Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 247/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29. júna 2016, sp. zn. z 2. augusta 2016 a sp. zn. zo 6. apríla

2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

podľa petitu namieta (len) porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 1. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ sa ale v petite sťažnosti domáha aj zrušenia uznesení Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. júna 2016, sp. zn.

z 2. augusta 2016 a sp. zn. zo 6. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenia

krajského súdu“), aj keď sa zároveň nedomáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jeho základné práva garantované

, príp. práva garantované kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Napriek tomu

ústavný súd vychádzajúc aj z odôvodnenia sťažnosti pri predbežnom prerokovaní preskúmal

sťažnosť aj vo vzťahu k potenciálnemu vysloveniu porušenia sťažovateľom označených

práv garantovaných a dohovorom napadnutými uzneseniami krajského súdu; túto

skutočnosť premietol aj do záhlavia tohto uznesenia.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «dňa 17. 06. 2016 som podal

námietku zaujatosti voči senátu (3 To), kde som poukázal na porušenie

prezumpcie neviny, porušenie práva obhajoby a procesne pochybenie Okresného

a Krajského sudu v B. Bystrici, kde v tejto veci ma „znova konať a rozhodovať“ ten istý

senát KS v B. Bystrici, ktorý rozhodoval o väzbe.

Dňa 26. 08. 2016 som prebral Uznesenie Krajského sudu v B. Bystrici sp. zn.

5 , kde moja námietka bola zamietnutá a voči tomuto uzneseniu sťažnosť nie je

prípustná.

Dňa 30. 08. 2016 som podal Námietka zaujatosti a vylúčenie Krajského súdu

v rozhodovania vo veci sp. zn. .

Dňa 19. 06. 2017 som prebral Uznesenie Najvyššieho súdu SR a voči tomuto

sťažnosť nie je prípustná.».

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením sp. zn. z 29. júna

2016 krajský súd rozhodol o tom, že sudcovia tohto súdu – predseda

senátu, a nie sú vylúčení z vykonávania úkonov

trestného konania vo veci obžalovaného a spol., vedenej pod sp. zn.

.

Uznesením sp. zn. z 2. augusta 2016 krajský súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2016

o nevylúčení sudcov krajského súdu ,

a tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. apríla 2017 bola podľa § 21

ods. 1 trestná vec vedená proti obžalovanému vylúčená

na samostatné konanie. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené (podľa rukou písanej

poznámky na uznesení „Doručilo OO PZ 3. 5. 2017 o 18.30“, pozn.) 3. mája 2017.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júna 2017 najvyšší súd

rozhodol o návrhu sťažovateľa na odňatie jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn.

krajskému súdu tak, že ju neodníma.

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení z 1. júna 2017

vôbec nevyjadril k meritu veci, na ktoré poukazoval, a preto považuje napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu za nezrozumiteľné a arbitrárne.

Vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu sťažovateľ uvádza, že „... senát

Krajského sudu prijal sťažnosť GP SR po uplynutí zákonnej 3 dnovej lehoty a týmto

konaním mal osobný záujem na určitom výsledku konania.

... Zároveň dňa 06. 04. 2017 senát KS vydal uznesenie sp. zn. a vo veci

konal napriek tomu, že je podaná námietka zaujatosti... Senát krajského sudu svoje úkony

vykonáva v námietke zaujatosti, ktorá bola podaná zákonným spôsobom v súlade s

.“.

Sťažovateľ v súvislosti s citovanou argumentáciou poukazuje na stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 15/06 z 24. mája 2006, podľa ktorého

„Rozhodnutiu vo veci samej musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia

namietaného sudcu, resp. sudcov senátu, ktorý je vo veci povolaný na také rozhodnutie. Je

totiž neodňateľným právom obžalovaného, aby o obžalobe, ktorá bola na neho podaná,

rozhodol samosudca alebo senát v predpísanom zložení sudcov, u ktorých nie sú žiadne

pochybnosti o ich zaujatosti.

Takýto právny stav, deklarujúci nevylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného

konania, nastáva až okamihom rozhodnutia nadriadeného súdu o podanom opravnom

prostriedku proti uzneseniu súdu, ktorý rozhodol v prvom stupni o vznesenej námietke

zaujatosti.

Rozhodnutie nadriadeného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť oprávnenej osoby

proti uzneseniu súdu prvého stupňa o nevylúčení sudcov z vykonávania úkonov trestného

konania, nemôže spätne konvalidovať chybný procesný postup spočívajúci vo vydaní

rozhodnutia vo veci samej, a preto zistenie tohto pochybenia v odvolacom konaní je

dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku a vo veciach, v ktorých treba postupovať už podľa nového ,

dôvodom zrušenia rozsudku podľa .“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta aj postup Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorý „konal v námietke zaujatosti a vydal rozsudok,

pričom nekonal podľa dikcie zákona zmysle – 32 “.

Podľa tvrdenia sťažovateľa príslušný senát krajského súdu v uznesení sp. zn.

zo 4. júla 2012 prejudikoval neprípustným spôsobom jeho vinu, čím porušil

princíp prezumpcie neviny. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozsudok ESĽP

vo veci Nešták v. Slovensko.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1

SR uznesením Najvyššieho sudu SR sp. zn. zo dňa 1. júna 2017

a uznesením zo dňa 29. júna 2016 porušene bolo.

2. Uznesenie Krajského sudu v B. Bystrici sp. zn. zo dna 06. 04. 2017

zrušuje.

3. Uznesenie Najvyššieho sudu SR sp. zn. zo dňa 1. júna 2017 zrušuje.

4. Uznesenie Krajského sudu v B. Bystrici sp. zn. zo dňa 29. júna 2016

zrušuje.

5. Uznesenie Krajského sudu v B. Bystrici sp. zn. zo dna 02. 08. 2016

zrušuje.

6. Zároveň, každé rozhodnutia Krajského sudu v B. Bystrici, ktoré budú vykonané po

podaný Ústavnej sťažnosti.

7. Zároveň žiadam aby trestná vec bola odňatá Krajskému sudu v B. Bystrici.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že napadnutými uzneseniami krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa a 2 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Aplikujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že uznesenia krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2016 a sp. zn.

z 2. augusta 2016 boli vydané už v roku 2016 a ostatné napadnuté uznesenie

krajského súdu sp. zn. zo 6. apríla 2017 bolo vydané v prvej polovici roku

2017, pričom sťažovateľovi bolo doručené 3. mája 2017 (navyše, ide o uznesenie, ktoré

s osobou sťažovateľa nijako nesúvisí, pozn.). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu

14. augusta 2017.

Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že vo vzťahu k napadnutým

uzneseniam krajského súdu bola sťažnosť podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 . Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako podanú oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. júna 2017

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25

ods. 2 totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým

postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

spočíva, v tom, že najvyšší súd sa nevysporiadal s podstatou jeho námietok o zaujatosti

sudcov krajského súdu a potrebe ich vylúčenia. Ich zaujatosť má vyplývať jednak z toho, že

krajský súd už rozhodnutím o jeho väzbe z roku 2012 prejudikoval záver o vine

sťažovateľa, ako aj z toho, že v jeho trestnej veci rozhodoval napriek vznesenej námietke

zaujatosti.

V napadnutom uznesení sa okrem iného uvádza: «Okresný súd Banská Bystrica

rozsudkom, sp. zn. , zo dňa 26. 10. 2015 rozhodol, že obžalovaný

je vinný zo zločinu krádeže v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 k § 212 ods. 1,

ods. 4 písm. b/ na skutkovom základe tam uvedenom, za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky so zaradením do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

Dňa 06. 04. 2016 bol spis Okresného súdu Banská Bystrica predložený Krajskému

súd v Banskej Bystrici na rozhodnutie o dovolaní obžalovaného a spol.

Dňa 22. 06. 2016 bola Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručená námietka zaujatosti

a vylúčenie senátu 3To z rozhodovania vo veci, sp. zn. , ktorú vzniesol

obžalovaný .

Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí dňa 29. 06. 2016 rozhodol, že

podľa z dôvodov ust. sudcovia Krajského

súdu v Banskej Bystrici predseda senátu,

a nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vo veci

obžalovaného a spol., vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod

sp. zn. .

... Obžalovaný v zdôvodnení svojej námietky uviedol, že senát Krajského súdu

v Banskej Bystrici v uznesení, sp. zn. , zo dňa 04. 07. 2012 (ktorým rozhodol

o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o vzatí do väzby) prejudikoval

jeho vinu, čím bola porušená prezumpcia neviny, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že „obžalovaný spáchal trestnú činnosť“.

Obžalovaný uvedenú námietku doplnil podaním zo dňa 30. 04. 2017, doručený

Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 03. 05. 2017, v ktorej uviedol, že aj napriek

vznesenej námietke zaujatosti Krajský súd v banskej Bystrici dňa 06. 04. 2017 vydal

uznesenie , ktorým vec obžalovaného vylúčil na samostatné

konanie...

K námietke zaujatosti sa vyjadrili sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici,

pričom žiaden z nich obžalovaného nepozná, nemá žiaden vzťah k veci a necíti sa byť

zaujatý.

Dňa 24. septembra 2017 predložil Krajský súd v Banskej Bystrici spis Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti a žiadosti o vylúčenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici z prejednania veci.»

V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa po citácii § 23 ods. 1

a uvádza:

„Najvyšší súd ako súd najbližšie spoločne nadriadený krajským súdom v Slovenskej

republike, preskúmal podaný návrh v zmysle (námietka zaujatosti

vznesená proti všetkým sudcom toho ktorého súdu sa podľa existujúcej súdnej praxe

považuje za návrh na delegáciu veci)...

Inštitút odňatia a prikázania veci podľa znamená prelomenie ústavnej

zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (, prvá veta

Slovenskej republiky). Možno ho aplikovať iba vtedy, ak pre takýto existujú dôležité dôvody.

Dôležité dôvody nie sú v zákone taxatívne uvedené, ale treba nimi rozumieť také okolnosti,

ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkove lepšie uplatniť základné zásady trestného

konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa, než súdom miestne

príslušným. Takýmito dôvodmi sú predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú náležité

zistenie skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, výchovné pôsobenie

konania a čo najrýchlejšie, avšak zákonné a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.

Pokiaľ ide o posudzovaný návrh, obžalovaný v ňom neuviedol ani voči jednému

sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé vzbudiť podozrenie z nestranného, neobjektívneho alebo nezákonného

rozhodovania v danej veci. Obžalovaný vo svojom podaní zo dňa 30. 08. 2016 ako ani

v jeho doplnení zo dňa 30. 04. 2017, neuviedol žiaden dôvod zaujatosti taxatívne

vymedzených v , pričom uvedené zákonné ustanovenie nemožno

aplikovať v prípade nespokojnosti strany v trestnom konaní s postupom súdu alebo orgánov

činných v trestnom konaní. Pri rozhodovaní o návrhu obžalovaného, Najvyšší súd

Slovenskej republiky bral do úvahy aj vyjadrenia sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici,

ktoré sú súčasťou spisu a z ktorých vyplýva, že v predmetnej trestnej veci sa necítia byť

zaujatí, obžalovaného nepoznajú a nemajú žiadny pomer k nemu, jeho obhajcovi a ani

k veci.“

V nadväznosti na citované ústavný súd prvom rade poukazuje na skutočnosť, že

o námietke zaujatosti členov senátu krajského súdu 4 To zloženého z

predsedu senátu, a rozhodoval krajský súd

v takom istom zložení uznesením sp. zn. z 29. júna 2016, ktorým rozhodol

o nevylúčení týchto sudcov a následne na základe sťažovateľom podanej sťažnosti iný senát

krajského súdu uznesením sp. zn. z 2. augusta 2016.

Ústavný súd už v časti II.1 tohto uznesenia konštatoval, že vo vzťahu k uzneseniam

krajského súdu z 29. júna 2016 a z 2. augusta 2016 bola sťažnosť podaná oneskorene.

Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd uvádza, že s námietkou sťažovateľa o zaujatosti

senátu krajského súdu, ktorá mala vyplývať zo skutočnosti, že pri rozhodovaní o väzbe

v uznesení sp. zn. zo 4. júla 2012 tento senát krajského súdu prejudikoval

vinu sťažovateľa, sa náležitým spôsobom vysporiadal krajský súd v uznesení sp. zn.

z 29. júna 2016, v ktorom sa uvádza „... V rámci preskúmania dôvodov

námietok obžalovaného musí odvolací súd konštatovať, že pokiaľ ide o tvrdenia

obžalovaného o údajnom uznaní viny obžalovaného pri predchádzajúcom rozhodovaní

o väzbe odvolacím súdom, ide o tvrdenia vytrhuté z kontextu, keď zo samotného uznesenia

vo všetkých prípadoch konštatovania údajnej viny obžalovaného z celého kontextu tej ktorej

vety alebo časti uznesenia v zmysle odôvodnenia vyplýva, že obvinený bol kvalifikovaný ako

dôvodne podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ktorá mu bola kladená za vinu v rámci

vzneseného obvinenia. Ani v jednom prípade nejde o konštatovanie viny v tom smere, že by

odvolací súd v rámci konania o jeho sťažnosti je presvedčený už v tomto štádiu dokazovania

o jeho vine.“.

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 8. augusta 2016, ktorým bolo

rozhodnuté o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. júna 2016, sa uvádza, že «Sťažnostný senát má za to, že senát 4 To Krajského súdu

Banská Bystrica vo vyššie uvedenom zložení túto zásadu neporušil. Obžalovaný síce

poukazuje na to, že dotknutý senát v rozhodnutí o väzbe sp. zn. zo dňa 04. 12.

2012 použil výrazy „spáchal trestnú činnosť“ a použil tiež výraz „sú jeho majetkové

pomery zrejme ťaživejšie ako pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti“. Aj sťažnostný

senát zastáva názor, že tieto slová sú len vytrhnuté zo širších súvislostí, pretože na inom

mieste tohto uznesenia senát použil výraz, že obžalovaným sú kladené za vinu dva skutky

s konkrétnou právnou kvalifikáciou, ktorých sa mali dopustiť spôsobom bližšie popísaným

v obžalobe. Spomínané výrazy sa pritom vzájomne prelínali a sťažnostný senát v celkových

súvislostiach nezistil, že by dotknutý senát naznačoval vinu obžalovaného .

Dotknutý senát nevyslovil svoj názor o vine, ani si nepočítal takým spôsobom, ktorý

by vzbudil pochybnosti o prezumpcii neviny obžalovaného . Senát nijako verejne

nedal najavo, že obžalovaný by mal byť páchateľom. Dotknutí sudcovia napadnutého senátu

sa navyše jednoznačne vyjadrili, že nemajú nijaký vzťah k veci a počínali si doposiaľ

vyložene profesionálne.

Navyše predmetné uznesenie bolo vydané v roku 2012, pričom v zmysle § 31 ods. 4

námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvie

o dôvodoch vylúčenia. V sa okrem iného uvádza, že o námietke

zaujatosti strany, ktorá nebola vznesená neodkladne, sa nekoná. Nepochybne o vytýkaných

výrazoch v texte obžalovaný vedel už v roku 2013, napriek tomu námietku zaujatosti doručil

súdu až 22. 06. 2016.».

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie oboch napadnutých uznesení krajského

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné, pričom ho nemožno považovať za arbitrárne.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval o návrhu sťažovateľa na odňatie

veci krajskému súdu a prikázanie veci inému krajskému súdu na rozhodovanie. V súvislosti

s inštitútom odňatia a prikázania veci upraveného v najvyšší súd

vyslovil v napadnutom uznesení ústavne konformný právny názor, v zmysle ktorého tento

inštitút možno aplikovať iba vtedy, ak pre to existujú dôležité dôvody, pričom pod nimi

treba rozumieť také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkove lepšie uplatniť

základné zásady trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu

a stupňa, než súdom miestne príslušným, pričom sťažovateľ nijaké takéto okolnosti

neuviedol.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rozhodoval uznesením

sp. zn. zo 6. apríla 2017 o vylúčení trestnej veci vedenej proti obžalovanému

na samostatné konanie v čase, keď najvyšší súd ešte nerozhodol o odňatí

a prikázaní veci, v rámci ktorej sa sťažovateľ odvoláva na stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 15/06 z 24. mája 2006, ústavný súd zdôrazňuje, že

v označenom stanovisku trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa uvádza že súd

nemôže rozhodnúť v merite veci skôr, než bude právoplatne vyriešená otázka vylúčenia,

resp. nevylúčenia sudcu alebo sudcov konajúceho senátu. Rozhodovanie krajského súdu

o vylúčení trestnej veci obžalovaného na samostatné konanie však v nijakom prípade

nemožno považovať za rozhodnutie vo veci samej, a preto je podľa názoru ústavného súdu

zjavné, že krajskému súdu nič nebránilo o tejto otázke rozhodovať ešte pred právoplatným

rozhodnutím najvyššieho súdu o odňatí a pridelení veci.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a 2 neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

nepriložil k sťažnosti splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom v konaní

pred ústavným súdom ( ) a ani nepožiadal ústavný súd

o ustanovenie právneho zástupcu, čo zakladalo dôvod aj na odmietnutie sťažnosti

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018