Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 143/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , toho

času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava, zastúpeného Mgr. Branislavom

Samcom, advokátska kancelária, Národná 15, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2016 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna

2017 doručená sťažnosť , , toho času

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Mgr. Branislavom Samcom, advokátska kancelária, Národná 15, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2016 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. marca 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. júla 2015 uznaný

vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1

písm. d) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), a to na tom skutkovom základe, že 24. júla 2014 viedol osobné motorové

vozidlo napriek tomu, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. Ntc 14/2010 z 27. októbra 2010

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2011 bol

na území Slovenskej republiky uznaný rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 2 sp. zn.

z 15. apríla 2009 v spojení s uznesením Mestského súdu Praha sp. zn.

z 22. decembra 2009, ktorým bol sťažovateľovi okrem iného uložený trest

zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel všetkého druhu na dobu ôsmich rokov.

O odvolaní, ktoré sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 21. júla 2015, rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 25. februára 2016, ktorým odvolanie

sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti uvedenému

druhostupňovému rozhodnutiu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2017 podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietnuté.

3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade argumentuje, že

jeho základné právo zaručené a jeho právo zaručené

dohovoru boli porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. marca

2017, keďže mu podľa jeho vyjadrenia najvyšší súd odňal právo byť prítomný spolu

s obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa

pri vykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám, resp. prostredníctvom

obhajcu konečný návrh. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že „Z uznesenia najvyššieho

súdu je zrejmé, že tento dovolaciu argumentáciu vecne skúmal, čo v rámci neverejného

zasadnutia nie je možné. Nie je možné stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania podľa

so zamietnutím dovolania podľa “.

4. V ďalšom bode sťažnosti sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného

práva podľa a jeho práva podľa dohovoru došlo postupom

a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorých prijaté skutkové a právne

závery sú podľa jeho názoru zjavne svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené. Na tomto mieste

sťažovateľ dôvodí takto: «Odvolaním zo dňa 22.9.2015, doručeným okresnému súdu dňa

29.9.2015, sťažovateľ výslovne namietal, že okresný súd nesprávne a svojvoľne ustálil

skutkový stav v tom smere, že sťažovateľ mal v rozhodnom čase uložený trest zákazu

činnosti riadenia motorových vozidiel všetkého druhu na podklade Uznávacieho rozsudku,

ktorým uznával Rozsudok súdu ČR, nakoľko Uznávací rozsudok neobsahoval výrok

o premene trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá podľa Podľa

, cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že trest v ňom uložený slovenský súd

nahradí trestom, ktorý by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine

rozhodoval. Slovenský súd nesmie pritom uložiť trest prísnejší, ako bol trest uložený

v cudzom rozhodnutí, ani ho premeniť na iný druh trestu. Podľa , ak

dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého uznávaným cudzím rozhodnutím sú

zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd v rozhodnutí o uznaní súčasne

rozhodne, že sa bude vo výkone trestu uloženého cudzím rozhodnutím pokračovať bez jeho

premeny podľa odseku 1. Tento postup je vylúčený, ak súd uzná cudzie rozhodnutie len

pre niektorý z viacerých trestných činov, ktorých sa cudzie rozhodnutie týka. Sťažovateľ

v odvolaní uviedol, že odsek 2 upravuje ako výnimku z odsek 1 možnosť

rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím rozhodnutím bez jej

premeny, ak jej druh a dĺžka trvanie nie sú zlučiteľné so slovenským právnym poriadkom,

pričom táto možnosť je daná len pri treste odňatia slobody a ochranného opatrenia.

Pri iných trestoch (uvedených v § 515 písm c) a e) Tr .por. takýto postup nie je vôbec možný

(In.: kolektív autorov, s rozsiahlym komentárom a judikatúrou,

V. doplnené vydanie. Bratislava - NOVÁ PRÁCA, 2012, 683 s.) Sťažovateľ namietal, že

dikcia ustanovenia a je natoľko jasná že obsah právnej normy je

možné bez akýchkoľvek pochybností vyťažiť už z jeho gramatického výkladu. Imperatív

„slovenský súd nahradí“ celkom jasne ustanovuje a prikazuje spôsob a formu, ako

slovenský súd uzná cudzie rozhodnutie. Bez premeny možno pokračovať vo výkone trestu

len pri treste odňatia slobody. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že o uznaní rozsudku

cudzieho štátu rozhodnúť výrokom o tom, že sa bude vo výkone trestu uloženého cudzím

rozhodnutím pokračovať bez jeho premeny a tak i správne rozhodol podľa § 517 ods.2 Tr.

por., že „v treste odňatia slobody uloženého odsúdenému českým súdom vo výmere

30 mesiacov sa bude pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody

so stredným stupňom stráženia.“ Avšak trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze riadenia

motorových vozidiel všetkého druhu na dobu 8 rokov uložený Rozsudkom súdu ČR

slovenský súd nepremenil (nenahradil podľa , t.j. na území Slovenskej

republiky nemá sťažovateľ uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá, a teda

nemohol spáchať prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)

Túto skutočnosť sťažovateľ výslovne namietal v odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku, avšak aj Krajský súd námietku nesprávneho skutkového zistenia odignoroval a

dôvodil, že slovenskému súdu pri uznávaní cudzieho rozhodnutia stačilo „uznať“ Rozsudok

súdu ČR. Oba súdy úplne odignorovali právnu úpravu podľa až , ktorá

expressis verbis stanovuje podmienky, spôsob uznania cudzieho rozhodnutia a jeho formu,

najmä ust. , v dôsledku čoho okresný súd a následne krajský súd ( v

odvolacom konaní nenapravil pochybenie okresného súdu) nesprávne a svojvoľne

vyhodnotili skutkový stav a založil trestnú zodpovednosť sťažovateľa. K naplneniu znakov

prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ust. § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. je

potrebné aby páchateľ, ak mu bol uložený napríklad trest zákazu viesť motorové vozidl ,

viedol motorové vozidlo v čase, kedy rozhodnutie, ktorým mu bola táto činnosť zakázaná, je

právoplatné a vykonateľné (R 31/1981). Krajský súd v Žiline sa nezaoberal náležite

námietkami sťažovateľa, pričom všetky štátne orgány sú povinné interpretovať a aplikovať

právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany a medzinárodnými

zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.

Krajský súd v Žiline v odôvodnení uznesenia tiež uviedol, že zákon v prípade uznávania

cudzieho rozhodnutia neukladá slovenskému súdu povinnosť, aby vo svojom rozhodnutí

uložil obžalovanému tresty, ktoré mu boli uložené rozsudkom súdu iného štátu, ale vraj stačí

iba vysloviť, že uznáva Rozsudok súdu ČR a že po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia

slovenského súdu rozsudok iného štátu platí aj na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ

namietal, že takáto argumentácia v rozhodnutí krajského súdu je výraznou svojvôľou a

excesom z obvyklej judikatúry. Dikcia ust. § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. jasne vyjadruje, že

marenie výkonu úradného rozhodnutia sa dopúšťa ten, kto vykonáva činnosť, na ktorú sa

vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti. Pojmom

rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu sa rozumie rozhodnutie vnútroštátneho súdu

Slovenskej republiky, ktoré v sťažovateľovom prípade absentuje. Sťažovateľovi teda nebol

na území Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 27.10.2010 sp. zn.

-43 uložený trest zákazu činnosti na vedenie motorových vozidiel nakoľko tento

výrok podľa v uvedenom rozsudku chýba. Tvrdenie Krajského súdu

Žilina v uznesení zo dňa 25.2.2016, že stačí iba vysloviť uznanie cudzieho rozsudku je

nepostačujúce a nemá oporu v zákone. K uvedenému záveru dospel krajský súd (aj okresný)

svojvoľným výkladom a aplikáciou ust. a , čím dospel

k nesprávnemu skutkovému záveru o tom, že sťažovateľ mal právoplatne uložený trest

zákazu riadiť motorové vozidlá v rozhodnom čase, t.j. dňa 24.7.2014 v čase okolo 18:20

hod. kedy bol zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou, keď riadil motorové vozidlo.»

5. Sťažovateľ vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2017 uvádza: „Pokiaľ ide o odôvodnenie zo strany najvyššieho

súdu, toto podľa nášho názoru taktiež nespĺňa kritériá náležitého odôvodnenia, aj keď tento

v porovnaní s okresným a krajským súdom aspoň prejavil snahu jeho rozhodnutie

odôvodniť. Výsledkom toho však bolo len vágne konštatovanie, že ustanovenie § 517 ods. 1

vytvára ucelený kontext právnej normy, z čoho vyvodil záver, že toto ustanovenie;

s použije pri nahradení trestu, ak trest uložený v rozsudku štátu pôvodu nie je zlučiteľný

s právnym poriadkom SR , a že ods. 2 ustanovenia upravuje postup súdu

v prípade, zlučiteľnosti sankcií. Žiadny metodologický postup, akým sa k uvedenému

výsledku dopracoval, najvyšší súd neuviedol. Máme za to, že za výkladovým výsledkom

najvyššieho súdu sa skrýva značná argumentačná neistota a možno len konštatovať, že

argumentácia predostretá najvyšším súdom vo vzťahu k výsledku a aplikácii ust. § 517

ods. 1, ods. 2 je len maskovaním subjektívnych názorov najvyššieho súdu, ktorá má vzbudiť

dojem objektívnosti a de facto takto možno odôvodniť ľubovoľné riešenie. Z tohto dôvodu

ani rozhodnutie najvyššieho súdu nie je náležité odôvodnené, je ústavne nekonformné,

porušujúce SR5 a Dohovoru.“

6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil, vrátil jeho vec krajskému súdu

a najvyššiemu súdu na nové konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ktoré je mu povinný zaplatiť krajský súd, ako aj najvyšší súd, a priznal mu tiež

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. februára 2016, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. marca 2017, kde v rámci vedeného

trestného konania bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa .

10. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 12. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ). V zmysle uvedeného preto ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených aj vo vzťahu k označenému

rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím

súdom posúdené ako neprípustné.

11. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ). Ústavný súd v zmysle uvedeného

pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu namietaných uznesení krajského súdu a

najvyššieho súdu s limitmi dotknutých článkov a dohovoru.

12. Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie o arbitrárnosti

a neodôvodnenosti oboch namietaných rozhodnutí, v ktorých sa konajúce súdy podľa neho

nevysporiadali s relevantnou námietkou, ktorú v trestnom konaní predniesol. Ide

o sťažovateľom prezentovanú interpretáciu skutkových okolností veci, v rámci ktorej

dôvodí, že mu trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorého výkon mal

podľa rozsudku okresného súdu sp. zn. z 21. júla 2015 mariť, v podstate nebol

vôbec uložený, a to v dôsledku pochybenia, ktorého sa mal podľa jeho názoru dopustiť

krajský súd v rozsudku, ktorým rozhodoval o uznaní cudzieho rozhodnutia.

13. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s obsahom odvolania sťažovateľa

podaného proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 21. júla 2015, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1

písm. d) , napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom uviedol argumentáciu

v podstate totožnú s tou, ktorú prezentuje aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

V odvolaní dôvodil, že pri uznaní rozhodnutí súdov Českej republiky, ktorými bol odsúdený

k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní tridsať mesiacov a trestu zákazu

činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu ôsmich rokov, krajský súd

postupoval tak, že podľa označené rozhodnutia súdov

Českej republiky uznal na území Slovenskej republiky a súčasne podľa § 517 ods. 2

s použitím rozhodol, že

sťažovateľ bude vo výkone trestu odňatia slobody uloženého súdmi Českej republiky

pokračovať bez jeho premeny. V odvolaní sťažovateľ prezentoval názor, že postup

krajského súdu, ktorý uznal cudzie rozhodnutie ako celok, bol nepostačujúci a že vo vzťahu

k trestu zákazu činnosti, ktorý mu bol rozhodnutiami súdov Českej republiky uložený, mal

krajský súd pri jeho uznaní postupovať v intenciách a tento

trest nahradiť. Konkrétne sťažovateľ v odvolaní uviedol: «Teda Krajský súd Žilina

(), aby uznal „český“ trest zákazu činnosti, mal tento nahradiť trestom, ktorý by

mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval, t.j. mal uložiť trest

zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel podľa § 61 ods. 2 Tr. zák, čo však neurobil.»

14. Na predmetné odvolacie námietky, ktoré sťažovateľ následne prezentoval aj

v uplatnenom dovolaní, reagoval krajský súd vo svojom rozhodnutí o odvolaní, ako aj

najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Krajský súd v namietanom uznesení

sp. zn. z 25. februára 2016 vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa

týkajúcim sa otázky uznania trestu zákazu činnosti uviedol, že „rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Urto/1/2011z 26.1.2011 bol uznaný rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 2 sp. zn.

z 15.4.2009 v spojení s uznesením Mestského súdu Praha sp. zn. .

Zákon v takomto prípade neukladá povinnosť krajskému súdu , aby vo svojom rozhodnutí

uložil obžalovanému tresty, ktoré mu boli uložené rozsudkom súdu iného štátu, ale iba

vysloví, že uznáva rozsudok okresného súdu, v danom prípade Obvodného súdu pre Prahu 2

a po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia krajského súdu rozsudok iného štátu platí aj na

území Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že po uznaní rozhodnutí českých súdov

na území SR aj trest zákazu činnosti, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného

súdu pre Prahu 2, platí aj na území Slovenskej republiky.“. Najvyšší súd v namietanom

uznesení uviedol: «Obvinený sa mýli ak vykladá ods. 1 (izolovane

bez ohľadu na ods. 2) tak, že súd musí rozhodnúť o premene trestu zákazu činnosti (č. 1.

212, 228). Konštrukcia ustanovenia zodpovedá nielen zákonnej

ale aj logickej súvislosti medzi jednotlivými ustanoveniami, ktoré v súhrne vytvárajú

ucelený kontext právnej normy. Pri takomto vnímaní je zistiteľné,

že súd rozhodne podľa ods. 1 o nahradení trestu len vtedy ak trest uložený v rozsudku štátu

pôvodu nie je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky (viď znenie ods. 2 a tam

uvedenú spojku resp. časticu „ak“). Z uvedeného vyplýva, že ods. 2 upravuje postup súdu

v prípade zlučiteľností sankcií a ods. 1 upravuje postup súdu pri nezlučiteľnosti sankcie

uloženej v rozsudku súdu štátu pôvodu so sankciou, ktorá má byť uložená súdom

vykonávajúceho štátu, v tomto prípade Krajským súdom v Žiline. Nakoľko trest zákazu

činnosti uložený rozsudkom Obvodného súdu Praha II, sp. zn. z 15. apríla 2009

je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky, Krajský súd v Žiline nemohol

rozhodnúť o jeho premene - nahradení. Správne rozhodol Krajský súd v Žiline (rozsudok

sp. zn. z 27. októbra 2010 - č. 1. 32 - 37) aj vo výroku o pokračovaní vo výkone

trestu odňatia slobody, pretože zákon výslovne (expresis verbis) vyžaduje takéto

rozhodnutie len pri treste odňatia slobody nie aj pri iných trestoch. Týmto výkladom

najvyšší súd vyriešil zákonnosť uznávacieho rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 27. októbra 2010, ktorý predstavoval základný zákonný predpoklad na

vyvodenie trestnej zodpovednosti voči obvinenému za spáchanie

prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia.»

15. Vo veci sťažovateľa je relevantnou otázkou, ktorú mal krajský súd primárne

riešiť a aj riešil ako súd odvolací, otázka interpretácie príslušných ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich postup pri uznaní rozhodnutia súdu iného štátu v trestnej veci

(tzv. cudzieho rozhodnutia), teda ustanovení a nasledujúcich .

Na podklade tejto interpretácie mohol potom krajský súd zodpovedať otázku zákonnosti

rozsudku krajského súdu, ktorým tento rozhodoval o uznaní cudzieho rozhodnutia ako

základného rámca pre posúdenie otázky viny sťažovateľa (spáchanie trestného činu marenia

výkonu úradného rozhodnutia).

16. Podľa vykonať rozhodnutie súdu iného štátu

v trestnej veci, ktorým sa uložil trest, možno na území Slovenskej republiky, len ak bolo

uznané slovenským súdom. Podľa cudzie

rozhodnutie možno uznať vo výroku, ktorým bol uložený peňažný trest alebo zákaz

činnosti. Podľa cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že trest

v ňom uložený slovenský súd nahradí trestom, ktorý by mohol uložiť, ak by v konaní

o spáchanom trestnom čine rozhodoval. Slovenský súd nesmie pritom uložiť trest prísnejší,

ako bol trest uložený v cudzom rozhodnutí, ani ho premeniť na iný druh trestu. Podľa § 517

ods. 2 ak dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého

uznávaným cudzím rozhodnutím sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky,

súd v rozhodnutí o uznaní súčasne rozhodne, že sa bude vo výkone trestu uloženého cudzím

rozhodnutím pokračovať bez jeho premeny podľa odseku 1.

17. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi bolo v odôvodnení rozhodnutia

krajského súdu, ktoré nad rámec doplnil svojím odôvodnením najvyšší súd v dovolacom

rozhodnutí, náležite vysvetlené v prvom rade to, že relevantné ustanovenia Trestného

poriadku nemožno vykladať izolovane, ale je potrebné zvoliť systematický výklad.

V nadväznosti na to mu bolo jasne vysvetlené, že ,

upravujúci tzv. náhradu (premenu) trestu, sa aplikuje len v prípade, ak dĺžku alebo druh

trestu uloženého cudzím rozhodnutím nemožno považovať za zlučiteľné so slovenským

právnym poriadkom, čo nebol prípad sťažovateľa, pretože trest zákazu činnosti, ktorý mu

bol cudzím rozhodnutím uložený, bol zlučiteľný s právom Slovenskej republiky. V záujme

komplexného výkladu bolo tiež sťažovateľovi zdôvodnené, že trest odňatia slobody, ktorý

mu bol uložený cudzím rozhodnutím, predstavoval sankciu zlučiteľnú s právnym poriadkom

Slovenskej republiky, preto bolo potrebné postupovať v zmysle § 517 ods. 2 Trestného

poriadku a rozhodnúť o pokračovaní vo výkone tohto trestu bez jeho premeny. Postup

podľa predmetného ustanovenia však nebol potrebný

vo vzťahu k uloženému trestu zákazu činnosti, pretože ho citované ustanovenie predpisuje

výslovne len pre prípad uloženého trestu odňatia slobody.

18. Ústavný súd je toho názoru, že sa so zásadnou námietkou sťažovateľa vznesenou

v odvolacom konaní, ako aj v dovolacom konaní konajúce súdy náležite vysporiadali.

Výklad príslušných ustanovení , na základe ktorého bolo vyvrátená

opodstatnenosť argumentácie sťažovateľa, má zrozumiteľnú podobu, jeho závery sú logické

a predovšetkým kompatibilné zo zmyslom a účelom aplikovanej právnej úpravy, ktorá

pri postupe uznávania cudzích rozhodnutí rozlišuje sankcie zlučiteľné a sankcie

nezlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom prirodzene logicky

tzv. náhradu alebo premenu predpisuje iba u sankcie nezlučiteľnej.

19. Vzhľadom na zistenie uvedené v bode 17 odôvodnenia tohto uznesenia nemá

ústavný súd žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov sťažovateľom

namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu. Samotná skutočnosť, že

si konajúce súdy neosvojili ním ponúknutú, avšak zjavne mylnú interpretáciu dotknutých

ustanovení , v žiadnom prípade nemôže viesť k záveru o porušení jeho

základného práva garantovaného a jeho práva garantovaného

dohovoru.

20. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, ktorú uplatnil proti uzneseniu najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa, kde argumentoval, že sa najvyšší súd

de facto venoval vecnému preskúmaniu dovolania, pričom v rozpore s § 384 Trestného

poriadku rozhodol o podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí, ústavný súd uvádza, že aj

túto argumentáciu sťažovateľa kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ uplatnené

dovolanie oprel o dovolací dôvod podľa

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť). Najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysvetlil, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu sa môže dovolací súd venovať

iba hodnoteniu správnosti subsumovania ustálených skutkových záverov pod príslušnú

právnu kvalifikáciu, pričom do ustálených skutkových záverov zasahovať nemôže.

V prípade sťažovateľa skonštatoval, že skutkový stav, tak ako bol ustálený všeobecnými

súdmi, bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu, čím najvyšší súd vylúčil danosť

označeného dovolacieho dôvodu. Dovolanie sťažovateľa tak bolo posúdené pre nedostatok

uplatneného dovolacieho dôvodu ako neprípustné a v súlade s týmto záverom odmietnuté na

neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci. To, že sa najvyšší súd venoval nad rámec

argumentácii sťažovateľa o zákonnosti tzv. uznávacieho rozhodnutia, ktorá otázka spadá

podľa názoru ústavného súdu do rámca skutkových zistení (existencia súdneho

rozhodnutia, ktorého výkon mal byť marený), nemôže mať za následok porušenie

označených práv sťažovateľa.

21. Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju odmietol podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2018