Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)PL. ÚS 5/2018
PDF · 223.35 KB
No categories available
PL. ÚS 5/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2018 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka,
Mojmíra Mamojku, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika predbežne
prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 5 ods. 1 prvej vety a § 14 ods. 3 tretej vety
zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov
s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej
únii a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a takto
rozhodol:
1. Návrh prezidenta Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Návrhu prezidenta Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti § 5 ods. 1 prvej
vety a § 14 ods. 3 tretej vety zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach
v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. októbra
2017 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“ alebo aj
„navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 5 ods. 1 prvej vety a § 14 ods. 3 tretej vety zákona
č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o regulácii v sieťových odvetviach“) s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 4 ods. 3
Zmluvy o Európskej únii a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Prezident v úvodnej časti svojho návrhu uvádza, že napadnuté znenie § 5 ods. 1 prvej
vety zákona o regulácii v sieťových odvetviach je dôsledkom novelizácie vykonanej
zákonom č. 164/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 164/2017 Z. z.“)
a poukazuje v tejto súvislosti na príslušnú časť dôvodovej správy k napadnutej novelizácii
zákona o regulácii v sieťových odvetviach, v ktorej sa k zmene napadnutého ustanovenia
uvádza:
„Mení sa spôsob kreovania predsedu úradu. Podľa účinnej právnej úpravy predsedu
vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky.
Navrhuje sa, aby predsedu menovala do funkcie vláda Slovenskej republiky. Tento krok
reflektuje reálnu zodpovednosť vlády Slovenskej republiky v oblasti regulácie sieťových
odvetví, pričom v kontexte ďalších zmien nezávislosť úradu zostáva nedotknutá. Plnú
zodpovednosť za energetickú politiku v Slovenskej republike nesie vláda Slovenskej
republiky, právomoci prezidenta sú v tejto oblasti veľmi obmedzené. Preto je náležité
a logické, aby bola právomoc menovať a odvolávať predsedu úradu priznaná vláde
Slovenskej republiky.“
Prezident napáda aj § 14 ods. 3 tretiu vetu zákona o regulácii v sieťových odvetviach.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 164/2017
Z. z. pozostával § 14 ods. 3 zákona o regulácii v sieťových odvetviach z dvoch viet, ktoré
zneli:
„Účastníkom cenového konania je regulovaný subjekt, ktorý predložil návrh ceny.
Ak sa začalo cenové konanie na podnet úradu, je účastníkom konania regulovaný subjekt,
ktorého má úrad v úmysle cenovo regulovať.“
Novelizáciou vykonanou zákonom č. 164/2017 Z. z. bol § 14 ods. 3 zákona
o regulácii v sieťových odvetviach doplnený o tretiu vetu, ktorú prezident napáda. Tretia
veta § 14 ods. 3 označeného zákona znie:
„Účastníkom cenového konania je aj ministerstvo, ak ide o cenové konanie
podľa § 11 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1 písm. e) pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej
sústavy, § 11 ods. 2 písm. c) a § 11 ods. 2 písm. d) pre prevádzkovateľa distribučnej siete,
do ktorej je pripojených viac ako 100 000 odberných miest, alebo Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky, ak ide o cenové konanie podľa § 11 ods. 4 písm. a) až c).“
Prezident zdôrazňuje, že zákon o regulácii v sieťových odvetviach je nepochybne
právnym nástrojom, prostredníctvom ktorého bola implementovaná smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh
s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (ďalej aj „smernica 2009/72/ES“)
a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných
pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES
(ďalej aj „smernica 2009/73/ES“).
Poukazujúc na odôvodnenia príslušných ustanovení smernice 2009/72/ES a smernice
2009/73/ES a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie prezident argumentuje, že zásada
nezávislosti národných regulačných orgánov, ku ktorým patrí aj Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), je v spoločnom právnom rámci mimoriadne
významná, keďže „zriadením nezávislých regulačných orgánov sa má totiž zabezpečiť, aby
vznikol skutočný vnútorný trh, v rámci ktorého sa dbá o otvorenie trhu a o spravodlivú
hospodársku súťaž. V tomto zmysle sú členské štáty výslovne povinné zabezpečiť nezávislosť
ich národných regulačných orgánov. Prejavom tejto nezávislosti je v neposlednom rade aj
to, že národné regulačné orgány síce môžu byť pod dohľadom, ale v súvislosti s plnením
svojich úloh nesmú prijímať pokyny od iného orgánu a pozastaviť výkon ich rozhodnutí
alebo zrušiť ich rozhodnutia môžu výlučne príslušné odvolacie orgány na základe
konkrétneho opravného prostriedku.“.
Napadnuté ustanovenia zákona o regulácii v sieťových odvetviach podľa prezidenta
nielenže neposilňujú nezávislosť úradu, ale naopak dávajú vláde Slovenskej republiky
(ďalej len „vláda“) „kompetenciu, ktorá je základom nezávislosti predsedu úradu a teda aj
úradu ako takého na aktuálnej vláde. Prijatá zmena je preto v rozpore s cieľom citovaných
smerníc, ktoré sledujú ďalšie posilnenie nezávislosti národného regulačného orgánu, a to
hlavne od vlády členského štátu... Už právny stav pred novelou... nedokázal zabrániť tomu,
aby úrad pod nátlakom vlády v roku 2017 zrušil svoje pôvodné rozhodnutia a nahradil ich
rozhodnutiami podľa politickej vôle vlády. Takýto spôsob nápravy rozhodnutí úradu je
v priamom rozpore s harmonizačnými pravidlami obsiahnutými v smernici 2009/72/ES
resp. smernici 2009/73/ES, ktoré pripúšťajú pozastavenie výkonu rozhodnutí alebo ich
zrušenie výlučne príslušnými odvolacími (súdnymi) orgánmi na základe konkrétneho
opravného prostriedku, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora... (rozsudok z 29. októbra 2009,
C-474/08, Komisia proti Belgickému kráľovstvu...).“.
Skutočnosť, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky a Ministerstvo
životného prostredia Slovenskej republiky sú účastníkmi vybraných cenových konaní
v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o regulácii v sieťových odvetviach,
predstavuje podľa prezidenta zjavný konflikt so smernicou 2009/72/ES a smernicou
2009/73/ES, smernicami, ktoré „požadujú od členských štátov, aby regulačný orgán pri
prijímaní rozhodnutí vo všetkých relevantných regulačných záležitostiach bol nezávislý od
vlády, ako aj od akýchkoľvek iných verejných alebo súkromných záujmov“.
Prezident pripomína, že zákon o regulácii v sieťových odvetviach sa po novelizácii
vykonanej „zákonom č. 164/2017 Z. z. vracia v oblasti účastníctva v cenových konaniach
časti týkajúcej sa účastníctva v cenových konaniach k právnej úprave pred prijatím zákona
č. 250/2012 Z. z., ktorým bolo účastníctvo ministerstiev v cenových konaniach vypustené
práve z dôvodu transpozície smerníc tzv. tretieho energetického balíčka“. V tejto súvislosti
prezident zdôrazňuje, že „Opätovné zavedenie účastníctva ministerstiev v cenových
konaniach je teda návratom do stavu, ktorý bol už v minulosti samotným zákonodarcom
vyhodnotený ako nesúladný s právom Európskej únie.“.
Podľa prezidenta unesenie zodpovednosti vlády za energetickú politiku „nemôže byť
na úkor skutočného vnútorného trhu, v rámci ktorého sa dbá o jeho otvorenie
a o spravodlivú hospodársku súťaž“. Vzhľadom na to, že kompetencia vlády vymenúvať
a odvolávať predsedu úradu a účastníctvo ministerstiev v cenových konaniach by mohli
viesť k oslabeniu hodnôt, na ktorých spočíva vnútorný trh Európskej únie, prezident
považuje napadnuté ustanovenia zákona o regulácii v sieťových odvetviach za nesprávnu
implementáciu už označených smerníc.
K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy zákona o regulácii v sieťových
odvetviach s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie prezident argumentuje, že povinnosť riadnej implementácie smerníc vyplýva
z kombinácie čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý požaduje od členského
štátu dosiahnutie cieľa predpokladaného smernicou a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii,
podľa ktorého majú členské štáty prijať všetky opatrenia potrebné na plnenie záväzkov
vyplývajúcich z členstva v Európskej únii. Vychádzajúc z predpokladu, že napadnuté
ustanovenia zákona o regulácii v sieťových odvetviach predstavujú nesprávnu
implementáciu smernice 2009/72/ES a smernice 2009/73/ES, prezident zastáva názor, že sú
zároveň v rozpore aj s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. Pre vyslovenie porušenia označených ustanovení Zmluvy
o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie je podľa prezidenta nevyhnutné
najprv vysloviť rozpor napadnutých ustanovení zákona o regulácii v sieťových odvetviach
so smernicou 2009/72/ES a smernicou 2009/73/ES, pričom ústavný súd má v tejto súvislosti
„možnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou smerujúcou
k získaniu výkladu uvedených smerníc tak, ako to sám pripustil napríklad v náleze sp. zn.
PL. ÚS 3/09 z 26. januára 2011“.
Nesúlad napadnutých ustanovení zákona o regulácii v sieťových odvetviach s čl. 1
ods. 1 a 2 ústavy prezident odôvodňuje tým, že Zmluva o Európskej únii a Zmluva
o fungovaní Európskej únie predstavujú medzinárodné zmluvy podľa čl. 1 ods. 2 ústavy,
pričom ak napadnuté ustanovenia tohto zákona nie sú v súlade s plnením záväzkov
podľa označených zmlúv, potom nie sú v súlade ani s čl. 1 ods. 2 ústavy.
S odkazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a apelujúc na princíp
nezávislosti a nestrannosti úradu vyplývajúci explicitne z § 4 ods. 2 zákona o regulácii
v sieťových odvetviach, ktorý zahŕňa aj zákaz pre všetky orgány verejnej moci ovplyvňovať
úrad pri výkone jeho pôsobnosti, prezident tvrdí, že napadnuté ustanovenia citovaného
zákona odporujú aj čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže ide o zjavný regres demokratického
a právneho štátu. Vo vyspelej demokratickej spoločnosti nemožno „rezignovať na
požiadavku právnej a politickej kultúry. Treba ju neustále zvyšovať rešpektovaním aj tých
pravidiel, ktoré nie sú v ústave napísané výslovne, ale iba medzi riadkami, no majú byť
v kultivovanom prostredí samozrejmosťou. Napadnuté ustanovenia však vychádzajú
z presne opačného prístupu.“.
V súlade s čl. 125 ods. 2 ústavy v spojení s § 38 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prezident zároveň navrhol aj pozastavenie účinnosti napadnutých
ustanovení zákona o regulácii v sieťových odvetviach s odôvodnením, že ich prijatím hrozí
značná hospodárska škoda, keďže „sa môže stať základom pre začatie konania pre
porušenie zmluvy podľa čl. 258 a čl. 260 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré by mohlo následne
vyústiť aj do uloženia značných finančných sankcií“.
Na základe uvedenej argumentácie prezident navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
návrh na ďalšie konanie a zároveň pozastavil účinnosť § 5 ods. 1 prvej vety a § 14 ods. 3
tretej vety zákona o regulácii v sieťových odvetviach a následne vydal nález, ktorým
vysloví, že § 5 ods. 1 prvá veta a § 14 ods. 3 tretia veta zákona o regulácii v sieťových
odvetviach nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 4 ods. 3 Zmluvy
o Európskej únii a s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
II.
II.1 K prijatiu návrhu prezidenta na ďalšie konanie
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom
súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá prezident Slovenskej republiky.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa
namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,
prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie
alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým
napadnutý predpis nie je v súlade.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh
prezidenta a dospel k názoru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3
zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých ústavný súd môže vec
prerokovať a rozhodnúť o nej.
Ústavný súd už vo veci PL. ÚS 10/2014 zdôraznil, že do rámca prieskumu ústavného
súdu patria aj po pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii normy ústavného
systému Slovenskej republiky. Ústavný súd však nemôže neprihliadať na dopad práva
Európskej únie na tvorbu, aplikáciu a výklad vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy,
ktorej vznik, pôsobenie a účel majú svoj pôvod v práve Európskej únie (porovnaj nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 25). Právo Európskej únie má
nepochybne dopad na vnútroštátne právo v prípade, ak vnútroštátna úprava spadá do rámca
pôsobnosti práva Európskej únie.
Zákonom o regulácii v sieťových odvetviach došlo k transpozícii
tzv. 3. energetického balíčka, ktorého legislatívne podmienky boli obsiahnuté okrem iných
v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných
pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES a smernici
Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách
pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES. Zákon
o regulácii v sieťových odvetviach je teda implementačným nástrojom citovaných smerníc
Európskej únie a spadá do rámca pôsobnosti práva Európskej únie.
K otázke referenčného rámca, ktorý vymedzuje rozsah výkonu právomoci ústavného
súdu ustanovenej v čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy z pohľadu práva Európskej únie, sa
ústavný súd už vyjadril vo viacerých konaniach, v ktorých dospel k záveru, že Zmluva
o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie sú medzinárodnými zmluvami
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy a zároveň medzinárodnými zmluvami spĺňajúcimi kritériá
ustanovené v čl. 125 ods. 1 ústavy (m. m. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 10/2014).
Ústavný súd v súlade s už uvedeným konštatuje, že návrh na začatie konania spĺňa
náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné
podmienky, za ktorých môže vec prerokovať a rozhodnúť o nej.
Keďže ústavný súd súčasne nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť
k odmietnutiu tohto návrhu, rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 1
a 3 zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K návrhu prezidenta na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
zákona o regulácii v sieťových odvetviach
Prezident sa tiež domáha, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2
zákona o ústavnom súde pozastavil až do rozhodnutia vo veci samej účinnosť napadnutých
ustanovení zákona o regulácii v sieťových odvetviach.
Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1,
môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých
ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, môže uznesením
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo
ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže rozhodnúť
o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať
konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti, ktoré
preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.
Prezident v súvislosti s návrhom na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
zákona o regulácii v sieťových odvetviach zdôrazňuje, že v danom prípade hrozí značná
hospodárska škoda, keďže „Prijatie napadnutých ustanovení zákona č. 250/2012 Z. z. sa
môže stať základom pre začatie konania pre porušenie zmluvy podľa čl. 258 a 260 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, ktoré by mohlo vyústiť aj do uloženia značných finančných
sankcií. Takejto hrozbe sa dá predísť len rozhodnutím ústavného súdu o pozastavení
účinnosti napadnutých ustanovení zákona č. 250/2012 Z. z.“.
V súvislosti s návrhom prezidenta na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
zákona o regulácii v sieťových odvetviach ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že k uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125
ods. 2 ústavy pristupuje len v dostatočne odôvodnených prípadoch a pritom celkom
výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd, resp.
hrozba hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku v návrhu dostatočne
konkretizované, pričom z okolností prípadu zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie navrhovateľa,
ktoré možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené (PL. ÚS 13/09).
Pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení právnych predpisov
je žiaduce, aby ústavný súd zachoval primeranú rovnováhu medzi požiadavkou účinného
a neodkladného (ale pritom výnimočného) opatrenia v prospech ochrany základných práv
a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu vymedzeného v čl. 125 ods. 2 ústavy
relevantného z hľadiska ochrany ústavnosti a požiadavkou primeraného rešpektovania
autonómie zákonodarnej moci (okrem iného aj vzhľadom na ústavný princíp deľby moci)
a z nej vyplývajúcej prezumpcie ústavnosti právnych predpisov (m. m. uznesenie ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2016 z 2. marca 2016).
V načrtnutom kontexte je podľa názoru ústavného súdu dôležité, aby atribúty
reálnosti, bezprostrednosti a konkrétnosti ohrozenia základných práv alebo slobôd či hrozby
značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku nadobudli takú
intenzitu a závažnosť, ktorá v konkrétnom posudzovanom prípade odôvodní vstup
ústavného súdu do (relatívne) autonómnej sféry pôsobnosti zákonodarcu pozastavením
účinnosti právneho predpisu ešte pred meritórnym preskúmaním jeho súladu s ústavou,
resp. inými referenčnými predpismi, a to v záujme zaistenia účinnej a efektívnej ochrany
ústavnosti.
Z odôvodnenia predkladaného navrhovateľom možno vyvodiť, že jeho hlavný
argument pre pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o regulácii
v sieťových odvetviach sa odvíja od tvrdenia, že napadnuté ustanovenia zákona o regulácii
v sieťových odvetviach predstavujú nesprávnu implementáciu smernice 2009/72/ES
a smernice 2009/73/ES, a preto hrozí začatie konania pre porušenie zmluvy podľa čl. 258
a čl. 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a prípadné uloženie značných finančných
sankcií.
Ide o všeobecne a hypoteticky formulovaný argument, ktorý podľa názoru ústavného
súdu nemôže postačovať na uplatnenie „výnimočnej“ právomoci ústavného súdu, a to aj
(ale nielen) preto, že by mohol v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci významnou
mierou prejudikovať konečné rozhodnutie ústavného súdu.
Aj napriek tomu, že návrh obsahuje argumentáciu, ktorú nemožno považovať
za zjavne neopodstatnenú, čo vyjadruje bod 1 výrok tohto uznesenia, opodstatnenosť
argumentov obsiahnutých v návrhu bude potrebné starostlivo preskúmať v ďalšom štádiu
konania a konečný výsledok rozhodnutia ústavného súdu nemožno v danej fáze konania
(v rámci predbežného prerokovania) prejudikovať.
Ústavný súd preto návrhu prezidenta na pozastavenie účinnosti napadnutých
ustanovení zákona o regulácii v sieťových odvetviach nevyhovel (bod 2 výroku tohto
rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2018