Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 205/2018
PDF · 207.53 KB
No categories available
II. ÚS 205/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ;
; ; a
, zastúpených advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o.,
Radlinského 51, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Kemka, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 37/2016 z 23. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2018 doručená sťažnosť , , Radky Kohútovej a
(ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 37/2016 z 23. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom bola rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 50 C 222/2012 z 9. septembra 2014
(ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (
) peňažné plnenie (vyplývajúce z ručiteľského záväzku).
Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so spoločnosťou
uzatvoril zmluvu o kontokorentnom úvere. Za zaplatenie poskytnutého
úveru sa zaručil (ďalej aj „poručiteľ“), a to zmluvou o ručení
č. 404 023 1805 z 15. júna 2009. Žalobca sa zaplatenia žalovaného nároku domáhal
v rozhodcovskom konaní a jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené a vo vzťahu
k bolo konanie zastavené z dôvodu, že 4. novembra 2009
zomrel. Žalobca sa následne na okresnom súde domáhal zaplatenia žalovaného nároku
od dedičov poručiteľa (sťažovateľov) poukázaním na § 470 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Okresný súd rozhodol tak, ako už bolo uvedené. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu
sa súd stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého ručiteľský záväzok smrťou ručiteľa
nezaniká, pretože to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“). Podľa názoru okresného súdu vo veci šlo o záväzok majetkovej povahy a pre jej
posúdenie nebolo rozhodujúce, či dlh vznikol za života ručiteľa (poručiteľa). Okresný súd
tiež poukázal na to, že z princípu univerzálnej sukcesie vyplýva, že na dedičov prechádzajú
všetky povinnosti a záväzky poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou.
Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovatelia odvolali. Krajský súd v Bratislave
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 129/2015 z 20. januára 2016 (ďalej len „rozhodnutie krajského
súdu“) rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že okresný súd
vec nesprávne právne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ručiteľský záväzok je
závislý od existencie hlavného záväzku, teda záväzku dlžníka na určité plnenie voči
veriteľovi, a trvá, pokiaľ trvá zabezpečený záväzok. Vyslovil názor, že na prechod práv
a povinností na dedičov je nevyhnutné, aby právo alebo povinnosť existovala ku dňu smrti
poručiteľa. V prípade neexistencie takéhoto práva alebo povinnosti ku dňu smrti poručiteľa
ich prechod na dedičov možný nie je, pretože ručiteľský záväzok nie je dlh, ktorý by bol
spôsobilý prechodu na dedičov. V prípade ručenia je preto pre posúdenie prechodu
povinnosti na dediča podstatné, aby v súlade s § 306 Obchodného zákonníka boli súčasne
splnené dve podmienky, a to, aby dlh dlžníka voči veriteľovi bol splatný, a súčasne, že
dlžník svoj splatný dlh voči veriteľovi nezaplatil.
Keďže zomrel pred splatnosťou hlavného záväzku, nie je možné
uvažovať o tom, že by uvedené dve podmienky boli splnené. Smrťou
ručiteľský záväzok zanikol, pretože za jeho života mu nevznikla povinnosť splniť
zabezpečený záväzok.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca dovolanie.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že
potvrdil vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu.
Sťažovatelia proti napadnutému rozhodnutiu argumentujú, že „[t]ak ako uvádza aj
odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, je v prípade vzniku povinnosti ručiteľa
splniť záväzok namiesto dlžníka potrebné posúdiť nasledovné podmienky:
1. bol dlh dlžníka voči veriteľovi splatný a
2. dlžník by svoj splatný dlh voči veriteľovi nesplniť teda dostal sa do omeškania.
Na splnenie vyššie uvedených podmienok sa viaže okamih vzniku povinnosti ručiteľa
splatiť dlh namiesto dlžníka, resp. vyššie uvedené podmienky sú pre vznik povinnosti (dlhu)
rozhodujúce. Povinnosť ručiteľa splniť záväzok má vo vzťahu k primárnej povinnosti
dlžníka podpornú povahu. Ručiteľ je povinný plniť až vtedy, keď dlžník nesplnil svoj splatný
záväzok. Ručiteľ tu vystupuje ako náhradný dlžník.
V prípade, ak by sme pripustili, že poručiteľovi vznikol dlh, resp. záväzok plniť
namiesto pôvodného dlžníka, okamihom vyhlásenia o ručení, išlo by o popretie základnej
povahy ručenia ako zabezpečovacieho záväzku. Ručiteľský záväzok nemôže byť predmetom
dedenia, pretože v dedičskom konaní sotva môžeme pretvoriť ručiteľský záväzok na dlh
poručiteľa. Takýto právny názor nemá oporu v objektívnom práve pričom absolútne popiera
a nerešpektuje základné princípy dedičského práva.
Sťažovatelia nikdy nepopierali, že dedenie je univerzálnou sukcesiou a dedičia
vstupujú do všetkých práv a povinností poručiteľa v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Občianskeho zákonníka. Keďže ručiteľovi vzniká povinnosť plniť až po splnení
dvoch vyššie uvedených podmienok, dlh ručiteľa voči veriteľovi nemôže dovtedy existovať.
síce zmluvou o ručení prevzal záväzok plniť namiesto dlžníka,
spoločnosti (pôvodne
), avšak v čase jeho smrti dlh splatný nebol, dlžník nebol v omeškaní a teda
dlh ručiteľa, ktorý by mohol prejsť na jeho dedičov neexistoval. Ručiteľ nebol v čase svojej
smrti v postavení dlžníka.
V prípade, ak by sa dlžník dostal do omeškania s platením splatného záväzku ešte
za života ručiteľa, dlh by ručiteľovi vznikol, ručiteľ by bol v postavení dlžníka a až v tomto
prípade by v dedičskom konaní dlh prešiel z poručiteľa na jeho dedičov v zmysle
ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 40/1954 Zb. Občiansky zákonník.
Podľa nášho názoru nie je možné si zamieňať pojmy vznik, resp. existencia dlhu
a jeho splatnosť. Sťažovatelia nikdy netvrdili, že dlhy ktoré v čase smrti dlžníka ešte nie sú
splatné neprechádzajú na dedičov poručiteľa, avšak tvrdia, že dlhy ktoré v čase smrti
poručiteľa neexistovali nemôžu prejsť na jeho dedičov.
Napádaný rozsudok ďalej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ustanovenia
§ 470 Občianskeho zákonníka, kedy tento pod pojmom dlhy poručiteľa rozumie aj jeho
ručiteľské vyhlásenie. V tomto prípade však súd opomenul skutočnosť, že v čase smrti
ručiteľa dlžník nebol v omeškaní. Dokonca úver poskytnutý bankou v čase smrti ručiteľa ani
nečerpal. Ručiteľský záväzok, tak ako uvádzame vyššie je záväzok podpornej povahy
pre prípad, ak by sa dlžník dostal do omeškania a svoj záväzok voči veriteľovi neplnil.
Tento ručiteľský záväzok sa okamihom omeškania dlžníka aktivuje, pričom od tohto
okamihu môžeme hovoriť o povinnosti alebo dlhu ručiteľa, ktorý by bol spôsobilý prejsť
na dedičov poručiteľa.
Skutočnosti, že ručiteľský záväzok zanikol smrťou ručiteľa si bol vedomý aj žalobca,
ako to vyplynulo z výsluchu (sťažovateľa v 1. rade) na pojednávaní
na Okresnom súde Bratislava V dňa 15.05.2014. Zamestnanec žalobcu odmietol na žiadosť
nového konateľa čerpanie časti finančných prostriedkov spoločnosťou z dôvodu, že došlo
k zániku zabezpečenia záväzku, a to smrťou ručiteľa. Riaditeľka pobočky žalobcu však
udelila spoločnosti výnimku na základe žiadosti sťažovateľa v 1. rade ako nového konateľa
spoločnosti, aby mohol uspokojiť veriteľov spoločnosti a umožnila mu tým čerpanie úveru.
K podpisu novej zmluvy o ručení však nikdy nedošlo aj napriek tomu, že žalobca vedel
o zániku ručiteľského záväzku, čo potvrdil aj tým, že čerpanie peňazí z úveru umožnil len
na základe výnimky.“.
Podľa názoru sťažovateľov „[n]ajdôležitejšou skutočnosťou, ktorú mal Najvyšší súd
SR pri rozhodovaní zohľadniť, je práve to, že samotný dlh v čase smrti ručiteľa neexistoval
a teda v čase smrti ručiteľa nemal tento dlh povinnosť plniť ani samotný dlžník a nie to ešte
ručiteľ. Sám veriteľ, banka, ktorá poskytla dlžníkovi kontokorentný úver, si bol vedomý
skutočnosti, že smrťou ručiteľa zaniklo zabezpečenie záväzku dlžníka a odmietla povoliť
čerpanie kontokorentného úveru. Čerpanie úveru bolo povolené bankou na výnimku, a to až
následne po smrti ručiteľa. Dedičia teda v čase smrti ručiteľa nemohli mať ani pri náležitej
starostlivosti vedomosť o tom, že zodpovedajú za nejaký dlh poručiteľa, nakoľko tento
neexistoval. Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí s týmito skutočnosťami vôbec
nezaoberal.“.
Sťažovatelia sú tiež toho názoru, že „samotný veriteľ bol povinný doplniť
zabezpečenie záväzku, nakoľko takéto zabezpečenie smrťou ručiteľa zaniklo. Ide
o jednoduchú internú chybu spôsobenú pracovníkom banky (veriteľa), ktorý doplnenie
zabezpečenia záväzku opomenul. Aj na základe tejto skutočnosti je samotná žaloba
o zaplatenie vedená proti dedičom ručiteľa v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd
svojim rozhodnutím navodil stav, kedy žiadny veriteľ, a to najmä banky, nebudú povinné
doplniť zabezpečenie úveru a môžu od dedičov zomrelého ručiteľa vyžadovať plnenie aj
v prípade ak došlo k čerpaniu úveru až niekoľko rokov po smrti ručiteľa. Takéto konanie je
v právnom štáte nemysliteľné.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 37/2016 z 23. augusta
2017 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil,
aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
Sťažovatelia taktiež žiadajú odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktorý
zdôvodňujú tým, že veriteľ už začal s vymáhaním priznaného nároku a sťažovatelia nemajú
dostatočné množstvo finančných prostriedkov na jeho uhradenie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 20 ods. 1. ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je námietka arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (čo sa týka prechodu ručiteľského
záväzku v dedičskom konaní).
Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v jeho podstatnej časti takto:
„Dovolací súd po preskúmaní veci má za to, že súd prvej inštancie dal jasnú odpoveď
na otázku týkajúcu sa povahy ručiteľského záväzku, ktorý vzhľadom na akcesorický
charakter ručenia smrťou ručiteľa nezaniká, ale prechádza na dedičov.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že ručiteľský záväzok,
ktorý vzniká vyhlásením ručiteľa, že uspokojí veriteľa, ak si dlžník nesplní svoj záväzok voči
veriteľovi, trvá, pokiaľ trvá zabezpečený záväzok. Uvedené vyplýva z povahy ručiteľského
záväzku, ktorý sa viaže nie na osobu ručiteľa, ale na hlavný záväzok (pohľadávku veriteľa)
a kým zabezpečený záväzok trvá, trvá aj ručiteľský záväzok.
Dedením zo zákona dochádza k zmene oprávneného alebo povinného subjektu
všetkých majetkovoprávnych vzťahov okrem tých, ktoré sa svojim charakterom vzťahujú
výlučne na osobu poručiteľa (§ 579 ods. 1 OZ – Občiansky zákonník, pozn.). Z princípu
univerzálnej sukcesie vyplýva, že na dedičov prechádzajú všetky povinnosti a záväzky
poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou a nie je pritom rozhodujúce, či záväzok bol v čase
smrti poručiteľa splatný alebo nie, rozhodujúce je iba to, či dlh (záväzok) vznikol za života
poručiteľa a či ide o záväzok majetkovej alebo osobnej povahy. Ručiteľský záväzok
záväzkom majetkovej povahy bezpochyby je.
Stotožňujúc sa s argumentom navrhovateľa v dovolaní, že poručiteľovými dlhmi,
ktoré v zmysle § 470 OZ prechádzajú na dedičov, nie sú len povinnosti, ktoré sa zakladajú
na dôvodoch, ktoré nastali ešte za života poručiteľa, ale aj povinnosti (záväzky), ktoré majú
svoj pôvod v právnom úkone, v protiprávnom úkone alebo v inej právnej skutočnosti,
z ktorých by mal plniť svojmu veriteľovi samotný poručiteľ, keby tomu nezabránila jeho
smrť, aj dovolací súd konštatuje, že okolnosť, kedy na základe takejto povinnosti vzniklo
veriteľovi právo na plnenie, je právne irelevantná a rovnako je právne irelevantné, či sú
poručiteľove záväzky a ich rozsah známe dedičom už v čase nadobudnutia dedičstva, alebo
vyjdú najavo až neskôr (Rez 38/2012 civ.).“
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho
súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovatelia
v konaní nastolili. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti
potvrdiť rozhodnutie okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako je
z rozhodnutia najvyššieho súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľov,
ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.
Pokiaľ ide o tvrdenú nespravodlivosť súdenej veci, ústavný súd považuje za potrebné
poukázať na to, že sťažovatelia tvrdia, že zaviazať ich k plneniu z ručenia za kontokorentný
úver po poručiteľovi bolo nespravodlivé (to odôvodňujú reštriktívnym výkladom na vec sa
vzťahujúcej právnej úpravy). Sami však v sťažnosti poukazujú aj na to, že kontokorentný
úver bol po smrti poručiteľa (do)čerpaný sťažovateľom na účely
uspokojenia veriteľov obchodnej spoločnosti. Následne tvrdia, že žalobca povolil
dočerpanie úveru len na výnimku (žiadosť na dočerpanie úveru bola sprvoti zamietnutá
a následne riaditeľkou pobočky žalobcu povolená) a zároveň si bol preto vedomý zániku
zabezpečenia záväzku. Na ústretovosť mal teda žalobca podľa názoru sťažovateľov doplatiť
tým, že nárok na plnenie vyplývajúci zo zabezpečovacieho vzťahu by mu voči
sťažovateľom nemal byť priznaný (z titulu smrti poručiteľa, nemožnosti prechodu
ručiteľského záväzku na dedičov a pochybenia riaditeľky pobočky). Za uvedenej situácie
ústavný súd vníma úsilie sťažovateľov o spochybnenie právneho posúdenia veci
v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu ako snahu o odôvodnenie materiálnej
nespravodlivosti a preto námietky sťažovateľov hodnotí ako neopodstatnené.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy je v sťažnosti namietané len sekundárne v spojení
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Požiadavka na vyslovenie zásahu do základného práva vlastniť majetok,
pretože nebolo konštatované porušenie niektorého individuálne určeného základného práva
alebo slobody, je z uvedeného dôvodu tiež zjavne neopodstatnená.
O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, zrušenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, náhrada
trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018