Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 80/2018
PDF · 165.87 KB
No categories available
I. ÚS 80/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja
, zastúpených advokátom , advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 27 C 210/2012 z 13. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 17 Co 951/2014 z 30. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 61/2016 z 23. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2017
elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu a 28. júla 2017 poštou doručená
sťažnosť a , obaja (spolu ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 27 C 210/2012 z 13. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 17 Co 951/2014 z 30. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 61/2016 z 23. marca 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému
súdu sa sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov v konaní vedenom pod
sp. zn. 27 C 210/2012 domáhali proti žalovanej (Prvej stavebnej sporiteľni, a. s.,
ďalej len „žalovaná“) vyslovenia neplatnosti zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere
zo 4. apríla 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“), ako aj s ňou súvisiacej zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti (rodinnému domu sťažovateľov) na zabezpečenie úveru
a napokon aj neplatnosti dohody o vydaní a vyplnení biankozmenky, a to z dôvodu v nich
obsiahnutých neprijateľných zmluvných dojednaní, ktoré ich mali poškodzovať ako
spotrebiteľov. Na základe zmluvy o úvere žalovaná poskytla sťažovateľom úver na kúpu
rodinného domu, ktorý sťažovatelia určitý čas splácali, avšak neskôr z dôvodu straty
zamestnania rodinných príslušníkov ho splácať prestali, a tak žalovaná v zmysle zmluvných
dojednaní 16. septembra 2010 odstúpila od zmluvy a dva roky po odstúpení od zmluvy
pristúpila k nútenému vymoženiu jej dlhovanej sumy, a to predajom nehnuteľnosti
sťažovateľov na dobrovoľnej dražbe, proti uskutočneniu ktorej sa sťažovatelia bránili
podaním návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by bolo žalovanej
uložené zdržať sa výkonu záložného práva predajom nehnuteľnosti sťažovateľov
a ktorému Okresný súd Žilina vyhovel uznesením o nariadení predbežného opatrenia
sp. zn. 11 C 71/2012 zo 4. mája 2012, a tiež sťažovatelia podali okresnému súdu aj
predmetnú žalobu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 C 210/2012 z 13. mája 2014
rozhodol, že zmluva o úvere je neplatná v jej čl. III – zabezpečenie v jeho bode 1.1 prvej
vete a v bode 1.3, ako aj v jej čl. VIII v jeho bode 8, pričom okresný súd konštatoval, že
v tejto zmluve nezistil prítomnosť neprijateľných zmluvných podmienok a neplatnosť
predmetnej zmluvy v označených článkoch a bodoch konštatoval iba z dôvodu ich
nezrozumiteľnosti a neurčitosti, nie však z dôvodu, žeby obsahovali neprijateľné zmluvné
podmienky, tak ako sa tohto domáhali sťažovatelia. Okresný súd dospel k tomuto záveru
potom, ako z úradnej moci preskúmal sťažovateľmi označené dojednania v zmluve o úvere,
ktoré sťažovatelia bez akýchkoľvek ďalších tvrdení alebo dôkazov označili en bloc
za neprijateľné zmluvné dojednania. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd
rozsudkom sp. zn. 17 Co 951/2014 z 30. septembra 2015 rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi jeho odôvodnenia.
Dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Cdo 61/2016 z 23. marca 2017 z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu namietajú
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie sťažovatelia odôvodnili
tým, že tieto rozhodnutia sú nepresvedčivé a arbitrárne, pretože sa „... nezaoberali
podstatnými otázkami v spore ...“, a tiež namietajú porušenie svojho práva vlastniť majetok
z dôvodu ich neistého postavenia ako vlastníkov k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
zálohu na zabezpečenie im žalovanou poskytnutého úveru, pretože „Veriteľ mám možnosť
kedykoľvek pristúpiť k výkonu záložného práva.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Trenčín 27 C 210/2012-69 z 13. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
17 Co 951/2014-96 z 30. septembra 2015. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 6 Cdo 61/2016 z 23. mája 2017 porušené bolo.
II. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. I Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách rozsudkom Okresného súdu Trenčín 27 C 210/2012-69 z 13. mája
2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 17 Co 951/2014-96 z 30. septembra 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Cdo 61/2016 z 23. mája 2017
porušené bolo.
III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Cdo 61/2016 z 23. mája 2017
sa zrušuje.
IV. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 17 Co 951/2014-96 z 30. septembra 2015 sa
zrušuje.
V. Rozsudok Okresného súdu Trenčín 27 C 210/2012-69 z 13. mája 2014 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na nové konanie.
VI. Okresný súd Trenčín je povinný zaplatiť sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie spoločne a nerozdielne vo výške 1 000 eur do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
VII. Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. K rozsudkom okresného súdu a krajského súdu
7.1 Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádané rozsudky okresného súdu a krajského súdu,
ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“],
ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
7.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označených základných práv
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd ich sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
7.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu
tých práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú a k porušeniu ktorých malo dôjsť aj
v príčinnej súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu,
neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľom dostupných opravných prostriedkov,
predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv.
Sťažovatelia mali možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutí okresného súdu
a krajského súdu, a to využitím riadneho (odvolania) a mimoriadneho (dovolania)
opravného prostriedku, ktoré, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovatelia napokon aj
účinne využili. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania sa krajský súd a na základe
podaného dovolania najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia
odvolacieho a dovolacieho súdu museli v podstate vyrovnať s rovnakými argumentmi, aké
sťažovatelia proti rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu uvádzajú aj v konaní pred
ústavným súdom.
7.4 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (proti okresnému súdu
a krajskému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8. K uzneseniu najvyššieho súdu
8.1 Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 61/2016 z 23. marca 2017,
v príčinnej súvislosti s ním sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv na tom
základe, že najvyšší súd „... svoje rozhodnutie odôvodnil výlučne procesnými dôvodmi
neprípustnosti dovolania bez vecného posúdenia“, preto toto uznesenie považujú
za arbitrárne.
8.2 Vzhľadom na to, že sťažovatelia nespochybňujú dôvody, na základe ktorých
najvyšší súd ich dovolanie ako procesne neprípustné odmietol, bolo bez právneho významu
na tomto mieste uvádzať citáciu jeho rozhodnutia a v tejto súvislosti ústavný súd v reakcii
na námietku sťažovateľov, že najvyšší súd aj vecne nepreskúmal rozhodnutie krajského
súdu, iba podotýka, že aj keby sa táto námietka javila byť dôvodnou na to, aby sa ňou
ústavný súd zaoberal v sťažnosti sťažovateľov, absentujú principiálne ústavno-procesné
predpoklady na konanie pred ústavným súdom (sťažovatelia v sťažnosti bližšie
neodôvodňujú, v čom sa javí byť rozhodnutie najvyššieho súdu nesprávne, pričom iba
konštatovanie o jeho neústavnosti nie je dostačujúce, pozn.), ktorých nedostatok ústavný
súd nie je povinný odstraňovať ani sám ex offo, a vzhľadom na to, že sťažovatelia sú
kvalifikovane právne zastúpení, nie je jeho povinnosťou na ich odstránenie vyzývať ani
sťažovateľov.
8.3 Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
8.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov v tejto
časti vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, ktoré bránia konaniu
pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie
o priznaní sťažovateľom primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je
viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018