsluchom obvineného a pokiaľ tento odmietne vypovedať, prečíta sa zápisnica o jeho

výpovedi z prípravného konania tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Z toho je teda zrejmé,

že vyhlásenie sťažovateľa podľa sa uskutočnilo až

po začatom dokazovaní a nemožno sa preto stotožniť s konštatovaním najvyššieho súdu, že

vyhlásenie bolo urobené ešte pred dokazovaním.

Najvyšší súd konštatuje, že vzhľadom na prijaté vyhlásenie sťažovateľa bol tento

uznaný vinným zo spáchania skutku a po vykonaní dôkazov k výroku o treste bol odsúdený.

Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí a trvá na tom, že jeho vyhlásenie okresný súd nemal

prijať, a preto neobstojí ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého proti takémuto výroku

o vine nie je dovolanie prípustné. V skutočnosti výrok o vine bol napadnuteľný dovolaním,

a to vo vzťahu k všetkým uplatneným dovolacím dôvodom.

Hoci najvyšší súd v odôvodnení dovolacieho uznesenia uvádza, že dovolanie bolo

odmietnuté ako neprípustné [ ], zatiaľ z výroku uznesenia

vyplýva, že dovolanie bolo odmietnuté podľa , teda preto,

že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

V rámci odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle

a čl. 38 ods. 1 listiny.

Predkladacia správa s odvolaním sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu bola

krajskému súdu doručená 26. októbra 2016. Sudkyňa Mgr. Ferencziová 28. októbra 2016

oznámila, že je vylúčená z rozhodovania v odvolacom konaní, lebo v tejto veci rozhodovala

ešte ako sudkyňa okresného súdu.

Dňa 16. februára 2017 sa konalo verejné zasadnutie o odvolaní na krajskom súde

v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tencera a sudcov JUDr. Žovinca a JUDr.

Kresla. Verejné zasadnutie bolo odročené. Na ďalšom verejnom zasadnutí konanom

9. marca 2017 bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, a to

v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tencera a sudcov JUDr. Žovinca a JUDr. Klčovej.

Sťažovateľ poukazuje na bod 15 všeobecných zásad a pravidiel zapisovania

a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch krajského súdu pre rozvrh práce na rok

2016 (účinný ku dňu oznámenia Mgr. Ferencziovej o jej vylúčení), podľa ktorého

zastupovanie predsedu senátu a sudcov príslušného trestného oddelenia, ak tomu nebudú

brániť okolnosti uvedené v niektorom z bodov 1 až 12 všeobecných zásad, sa bude riadiť

podľa číselného poradia sudcov nachádzajúceho sa v príslušnej tabuľke tvoriacej súčasť

rozvrhu práce na trestnom úseku. Rovnaká úprava platila aj ku dňu konania verejného

zasadnutia 16. februára 2017 a 9. marca 2017.

Na základe uvedeného ustanovenia sa malo určiť zákonné zloženie senátu, kde

prvým zastupujúcim sudcom za Mgr. Ferencziovú mala byť JUDr. Stanislavská. Podľa

názoru sťažovateľa totiž bolo treba vychádzať zo stavu ku dňu vzniku zákonnej prekážky na

strane Mgr. Ferencziovej a k tomuto dňu určiť zákonné zloženie senátu.

Napriek tomu senát 16. februára 2017 konal v zložení JUDr. Tencer, JUDr. Žovinec

a JUDr. Kresl, postupujúc podľa bodu 17 všeobecných zásad a pravidiel zapisovania

a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch krajského súdu pre rozvrh práce na rok

2017, keďže v tom čase bol prvým zastupujúcim sudcom v poradí JUDr. Kresl. Takýto

postup považuje sťažovateľ za nesprávny.

Pokiaľ aj krajský súd určil zákonné zloženie senátu ku dňu verejného zasadnutia

16. februára 2017 (nie teda ku dňu oznámenia o vylúčení Mgr. Ferencziovej), takéto

zloženie senátu opätovne 9. marca 2017 zmenil a rozhodoval v senáte zloženom z JUDr.

Tencera, JUDr. Žovinca a JUDr. Klčovej, hoci zákonný senát by mal byť zložený z JUDr.

Tencera, JUDr. Žovinca a JUDr. Kresla.

Dôvod nahradenia JUDr. Kresla JUDr. Klčovou v spise nebol zo strany riadiaceho

predsedu senátu uvedený, čo sťažovateľovi neumožnilo preveriť, či jeho vec bola pridelená

zákonnému sudcovi.

V tejto súvislosti najvyšší súd v dovolacom uznesení uvádza, že na nezákonnosť

zloženia senátu, ktorému bola vec generátorom pridelená, nemožno usudzovať iba z toho, že

o zmene v zložení senátu nie je v spise žiadne rozhodnutie. Aj podľa najvyššieho súdu táto

zmena mala byť v spise vyznačená na podklade rozhodnutia riadiaceho predsedu senátu,

avšak ide o formálny nedostatok administratívneho charakteru.

S takýmto názorom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, lebo pokiaľ nie je v spise

založené rozhodnutie o zmene v zložení senátu a jeho dôvody, nie je možné zmenu zloženia

senátu preskúmať a preveriť, či bol dodržaný ústavný princíp zákonného sudcu, ktorý

predstavuje pre strany konania záruku v tom, že na rozhodnutie veci sú povolané súdy

a sudcovia podľa vopred určených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného

prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený výber súdu a sudcov na konkrétny prípad.

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu je zabrániť tomu, aby súd, ktorý

má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť

za svojvoľný alebo za účelový.

Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že nezákonnosť zloženia senátu musí byť podložená

zistením, že k takémuto zloženiu došlo s cieľom dosiahnuť iné než zákonné rozhodnutie

vo veci samej, treba uviesť, že to je už materiálne preukazovanie nezákonnosti

novozloženého senátu. Takýto postoj najvyššieho súdu je popretím ústavného práva na

zákonného sudcu, pretože zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu

práce na konanie a rozhodovanie v senáte, a preto nie je potrebné materiálne preukazovať

nezákonné zloženie senátu.

Pokiaľ najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2017, sťažovateľ uvádza, že rozhodujúce okolnosti veci

posudzovanej ústavným súdom boli iné, než v teraz pertraktovanom prípade.

Najvyšší súd si vyžiadal rozhodnutia o zmenách v senáte a ich dôvody. Zo stanoviska

predsedu senátu JUDr. Tencera z 28. novembra 2017 vyplýva, že senát postupoval v zmysle

rozvrhu práce k 16. februáru 2017, kedy JUDr. Kresl bol prvý zastupujúci sudca,

a k 9. marcu 2017, kedy JUDr. Klčová bola ako druhá zastupujúca. O zastupovaní sa

nerozhodovalo opatrením, ale vychádzalo sa z § 32 tretej vety a § 31 ods. 3 Trestného

poriadku, k čomu bol predložený zoznam pojednávaní v uvedených dňoch. Tieto

ustanovenia však riešia iba vylúčenie Mgr. Ferencziovej, čo konštatuje aj najvyšší súd, ale

bližšie sa k zákonnosti zloženia senátu nevyjadruje.

Pokiaľ krajský súd určil zákonné zloženie senátu ku dňu verejného zasadnutia

16. februára 2017 (JUDr. Tencer, JUDr. Žovinec, JUDr. Kresl), potom zákonným senátom

mal byť tento senát aj 9. marca 2017.

Podľa názoru sťažovateľa dôvod nahradenia JUDr. Kresla JUDr. Klčovou (náhla

prekážka zákonného sudcu, dlhodobá prekážka zákonného sudcu, jeho vylúčenie a pod.) sa

mal nachádzať v spise. Zákonné dôvody zmeny zloženia senátu nesmie rozvrh práce

obchádzať a zo stanoviska JUDr. Tencera z 28. novembra 2017 sa nedajú jednoznačne

určiť. JUDr. Tencer sa bez ďalšieho odvoláva len na rozvrh práce k 16. februáru 2017

a k 9. marcu 2017 a poukazuje na tretiu vetu a , ktoré

však riešia iba vylúčenie Mgr. Ferencziovej. Vzhľadom na zákonnú úpravu, ktorá stanovuje

rôzny procesný postup v prípadoch rôznych prekážok, nesmie rozvrh práce tento zákonný

postup obchádzať. JUDr. Tencerom predložený zoznam pojednávaní v uvedených dňoch

bez riadneho odôvodnenia a preukázania zákonnej zmeny v zložení senátu podľa

sťažovateľa nepostačuje.

Zo spisu, zo stanoviska JUDr. Tencera, ale ani z dovolacieho uznesenia najvyššieho

súdu nevyplýva (v rozpore s požiadavkou spravodlivosti a transparentnosti súdneho konania

a právom obvineného na zákonného sudcu), aká zákonná prekážka bránila JUDr. Kreslovi

v účasti na verejnom zasadnutí 9. marca 2017, resp. z akého dôvodu bol nahradený iným

sudcom.

Podľa názoru sťažovateľa v dôsledku nepreukázania opodstatnenosti dôvodov na

vykonanie zásahu do rozvrhu práce je možné prijať záver, že cieľom tohto zásahu bolo

účelovo „vymeniť“ člena senátu a takýto zásah do rozvrhu práce je ústavne nekonformný.

Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo sa

JUDr. Stanislavská nestala zákonnou sudkyňou, keď podľa neho ku dňu vzniku zákonnej

prekážky na strane Mgr. Ferencziovej bolo treba určiť zákonné zloženie senátu. Rovnako

najvyšší súd nedostatočne zdôvodnil, prečo sa JUDr. Kresl nestal napokon zákonným

sudcom.

2.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa ,

podľa SR , , 3 SR, základné právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa , 2 SR a podľa , 2 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b/, c/, d/ Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13.12.2017 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa podľa ,

podľa SR, , 3 SR, základné právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa , 2 SR a podľa , 2 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b/, c/, d/ Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením a konaním Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 09. 03. 2017 porušené boli.

3. Ústavný súd SR zrušuje Rozhodnutia – 1. Najvyššieho súdu SR

z 13.12.2017 2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa

09.03.2017 a vracia im vec na ďalšie konanie a prikazuje, aby sťažovateľ bol neodkladne

prepustený z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc

eur), ktoré je Najvyšší súd SR/Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

3. Z rozsudku okresného súdu č. k. -397 zo 6. júla 2016 vyplýva, že ním

bol sťažovateľ uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c)

v spojení s , za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov.

Skutok, za ktorý bol odsúdený, spočíva v tom, že 3. júna 2013 o 14.52 h prišiel do

pobočky Tatra banky v , kde najprv pristúpil k priehradkám č. 1 a č. 2 a pištoľou

namieril na pracovníčky pobočky a , ktoré vyzval na vydanie finančnej

hotovosti. Keď mu oznámili, že hotovosťou nedisponujú, prešiel k priehradke rýchlej

obsluhy, kde tiež namieril pištoľ na pracovníčku a vyzval ju na vydanie celej

finančnej hotovosti z pokladne. Na to mu táto po aktivovaní časového spínača zámku

pokladne a zároveň aj signalizácie prepadu z pokladne vydala hotovosť vo výške 7 800 €

v bankovkách rôznych nominálnych hodnôt. Tieto si vložil do prinesenej igelitovej tašky

a následne chcel priestory pobočky banky opustiť príchodovou cestou, avšak vtedy vstúpili

do bankového priestoru členovia zásahovej jednotky, ktorí ho spacifikovali. Odcudzením

finančnej hotovosti bola Tatra banke spôsobená škoda vo výške 7 800 €.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil

vyhlásenie podľa , že sa cíti byť vinný

zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe s tým, že trestný čin oľutoval. Keďže okresný

súd prijal vyhlásenie sťažovateľa, dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe

nevykonal, vykonal len dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Sťažovateľ sa na hlavnom

pojednávaní ku skutku bližšie nevyjadril. Okresnému súdu však zaslal list, v ktorom

uviedol, že nevie popísať, čo sa stalo, a nevie si to vysvetliť. Uviedol tiež, že sa nechce

zbaviť zodpovednosti a že kvôli svojim dvom synom by už nič podobné neurobil.

4. Z uznesenia krajského súdu č. k. -428 z 9. marca 2017 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 6. júla 2016.

Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ podal odvolanie týkajúce sa výroku

o uloženom treste a domáhal sa uloženia trestu v nižšej výmere podľa § 39 ods. 1 Trestného

zákona, keďže podľa neho použitie tohto zmierňovacieho ustanovenia je plne opodstatnené.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd pri ukladaní trestu nepochybil, keď

rozhodol po zvážení všetkých kritérií, náležitým spôsobom sa vysporiadal s možnosťou

uloženia trestu za použitia zmierňujúceho .

5. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2017 vyplýva,

že ním podľa bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2017.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov

uvedených v a . Dovolacia námietka, že krajský

súd rozhodol v nezákonnom zložení [písm. b)] spočívala v tom, že v zmysle rozvrhu práce

krajského súdu na rok 2016 ku dňu oznámenia o vylúčení Mgr. Ferencziovej sa namiesto

nej mala stať členkou senátu ako prvá zastupujúca v poradí JUDr. Stanislavská. Napriek

tomu na verejnom zasadnutí 16. februára 2017 rozhodoval senát v zložení JUDr. Tencer,

JUDr. Žovinec a JUDr. Kresl a na ďalšom verejnom zasadnutí 9. marca 2017 už namiesto

JUDr. Kresla bola v senáte JUDr. Klčová. Pritom dôvod zmeny v zložení senátu zo spisu

nevyplýva. Dovolacia námietka, že postupom okresného súdu bolo zásadným spôsobom

porušené právo sťažovateľa na obhajobu [písm. c)] spočívala v tom, že okresný súd

nevykonal dôkazy navrhnuté obhajcom sťažovateľa, hoci sťažovateľ až na druhom hlavnom

pojednávaní (teda už po vykonaní niektorých dôkazov) urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1

písm. b) , a preto okresný súd takéto vyhlásenie nemal v zmysle

ods. 7 prijať. Bolo preto nevyhnuté vykonať dokazovanie v celom

rozsahu, teda aj dokazovanie týkajúce sa preukázania viny (nielen týkajúce sa trestu či

náhrady škody).

Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu zo spisu okresného súdu sp. zn.

vyplýva, že od vznesenia obvinenia (4. júna 2013) sťažovateľa obhajoval ním

zvolený obhajca JUDr. , potom v ďalšom ho obhajovala JUDr. a napokon

JUDr. . Na hlavnom pojednávaní 1. decembra 2014 sťažovateľ uviedol, že nechce

uzatvoriť dohodu o vine a treste, momentálne nechce zaujať stanovisko k obžalobe, nebude

sa vyjadrovať k otázkam podľa a nebude vypovedať.

Na hlavnom pojednávaní 19. januára 2015 v prítomnosti všetkých procesných strán na

návrh obhajcov a so súhlasom prokurátora okresný súd umožnil sťažovateľovi urobiť

vyhlásenie podľa . Sťažovateľ v rámci neho uviedol, že sa

cíti byť vinný a úprimne ľutuje, čo sa stalo. Na všetky otázky podľa § 333 ods. 3 Trestného

poriadku odpovedal „áno“. Prokurátor, obhajca a zástupca poškodeného zhodne navrhli

vyhlásenie sťažovateľa prijať. Následne okresný súd podľa

vyhlásenie prijal s tým, že vykoná iba dokazovanie týkajúce sa výroku o treste. Na hlavnom

pojednávaní 6. júla 2016 obhajca sťažovateľa v záverečnej reči uviedol, že vzhľadom na

vyjadrenia sťažovateľa a jeho priznanie sa nebude vyjadrovať k otázke viny a v ďalšom sa

zaoberal len skutočnosťami majúcimi vzťah k výroku o treste, k čomu sa pripojil aj

sťažovateľ. Po vyhlásení rozsudku sťažovateľ po porade s obhajcom podal odvolanie, avšak

bez toho, aby to bližšie konkretizoval. V dôvodoch odvolania z 27. septembra 2016

podaných prostredníctvom obhajkyne napadol len výšku trestu s poukazom na to, že

predtým urobil vyhlásenie podľa . Spis okresného

súdu spolu s odvolaním bol 26. októbra 2016 zaslaný krajskému súdu a vec bola

elektronicky pridelená do senátu 5 To a vedená pod sp. zn. . Sudkyňa tohto

senátu Mgr. Ferencziová 28. októbra 2016 oznámila, že je z prejednania a rozhodovania

tejto veci vylúčená, lebo ju na prvom stupni ako sudkyňa prejednala a rozhodla. Verejné

zasadnutie krajského súdu 16. februára 2017 sa konalo pred senátom v zložení JUDr.

Tencer, JUDr. Žovinec a JUDr. Kresl a bolo odročené. Na ďalšom verejnom zasadnutí

9. marca 2017 senát zložený z JUDr. Tencera, JUDr. Žovinca a JUDr. Klčovej rozhodol

o zamietnutí odvolania sťažovateľa. Stalo sa tak po tom, čo sa k veci vyjadrili prokurátor,

obhajca a sťažovateľ a obhajoba poukázala iba na dôvody odvolania a nič viac neuviedla.

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené fakty preukazujú bez akýchkoľvek

pochybností, že právo sťažovateľa na obhajobu nebolo v žiadnom smere porušené. Aj keď

menil obhajcov, v každom štádiu trestného konania mal obhajcu, ktorý sa aktívne

zúčastňoval úkonov a poskytoval sťažovateľovi právnu pomoc. Súd nie je oprávnený

hodnotiť kvalitu a kvantitu tejto obhajoby (to prislúcha výlučne sťažovateľovi). O všetkých

návrhoch sťažovateľa a obhajcu bolo ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej

rozhodnuté. Prijaté vyhlásenie sťažovateľa je zákonné a rovnako tak aj vykonané

dokazovanie. Ustanovenie je do zákona včlenené ihneď po začatí

hlavného pojednávania a pred výsluchom obvineného. Na začiatku prvého hlavného

pojednávania sa sťažovateľ odmietol vyjadriť k obžalobe a k poučeniu podľa § 257

a zároveň sa rozhodol nevypovedať. Na ďalšom hlavnom pojednávaní

obhajca uviedol, že sťažovateľ chce urobiť vyhlásenie, čo okresný súd akceptoval. Udialo sa

to ešte pred dokazovaním a tomuto postupu okresného súdu nemožno nič vytknúť, naopak,

v maximálnej možnej miere poskytol sťažovateľovi priestor na uplatnenie práva na

obhajobu. Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, je toto vyhlásenie

neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním, ale ani dovolaním okrem

dovolania podľa . V zmysle Trestného

poriadku dôvody dovolania podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť

bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom. Podľa dovolací súd na

neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak bolo podané proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. V posudzovanom prípade je

dovolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu,

ktorým bol sťažovateľ po prijatí jeho vyhlásenia v zmysle

uznaný vinným. Zákon proti takémuto výroku o vine nepripúšťa dovolanie.

Napriek uvedenému najvyšší súd konštatuje, že vec sťažovateľa na krajskom súde

bola elektronicky zákonne pridelená do senátu 5 To, čo sťažovateľ v dovolaní ani

nenamietal. Argumentoval iba tým, že sudkyňa JUDr. Klčová bola v jeho veci do senátu

nesprávne zaradená. Ide o mylný názor. Uvedená sudkyňa ako členka senátu 5 T vo veci

sťažovateľa rozhodovala o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby,

čo zo strany obhajoby nebolo namietané. JUDr. Klčová podľa rozvrhu práce krajského súdu

na rok 2016 bola zaradená do senátov 5 T rozhodujúcich o sťažnostiach, ale aj

o odvolaniach procesných strán. Vec teda nebola do senátu 5 T zaradená účelovo, ale

náhodným výberom – generátorom, ako to zákon predpokladá. Na nezákonnosť zloženia

senátu, ktorému bola vec generátorom pridelená, nemožno usudzovať iba z toho, že

o zmene v zložení senátu nie je v spise žiadne rozhodnutie. Aj podľa najvyššieho súdu táto

zmena mala byť v spise vyznačená na podklade rozhodnutia riadiaceho predsedu senátu. Ide

však o formálny nedostatok administratívneho charakteru. Nezákonnosť zloženia senátu

musí byť podložená zistením, že k takémuto zloženiu senátu došlo s cieľom dosiahnuť iné,

než zákonné rozhodnutie vo veci samej. V takom prípade by už išlo o materiálne

preukázanie nezákonnosti takéhoto novozloženého senátu. Tieto závery sú súladné

s rozhodovacou praxou ústavného súdu (napr. uznesenie sp. zn. zo 4. júla

2017).

Najvyšší súd si vyžiadal rozhodnutia a dôvody zmien v senáte. Zo stanoviska

predsedu senátu JUDr. Tencera z 28. novembra 2017 vyplýva, že senát postupoval v zmysle

rozvrhu práce k 16. februáru 2017, kedy JUDr. Kresl bol ako prvý zastupujúci sudca,

a k 9. marcu 2017, kedy JUDr. Klčová bola ako druhá zastupujúca. O zastupovaní sa

nerozhodovalo opatrením, ale sa vychádzalo z § 32 tretej vety a § 31 ods. 3 Trestného

poriadku, k čomu bol predložený zoznam pojednávaní v uvedených dňoch. Tieto

ustanovenia však riešia iba vylúčenie sudkyne Mgr. Ferencziovej.

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

8. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že okresný súd pochybil, keď postupom podľa

prijal jeho vyhlásenie o vine podľa

, pretože k tomuto vyhláseniu nedošlo na prvom hlavnom pojednávaní

pred začatím dokazovania, ale až na ďalšom hlavnom pojednávaní už po vykonaní

niektorých dôkazov. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou okresného súdu vykonať všetky

dôkazy potrebné pre posúdenie viny sťažovateľa, teda nielen dôkazy potrebné v súvislosti

s rozhodovaním o treste, resp. o náhrade škody. Ďalej namieta, že krajský súd nerozhodol

v správnom zložení senátu, lebo po oznámení Mgr. Ferencziovej o jej vylúčení mala sa

namiesto nej ako prvá náhradníčka stať členkou senátu JUDr. Stanislavská, a nie JUDr.

Kresl, ktorý bol prvým náhradníkom až neskôr (v čase konania verejného zasadnutia

o odvolaní). Celkom bez vysvetlenia zostalo, prečo na ďalšom verejnom zasadnutí namiesto

JUDr. Kresla bola v senáte JUDr. Klčová. Pritom zo súdneho spisu vôbec nevyplývajú

dôvody zmeny senátu medzi prvým a druhým verejným zasadnutím.

9. Tú časť sťažnosti, ktorá pre porušenie označených práv sťažovateľa podľa ,

listiny a dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 9. marca 2017, treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa po prednesení obžaloby predseda senátu

poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že a) je nevinný, b) je vinný

zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera

spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.

Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených

v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje

primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že

súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie

skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné

odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa súd po vyhlásení obžalovaného podľa odseku

5 rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo neprijíma.

V zásade platí, že pokiaľ obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku vyhlási, že je vinný a súd toto jeho vyhlásenie prijme, nemôže už toto vyhlásenie

odvolať a proti výroku o vine nemôže podať odvolanie, ale ani dovolanie okrem dovolania

podľa .

Hoci sťažovateľ v dovolaní a v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal, že s jeho

oneskoreným vyhlásením okresný súd nesmel súhlasiť, a preto proti výroku rozsudku

okresného súdu o vine bolo správne prípustné odvolanie, ako aj dovolanie, v skutočnosti

odvolanie nepodal, pretože podané odvolanie smerovalo iba proti výroku o treste

s výslovným poukazom na to, že svoju vinu uznal. Sťažovateľ teda v riadnom opravnom

prostriedku, ktorý podľa jeho vlastného presvedčenia mal k dispozícii, nenamietal uznanie

viny na základe vyhlásenia podľa a rovnako nenamietal

nedostatočné zistenie skutkového stavu nevykonaním všetkých ním a obžalobou

navrhnutých dôkazov. Znamená to, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok nápravy

namietaného porušenia práv v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorý podľa vlastného

presvedčenia mal k dispozícii. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež

dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že odvolanie proti výroku

o vine rozsudku okresného súdu nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa a preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Rovnaké závery sa vzťahujú aj na námietku nesprávneho obsadenia senátu krajského

súdu rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa. Sťažovateľ zastúpený obhajcom ako

kvalifikovaným právnym zástupcom už na verejnom zasadnutí 16. februára 2017 musel

zistiť, že v senáte nezasadá sudkyňa JUDr. Stanislavská, ale sudca JUDr. Kresl. Tak isto na

ďalšom verejnom zasadnutí 9. marca 2017 musel zistiť, že namiesto JUDr. Kresla zasadá

v senáte JUDr. Klčová. Sťažovateľovi preto nič nebránilo nesprávne zloženie senátu na

niektorom z týchto verejných zasadnutí namietať, čo sa však nestalo, a preto ani v tomto

prípade sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť namietať proti porušeniu práva na

zákonného sudcu s obdobnými následkami, ako sú už uvedené.

10. Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 13. decembra 2017 treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

10.1 O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

10.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10.3 Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie

dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola

tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

10.4 Z už uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľ uviedol ako dôvody

dovolania a . V oboch týchto prípadoch platí, že

takéto dôvody nemožno použiť, ak namietané okolnosti boli dovolateľovi známe už

v pôvodnom konaní, no napriek tomu ich najneskôr v odvolacom konaní nenamietal.

Je nepochybné, že namietané nesprávne prijatie vyhlásenia o vine a z toho plynúce

nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov bolo sťažovateľovi známe už v pôvodnom

konaní, no napriek tomu to v odvolacom konaní nenamietal. Rovnako je zrejmé aj to, že už

v priebehu odvolacieho konania mu muselo byť tvrdené nesprávne obsadenie odvolacieho

senátu známe, avšak ani v tomto prípade to pred krajským súdom nenamietal.

Za uvedeného stavu podľa názoru ústavného súdu obstojí záver najvyššieho súdu,

podľa ktorého dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné

[ ]. Uplatnené dovolacie dôvody totiž nebolo možné

použiť, čo zakladá neprípustnosť podaného dovolania.

Možno urobiť záver, že argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná a presvedčivá

a nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že medzi výrokom uznesenia

najvyššieho súdu a jeho odôvodnením je rozpor, pretože podľa výroku uznesenia bolo

dovolanie odmietnuté podľa (pre nesplnenie dôvodov

dovolania), zatiaľ čo podľa odôvodnenia bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. f)

(ako neprípustné). Z argumentácie najvyššieho súdu je nepochybné, že

v skutočnosti bolo dovolanie odmietnuté pre neprípustnosť podľa § 382 písm. f) Trestného

poriadku a zrejme len technickou chybou je vo výroku uznesenia uvedené ustanovenie

.

11. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018