Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 205/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ;

; ; a

, zastúpených advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o.,

Radlinského 51, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Kemka, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2018 doručená sťažnosť , , Radky Kohútovej a

(ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva vlastniť majetok podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom bola rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. septembra 2014

(ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (

) peňažné plnenie (vyplývajúce z ručiteľského záväzku).

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so spoločnosťou

uzatvoril zmluvu o kontokorentnom úvere. Za zaplatenie poskytnutého

úveru sa zaručil (ďalej aj „poručiteľ“), a to zmluvou o ručení

č. 1805 z 15. júna 2009. Žalobca sa zaplatenia žalovaného nároku domáhal

v rozhodcovskom konaní a jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené a vo vzťahu

k bolo konanie zastavené z dôvodu, že 4. novembra 2009

zomrel. Žalobca sa následne na okresnom súde domáhal zaplatenia žalovaného nároku

od dedičov poručiteľa (sťažovateľov) poukázaním na a

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresný súd rozhodol tak, ako už bolo uvedené. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu

sa súd stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého ručiteľský záväzok smrťou ručiteľa

nezaniká, pretože to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia ani zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“). Podľa názoru okresného súdu vo veci šlo o záväzok majetkovej povahy a pre jej

posúdenie nebolo rozhodujúce, či dlh vznikol za života ručiteľa (poručiteľa). Okresný súd

tiež poukázal na to, že z princípu univerzálnej sukcesie vyplýva, že na dedičov prechádzajú

všetky povinnosti a záväzky poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou.

Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovatelia odvolali. Krajský súd v Bratislave

rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2016 (ďalej len „rozhodnutie krajského

súdu“) rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že okresný súd

vec nesprávne právne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ručiteľský záväzok je

závislý od existencie hlavného záväzku, teda záväzku dlžníka na určité plnenie voči

veriteľovi, a trvá, pokiaľ trvá zabezpečený záväzok. Vyslovil názor, že na prechod práv

a povinností na dedičov je nevyhnutné, aby právo alebo povinnosť existovala ku dňu smrti

poručiteľa. V prípade neexistencie takéhoto práva alebo povinnosti ku dňu smrti poručiteľa

ich prechod na dedičov možný nie je, pretože ručiteľský záväzok nie je dlh, ktorý by bol

spôsobilý prechodu na dedičov. V prípade ručenia je preto pre posúdenie prechodu

povinnosti na dediča podstatné, aby v súlade s boli súčasne

splnené dve podmienky, a to, aby dlh dlžníka voči veriteľovi bol splatný, a súčasne, že

dlžník svoj splatný dlh voči veriteľovi nezaplatil.

Keďže zomrel pred splatnosťou hlavného záväzku, nie je možné

uvažovať o tom, že by uvedené dve podmienky boli splnené. Smrťou

ručiteľský záväzok zanikol, pretože za jeho života mu nevznikla povinnosť splniť

zabezpečený záväzok.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca dovolanie.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že

potvrdil vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu.

Sťažovatelia proti napadnutému rozhodnutiu argumentujú, že „[t]ak ako uvádza aj

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, je v prípade vzniku povinnosti ručiteľa

splniť záväzok namiesto dlžníka potrebné posúdiť nasledovné podmienky:

1. bol dlh dlžníka voči veriteľovi splatný a

2. dlžník by svoj splatný dlh voči veriteľovi nesplniť teda dostal sa do omeškania.

Na splnenie vyššie uvedených podmienok sa viaže okamih vzniku povinnosti ručiteľa

splatiť dlh namiesto dlžníka, resp. vyššie uvedené podmienky sú pre vznik povinnosti (dlhu)

rozhodujúce. Povinnosť ručiteľa splniť záväzok má vo vzťahu k primárnej povinnosti

dlžníka podpornú povahu. Ručiteľ je povinný plniť až vtedy, keď dlžník nesplnil svoj splatný

záväzok. Ručiteľ tu vystupuje ako náhradný dlžník.

V prípade, ak by sme pripustili, že poručiteľovi vznikol dlh, resp. záväzok plniť

namiesto pôvodného dlžníka, okamihom vyhlásenia o ručení, išlo by o popretie základnej

povahy ručenia ako zabezpečovacieho záväzku. Ručiteľský záväzok nemôže byť predmetom

dedenia, pretože v dedičskom konaní sotva môžeme pretvoriť ručiteľský záväzok na dlh

poručiteľa. Takýto právny názor nemá oporu v objektívnom práve pričom absolútne popiera

a nerešpektuje základné princípy dedičského práva.

Sťažovatelia nikdy nepopierali, že dedenie je univerzálnou sukcesiou a dedičia

vstupujú do všetkých práv a povinností poručiteľa v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 zákona

č. 40/1964 . Keďže ručiteľovi vzniká povinnosť plniť až po splnení

dvoch vyššie uvedených podmienok, dlh ručiteľa voči veriteľovi nemôže dovtedy existovať.

síce zmluvou o ručení prevzal záväzok plniť namiesto dlžníka,

spoločnosti (pôvodne

), avšak v čase jeho smrti dlh splatný nebol, dlžník nebol v omeškaní a teda

dlh ručiteľa, ktorý by mohol prejsť na jeho dedičov neexistoval. Ručiteľ nebol v čase svojej

smrti v postavení dlžníka.

V prípade, ak by sa dlžník dostal do omeškania s platením splatného záväzku ešte

za života ručiteľa, dlh by ručiteľovi vznikol, ručiteľ by bol v postavení dlžníka a až v tomto

prípade by v dedičskom konaní dlh prešiel z poručiteľa na jeho dedičov v zmysle

ustanovenia .

Podľa nášho názoru nie je možné si zamieňať pojmy vznik, resp. existencia dlhu

a jeho splatnosť. Sťažovatelia nikdy netvrdili, že dlhy ktoré v čase smrti dlžníka ešte nie sú

splatné neprechádzajú na dedičov poručiteľa, avšak tvrdia, že dlhy ktoré v čase smrti

poručiteľa neexistovali nemôžu prejsť na jeho dedičov.

Napádaný rozsudok ďalej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ustanovenia

, kedy tento pod pojmom dlhy poručiteľa rozumie aj jeho

ručiteľské vyhlásenie. V tomto prípade však súd opomenul skutočnosť, že v čase smrti

ručiteľa dlžník nebol v omeškaní. Dokonca úver poskytnutý bankou v čase smrti ručiteľa ani

nečerpal. Ručiteľský záväzok, tak ako uvádzame vyššie je záväzok podpornej povahy

pre prípad, ak by sa dlžník dostal do omeškania a svoj záväzok voči veriteľovi neplnil.

Tento ručiteľský záväzok sa okamihom omeškania dlžníka aktivuje, pričom od tohto

okamihu môžeme hovoriť o povinnosti alebo dlhu ručiteľa, ktorý by bol spôsobilý prejsť

na dedičov poručiteľa.

Skutočnosti, že ručiteľský záväzok zanikol smrťou ručiteľa si bol vedomý aj žalobca,

ako to vyplynulo z výsluchu (sťažovateľa v 1. rade) na pojednávaní

na Okresnom súde Bratislava V dňa 15.05.2014. Zamestnanec žalobcu odmietol na žiadosť

nového konateľa čerpanie časti finančných prostriedkov spoločnosťou z dôvodu, že došlo

k zániku zabezpečenia záväzku, a to smrťou ručiteľa. Riaditeľka pobočky žalobcu však

udelila spoločnosti výnimku na základe žiadosti sťažovateľa v 1. rade ako nového konateľa

spoločnosti, aby mohol uspokojiť veriteľov spoločnosti a umožnila mu tým čerpanie úveru.

K podpisu novej zmluvy o ručení však nikdy nedošlo aj napriek tomu, že žalobca vedel

o zániku ručiteľského záväzku, čo potvrdil aj tým, že čerpanie peňazí z úveru umožnil len

na základe výnimky.“.

Podľa názoru sťažovateľov „[n]ajdôležitejšou skutočnosťou, ktorú mal Najvyšší súd

SR pri rozhodovaní zohľadniť, je práve to, že samotný dlh v čase smrti ručiteľa neexistoval

a teda v čase smrti ručiteľa nemal tento dlh povinnosť plniť ani samotný dlžník a nie to ešte

ručiteľ. Sám veriteľ, banka, ktorá poskytla dlžníkovi kontokorentný úver, si bol vedomý

skutočnosti, že smrťou ručiteľa zaniklo zabezpečenie záväzku dlžníka a odmietla povoliť

čerpanie kontokorentného úveru. Čerpanie úveru bolo povolené bankou na výnimku, a to až

následne po smrti ručiteľa. Dedičia teda v čase smrti ručiteľa nemohli mať ani pri náležitej

starostlivosti vedomosť o tom, že zodpovedajú za nejaký dlh poručiteľa, nakoľko tento

neexistoval. Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí s týmito skutočnosťami vôbec

nezaoberal.“.

Sťažovatelia sú tiež toho názoru, že „samotný veriteľ bol povinný doplniť

zabezpečenie záväzku, nakoľko takéto zabezpečenie smrťou ručiteľa zaniklo. Ide

o jednoduchú internú chybu spôsobenú pracovníkom banky (veriteľa), ktorý doplnenie

zabezpečenia záväzku opomenul. Aj na základe tejto skutočnosti je samotná žaloba

o zaplatenie vedená proti dedičom ručiteľa v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd

svojim rozhodnutím navodil stav, kedy žiadny veriteľ, a to najmä banky, nebudú povinné

doplniť zabezpečenie úveru a môžu od dedičov zomrelého ručiteľa vyžadovať plnenie aj

v prípade ak došlo k čerpaniu úveru až niekoľko rokov po smrti ručiteľa. Takéto konanie je

v právnom štáte nemysliteľné.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. augusta

2017 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa ,

základné právo vlastniť majetok podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil,

aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.

Sťažovatelia taktiež žiadajú odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktorý

zdôvodňujú tým, že veriteľ už začal s vymáhaním priznaného nároku a sťažovatelia nemajú

dostatočné množstvo finančných prostriedkov na jeho uhradenie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa . každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je námietka arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (čo sa týka prechodu ručiteľského

záväzku v dedičskom konaní).

Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v jeho podstatnej časti takto:

„Dovolací súd po preskúmaní veci má za to, že súd prvej inštancie dal jasnú odpoveď

na otázku týkajúcu sa povahy ručiteľského záväzku, ktorý vzhľadom na akcesorický

charakter ručenia smrťou ručiteľa nezaniká, ale prechádza na dedičov.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že ručiteľský záväzok,

ktorý vzniká vyhlásením ručiteľa, že uspokojí veriteľa, ak si dlžník nesplní svoj záväzok voči

veriteľovi, trvá, pokiaľ trvá zabezpečený záväzok. Uvedené vyplýva z povahy ručiteľského

záväzku, ktorý sa viaže nie na osobu ručiteľa, ale na hlavný záväzok (pohľadávku veriteľa)

a kým zabezpečený záväzok trvá, trvá aj ručiteľský záväzok.

Dedením zo zákona dochádza k zmene oprávneného alebo povinného subjektu

všetkých majetkovoprávnych vzťahov okrem tých, ktoré sa svojim charakterom vzťahujú

výlučne na osobu poručiteľa ( – , pozn.). Z princípu

univerzálnej sukcesie vyplýva, že na dedičov prechádzajú všetky povinnosti a záväzky

poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou a nie je pritom rozhodujúce, či záväzok bol v čase

smrti poručiteľa splatný alebo nie, rozhodujúce je iba to, či dlh (záväzok) vznikol za života

poručiteľa a či ide o záväzok majetkovej alebo osobnej povahy. Ručiteľský záväzok

záväzkom majetkovej povahy bezpochyby je.

Stotožňujúc sa s argumentom navrhovateľa v dovolaní, že poručiteľovými dlhmi,

ktoré v zmysle prechádzajú na dedičov, nie sú len povinnosti, ktoré sa zakladajú

na dôvodoch, ktoré nastali ešte za života poručiteľa, ale aj povinnosti (záväzky), ktoré majú

svoj pôvod v právnom úkone, v protiprávnom úkone alebo v inej právnej skutočnosti,

z ktorých by mal plniť svojmu veriteľovi samotný poručiteľ, keby tomu nezabránila jeho

smrť, aj dovolací súd konštatuje, že okolnosť, kedy na základe takejto povinnosti vzniklo

veriteľovi právo na plnenie, je právne irelevantná a rovnako je právne irelevantné, či sú

poručiteľove záväzky a ich rozsah známe dedičom už v čase nadobudnutia dedičstva, alebo

vyjdú najavo až neskôr (Rez 38/2012 civ.).“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovatelia

v konaní nastolili. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti

potvrdiť rozhodnutie okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako je

z rozhodnutia najvyššieho súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľov,

ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.

Pokiaľ ide o tvrdenú nespravodlivosť súdenej veci, ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na to, že sťažovatelia tvrdia, že zaviazať ich k plneniu z ručenia za kontokorentný

úver po poručiteľovi bolo nespravodlivé (to odôvodňujú reštriktívnym výkladom na vec sa

vzťahujúcej právnej úpravy). Sami však v sťažnosti poukazujú aj na to, že kontokorentný

úver bol po smrti poručiteľa (do)čerpaný sťažovateľom na účely

uspokojenia veriteľov obchodnej spoločnosti. Následne tvrdia, že žalobca povolil

dočerpanie úveru len na výnimku (žiadosť na dočerpanie úveru bola sprvoti zamietnutá

a následne riaditeľkou pobočky žalobcu povolená) a zároveň si bol preto vedomý zániku

zabezpečenia záväzku. Na ústretovosť mal teda žalobca podľa názoru sťažovateľov doplatiť

tým, že nárok na plnenie vyplývajúci zo zabezpečovacieho vzťahu by mu voči

sťažovateľom nemal byť priznaný (z titulu smrti poručiteľa, nemožnosti prechodu

ručiteľského záväzku na dedičov a pochybenia riaditeľky pobočky). Za uvedenej situácie

ústavný súd vníma úsilie sťažovateľov o spochybnenie právneho posúdenia veci

v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu ako snahu o odôvodnenie materiálnej

nespravodlivosti a preto námietky sťažovateľov hodnotí ako neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť vo vzťahu k namietanému

porušeniu a dohovoru podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Porušenie je v sťažnosti namietané len sekundárne v spojení

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Požiadavka na vyslovenie zásahu do základného práva vlastniť majetok,

pretože nebolo konštatované porušenie niektorého individuálne určeného základného práva

alebo slobody, je z uvedeného dôvodu tiež zjavne neopodstatnená.

O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, náhrada

trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018