Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 276/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej SEDLAČKO &

PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. František

Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 22. januára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej SEDLAČKO

& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

na vydanie platobného rozkazu z 11. augusta 2017 domáhala, aby okresný súd ako

upomínací súd podľa o upomínacom konaní a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

v návrhu na rozhodnutie presne špecifikované sumy s príslušenstvom. Svoj nárok

sťažovateľka vyvodzovala zo zmluvy o úvere č. 606 869 z 27. septembra 2013 (ďalej len

„zmluva o úvere“), ktorú uzatvorila so žalovaným.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. novembra 2017 (ďalej len

„uznesenie z 27. novembra 2017“) vydaným vyšším súdnym úradníkom návrh sťažovateľa

na vydanie platobného rozkazu odmietol. Proti uzneseniu okresného súdu z 27. novembra

2017 podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá bola napadnutým uznesením okresného súdu

zamietnutá.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k nesprávnej

interpretácii hmotno-právnych noriem, ktorá je nezlučiteľná s , v dôsledku čoho sa

domáha mimoriadneho ústavno-právneho prieskumu právnych záverov obsiahnutých

v napadnutom uznesení. Podľa jej názoru totiž ústavno-právnemu prieskumu podliehajú aj

nemeritórne rozhodnutia, ak zasahujú do niektorého zo základných práv a slobôd.

Podľa názoru sťažovateľky jediným dôvodom odmietnutia návrhu na vydanie

platobného rozkazu vyšším súdnym úradníkom, s ktorým sa stotožnil aj sudca okresného

súdu, bola skutočnosť, že sťažovateľka požadovala popri istine aj „zaplatenie riadne

dohodnutého úroku z nesplatenej istiny pohľadávky až do jej zaplatenia (vrátane obdobia

po splatnosti)“.

Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka nemá právo po splatnosti úveru

požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvne dohodnuté úroky, ale len úroky

z omeškania. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 27. novembra 2017 namietala, že

a) jej nárok sa žiadnym spôsobom neodchyľuje od zákona a

b) neprimerane zvýhodňuje žalovaného.

Podľa sťažovateľky zo zmluvy o úvere vyplýva expressis verbis, že povinnosťou

dlžníka je zaplatiť úroky z nesplateného úveru od jeho prvého čerpania až do dňa jeho

skutočného zaplatenia (vrátenia), pričom sťažovateľkou uplatnený nárok sa nijakým

spôsobom neodchyľuje od zákonnej úpravy obsiahnutej v § 502 a § 503 Obchodného

zákonníka. Postup okresného súdu «pri laxnom a nekritickom odkazovaní na „výňatok“

z ratio decidendi ZSP 43/2000, a to bez akéhokoľvek zohľadnenia skutkových a právnych

okolností daného prípadu, považujeme za absurdný. Argumentácia prvoinštančného súdu sa

nesprávne opiera o nesúvisiace rozhodnutie, ktoré nezohľadňuje ustálený doktrinálny

výklad a , ani rozhodovaciu prax súdov SR a ČR.».

Sťažovateľka argumentuje aj poukazom na rozhodnutia všeobecných súdov Českej

republiky a Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva povinnosť dlžníka platiť úrok

z poskytnutého úveru za skutočnú dobu užívania, t. j. do doby skutočného vrátenia úveru

veriteľovi (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2003, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 16. februára 2016).

Zároveň sťažovateľka vyzdvihuje odlišnosť inštitútov úroku ako zmluve dojednanej

ceny úveru v zmysle a úroku z omeškania ako zákonom

predpokladanej sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku podľa § 369

(resp. v prípade ak je dlžníkom

spotrebiteľ).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka tvrdí, že právny záver okresného

súdu „nezohľadňuje skutočnosť, že protiprávny stav vyvolal žalovaný svojím

nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. Keďže k uhradeniu

pohľadávky... nedošlo, sťažovateľ uplatnil voči žalovanému jediný sankčný mechanizmus

v podobe tzv. straty výhody splátok, a to predčasným zosplatnením úveru. Povinnosť platiť

úroky z omeškania je pritom predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom.

Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) poskytnuté finančné prostriedky

a sťažovateľ s nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne

dohodnutých úrokov.“.

K námietke zvýhodnenia žalovaného sťažovateľka uvádza, že v dôsledku absurdného

záveru okresného súdu by bolo „postavenie dlžníka lepšie v prípade porušenia záväzku

(nesplácanie úveru), než v prípade riadneho plnenia (!). Ak totiž dlžník riadne spláca svoj

úver zo zmluvy o spotrebnom úvere, tento sa mu úročí dojednanou sadzbou, v danom

prípade 12,92 % p. a. Pokiaľ však úver svojvoľne splácať prestane a banka v dôsledku toho

zvyšok úveru legitímne zosplatní (strata výhody splátok), vznikne dlžníkovi bez ďalšieho iba

povinnosť platiť úrok z omeškania, v danom prípade 5,05 % p. a.“.

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že odmietnutie návrhu na vydanie platobného

rozkazu sa môže realizovať len v zákonom jasne a určite ustanovenom rozsahu a obsahu.

Dôvodí ďalej, že okresný súd mal pri aplikácii § 6 ods. 1 písm. a) zákona o upomínacom

konaní v spojení s § 3 ods. 6 zákona o upomínacom konaní vychádzať z racionálnej

argumentácie. Namiesto toho však okresný súd „interpretoval a aplikoval citované

ustanovenia nesprávnym spôsobom, ktorý možno považovať za svojvoľný a zároveň

zasahujúci do princípu právnej istoty sťažovateľa ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 SR“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných

práv zaručených a a práv zaručených dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie

okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke zároveň

prizná úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vyvoditeľný z spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1

, ako aj legislatívnej konštrukcie (porovnaj m. m.

, , , ), podľa ktorého sťažnosť nie

je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o upomínacom konaní tento zákon upravuje príslušnosť

súdu, postup súdu a postup strán sporu v upomínacom konaní, v ktorom sa rozhodujú spory

o peňažných nárokoch uplatnených spôsobom podľa tohto zákona.

V súlade s § 1 ods. 2 zákona o upomínacom konaní je upomínacie konanie

alternatívnym spôsobom uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa Civilného

sporového poriadku.

Podľa § 6 ods. 3 zákona o upomínacom konaní odmietnutie návrhu nie je prekážkou

na opätovné uplatnenie nároku podľa tohto zákona alebo na jeho uplatnenie podľa

.

Zo sťažnostnej argumentácie vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom

vyjadreným vyšším súdnym úradníkom, s ktorým sa stotožnil v napadnutom uznesení aj

sudca okresného súdu, podľa ktorého po splatení úveru sťažovateľka nemá právo požadovať

úroky z úveru, ktoré by jej patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom, keďže nastal stav, keď spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné

prostriedky u seba.

Z už citovaných ustanovení zákona o upomínacom konaní vyplýva, že upomínacie

konanie alternatívnym spôsobom riešenia sporov vzniknutých pri uplatňovaní peňažných

nárokov, využitie ktorého však za ustanovených podmienok (odmietnutie návrhu)

nevylučuje právo strany sporu (účastníka upomínacieho konania) na opätovné uplatnenie

peňažného nároku podľa príslušných ustanovení .

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní

teda nezakladá prekážku res iudicata a nevylučuje možnosť účastníka upomínacieho

konania obrátiť sa so svojím peňažným nárokom na príslušný všeobecný súd.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má na ochranu

svojich práv k dispozícii účinný právny prostriedok, o ktorom je oprávnený rozhodnúť

všeobecný súd. Za týchto okolností možno považovať sťažnosť sťažovateľky za predčasne

podanú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie ako neprípustnej. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 25

ods. 2 v spojení s ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018