Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 222/2018
PDF · 212.03 KB
No categories available
II. ÚS 222/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Bednářová & Hodoňová, Mariánske námestie 31, Žilina, v mene
ktorej koná advokátka JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 202/2017 a jeho uznesením z 13. decembra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 202/2017 a jeho uznesením z 13. decembra 2017.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. marca 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 C 15/2014 z 22. septembra 2016 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako
žalobcu proti (ďalej len „žalovaný 1“) a (ďalej len
„žalovaná 2“) ako žalovaným o určenie, že byt č. 50 na 8. poschodí bytového domu č. 2478
na ulici v , ako aj spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach,
zariadeniach a príslušenstve domu, ale tiež na pozemku parcely č. 2574 (zastavaná plocha
2
a nádvoria – 416 m), zapísanom v katastri nehnuteľností na
v katastrálnom území , patria do dedičstva po poručiteľovi ,
zomrelom 6. februára 2010 (ďalej len „poručiteľ“).
Sťažovateľ v konaní spochybňoval podpis poručiteľa na darovacej zmluve,
na základe ktorej boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovaného 1, ktorý ich
následne predal žalovanej 2. Okrem podpisu na zmluve sťažovateľ spochybňoval
(vzhľadom na vysoký vek a ťažkú chorobu) spôsobilosť poručiteľa na právne úkony v čase
podpisu darovacej zmluvy. Okrem týchto nosných argumentov sťažovateľ namietal aj
chyby katastrálneho konania a pochybenia pri doručovaní ním zasielaných listín, nesúlad
potvrdenia bytového družstva s technickou normou a inými potvrdeniami bytového
družstva, ako aj manipuláciu s notárskou zápisnicou v katastrálnom konaní.
V konaní vedenom okresným súdom sťažovateľ navrhol vykonanie dôkazov, ktoré
považoval za nevyhnutné pre ozrejmenie veci. Išlo o 1. znalecké dokazovanie z odboru
písmoznalectva na základe dodatočne, po realizácii skoršieho znaleckého dokazovania,
predložených nových podpisových vzorov poručiteľa; 2. znalecké dokazovanie z odboru
psychiatrie na skúmanie spôsobilosti poručiteľa na právne úkony; 3. oboznámenie
s dátumami návštev poručiteľa; 4. zistenie dátumov hospitalizácie poručiteľa a zadováženie
výpisov o úkonoch jeho zdravotného ošetrenia; 5. znalecké dokazovanie vo vzťahu
k potvrdeniu bytového družstva a jeho súladu s výpisom z obchodného registra;
6. predloženie originálu darovacej zmluvy, ktorou poručiteľ previedol vlastníctvo
na žalovaného 1; 7. oboznámenie s kópiou skenu darovacej zmluvy z notárskeho
centrálneho registra listín a 8. kontrolné znalecké dokazovanie z odboru písmoznalectva.
Okresný súd na pojednávaní konanom 22. septembra 2016 vykonanie navrhnutých
dôkazov zamietol. Následne zamietol aj žalobu s tým, že sťažovateľ nepreukázal tvrdené
skutočnosti o neplatnosti darovacej zmluvy, resp. následnej kúpnej zmluvy, ktorou bola
nehnuteľnosť prevedená na žalovanú 2.
V podanom odvolaní sťažovateľ okrem iného namietal nevykonanie ním
navrhnutých dôkazov.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 36/2017
z 23. marca 2017 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa obmedzil pritom
iba na konštatovanie, že sa s právnym názorom okresného súdu stotožnil, a k námietke
nevykonaných dôkazov sa nijako nevyjadril.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, prípustnosť ktorého oprel
o § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, teda že nesprávnym procesným postupom
súdu mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Uznesením najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 202/2017-277 z 13. decembra 2017 bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné.
Podľa názoru sťažovateľa konaním všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho
označených práv podľa listiny a dohovoru.
Okresný súd rozhodol bez vykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľom, hoci boli
nevyhnutné na preukázanie skutočnosti, či mohlo k podpisu darovacej zmluvy
a vyhotoveniu notárskej zápisnice dôjsť tak, ako to tvrdila notárka JUDr. Štetiarová (ďalej
len „notárka“) a žalovaný 1, keďže ich výpovede sa rozchádzali.
V priebehu konania na okresnom súde sťažovateľ zaobstaral ďalšie podklady na
porovnanie písma poručiteľa, pretože v znaleckom posudku už predtým podanom bolo
porovnávaných len veľmi málo vzoriek. Tieto nové podklady nemal sťažovateľ k dispozícii
v čase výzvy súdu na predloženie podkladov.
Sťažovateľ sa tiež nestotožnil s názorom MUDr. , ktorý ako obvodný lekár
nie je spôsobilý vyjadriť sa k psychickému stavu poručiteľa v čase podpisu darovacej
zmluvy. MUDr. iba konštatoval, že v čase podpisu darovacej zmluvy poručiteľ
nemal diagnostikovanú žiadnu duševnú poruchu. Podľa názoru sťažovateľa je značný
rozdiel medzi tým, či poručiteľovi bola alebo nebola diagnostikovaná duševná porucha
(čo môže obvodný lekár zistiť z lekárskych záznamov), a tým, aby sa k danej veci vyjadril
psychiater, ktorý by vzhľadom na vek a pokročilé štádium choroby poručiteľa vedel
posúdiť, či v daný moment podpisu darovacej zmluvy mohol poručiteľ rozpoznať, aký
právny úkon realizuje a aké následky takýto právny úkon vyvolá. Sťažovateľ považuje toto
znalecké dokazovanie za významné pre posúdenie platnosti darovacej zmluvy, pretože od
toho závisí rozhodnutie vo veci samej.
Sťažovateľ namietal aj chyby v katastrálnom konaní a pochybenia pri doručovaní
ním zasielaných listín. Poukazoval tiež na rozdielnosť potvrdení bytového družstva
s technickou normou a inými potvrdeniami, ktoré bytové družstvo vydalo, čo podľa neho
samo osebe nastoľuje otázku správnosti postupu a pravosti daných potvrdení.
Krajský súd sa s námietkou nevykonania navrhovaných dôkazov nijako nezaoberal
a obmedzil sa iba na to, že sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu.
Dôkazy navrhované sťažovateľom nemali povahu dôkazov dodatočne navrhovaných
s cieľom oddialiť rozhodnutie, ale išlo o dôkazy, ktoré mali nosnú váhu pri rozhodovaní
v merite veci.
Vyjadrenie súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom v nadväznosti na
odôvodnenie nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov sa sťažovateľovi javí ako
nelogické. Dokazovanie navrhoval práve z dôvodu, aby dôkazné bremeno uniesol. Najvyšší
súd sťažovateľovi vyčíta, že z jeho práva na spravodlivý proces nevyplýva právo, aby sa súd
stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutým spôsobom hodnotenia vykonaných
dôkazov. Sťažovateľ však v skutočnosti nenamieta spôsob, akým súd vyhodnotil vykonané
dôkazy ním navrhnuté, pretože namieta, že súd ním navrhnuté dôkazy vôbec nevykonal,
hoci mali potenciál byť dôkazmi, na základe ktorých sa rozhodne o merite veci. Sťažovateľ
nevie a ani nemôže vedieť, aký záver by vyplynul z vykonania ním navrhnutých dôkazov,
a preto sa nestotožňuje s odôvodnením najvyššieho súdu, podľa ktorého obranu svojich práv
stavia na tom, že sa súd nestotožnil s jeho právnymi názormi. Sťažovateľ nie je znalcom
z odboru psychiatrie či písmoznalectva (rovnako ako súd) a nevie, aký záver by vyplynul
z vykonaného dokazovania. Sťažovateľ vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces nie
v tom, že sa súdy nestotožnili s jeho právnym názorom, ale v tom, že mu znemožnili
uplatňovanie jeho procesných práv, a tým porušili jeho právo na spravodlivý proces
garantovaný nielen zákonmi Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými dohovormi,
majúcimi prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ďalšie odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nezrozumiteľné.
Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Cdo/202/2017
porušil právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 7 Cdo/202/2017
zo dňa 13. decembra 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za
porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1
a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vo výške 3 000,- EUR, ktoré mu je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od doručenia
tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
trovy konania v sume 325,42 EUR do 2. mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu.“
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 15/2014-216 z 22. septembra 2016 vyplýva, že
okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol. Podľa názoru okresného súdu bolo potrebné
dôkazné návrhy sťažovateľa na pojednávaní konanom 22. septembra 2016 zamietnuť, a to
z týchto dôvodov: 1. v súvislosti s kontrolným znaleckým dokazovaním z odboru
písmoznalectva je podstatné, že návrh sa opieral o ďalšie podpisové vzory poručiteľa
pôvodne sťažovateľom neoznačené, pričom podľa názoru okresného súdu podaný znalecký
posudok zodpovedá po formálnej i odbornej stránke požiadavkám riadneho znaleckého
dokazovania a nie je možné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie len preto, že takýto
procesný návrh žalobca uplatní, nespokojnosť žalobcu s výsledkom znaleckého
dokazovania nie je dôvodom na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania; 2. čo sa
týka znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie na posúdenie spôsobilosti poručiteľa
uzavrieť darovaciu zmluvu, treba poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz
(okrem vlastných tvrdení), z ktorého by vyplývala dôvodná pochybnosť o nespôsobilosti
poručiteľa uzavrieť darovaciu zmluvu, v tomto smere ošetrujúci lekár uviedol, že poručiteľ
okolo 16. novembra 2009 podľa zdravotnej dokumentácie žiadnym psychiatrickým
ochorením netrpel, bol svojprávny, ďalej ani notárka v čase uzavretia darovacej zmluvy
nepozorovala na poručiteľovi žiadne známky nesvojprávnosti, pričom poručiteľ je mŕtvy,
čo vylučuje možnosť skúmať jeho spôsobilosť na právne úkony osobným vyšetrením
zo strany znalca; 3. navrhované zistenie dátumu návštev poručiteľa v ordinácii lekára,
dátumu jeho hospitalizácie, zadováženie výpisov z úkonov jeho zdravotného ošetrenia by
samy osebe nemohli preukázať nespôsobilosť poručiteľa uzatvoriť darovaciu zmluvu;
4. navrhované zadováženie originálu darovacej zmluvy za situácie, keď túto listinu mal
písmoznalec k dispozícii, by znamenalo len možnosť pre sťažovateľa, aby namiesto
písmoznalca aj on sám mohol skúmať originál listiny; 5. keďže písmoznalec mal
k dispozícii originál darovacej zmluvy, návrh na zadováženie skenovanej kópie
z notárskeho centrálneho registra listín bol nadbytočný.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 36/2017-247 z 23. marca 2017 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto správne
vyhodnotil v súlade s § 195 Civilného sporového poriadku a dospel k skutkovým a právnym
záverom, s ktorými sa krajský súd stotožnil a na ktoré poukazuje. Rozsudok primeraným
a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 Civilného sporového poriadku zdôvodnil.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 202/2017-277 z 13. decembra 2017,
doručeného právnej zástupkyni sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 29. januára 2018,
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 9 Co 36/2017 z 23. marca 2017.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu prípustnosť dovolania vyvodil sťažovateľ
z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, tvrdiac, že hoci v konaní vedenom
okresným súdom navrhol dokazovanie pre účely preukázania skutočností významných pre
vyriešenie sporných otázok, krajský súd sa touto námietkou žiadnym spôsobom nezaoberal
a argumentáciu sťažovateľa v zhrnutí obsahu podaného odvolania nespomenul. Rozsudok
krajského súdu preto považuje za nepreskúmateľný a nepresvedčivý.
Podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá
zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Iba výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku [obdobne ako predtým podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku]. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad na takýto záver, ktorý by
bol na mieste napríklad vtedy, keď by rozhodnutie neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie
alebo keď by sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém. Za procesnú
vadu konania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je aj právo strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou sporu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo však neznamená, že na každý argument strany je
súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (Georgiadis v. Grécko, Ruiz Torija
v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko).
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, a preto v zmysle
§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku sa mohol v takomto prípade obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, čo aj urobil. Táto forma
skráteného rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu
práva na spravodlivé súdne konanie vzhľadom na to, že okresný súd zaujal jasné stanovisko
k podstatným vyjadreniam strán predneseným v prvostupňovom konaní. Krajský súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu,
a preto jeho postup (vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím okresného súdu)
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany [v zmysle § 420
písm. f) Civilného sporového poriadku, resp. predtým v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku zakladajúcom prípustnosť dovolania] nie je nedostatočné
zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je
prípustné.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namieta, že hoci v konaní vedenom okresným súdom navrhol vykonanie
celého radu dôkazov nevyhnutných pre ozrejmenie veci a pre rozhodnutie vo veci samej,
neboli tieto dôkazy vykonané, pričom krajský súd sa s námietkou nevykonania navrhnutých
dôkazov uplatnenou v podanom odvolaní nevysporiadal a nenapravil to ani najvyšší súd,
ktorý dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom
vysvetlil, že nevykonanie stranou navrhovaných dôkazov (prípadne niektorých z nich)
v zásade nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku, a to s odkazom na judikatúru týkajúcu sa skoršieho ustanovenia § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno bez ďalšieho použiť aj v súčasnosti
a ktorú najvyšší súd cituje.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti iba opakuje, že podľa jeho názoru ním navrhnuté
a súdom nevykonané dôkazy boli pre rozhodnutie vo veci samej potrebné. Nijako však
nepolemizuje so zásadným právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého takáto
námietka nie je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku.
Za určitých okolností by bolo možné uvažovať o prípadnej prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku v prípade, ak by konajúci súd, ktorý
vykonanie navrhnutých dôkazov neakceptoval, tento svoj postup neodôvodnil. Z § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku totiž vyplýva povinnosť súdu uviesť v odôvodnení
rozsudku inter alia, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy.
O takýto prípad v danej veci evidentne nejde. Okresný súd mimoriadne starostlivo
a podrobne (bod za bodom) vysvetlil, prečo nepovažoval jednotlivé dôkazné návrhy
sťažovateľa za potrebné, resp. nevyhnutné pre svoje rozhodovanie. V tejto súvislosti
poukazuje ústavný súd na to, že sťažovateľ sa v podanej sťažnosti ani len nepokúša
správnosť úvah okresného súdu konkrétne vyvrátiť či aspoň spochybniť.
Možno dospieť k záveru, že úvahy najvyššieho súdu sa nejavia ako arbitrárne či
zjavne neodôvodnené a skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe bez
ďalšieho nemôže znamenať porušenie jeho označených práv podľa listiny a dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018