Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 219/2018
PDF · 187.26 KB
No categories available
II. ÚS 219/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o., Mierové
námestie 14, Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ivan Eckmann, vo veci
namietaného porušenia čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžr 11/2016 a jeho rozsudkom
z 13. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2018
elektronicky a 26. marca 2018 poštou doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžr 11/2016 a jeho rozsudkom
z 13. decembra 2017.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že na základe rozsudku
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 C 126/2017-105 z 28. mája 2010
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 Co 265/2010-144 z 10. novembra 2010 bola určená hranica medzi pozemkami
v katastrálnom území – parcelou č. 2146/7 a parcelou č. 2146/13, a to ako spojnica
bodov 45-62, 4 a 45-205 v zmysle geometrického plánu z 12. mája 2009 vypracovaného
súdnym znalcom Ing. Š . Bod 45-62, 4 je tvorený zatepleným rohom rodinného
domu súp. č. 972, konkrétne jeho prístavby, ktorý v čase rozhodovania okresného súdu
nebol vedený v katastri nehnuteľností. Nehnuteľnosť je vo vlastníctve
(ďalej len „účastníčka 2“). Prístavba nebola v katastri vedená v takom pôdoryse, v akom
bola zakreslená v geometrickom pláne znalca Ing. Š , a to z dôvodu, že nebola
skolaudovaná. Po predložení kolaudačného rozhodnutia a jeho prílohy (geometrického
plánu z 21. júla 2011 vypracovaného Ing. G ) bol záznamom vykonaný ďalší zápis
do operátu katastra, a to vyznačenie pôdorysu domu súp. č. 972 do katastrálnej mapy
a súčasne zmena výmery parcely č. 2146/5 o výmeru zodpovedajúcu pôdorysu prístavby.
Súčasne bola o túto výmeru zmenšená parcela č. 2146/13.
Rozhodnutím bývalej Správy katastra Trenčín, katastrálneho odboru sp. zn. X-
131/2013 z 10. septembra 2013 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vykonanie opravy
chýb v katastrálnom operáte podľa § 59 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“).
Rozhodnutím Okresného úradu Trenčín (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. Xo 22/2013-M
z 10. januára 2014 boli zamietnuté odvolania sťažovateľa a (ďalej len
„účastník 1“) a súčasne bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 50/2014-75 z 28. októbra 2015 v spojení
s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 5 Sžr 11/2016-107 z 13. decembra 2017 bola žaloba
sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zamietnutá.
Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu za celkom nesprávny a nezákonný.
Tvrdí, že došlo k nesprávnemu zásahu do jeho vlastníckeho práva.
Napriek existencii rozsudku okresného súdu o určení hranice bol návrh sťažovateľa
na vykonanie opravy údajov katastra nehnuteľností v súlade s týmto rozsudkom zamietnutý
s odôvodnením, že geometrický plán predložený účastníčkou 2 ako vlastníčkou parcely
č. 2146/43 nie je podľa názoru správneho orgánu v rozpore s rozsudkom okresného súdu,
a preto nebol dôvod tento geometrický plán nezapísať do grafickej časti operátu katastra
nehnuteľností, a to s poukazom aj na skutočnosť, že vzniknutý rozdiel medzi súradnicami
rohu prístavby vo vlastníctve účastníčky 2 v zmysle jej zakreslenia geometrickým plánom
tvoriacim súčasť rozsudku okresného súdu a v zmysle jej zakreslenia geometrickým plánom
predloženým účastníčkou 2 je iba 8 cm, čo je odchýlka v povolenej norme.
Podľa presvedčenia sťažovateľa nie je možné tento právny názor akceptovať.
Rozsudkom okresného súdu došlo nielen k určeniu priebehu hranice medzi
príslušnými pozemkami v spoločnom vlastníctve sťažovateľa a účastníka 1 (brata
sťažovateľa) na jednej strane a účastníčky 2 na strane druhej, ale aj k polohovému
zakresleniu prístavby rodinného domu súp. č. 972 vo výlučnom vlastníctve účastníčky 2.
Toto jednoznačne vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je geometrický plán Ing. Š z 12. mája 2009. Hranica bola
určená práve s ohľadom na postavenie a zameranie prístavby rodinného domu súp. č. 972,
keď zateplený roh uvedenej prístavby a jej východný roh predstavujú jednotlivé body
spojnice tvoriacej príslušnú hranicu dotknutých pozemkov. Bez zmeny rozsudku krajského
súdu nemôže dôjsť v grafickej časti operátu katastra nehnuteľností k zmene polohového
zakreslenia prístavby rodinného domu vo vlastníctve účastníčky 2. Všeobecné súdy, ako aj
správne orgány preto neoprávneným spôsobom zasiahli do vlastníckeho práva sťažovateľa,
keď svojím postupom nad rámec zákonného oprávnenia a kompetencie dodatočne
„zlegalizovali“ časť prístavby účastníčky 2, ktorá práve v rozsahu zateplenia v šírke 8 cm
zasahuje na pozemok vo vlastníctve sťažovateľa a účastníka 1. Následkom tohto postupu
bol sťažovateľ pozbavený základného práva na ochranu vlastníctva, keďže časť prístavby
účastníčky 2 reálne presahuje na pozemok sťažovateľa a účastníka 1.
Nie je pravdivé konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého po vyhotovení
geometrického plánu Ing. G nenastala žiadna zmena v katastrálnej mape.
V skutočnosti totiž podľa mapového podkladu v súčasnosti hranica neprechádza rohmi
prístavby, ale vedie mimo. V bode 45-205 (v rozsudku najvyššieho súdu sa nesprávne
uvádza 45-62) sa líši o približne 16 cm a v bode 4 o približne 4 cm. Podľa konštatovania
najvyššieho súdu po vykonaní zmien podľa geometrického plánu Ing. G zostal
priebeh hranice nezmenený a iba zakreslený pôdorys prístavby sa nachádza pri hranici. Toto
konštatovanie preukazuje, že zjavne účelovým meraním podľa geometrického plánu Ing.
G nastala zmena v zakreslení hranice pozemkov, pretože tá má prechádzať rohmi
prístavby tak, ako bola zakreslená do vypracovania geometrického plánu Ing. G .
Z katastrálnej mapy sa však v súčasnosti dá vysledovať priebeh hranice práve podľa
geometrického plánu Ing. G , a nie podľa rozsudkov okresného súdu. V tomto smere si
preto najvyšší súd protirečí.
Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžr 11/2016 zo dňa 13.12.2017
porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžr 11/2016 zo dňa 13.12.2017
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 390,50 eur,
ktorú je Najvyšší sud Slovenskej republiky zaplatiť na účet jej splnomocnenej advokátskej
kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Sžr 11/2016-107 z 13. decembra 2017 vyplýva,
že sa ním potvrdzuje rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 50/2014-75 z 28. októbra 2015.
Popri sťažovateľovi ako žalobcovi bol ďalej účastníkom konania žalovaný a tzv.
pribratými účastníkmi konania boli účastník 1 (brat sťažovateľa) a účastníčka 2 (vlastníčka
susediaceho pozemku a stavby).
Podľa názoru najvyššieho súdu oprava chýb katastra zakotvená v § 59 katastrálneho
zákona je špecifickým právnym inštitútom, ktorého účelom je zabezpečenie súladu medzi
skutkovým a právnym stavom, a tým aj zabezpečenie právnej istoty a zákonnosti.
Katastrálny zákon zakotvuje možnosť opravy chybných údajov katastra z dôvodu, že
kataster ako štátny a verejný informačný systém musí poskytovať pravdivé informácie
o nehnuteľnostiach, právach k nehnuteľnostiam, vlastníkoch a ďalších osobách. Správa
katastra je povinná opraviť chybné údaje katastra nielen na návrh, ale aj zo svojho vlastného
postavenia ako orgánu, ktorý eviduje, chráni a vykonáva dohľad nad správnosťou všetkých
zápisov vykonávaných v katastri.
Z administratívneho spisu najvyšší súd považoval za preukázané, že zmeny v údajoch
písomnej aj grafickej časti operátu katastra po zápise rozsudku okresného súdu, ktorého
prílohou bol znalecký posudok na opravu hranice, ako aj kolaudačného rozhodnutia,
ktorého prílohou bol geometrický plán na zameranie prístavby domu, boli vykonané
v súlade s predloženými listinami a pri rešpektovaní právnych predpisov vzťahujúcich sa na
konanie v zmysle § 59 katastrálneho zákona.
K námietke sťažovateľa, že na pojednávaní okresného súdu konanom 11. novembra
2015 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 20 C 176/2013 sa preukázalo, že Ing. G
nevedel o právoplatnom rozsudku okresného súdu o určení spornej hranice, treba uviesť, že
táto nie je dôvodná, lebo Ing. G vyhotovoval geometrický plán pre účely kolaudačného
rozhodnutia stavby rodinného domu, a nie pre zameranie hranice pozemkov. Z obsahu
údajov katastra vyplýva, že v platnej katastrálnej mape je hranica medzi parcelami
zobrazená tak, ako bol jej priebeh určený rozsudkom okresného súdu. Pre najvyšší súd
z toho vyplýva, že po predložení ďalšej verejnej listiny na zápis do operátu katastra, a to
kolaudačného rozhodnutia s geometrickým plánom na zameranie prístavby rodinného
domu, došlo v platnej katastrálnej mape k vyznačeniu pôdorysu domu súp. č. 972
a v písomnom operáte bola upravená výmera pozemkov vo vlastníctve účastníčky 2 tak, že
plocha zastavaná prístavbou bola odrátaná od jej pôvodnej parcely č. 2164/13 a pripočítaná
k parcele č. 2146/5. Žiadna iná zmena v operáte katastra, ktorá by sa týkala parcely
č. 2146/7 (vo vlastníctve sťažovateľa a účastníka 1), nebola po predložení uvedených listín
v katastri vykonaná.
V tejto súvislosti treba konštatovať, že vyhotovenie geometrického plánu v súdnom
konaní o určenie priebehu hranice nie je prekážkou pre vyhotovenie iného geometrického
plánu slúžiaceho na zameranie prístavby rodinného domu, ktorá tu síce už existovala v čase
vyhotovenia skoršieho geometrického plánu, ale nebola skolaudovaná a vedená v katastri.
Rozhodnutie súdu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj geometrický plán na určenie
hranice, je totiž pre účastníkov a pre orgány záväzné len pokiaľ ide o určený priebeh hranice
medzi pozemkami, ktorý bol vyslovený aj vo výroku súdneho rozhodnutia.
Nebolo zistené, že by v dôsledku zamerania prístavby rodinného domu účastníčky 2
došlo k zmene už predtým do katastrálnej mapy zakreslenej hranice medzi pozemkami
určenej na základe rozsudku okresného súdu. Priebeh tejto hranice zostal nezmenený.
Jedinou zásadnou zmenou je, že na základe inej verejnej listiny bol zakreslený do
katastrálnej mapy pôdorys rodinného domu vo vlastníctve účastníčky 2, ktorý sa nachádza
pri takto určenej hranici. Samotná hranica určená súdom však zostala v katastrálnej mape
nezmenená, keď pre jej zakreslenie bol záväzný obsah geometrického plánu vypracovaného
Ing. Š . Následné zmeny vykonané v katastri záznamom na základe inej verejnej
listiny sa tohto predchádzajúceho záznamu nedotkli.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom okresného súdu došlo nielen k určeniu priebehu
hranice medzi príslušnými pozemkami, ale aj k polohovému zakresleniu prístavby
rodinného domu patriaceho účastníčke 2. Bez zmeny tohto právoplatného rozsudku nesmelo
dôjsť v grafickej časti operátu katastra nehnuteľností k zmene polohového zakreslenia
prístavby rodinného domu. Keďže sa tak napriek tomu stalo, došlo tým k zásahu do
vlastníckeho práva sťažovateľa dodatočnou „legalizáciou“ časti prístavby, ktorá v rozsahu
jej zateplenia v šírke 8 cm zasahuje do pozemku patriaceho sťažovateľovi a účastníkovi 1,
čo treba považovať za porušenie označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dodatkového
protokolu.
Podľa presvedčenia ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a presvedčivým
spôsobom vysvetlil, že katastrálne konanie sa týkalo polohového zakreslenia prístavby
rodinného domu účastníčky 2 v grafickej časti operátu katastra nehnuteľností a príslušný
zápis bol vykonaný v súlade so zákonom. Žiadna zmena v operáte katastra, ktorá by sa
týkala parcely č. 2146/7 (vo vlastníctve sťažovateľa a účastníka 1), nebola vykonaná.
Uvedené závery sa nejavia ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené
a skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama o sebe bez ďalšieho nezakladá
porušenie jeho označených práv.
Rozsudok najvyššieho súdu chápe ústavný súd tak, že katastrálne konanie, v ktorom
došlo k polohovému zakresleniu prístavby rodinného domu účastníčky 2 v grafickej časti
operátu katastra nehnuteľností, sa nijako netýkalo otázky hranice medzi parcelami č. 2146/7
a č. 2146/13. Rovnako rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 126/2017-105 z 28. mája 2010
v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 265/2010-144 z 10. novembra 2010, ktorý
určoval hranicu medzi uvedenými parcelami, sa nijako netýkal polohového zakreslenia
prístavby rodinného domu účastníčky 2 v grafickej časti operátu katastra nehnuteľností, a to
bez ohľadu na to, ako bola táto prístavba polohopisne zobrazená v geometrickom pláne
znalca Ing. Š z 12. mája 2009. Predmetom tohto konania bolo totiž určenie hranice
medzi pozemkami, a nie ustálenie lokalizácie prístavby rodinného domu účastníčky 2.
Katastrálne konanie a súdne konanie sa teda týkali rozdielnych skutočností, keďže predmet
týchto konaní bol odlišný.
Inými slovami, možno konštatovať, že v administratívnom konaní, ale ani v konaní
v rámci správneho súdnictva sa neriešila otázka, či sa prístavba rodinného domu účastníčky
2 nachádza alebo nenachádza úplne, resp. sčasti na cudzom pozemku, teda na pozemku
patriacom sťažovateľovi a účastníkovi 1.
Keďže sťažovateľ tvrdí, že v skutočnosti časť prístavby rodinného domu zasahuje do
pozemku patriaceho jemu a účastníkovi 1, má k dispozícii možnosť žaloby podľa § 135c
Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie rieši problematiku stavby na cudzom pozemku.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018