Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 242/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Konvičným, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách

aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. , (ďalej len „napadnuté konanie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení na okresnom súde vyplýva, že okresný súd

na základe žaloby podanej sťažovateľkou doručenej mu 25. septembra 2012 vedie

napadnuté konanie, predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy

4 263,11 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Aj napriek skutočnosti, že žalobný návrh, ako je to vyššie uvedené, bol Okresnému

súdu Trebišov doručený ešte v roku 2012, vec nie je do dnešného dňa ešte stále právoplatne

ukončená.

Vychádzajúc zo súdneho spisu Okresného súdu Trebišov sp. zn.

vyplýva, že vo veci sa prvý rok vôbec nekonalo. V dôsledku uvedenej skutočnosti vtedajší

právny zástupca sťažovateľa podal v súlade s ust. a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňa 12. 12. 2013 predsedovi súdu

Okresného súdu Trebišov sťažnosť na prieťahy v konaní. Výsledkom sťažnosti bola odpoveď

predsedu súdu Okresného súdu Trebišov zo dňa 10. 01. 2014, v ktorej bol sťažovateľ

ubezpečený, že po pohovore so zákonnou sudkyňou sa vo veci bude konať už bez prieťahov.

Prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo až dňa 30. 09. 2014, t. j. viac ako dva roky

od podania žalobného návrhu. Dňa 11. 11. 2014 sa uskutočnilo vo veci druhé pojednávanie.

Následne, Okresný súd Trebišov prestal vo veci opätovne konať. Nakoľko Okresný súd

Trebišov nijakým spôsobom nereagoval na žiadosť sťažovateľa o nariadenie pojednávania

zo dňa 28. 07. 2015, vtedajší právny zástupca sťažovateľa podal dňa 27. 11. 2015

predsedovi súdu Okresného súdu Trebišov opätovnú sťažnosť na prieťahy v konaní.

Výsledkom tejto sťažnosti bola odpoveď predseda súdu Okresného súdu Trebišov zo dňa

01. 12. 2015, v ktorej bolo uvedené, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, nakoľko v konaní

dochádza k prieťahom v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery sa dňa 07. 03. 2016 síce vo veci uskutočnilo

tretie pojednávanie, avšak následne na to, Okresný súd Trebišov opäť prestal vo veci konať

a v priebehu roku 2016 už nevykonal žiaden úkon, čím opätovne zapríčinil pokračovanie

v prieťahoch v konaní.

Nakoľko v konaní dlhodobo pretrvávali prieťahy v konaní sťažovateľ udelil

vtedajšiemu právnemu zástupcovi ešte dňa 04. 02. 2016 splnomocnenie na zastupovanie

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci podania ústavnej sťažnosti na prieťahy

v konaní a následne mu dal pokyn k podaniu ústavnej sťažnosti.

Dňa 03. 03. 2017 sa vo veci uskutočnilo štvrté pojednávanie, na ktorom Okresný súd

Trebišov prekvapivo žalobný návrh sťažovateľa zamietol, s odôvodnením údajnej absencie

aktívnej vecnej legitimácie, a to aj napriek tomu, že záver Okresného súdu Trebišov bol

v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a vec bola zo strany konajúceho súdu

evidentne právne nesprávne posúdená. Vzhľadom na prekvapivé rozhodnutie Okresného

súdu Trebišov sťažovateľ nadobudol opodstatnený dojem, že rozhodnutie bolo vydané

účelovo, v snahe vec rýchlo ukončiť, a tým sa v konečnom dôsledku vyhnúť ďalším

prieťahom v konaní.

Následne po vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia, sa sťažovateľ dohodol so svojím

vtedajším právnym zástupcom na ukončení zmluvy o poskytovaní právnych služieb a vo veci

sťažovateľ udelil splnomocnenie na zastupovanie súčasnému právnemu zástupcovi, ktorý

v zastúpení sťažovateľa podal už aj odvolanie voči vyššie uvedenému rozhodnutiu.

V súvislosti s ukončením zastupovania zo strany vtedajšieho právneho zástupcu

sťažovateľa bol tento zo strany sťažovateľa požiadaný nielen o vydanie spisového materiálu

k veci, ale následne aj o informáciu, v akom štádiu sa nachádza konanie o ústavnej

sťažnosti na prieťahy, ktorú mal vtedajší právny zástupca sťažovateľa v roku 2016 podať

na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Podľa zistení súčasného právneho zástupcu sťažovateľa priamo na Ústavnom súde

Slovenskej republiky sa sťažovateľ dozvedel, že vtedajší jeho právny zástupca nielenže

v zmysle jeho pokynu nepodal v priebehu roku 2016 ústavnú sťažnosť, ale túto podal až dňa

07. 04. 2017, t. j. v čase, kedy už sťažovateľa právne nezastupoval v konaní pred Okresným

súdom Trebišov, resp. následne potom, ako sa sťažovateľ vzhľadom na ukončenie vzájomnej

spolupráce začal informovať o stave veci. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za potrebné

uviesť, že ústavná sťažnosť, ktorú vtedajší právny zástupca podal v mene sťažovateľa dňa

07. 04. 2017 bola podaná bez vedomia a hlavne pokynu sťažovateľa.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného považuje sťažovateľ za potrebné taktiež uviesť,

že aj napriek tomu, že žalobný návrh bol na Okresný súd Trebišov doručený ešte v roku

2012, pričom počas štádia konania pred súdom prvej inštancie došlo k opakovaným,

pretrvávajúcim a preukázaným prieťahom v konaní, ktoré podľa sťažovateľa vyústili

do účelového rozhodnutia Okresného súdu Trebišov, proti ktorému bol sťažovateľ nútený

podať riadny opravný prostriedok, pričom Krajský súd v Košiciach vo veci doteraz nijakým

spôsobom nekonal, vec nie je stále do dnešného dňa právoplatne ukončená. Zároveň

vzhľadom na nesprávny postup a rozhodnutie Okresného súdu Trebišov tu zároveň existuje

opodstatnená domnienka, že Krajský súd v Košiciach vec zruší a vec vráti späť Okresnému

súdu Trebišov na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že od podania žalobného návrhu až po súčasnosť uplynulo

viac ako päť a pol roka a vec nie je ešte stále právoplatne rozhodnutá, sťažovateľ má za to,

že neefektívnym postupom všeobecných súdov (najmä, nie však výlučne Okresného súdu

Trebišov) došlo, resp. dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa veta prvá Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko Okresný súd Trebišov a Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „všeobecné súdy“) nepostupujú vo veci ústavne konformným

spôsobom.»

S poukazom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že postup okresného

súdu aj krajského súdu v napadnutých konaniach je nutné považovať za „neefektívny,

dochádza ním k zjavným, zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom v konaní

a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie

spravodlivosti)“.

Ďalej sťažovateľka sťažnosť odôvodňuje takto: „... Vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti, predovšetkým dĺžku doby trvania celkového konania zapríčinenej nečinnosťou,

resp. neefektívnym postupom všeobecných súdov, a to najmä, nie však výlučne Okresného

súdu Trebišov (viac ako päť a pol roka) je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že konanie

vedené pod sp. zn. , resp. sp. zn. ,

je jednoznačne poznamenané zjavnými, zbytočnými a ničím neodôvodnenými prieťahmi

ako celok, čo predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa veta prvá a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým

je Slovenská republika viazaná.

Sťažovateľ považuje okrem vyššie uvedeného za potrebné taktiež uviesť,

že pri sťažnostiach na dĺžku konania sa posudzuje celková dĺžka konania prebiehajúceho

na viacerých stupňoch, a to až do jeho právoplatného skončenia. Skutočnosť, že Okresný

súd Trebišov už vo veci rozhodol, avšak vec ešte nie je právoplatne ukončená, nakoľko

sa ňou bude zaoberať aj Krajský súd v Košiciach, nemôže mať za následok, že Ústavný súd

Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť pre prieťahy v konaní zamietne ako neopodstatnenú,

nakoľko prieťahy v konaní vznikli pred Okresným súdom Trebišov. Je nutné si totižto

uvedomiť, že v prípade, ak súdne konanie stále trvá a o veci bude rozhodovať ešte odvolací

súd, t.j. vec nie je právoplatne rozhodnutá, dotknutá osoba je oprávnená domáhať

sa nápravy porušenia svojich základných práv aj v čase, keď už vec bude prejednávaná

súdom druhého stupňa. Konanie pred súdom prvej inštancie a konanie pred odvolacím

súdom nie sú totiž dve samostatné konania, ale len dva stupne toho istého konania.

Sťažovateľ sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov domáha včas, nakoľko ku dňu podania tejto sťažnosti nie je vec

právoplatne ukončená, a teda právna istota sťažovateľa naďalej trvá...

V nadväznosti na vyššie uvedené považuje sťažovateľ za nevyhnutné uviesť, že touto

sťažnosťou sťažovateľ namieta prieťahy v konaní ako celku, t. j. neprimeranosť dĺžky

celkového konania (nielen prieťahy v štádiu konania pred súdom prvej inštancie).

Skutočnosť, že konanie trvá od roku 2012 (t. j. do dnešného dňa viac ako päť a pol roka),

nie je právoplatne ukončené a vzhľadom na nesprávny postup a rozhodnutie Okresného

súdu Trebišov tu existuje opodstatnená domnienka, že Krajský súd v Košiciach vec zruší

a vec vráti späť Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie, podľa sťažovateľa

jednoznačne naznačuje tomu, že v konaní došlo, resp. dochádza k zbytočným prieťahom

v konaní.“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje taktiež na rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to rozhodnutie vo veci Bubláková proti Slovenskej

republike z 15. 2. 2011, Frigo proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013 a rozhodnutie vo veci

Radvák a Radváková proti Slovenskej republike z 11. 1. 2011.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa veta prvá Slovenskej

republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,

neefektívnym postupom Okresného súdu Trebišov v konaní, sp. zn.

a Krajským súdom v Košiciach v konaní, sp. zn. , porušené

bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Košiciach,

aby v konaní, sp. zn. , bezodkladne konal.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- €,

ktoré sú mu Okresný súd Trebišov a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Okresný súd Trebišov a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konaní okresného súdu a v napadnutom

konaní krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od podania žaloby

25. septembra 2012 do vydania rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2017

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka sa vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

v napadnutom konaní okresného súdu domáhala už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

7. apríla 2017, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2017 s odôvodnením, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti

(7. apríla 2017) už v merite veci nekonal a z uvedeného dôvodu už nemohol

žiadnym spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani v ňom spôsobovať

prieťahy.

Ústavný súd konštatuje, že zo samotnej sťažnosti a zistení na krajskom súde vyplýva,

že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 3. marca 2017, proti ktorému podala

sťažovateľka odvolanie 20. apríla 2017. Okresný súd po vykonaní potrebných procesných

úkonov súdny spis spolu s odvolaním predložil na rozhodnutie krajskému súdu

28. septembra 2017 a tejto veci bola pridelená sp. zn. , .

Do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo krajským súdom o podanom odvolaní

rozhodnuté a vec sa stále nachádza na krajskom súde.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

vystupuje identický účastník, ktorý sa domáha vyslovenia porušenia

rovnakého základného práva podľa a práva podľa dohovoru vo vzťahu k postupu

okresného súdu v napadnutom konaní v období od podania žaloby 25. septembra 2012

do vydania rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. z 19. apríla 2017,

o ktorom už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 19. apríla 2017.

Inými slovami, sťažovateľka sa domáha v tejto časti sťažnosti, aby ústavný súd

konal vo veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky

konania.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od vydania rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 do postúpenia veci krajskému

súdu 28. septembra 2017

V tejto časti sťažnosti konštatuje ústavný súd, že v čase konania okresného súdu

od 19. apríla 2017 do 28. septembra 2017, keď bol súdny spis postúpený krajskému súdu,

nemožno konštatovať nečinnosť okresného súdu. V danom období trvajúcom necelých päť

mesiacov okresný súd vykonal procesné úkony nevyhnutne súvisiace s podaným odvolaním

sťažovateľky a následne súdny spis postúpil krajskému súdu na rozhodnutie o podanom

odvolaní.

V tomto období neboli zistené žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by v kontexte celej

veci predstavovali v súčasnosti zásah do sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný

súd hodnotí sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, a preto

ju z tohto dôvodu odmietol podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu

V sťažnosti sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva v zmysle

a práva podľa dohovoru došlo podľa jej názoru

aj v napadnutom konaní krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak, ako už bolo

uvedené, bolo zistené, že súdny spis spolu s odvolaním bol krajskému súdu predložený na

rozhodnutie 28. septembra 2017. Z uvedeného vyplýva, že v čase predbežného prerokovania

sťažnosti trvá napadnuté konanie na krajskom súde šesť mesiacov.

Sťažovateľka v sťažnosti bližšie neodôvodňuje namietané porušenie jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru krajským súdom.

Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť,

že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu

možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

“ (), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase

podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie“ (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V okolnostiach danej veci doba konania na krajskom súde nie je neprimerane dlhá.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd k veci ešte poznamenáva, že ak by po vrátení súdneho spisu krajským

súdom po zrušení meritórneho rozsudku okresného súdu z 3. marca 2017 aj v ďalšom

priebehu konania vedeného okresným súdom dochádzalo k prieťahom, nič nebráni,

aby sa sťažovateľka novou sťažnosťou domáhala na ústavnom súde vyslovenia porušenia

svojich práv súvisiacich s prieťahmi v priebehu ďalšieho konania.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k judikatúre ESĽP, týkajúcej sa podľa názoru

sťažovateľky posudzovania celkovej dĺžky konania, uvádza, že rozhodnutie ESĽP v prípade

Bubláková proti Slovenskej republike sa týkalo rozhodovania o osobnej otázke (konanie

o rozvod o úpravu práv a povinností k maloletým deťom, pozn.), kde ESĽP zdôraznil

„že primeranosť dĺžky konania musí byť posudzovaná podľa okolností prípadu

a so zreteľom na tieto kritériá: zložitosť veci, správanie sťažovateľa a dotknutých orgánov

a význam predmetu sporu pre sťažovateľa. V prípadoch týkajúcich sa osobného stavu

je podstatný aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa a z dôvodu možných dôsledkov,

ktoré môže mať prehnaná dĺžka konania na výkon práva na rešpektovanie rodinného života,

sa v nich vyžaduje osobitná starostlivosť“.

Ústavný súd konštatuje, že žiadne z ňou citovaných rozhodnutí neriešilo vec

identickú s vecou sťažovateľky.

Ústavný súd berúc do úvahy argumenty sťažovateľky o potrebe posúdenia celkovej

dĺžky napadnutého konania okresného súdu spolu s napadnutým konaním krajského súdu

konštatuje, že v deň predbežného prerokovania sťažnosti trvá napadnuté konanie pred

okresným súdom spolu s konaním pred krajským súdom celkovo päť rokov a šesť mesiacov

na dvoch stupňoch súdov.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax

a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho

konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je

v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska napadnuté konanie

okresného súdu spolu s napadnutým konaním krajského súdu ako celok vzhľadom

na konkrétne okolnosti posudzovanej veci – spor o zaplatenie dlžnej sumy – a povahu

(neprivilegovaný typ konania) nemožno posúdiť ako také, ktoré by mohlo reálne založiť

kvalifikovaný záver o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva podľa dohovoru

po prípadnom prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018