Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 585/2017
PDF · 191.04 KB
No categories available
III. ÚS 585/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika o sťažnosti , , a
, , zastúpených advokátkou
JUDr. Andreou Vladárovou, advokátska kancelária, Dolný val 11, Žilina,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej postupom Okresného súdu Pezinok
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 111/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , ,
a , , na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 111/2009 p o r u š e n é
b o l o .
2. a , p r i z n á v a
finančné zadosťučinenie každému v sume po 1500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e
Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
3. Okresný súd Pezinok je povinný uhradiť a
, trovy právneho zastúpenia v sume 279,44 € (slovom
dvestosedemdesiatdeväť eur a štyridsaťštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne
JUDr. Andrey Vladárovej, advokátska kancelária, Dolný val 11, Žilina, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej aj
„sťažovateľ“), a , (spolu
ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 111/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Sťažovatelia 25. novembra 2009 podali na okresnom súde žalobu o náhradu škody
v sume 32 416,94 € s prísl. Poukázali na skutočnosť, že hoci nejde o skutkovo alebo právne
zložitú vec, posledné pojednávanie vo veci pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sa
konalo 23. septembra 2014. Poukázali tiež na skutočnosť, že jednotlivé pojednávania boli
„vytyčované s odstupom dlhého časového obdobia, čo znamenalo, že sa v poslednom
období konalo vo veci maximálne dvakrát do roka. To bolo len vtedy, keď mal vec aspoň
dlhšie časové obdobie jeden sudca. Od začatia konania je vec pridelená už štvrtému
sudcovi.“.
3. Sťažovatelia na základe uvedených skutočností žiadali, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému
súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov a zároveň priznal sťažovateľom
finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa úradným listom sp. zn. Spr. 3189/2017
z 21. novembra 2017 k veci vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, ktorá k veci
uviedla:
2
„Žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 30.11.2009. Vec bola pridelená sudkyni
JUDr. Petre Priečinskej. Prvé pojednávanie sudkyňa vytýčila na deň 09.09.2010.
Pojednávanie prebehlo a bolo odročené za účelom výsluchu svedkov na 11.01.2011.
Pojednávanie sudkyňa zrušila z dôvodu svojej práceneschopnosti. Nový termín
pojednávania neurčila. Z dôvodu jej odchodu na materskú dovolenku, bolo jej súdne
oddelenie prerozdelené a s účinnosťou od 21.01.2011 sa zákonným sudcom stal
JUDr. Roman Majerský. Sudca pojednávanie vytýčil na deň 24.02.2012. Pojednávanie
prebehlo a bolo odročené na 09.05.2012 z dôvodu ďalšieho výsluchu svedkov.
Pojednávanie bolo odročené z dôvodu žiadosti strany na 03.10.2012. Sťažovatelia boli
súdom zaviazaní na zaplatenie pokuty za zmarenie pojednávania uznesením, voči ktorému
podali sťažovatelia odvolanie. Spis bol predložený dňa 16.07.2012 na Krajský súd v
Bratislave. Na Okresný súd Pezinok sa spis vrátil dňa 10.09.2012. Pojednávanie dňa
03.10.2012 prebehlo, bolo odročené na deň 06.02.2013. Ku dňu 01.11.2012 bol spis
prerozdelený do súdneho oddelenia JUDr. Andrey Sedlačkovej, z dôvodu jej návratu z
materskej dovolenky. Termín pojednávania bol zrušený z dôvodu, že sudkyňa bola PN. Nový
termín pojednávania bol určený na 24.05.2013. Pojednávanie prebehlo, bolo však odročené
z dôvodu ďalšieho výsluchu svedka na deň 15.10.2013. Pojednávanie prebehlo, bolo
odročené na deň 07.02.2014 s výzvou stranám, aby sa vyjadrili k doterajšiemu priebehu
dokazovania a jeho výsledkom. Z dôvodu žiadosti strany sporu bolo pojednávanie odročené
na deň 11.04.2014. Pojednávanie sa konalo, bolo odročené na deň 23.09.2014 s výzvou
právnemu zástupcovi žalobcu, aby sa písomne vyjadril k právnej argumentácii protistrany.
Pojednávanie sa konalo, bolo odročené na deň 09.01.2015 s tým, že súd zváži potrebu
ďalšieho dokazovania. Termín dňa 09.01.2015 bol zrušený zo strany súdu, nakoľko zákonná
sudkyňa bola pridelená na Krajský súd v Bratislave. S účinnosťou od 02.01.2015 bola vec
pridelená JUDr. Michaele Královej, ktorá termín pojednávania určila na 29.10.2015.
Sudkyňa termín pojednávania zrušila, z dôvodu svojho odchodu na Krajský súd v
Bratislave. Súčinnosťou od 07.10.2015 sa zákonným sudcom vo veci stal JUDr. Tomáš
Michálek. Sudca vyzval prípisom zo dňa 07.12.2015 žalovaného na doloženie listinných
dôkazov. Pojednávanie sudca vytýčil na 19.04.2016. Sudca na tomto pojednávaní rozhodol
tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku podali žalobcovia odvolanie. Spis bol predložený
Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie dňa 20.09.2016, kde sa nachádza doposiaľ.“
5. Podpredsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že hoci ide o štandardnú
rozhodovaciu agendu všeobecných súdov, vec považuje za skutkovo a právne zložitú,
pretože „bolo vypočutých viacero svedkov“. Lehoty medzi jednotlivými pojednávaniami
boli podľa jej názoru „dlhé, čo bolo spôsobené zaťaženosťou súdu“. Podpredsedníčka
okresného súdu zároveň konštatovala neprimeranosť doterajšej dĺžky konania s poukázaním
na opakované prideľovanie súdneho spisu novým sudcom z dôvodu odchodu dvoch sudkýň
na súd vyššieho stupňa a nástupu jednej konajúcej sudkyne na materskú dovolenku.
6. Podpredsedníčka okresného súdu zároveň súhlasila s upustením od ústneho
pojednávania.
7. Sťažovatelia v stanovisku z 5. decembra 2017 súhlasili s upustením od ústneho
pojednávania. K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedli, že sa nestotožňujú
s tvrdením podpredsedníčky okresného súdu o skutkovej a právnej zložitosti veci, keďže
„navrhovaní svedkovia boli súdu uvedení, Okresný súd si zvolil taký procesný postup, že
na pojednávanie nemal vyhradený dostatočný časový priestor, tak aby svedkovia mohli byť
v prevažnej miere vypočutí na jednom pojednávaní. Naviac dokonca svedkov navrhnutých
sťažovateľmi ako žalobcami ani nevypočul, čo právne odôvodnil v prvostupňovom
rozsudku, ktorý je toho času napadnutý odvolaním.“. K ďalšej argumentácii okresného súdu
s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu uviedli, že „strane v súdnom spore
nemôže byt na ťarchu fakt, že súd má personálne či administratívne problémy“.
8. Ústavný súd následne so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľov upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci. Z uvedeného dôvodu senát predmetnú sťažnosť prerokoval
na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe
podanej ústavnej sťažnosti, písomne podaných stanovísk okresného súdu, ako aj
sťažovateľov a na základe predloženého súdneho spisu okresného súdu.
4
II.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Z obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 111/2009
ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, ako vyplývali z vyjadrení účastníkov konania, preto
ich považoval za preukázané. Zároveň zistil, že okresný súd vo veci rozhodol
na pojednávaní konanom 19. apríla 2016 rozsudkom č. k. 10 C 111/2009-307 tak, že žalobu
zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľmi bol spis 20. septembra 2016
predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). O podanom odvolaní
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté.
13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to
z § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016,
a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157
ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií
postupoval aj v danom prípade.
15.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie
o náhradu škody tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ho
po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité len na základe skutočnosti, že
pre ustálenie skutkového stavu je vo veci potrebné vypočuť viacero svedkov. Z obsahu
súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne také komplikácie v rámci vykonávaného
6
dokazovania, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že okresný súd vo veci samej rozhodol
až 19. apríla 2016, teda po takmer siedmich rokoch.
15.2 Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom
pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že do istej miery
k predĺženiu konania prispeli aj sťažovatelia, a to najmä žiadosťami o odročenie
nariadených pojednávaní 9. mája 2012 a 7. februára 2014 (z dôvodu práceneschopnosti
sťažovateľa). Ústavný súd však tento postup sťažovateľa vo vzťahu k celkovej dĺžke
konania nevnímal ako okolnosť, ktorá by k celkovej doterajšej dĺžke konania prispela
významnou mierou.
15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v súlade
so svojou predchádzajúcou štandardnou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že trvanie
napadnutého konania od roku 2009 je už samo osebe neprimerané. Podľa názoru ústavného
súdu konania, ktoré trvajú tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho
posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09,
V postupe okresného súdu ústavný súd zistil opakované obdobia dlhšej aj kratšej
nečinnosti. Prvé pojednávanie bolo vo veci uskutočnené 9. septembra 2010, teda viac ako
9 mesiacov po podaní žaloby. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až 24. februára 2012
(17 mesiacov). V dôsledku podania opravného prostriedku proti pokute uloženej
sťažovateľom za zmarené pojednávanie sa spis v období od 16. júla 2012 do 10. septembra
2012 nachádzal na krajskom súde. Pojednávanie z 3. októbra 2012 sa uskutočnilo, bolo však
odročené na 6. februára 2013. Tento termín bol z dôvodu zmeny zákonného sudcu zrušený
a vo veci sa pojednávalo až 24. mája 2013, teda 7 mesiacov od posledného pojednávania.
Ďalším významným obdobím nečinnosti okresného súdu bolo obdobie po pojednávaní
23. septembra 2014, keďže najbližšie vo veci okresný súd pojednával až 19. apríla 2016
(19 mesiacov), keď okresný súd zároveň vo veci neprávoplatne rozhodol.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti hodnotené v bode 15.1 až 15.3 ústavný súd
dospel k záveru, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku rozhodnutia).
III.
17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní 19. apríla 2016
rozsudkom č. k. 10 C 111/2009-307 už rozhodol, ústavný súd neprikázal okresnému súdu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.
18. Keďže ústavný súd rozhodol, že boli porušené základné práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 500 €.
19. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
20. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. S ohľadom na žiadosť sťažovateľov, hodnotenie ich správania v tomto
náleze (bod 15.2) a tiež aj iné okolnosti danej veci (nečinnosť okresného súdu a celkovú
dĺžku konania hodnotenú v bode 15.3) ústavný súd rozhodol o priznaní finančného
8
zadosťučinenia sťažovateľom, každému v sume po 1 500 € (bod 2 výroku tohto
rozhodnutia), ktorú považoval za primeranú.
21. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním.
Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €, keďže
išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2016. Advokátka vykonala 4 úkony právnych
služieb (pre každého zo sťažovateľov po 2 úkony), a to prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2016 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) znížená o 50 % tarifnej odmeny (§ 13 ods. 2 vyhlášky)
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov predstavuje sumu 71,50 €. Takto
stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 80,08 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2016. Odmena advokátovi za poskytnuté
služby v konaní pred ústavným súdom (za 2 úkony právnych služieb) predstavuje celkovú
sumu 160,16 € za jedného účastníka konania, t. j. za dvoch účastníkov konania 320,32 €.
Avšak vzhľadom na to, že právnou zástupkyňou sťažovateľov boli trovy konania vyčíslené
v sume 279,44 €, t. j. v sume nižšej ako boli vyčíslené ústavným súdom, ústavný súd priznal
sťažovateľom úhradu trov konania len v sume uplatnenej ich právnou zástupkyňou, t. j.
v sume 279,44 € (bod 3 výroku nálezu). Vyjadrenie z 5. decembra 2017
možno po obsahovej stránke hodnotiť ako zopakovanie a zhrnutie sťažnostnej
argumentácie, preto za tento úkon osobitne tarifnú odmenu ústavný súd nepriznal.
22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2018
10