Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 242/2018
PDF · 234.02 KB
No categories available
IV. ÚS 242/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Petrom Konvičným, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 113/2014 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 346/2017, 11 Co 349/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách
aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 113/2014 (ďalej
len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 346/2017, 11 Co 349/2017 (ďalej len „napadnuté konanie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení na okresnom súde vyplýva, že okresný súd
na základe žaloby podanej sťažovateľkou doručenej mu 25. septembra 2012 vedie
napadnuté konanie, predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy
4 263,11 € s príslušenstvom.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
«Aj napriek skutočnosti, že žalobný návrh, ako je to vyššie uvedené, bol Okresnému
súdu Trebišov doručený ešte v roku 2012, vec nie je do dnešného dňa ešte stále právoplatne
ukončená.
Vychádzajúc zo súdneho spisu Okresného súdu Trebišov sp. zn. 2 C/113/2014
vyplýva, že vo veci sa prvý rok vôbec nekonalo. V dôsledku uvedenej skutočnosti vtedajší
právny zástupca sťažovateľa podal v súlade s ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňa 12. 12. 2013 predsedovi súdu
Okresného súdu Trebišov sťažnosť na prieťahy v konaní. Výsledkom sťažnosti bola odpoveď
predsedu súdu Okresného súdu Trebišov zo dňa 10. 01. 2014, v ktorej bol sťažovateľ
ubezpečený, že po pohovore so zákonnou sudkyňou sa vo veci bude konať už bez prieťahov.
Prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo až dňa 30. 09. 2014, t. j. viac ako dva roky
od podania žalobného návrhu. Dňa 11. 11. 2014 sa uskutočnilo vo veci druhé pojednávanie.
Následne, Okresný súd Trebišov prestal vo veci opätovne konať. Nakoľko Okresný súd
Trebišov nijakým spôsobom nereagoval na žiadosť sťažovateľa o nariadenie pojednávania
zo dňa 28. 07. 2015, vtedajší právny zástupca sťažovateľa podal dňa 27. 11. 2015
predsedovi súdu Okresného súdu Trebišov opätovnú sťažnosť na prieťahy v konaní.
Výsledkom tejto sťažnosti bola odpoveď predseda súdu Okresného súdu Trebišov zo dňa
01. 12. 2015, v ktorej bolo uvedené, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, nakoľko v konaní
dochádza k prieťahom v konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené závery sa dňa 07. 03. 2016 síce vo veci uskutočnilo
tretie pojednávanie, avšak následne na to, Okresný súd Trebišov opäť prestal vo veci konať
a v priebehu roku 2016 už nevykonal žiaden úkon, čím opätovne zapríčinil pokračovanie
v prieťahoch v konaní.
Nakoľko v konaní dlhodobo pretrvávali prieťahy v konaní sťažovateľ udelil
vtedajšiemu právnemu zástupcovi ešte dňa 04. 02. 2016 splnomocnenie na zastupovanie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci podania ústavnej sťažnosti na prieťahy
v konaní a následne mu dal pokyn k podaniu ústavnej sťažnosti.
Dňa 03. 03. 2017 sa vo veci uskutočnilo štvrté pojednávanie, na ktorom Okresný súd
Trebišov prekvapivo žalobný návrh sťažovateľa zamietol, s odôvodnením údajnej absencie
aktívnej vecnej legitimácie, a to aj napriek tomu, že záver Okresného súdu Trebišov bol
v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a vec bola zo strany konajúceho súdu
evidentne právne nesprávne posúdená. Vzhľadom na prekvapivé rozhodnutie Okresného
súdu Trebišov sťažovateľ nadobudol opodstatnený dojem, že rozhodnutie bolo vydané
účelovo, v snahe vec rýchlo ukončiť, a tým sa v konečnom dôsledku vyhnúť ďalším
prieťahom v konaní.
Následne po vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia, sa sťažovateľ dohodol so svojím
vtedajším právnym zástupcom na ukončení zmluvy o poskytovaní právnych služieb a vo veci
sťažovateľ udelil splnomocnenie na zastupovanie súčasnému právnemu zástupcovi, ktorý
v zastúpení sťažovateľa podal už aj odvolanie voči vyššie uvedenému rozhodnutiu.
V súvislosti s ukončením zastupovania zo strany vtedajšieho právneho zástupcu
sťažovateľa bol tento zo strany sťažovateľa požiadaný nielen o vydanie spisového materiálu
k veci, ale následne aj o informáciu, v akom štádiu sa nachádza konanie o ústavnej
sťažnosti na prieťahy, ktorú mal vtedajší právny zástupca sťažovateľa v roku 2016 podať
na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Podľa zistení súčasného právneho zástupcu sťažovateľa priamo na Ústavnom súde
Slovenskej republiky sa sťažovateľ dozvedel, že vtedajší jeho právny zástupca nielenže
v zmysle jeho pokynu nepodal v priebehu roku 2016 ústavnú sťažnosť, ale túto podal až dňa
07. 04. 2017, t. j. v čase, kedy už sťažovateľa právne nezastupoval v konaní pred Okresným
súdom Trebišov, resp. následne potom, ako sa sťažovateľ vzhľadom na ukončenie vzájomnej
spolupráce začal informovať o stave veci. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za potrebné
uviesť, že ústavná sťažnosť, ktorú vtedajší právny zástupca podal v mene sťažovateľa dňa
07. 04. 2017 bola podaná bez vedomia a hlavne pokynu sťažovateľa.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného považuje sťažovateľ za potrebné taktiež uviesť,
že aj napriek tomu, že žalobný návrh bol na Okresný súd Trebišov doručený ešte v roku
2012, pričom počas štádia konania pred súdom prvej inštancie došlo k opakovaným,
pretrvávajúcim a preukázaným prieťahom v konaní, ktoré podľa sťažovateľa vyústili
do účelového rozhodnutia Okresného súdu Trebišov, proti ktorému bol sťažovateľ nútený
podať riadny opravný prostriedok, pričom Krajský súd v Košiciach vo veci doteraz nijakým
spôsobom nekonal, vec nie je stále do dnešného dňa právoplatne ukončená. Zároveň
vzhľadom na nesprávny postup a rozhodnutie Okresného súdu Trebišov tu zároveň existuje
opodstatnená domnienka, že Krajský súd v Košiciach vec zruší a vec vráti späť Okresnému
súdu Trebišov na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že od podania žalobného návrhu až po súčasnosť uplynulo
viac ako päť a pol roka a vec nie je ešte stále právoplatne rozhodnutá, sťažovateľ má za to,
že neefektívnym postupom všeobecných súdov (najmä, nie však výlučne Okresného súdu
Trebišov) došlo, resp. dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko Okresný súd Trebišov a Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „všeobecné súdy“) nepostupujú vo veci ústavne konformným
spôsobom.»
S poukazom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že postup okresného
súdu aj krajského súdu v napadnutých konaniach je nutné považovať za „neefektívny,
dochádza ním k zjavným, zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom v konaní
a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie
spravodlivosti)“.
Ďalej sťažovateľka sťažnosť odôvodňuje takto: „... Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti, predovšetkým dĺžku doby trvania celkového konania zapríčinenej nečinnosťou,
resp. neefektívnym postupom všeobecných súdov, a to najmä, nie však výlučne Okresného
súdu Trebišov (viac ako päť a pol roka) je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že konanie
vedené pod sp. zn. 2 C/113/2014, resp. sp. zn. 11 Co/346/2017, 11 Co/349/2017
je jednoznačne poznamenané zjavnými, zbytočnými a ničím neodôvodnenými prieťahmi
ako celok, čo predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým
je Slovenská republika viazaná.
Sťažovateľ považuje okrem vyššie uvedeného za potrebné taktiež uviesť,
že pri sťažnostiach na dĺžku konania sa posudzuje celková dĺžka konania prebiehajúceho
na viacerých stupňoch, a to až do jeho právoplatného skončenia. Skutočnosť, že Okresný
súd Trebišov už vo veci rozhodol, avšak vec ešte nie je právoplatne ukončená, nakoľko
sa ňou bude zaoberať aj Krajský súd v Košiciach, nemôže mať za následok, že Ústavný súd
Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť pre prieťahy v konaní zamietne ako neopodstatnenú,
nakoľko prieťahy v konaní vznikli pred Okresným súdom Trebišov. Je nutné si totižto
uvedomiť, že v prípade, ak súdne konanie stále trvá a o veci bude rozhodovať ešte odvolací
súd, t.j. vec nie je právoplatne rozhodnutá, dotknutá osoba je oprávnená domáhať
sa nápravy porušenia svojich základných práv aj v čase, keď už vec bude prejednávaná
súdom druhého stupňa. Konanie pred súdom prvej inštancie a konanie pred odvolacím
súdom nie sú totiž dve samostatné konania, ale len dva stupne toho istého konania.
Sťažovateľ sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov domáha včas, nakoľko ku dňu podania tejto sťažnosti nie je vec
právoplatne ukončená, a teda právna istota sťažovateľa naďalej trvá...
V nadväznosti na vyššie uvedené považuje sťažovateľ za nevyhnutné uviesť, že touto
sťažnosťou sťažovateľ namieta prieťahy v konaní ako celku, t. j. neprimeranosť dĺžky
celkového konania (nielen prieťahy v štádiu konania pred súdom prvej inštancie).
Skutočnosť, že konanie trvá od roku 2012 (t. j. do dnešného dňa viac ako päť a pol roka),
nie je právoplatne ukončené a vzhľadom na nesprávny postup a rozhodnutie Okresného
súdu Trebišov tu existuje opodstatnená domnienka, že Krajský súd v Košiciach vec zruší
a vec vráti späť Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie, podľa sťažovateľa
jednoznačne naznačuje tomu, že v konaní došlo, resp. dochádza k zbytočným prieťahom
v konaní.“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje taktiež na rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to rozhodnutie vo veci Bubláková proti Slovenskej
republike z 15. 2. 2011, Frigo proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013 a rozhodnutie vo veci
Radvák a Radváková proti Slovenskej republike z 11. 1. 2011.
Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vydal tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,
neefektívnym postupom Okresného súdu Trebišov v konaní, sp. zn. 2 C/113/2014
a Krajským súdom v Košiciach v konaní, sp. zn. 11 Co/346/2017, 11 Co/349/2017 porušené
bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Košiciach,
aby v konaní, sp. zn. 11 Co/346/2017, 11 Co/349/2017 bezodkladne konal.
III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- €,
ktoré sú mu Okresný súd Trebišov a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Okresný súd Trebišov a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konaní okresného súdu a v napadnutom
konaní krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od podania žaloby
25. septembra 2012 do vydania rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 205/2017
z 19. apríla 2017
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka sa vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní okresného súdu domáhala už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
7. apríla 2017, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú uznesením sp. zn.
I. ÚS 205/2017 z 19. apríla 2017 s odôvodnením, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti
(7. apríla 2017) už v merite veci nekonal a z uvedeného dôvodu už nemohol
žiadnym spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani v ňom spôsobovať
prieťahy.
Ústavný súd konštatuje, že zo samotnej sťažnosti a zistení na krajskom súde vyplýva,
že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 3. marca 2017, proti ktorému podala
sťažovateľka odvolanie 20. apríla 2017. Okresný súd po vykonaní potrebných procesných
úkonov súdny spis spolu s odvolaním predložil na rozhodnutie krajskému súdu
28. septembra 2017 a tejto veci bola pridelená sp. zn. 11 Co 346/2017, 11 Co 349/2017.
Do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo krajským súdom o podanom odvolaní
rozhodnuté a vec sa stále nachádza na krajskom súde.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 488/2018 vystupuje identický účastník, ktorý sa domáha vyslovenia porušenia
rovnakého základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k postupu
okresného súdu v napadnutom konaní v období od podania žaloby 25. septembra 2012
do vydania rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 205/2017 z 19. apríla 2017,
o ktorom už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 205/2017 z 19. apríla 2017.
Inými slovami, sťažovateľka sa domáha v tejto časti sťažnosti, aby ústavný súd
konal vo veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky
konania.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od vydania rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 205/2017 z 19. apríla 2017 do postúpenia veci krajskému
súdu 28. septembra 2017
V tejto časti sťažnosti konštatuje ústavný súd, že v čase konania okresného súdu
od 19. apríla 2017 do 28. septembra 2017, keď bol súdny spis postúpený krajskému súdu,
nemožno konštatovať nečinnosť okresného súdu. V danom období trvajúcom necelých päť
mesiacov okresný súd vykonal procesné úkony nevyhnutne súvisiace s podaným odvolaním
sťažovateľky a následne súdny spis postúpil krajskému súdu na rozhodnutie o podanom
odvolaní.
V tomto období neboli zistené žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by v kontexte celej
veci predstavovali v súčasnosti zásah do sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný
súd hodnotí sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, a preto
ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu
V sťažnosti sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa jej názoru
aj v napadnutom konaní krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak, ako už bolo
uvedené, bolo zistené, že súdny spis spolu s odvolaním bol krajskému súdu predložený na
rozhodnutie 28. septembra 2017. Z uvedeného vyplýva, že v čase predbežného prerokovania
sťažnosti trvá napadnuté konanie na krajskom súde šesť mesiacov.
Sťažovateľka v sťažnosti bližšie neodôvodňuje namietané porušenie jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom.
Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť,
že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu
možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase
podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V okolnostiach danej veci doba konania na krajskom súde nie je neprimerane dlhá.
Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd k veci ešte poznamenáva, že ak by po vrátení súdneho spisu krajským
súdom po zrušení meritórneho rozsudku okresného súdu z 3. marca 2017 aj v ďalšom
priebehu konania vedeného okresným súdom dochádzalo k prieťahom, nič nebráni,
aby sa sťažovateľka novou sťažnosťou domáhala na ústavnom súde vyslovenia porušenia
svojich práv súvisiacich s prieťahmi v priebehu ďalšieho konania.
Nad rámec uvedeného ústavný súd k judikatúre ESĽP, týkajúcej sa podľa názoru
sťažovateľky posudzovania celkovej dĺžky konania, uvádza, že rozhodnutie ESĽP v prípade
Bubláková proti Slovenskej republike sa týkalo rozhodovania o osobnej otázke (konanie
o rozvod o úpravu práv a povinností k maloletým deťom, pozn.), kde ESĽP zdôraznil
„že primeranosť dĺžky konania musí byť posudzovaná podľa okolností prípadu
a so zreteľom na tieto kritériá: zložitosť veci, správanie sťažovateľa a dotknutých orgánov
a význam predmetu sporu pre sťažovateľa. V prípadoch týkajúcich sa osobného stavu
je podstatný aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa a z dôvodu možných dôsledkov,
ktoré môže mať prehnaná dĺžka konania na výkon práva na rešpektovanie rodinného života,
sa v nich vyžaduje osobitná starostlivosť“.
Ústavný súd konštatuje, že žiadne z ňou citovaných rozhodnutí neriešilo vec
identickú s vecou sťažovateľky.
Ústavný súd berúc do úvahy argumenty sťažovateľky o potrebe posúdenia celkovej
dĺžky napadnutého konania okresného súdu spolu s napadnutým konaním krajského súdu
konštatuje, že v deň predbežného prerokovania sťažnosti trvá napadnuté konanie pred
okresným súdom spolu s konaním pred krajským súdom celkovo päť rokov a šesť mesiacov
na dvoch stupňoch súdov.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax
a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho
konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska napadnuté konanie
okresného súdu spolu s napadnutým konaním krajského súdu ako celok vzhľadom
na konkrétne okolnosti posudzovanej veci – spor o zaplatenie dlžnej sumy – a povahu
(neprivilegovaný typ konania) nemožno posúdiť ako také, ktoré by mohlo reálne založiť
kvalifikovaný záver o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
po prípadnom prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní
aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2018