Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 152/2018
PDF · 360.62 KB
No categories available
III. ÚS 152/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Svidník
č. k. 3 C 29/2008-218 z 24. apríla 2014, rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 4 Co 199/2014-276 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 1247/2015 z 27. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Dňa 26. marca 2018 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd
rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 29/2008-218
z 24. apríla 2014, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co 199/2014-276 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 1247/2015 z 27. októbra 2016.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na základe
návrhu (ďalej len „žalobkyňa“),
ktorým sa proti sťažovateľovi ako žalovanému domáhala určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že «vlastníkom parcely
– trvalý trávny porast o výmere 3 334 m2, zapísanej na , ,
okres je v podiele
1/1 k celku»; okresný súd zároveň uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalobkyni trovy
konania v sume 814,11 € a povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu v sume 16,50 €.
Na základe odvolaní účastníkov krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného
súdu vo vyhovujúcom výroku potvrdil a rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania a výroku o súdnom poplatku z návrhu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie sťažovateľa, v ktorom namietal, že „odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie bez toho,
aby skúmal oprávnenosť vydržania podľa platnej právnej úpravy a nezaoberal sa
tvrdeniami žalovaného v konaní, ani dôvodmi odvolania, čím porušil preskúmavaciu
právomoc“, a že „nepreskúmaním dôvodov odvolania, odvolací súd odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.“, najvyšší súd napadnutým
uznesením odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (účinného
od 1. júla 2016) ako procesne neprípustné.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje presvedčenie o tom, že «mu bola uznesením
dovolacieho súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho a prvostupňového súdu odňatá
možnosť konať pred súdom a postupom všeobecných súdov došlo k prijatiu arbitrárnych
a extrémne nesúladných záverov vzhľadom na vykonané dôkazy. Prísne formalistickým
postupom všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k vyvodeniu takých právnych
záverov, ktoré sú v jeho prípade zjavným porušením zásady materiálnej ochrany zákonnosti.
Prijaté závery nie sú udržateľné, pričom všeobecné súdy neposkytli sťažovateľovi
spravodlivú ochranu jeho subjektívnych práv. Všeobecných súdy pri existencii dvoch skupín
vzájomne si odporujúcich dôkazov, ignorovali tie, ktoré boli na prospech žalovaného
a v odôvodnení svojich rozhodnutí sa s nimi ani nijako, resp. pochopiteľným spôsobom
nevysporiadali, čím zaťažili konanie vadou nepreskúmateľnosti ich právnych záverov.
Týmto podľa sťažovateľa došlo k jednostrannému a tým k nezákonnému posúdeniu
príslušných zákonných ustanovení bez toho, aby bol zohľadnený účel vydržania, a to všetko
na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu... Všeobecné súdy neumožnili
sťažovateľovi vykonať výsluch ani ďalších ním navrhnutých min. dvoch svedkov... ktorí sa
mohli vyjadriť ku relevantným otázkam týkajúcim sa podmienok vydržania a súvisiacim
okolnostiam. Sudkyňa na súde prvej inštancie neprotokolovala dôsledne alebo vôbec
dôležité vyjadrenia strán a svedkov, na čo sťažovateľ opakovane poukazoval, no tieto
nedostatky spôsobujúce odňatie práva sťažovateľa konať pred súdom neriešil ani dovolací
súd. Napriek žiadosti sťažovateľa, odvolací súd neurčil na prejednanie jeho odvolania
pojednávanie, ale rozhodol „od stola“ a pri odňatí práva sťažovateľa sa vyjadriť vo veci, čo
je v kontradiktórnom procese jeho neodmysliteľnou a inherentnou súčasťou... S poukazom
na uvedené má sťažovateľ za to, že ani do právoplatného skončenia súdneho konania nebol
skutkový stav veci náležíte zistený, čo sa odrazilo v jeho nespravodlivom neúspechu
v konaní pred všeobecnými súdmi.». Ústavného prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov
o trovách konania sa sťažovateľ v predloženej sťažnosti nedomáhal.
II.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
6. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého
rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd druhostupňový,
ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
7. Pri predbežnom prerokovaní zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd dospel k názoru,
že je podaná oneskorene.
8. Ústavný súd sťažovateľa už v minulosti (listom č. k. Rvp 2167/2017-3
z 11. decembra 2017) upozornil na to, že predpokladom úspešného uplatnenia námietky
porušenia základných práv a slobôd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona
o ústavnom súde.
9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.
10. V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane vyslovil, že sťažnosť nemožno
považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti
(napr. I. ÚS 22/02) a že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom
ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (IV. ÚS 28/02),
pričom ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie
11. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 26. júna 2015 a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 4. januára 2017. Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal
sťažnosť na poštovú prepravu 23. marca 2018, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
12. Takéto „správanie“ sťažovateľa odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“,
ktorá vo svojej podstate znemená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich
práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby
svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje
práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
13. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III.
ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
14. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2018