Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 152/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Svidník

č. k. -218 z 24. apríla 2014, rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -276 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Dňa 26. marca 2018 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd

rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. -218

z 24. apríla 2014, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -276 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra 2016.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na základe

návrhu (ďalej len „žalobkyňa“),

ktorým sa proti sťažovateľovi ako žalovanému domáhala určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že «vlastníkom parcely

– trvalý trávny porast o výmere 3 334 m2, zapísanej na , ,

okres je v podiele

1/1 k celku»; okresný súd zároveň uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalobkyni trovy

konania v sume 814,11 € a povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu v sume 16,50 €.

Na základe odvolaní účastníkov krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného

súdu vo vyhovujúcom výroku potvrdil a rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania a výroku o súdnom poplatku z návrhu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie sťažovateľa, v ktorom namietal, že „odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie bez toho,

aby skúmal oprávnenosť vydržania podľa platnej právnej úpravy a nezaoberal sa

tvrdeniami žalovaného v konaní, ani dôvodmi odvolania, čím porušil preskúmavaciu

právomoc“, a že „nepreskúmaním dôvodov odvolania, odvolací súd odňal žalovanému

možnosť konať pred súdom podľa “, najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol podľa (účinného

od 1. júla 2016) ako procesne neprípustné.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje presvedčenie o tom, že «mu bola uznesením

dovolacieho súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho a prvostupňového súdu odňatá

možnosť konať pred súdom a postupom všeobecných súdov došlo k prijatiu arbitrárnych

a extrémne nesúladných záverov vzhľadom na vykonané dôkazy. Prísne formalistickým

postupom všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k vyvodeniu takých právnych

záverov, ktoré sú v jeho prípade zjavným porušením zásady materiálnej ochrany zákonnosti.

Prijaté závery nie sú udržateľné, pričom všeobecné súdy neposkytli sťažovateľovi

spravodlivú ochranu jeho subjektívnych práv. Všeobecných súdy pri existencii dvoch skupín

vzájomne si odporujúcich dôkazov, ignorovali tie, ktoré boli na prospech žalovaného

a v odôvodnení svojich rozhodnutí sa s nimi ani nijako, resp. pochopiteľným spôsobom

nevysporiadali, čím zaťažili konanie vadou nepreskúmateľnosti ich právnych záverov.

Týmto podľa sťažovateľa došlo k jednostrannému a tým k nezákonnému posúdeniu

príslušných zákonných ustanovení bez toho, aby bol zohľadnený účel vydržania, a to všetko

na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu... Všeobecné súdy neumožnili

sťažovateľovi vykonať výsluch ani ďalších ním navrhnutých min. dvoch svedkov... ktorí sa

mohli vyjadriť ku relevantným otázkam týkajúcim sa podmienok vydržania a súvisiacim

okolnostiam. Sudkyňa na súde prvej inštancie neprotokolovala dôsledne alebo vôbec

dôležité vyjadrenia strán a svedkov, na čo sťažovateľ opakovane poukazoval, no tieto

nedostatky spôsobujúce odňatie práva sťažovateľa konať pred súdom neriešil ani dovolací

súd. Napriek žiadosti sťažovateľa, odvolací súd neurčil na prejednanie jeho odvolania

pojednávanie, ale rozhodol „od stola“ a pri odňatí práva sťažovateľa sa vyjadriť vo veci, čo

je v kontradiktórnom procese jeho neodmysliteľnou a inherentnou súčasťou... S poukazom

na uvedené má sťažovateľ za to, že ani do právoplatného skončenia súdneho konania nebol

skutkový stav veci náležíte zistený, čo sa odrazilo v jeho nespravodlivom neúspechu

v konaní pred všeobecnými súdmi.». Ústavného prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov

o trovách konania sa sťažovateľ v predloženej sťažnosti nedomáhal.

II.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

6. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého

rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd druhostupňový,

ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

7. Pri predbežnom prerokovaní zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd dospel k názoru,

že je podaná oneskorene.

8. Ústavný súd sťažovateľa už v minulosti (listom č. k. -3

z 11. decembra 2017) upozornil na to, že predpokladom úspešného uplatnenia námietky

porušenia základných práv a slobôd v konaní o sťažnosti podľa

je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona

o ústavnom súde.

9. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

10. V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane vyslovil, že sťažnosť nemožno

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti

(napr. ) a že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom

ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (),

pričom ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie

(, ).

11. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 26. júna 2015 a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 4. januára 2017. Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal

sťažnosť na poštovú prepravu 23. marca 2018, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty

ustanovenej v .

12. Takéto „správanie“ sťažovateľa odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“,

ktorá vo svojej podstate znemená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým,

opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich

práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby

svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje

práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

13. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. , III.

ÚS 236/07, ).

14. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2018