Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 222/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Bednářová & Hodoňová, Mariánske námestie 31, Žilina, v mene

ktorej koná advokátka JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 36

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra 2017.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. marca 2018.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 22. septembra 2016 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako

žalobcu proti (ďalej len „žalovaný 1“) a (ďalej len

„žalovaná 2“) ako žalovaným o určenie, že byt č. 50 na 8. poschodí bytového domu č. 2478

na ulici v , ako aj spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach,

zariadeniach a príslušenstve domu, ale tiež na pozemku parcely č. 2574 (zastavaná plocha

2

a nádvoria – 416 m), zapísanom v katastri nehnuteľností na

v katastrálnom území , patria do dedičstva po poručiteľovi ,

zomrelom 6. februára 2010 (ďalej len „poručiteľ“).

Sťažovateľ v konaní spochybňoval podpis poručiteľa na darovacej zmluve,

na základe ktorej boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovaného 1, ktorý ich

následne predal žalovanej 2. Okrem podpisu na zmluve sťažovateľ spochybňoval

(vzhľadom na vysoký vek a ťažkú chorobu) spôsobilosť poručiteľa na právne úkony v čase

podpisu darovacej zmluvy. Okrem týchto nosných argumentov sťažovateľ namietal aj

chyby katastrálneho konania a pochybenia pri doručovaní ním zasielaných listín, nesúlad

potvrdenia bytového družstva s technickou normou a inými potvrdeniami bytového

družstva, ako aj manipuláciu s notárskou zápisnicou v katastrálnom konaní.

V konaní vedenom okresným súdom sťažovateľ navrhol vykonanie dôkazov, ktoré

považoval za nevyhnutné pre ozrejmenie veci. Išlo o 1. znalecké dokazovanie z odboru

písmoznalectva na základe dodatočne, po realizácii skoršieho znaleckého dokazovania,

predložených nových podpisových vzorov poručiteľa; 2. znalecké dokazovanie z odboru

psychiatrie na skúmanie spôsobilosti poručiteľa na právne úkony; 3. oboznámenie

s dátumami návštev poručiteľa; 4. zistenie dátumov hospitalizácie poručiteľa a zadováženie

výpisov o úkonoch jeho zdravotného ošetrenia; 5. znalecké dokazovanie vo vzťahu

k potvrdeniu bytového družstva a jeho súladu s výpisom z obchodného registra;

6. predloženie originálu darovacej zmluvy, ktorou poručiteľ previedol vlastníctvo

na žalovaného 1; 7. oboznámenie s kópiou skenu darovacej zmluvy z notárskeho

centrálneho registra listín a 8. kontrolné znalecké dokazovanie z odboru písmoznalectva.

Okresný súd na pojednávaní konanom 22. septembra 2016 vykonanie navrhnutých

dôkazov zamietol. Následne zamietol aj žalobu s tým, že sťažovateľ nepreukázal tvrdené

skutočnosti o neplatnosti darovacej zmluvy, resp. následnej kúpnej zmluvy, ktorou bola

nehnuteľnosť prevedená na žalovanú 2.

V podanom odvolaní sťažovateľ okrem iného namietal nevykonanie ním

navrhnutých dôkazov.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. marca 2017 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa obmedzil pritom

iba na konštatovanie, že sa s právnym názorom okresného súdu stotožnil, a k námietke

nevykonaných dôkazov sa nijako nevyjadril.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, prípustnosť ktorého oprel

o , teda že nesprávnym procesným postupom

súdu mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Uznesením najvyššieho súdu č. k. -277 z 13. decembra 2017 bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné.

Podľa názoru sťažovateľa konaním všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho

označených práv podľa listiny a dohovoru.

Okresný súd rozhodol bez vykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľom, hoci boli

nevyhnutné na preukázanie skutočnosti, či mohlo k podpisu darovacej zmluvy

a vyhotoveniu notárskej zápisnice dôjsť tak, ako to tvrdila notárka JUDr. Štetiarová (ďalej

len „notárka“) a žalovaný 1, keďže ich výpovede sa rozchádzali.

V priebehu konania na okresnom súde sťažovateľ zaobstaral ďalšie podklady na

porovnanie písma poručiteľa, pretože v znaleckom posudku už predtým podanom bolo

porovnávaných len veľmi málo vzoriek. Tieto nové podklady nemal sťažovateľ k dispozícii

v čase výzvy súdu na predloženie podkladov.

Sťažovateľ sa tiež nestotožnil s názorom MUDr. , ktorý ako obvodný lekár

nie je spôsobilý vyjadriť sa k psychickému stavu poručiteľa v čase podpisu darovacej

zmluvy. MUDr. iba konštatoval, že v čase podpisu darovacej zmluvy poručiteľ

nemal diagnostikovanú žiadnu duševnú poruchu. Podľa názoru sťažovateľa je značný

rozdiel medzi tým, či poručiteľovi bola alebo nebola diagnostikovaná duševná porucha

(čo môže obvodný lekár zistiť z lekárskych záznamov), a tým, aby sa k danej veci vyjadril

psychiater, ktorý by vzhľadom na vek a pokročilé štádium choroby poručiteľa vedel

posúdiť, či v daný moment podpisu darovacej zmluvy mohol poručiteľ rozpoznať, aký

právny úkon realizuje a aké následky takýto právny úkon vyvolá. Sťažovateľ považuje toto

znalecké dokazovanie za významné pre posúdenie platnosti darovacej zmluvy, pretože od

toho závisí rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľ namietal aj chyby v katastrálnom konaní a pochybenia pri doručovaní

ním zasielaných listín. Poukazoval tiež na rozdielnosť potvrdení bytového družstva

s technickou normou a inými potvrdeniami, ktoré bytové družstvo vydalo, čo podľa neho

samo osebe nastoľuje otázku správnosti postupu a pravosti daných potvrdení.

Krajský súd sa s námietkou nevykonania navrhovaných dôkazov nijako nezaoberal

a obmedzil sa iba na to, že sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu.

Dôkazy navrhované sťažovateľom nemali povahu dôkazov dodatočne navrhovaných

s cieľom oddialiť rozhodnutie, ale išlo o dôkazy, ktoré mali nosnú váhu pri rozhodovaní

v merite veci.

Vyjadrenie súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom v nadväznosti na

odôvodnenie nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov sa sťažovateľovi javí ako

nelogické. Dokazovanie navrhoval práve z dôvodu, aby dôkazné bremeno uniesol. Najvyšší

súd sťažovateľovi vyčíta, že z jeho práva na spravodlivý proces nevyplýva právo, aby sa súd

stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou

a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutým spôsobom hodnotenia vykonaných

dôkazov. Sťažovateľ však v skutočnosti nenamieta spôsob, akým súd vyhodnotil vykonané

dôkazy ním navrhnuté, pretože namieta, že súd ním navrhnuté dôkazy vôbec nevykonal,

hoci mali potenciál byť dôkazmi, na základe ktorých sa rozhodne o merite veci. Sťažovateľ

nevie a ani nemôže vedieť, aký záver by vyplynul z vykonania ním navrhnutých dôkazov,

a preto sa nestotožňuje s odôvodnením najvyššieho súdu, podľa ktorého obranu svojich práv

stavia na tom, že sa súd nestotožnil s jeho právnymi názormi. Sťažovateľ nie je znalcom

z odboru psychiatrie či písmoznalectva (rovnako ako súd) a nevie, aký záver by vyplynul

z vykonaného dokazovania. Sťažovateľ vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces nie

v tom, že sa súdy nestotožnili s jeho právnym názorom, ale v tom, že mu znemožnili

uplatňovanie jeho procesných práv, a tým porušili jeho právo na spravodlivý proces

garantovaný nielen zákonmi Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými dohovormi,

majúcimi prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ďalšie odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nezrozumiteľné.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 13. decembra 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za

porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1

a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vo výške 3 000,- EUR, ktoré mu je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od doručenia

tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

trovy konania v sume 325,42 EUR do 2. mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -216 z 22. septembra 2016 vyplýva, že

okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol. Podľa názoru okresného súdu bolo potrebné

dôkazné návrhy sťažovateľa na pojednávaní konanom 22. septembra 2016 zamietnuť, a to

z týchto dôvodov: 1. v súvislosti s kontrolným znaleckým dokazovaním z odboru

písmoznalectva je podstatné, že návrh sa opieral o ďalšie podpisové vzory poručiteľa

pôvodne sťažovateľom neoznačené, pričom podľa názoru okresného súdu podaný znalecký

posudok zodpovedá po formálnej i odbornej stránke požiadavkám riadneho znaleckého

dokazovania a nie je možné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie len preto, že takýto

procesný návrh žalobca uplatní, nespokojnosť žalobcu s výsledkom znaleckého

dokazovania nie je dôvodom na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania; 2. čo sa

týka znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie na posúdenie spôsobilosti poručiteľa

uzavrieť darovaciu zmluvu, treba poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz

(okrem vlastných tvrdení), z ktorého by vyplývala dôvodná pochybnosť o nespôsobilosti

poručiteľa uzavrieť darovaciu zmluvu, v tomto smere ošetrujúci lekár uviedol, že poručiteľ

okolo 16. novembra 2009 podľa zdravotnej dokumentácie žiadnym psychiatrickým

ochorením netrpel, bol svojprávny, ďalej ani notárka v čase uzavretia darovacej zmluvy

nepozorovala na poručiteľovi žiadne známky nesvojprávnosti, pričom poručiteľ je mŕtvy,

čo vylučuje možnosť skúmať jeho spôsobilosť na právne úkony osobným vyšetrením

zo strany znalca; 3. navrhované zistenie dátumu návštev poručiteľa v ordinácii lekára,

dátumu jeho hospitalizácie, zadováženie výpisov z úkonov jeho zdravotného ošetrenia by

samy osebe nemohli preukázať nespôsobilosť poručiteľa uzatvoriť darovaciu zmluvu;

4. navrhované zadováženie originálu darovacej zmluvy za situácie, keď túto listinu mal

písmoznalec k dispozícii, by znamenalo len možnosť pre sťažovateľa, aby namiesto

písmoznalca aj on sám mohol skúmať originál listiny; 5. keďže písmoznalec mal

k dispozícii originál darovacej zmluvy, návrh na zadováženie skenovanej kópie

z notárskeho centrálneho registra listín bol nadbytočný.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -247 z 23. marca 2017 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto správne

vyhodnotil v súlade s a dospel k skutkovým a právnym

záverom, s ktorými sa krajský súd stotožnil a na ktoré poukazuje. Rozsudok primeraným

a dostatočným spôsobom v súlade s zdôvodnil.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -277 z 13. decembra 2017,

doručeného právnej zástupkyni sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 29. januára 2018,

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 23. marca 2017.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu prípustnosť dovolania vyvodil sťažovateľ

z , tvrdiac, že hoci v konaní vedenom

okresným súdom navrhol dokazovanie pre účely preukázania skutočností významných pre

vyriešenie sporných otázok, krajský súd sa touto námietkou žiadnym spôsobom nezaoberal

a argumentáciu sťažovateľa v zhrnutí obsahu podaného odvolania nespomenul. Rozsudok

krajského súdu preto považuje za nepreskúmateľný a nepresvedčivý.

Podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá

zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Iba výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku [obdobne ako predtým podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku]. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad na takýto záver, ktorý by

bol na mieste napríklad vtedy, keď by rozhodnutie neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie

alebo keď by sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém. Za procesnú

vadu konania podľa nemožno považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) je aj právo strany na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou sporu

(, ). Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo však neznamená, že na každý argument strany je

súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (Georgiadis v. Grécko, Ruiz Torija

v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko).

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, a preto v zmysle

sa mohol v takomto prípade obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, čo aj urobil. Táto forma

skráteného rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu

práva na spravodlivé súdne konanie vzhľadom na to, že okresný súd zaujal jasné stanovisko

k podstatným vyjadreniam strán predneseným v prvostupňovom konaní. Krajský súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu,

a preto jeho postup (vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím okresného súdu)

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany [v zmysle § 420

písm. f) , resp. predtým v zmysle

zakladajúcom prípustnosť dovolania] nie je nedostatočné

zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov

alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je

prípustné.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namieta, že hoci v konaní vedenom okresným súdom navrhol vykonanie

celého radu dôkazov nevyhnutných pre ozrejmenie veci a pre rozhodnutie vo veci samej,

neboli tieto dôkazy vykonané, pričom krajský súd sa s námietkou nevykonania navrhnutých

dôkazov uplatnenou v podanom odvolaní nevysporiadal a nenapravil to ani najvyšší súd,

ktorý dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom

vysvetlil, že nevykonanie stranou navrhovaných dôkazov (prípadne niektorých z nich)

v zásade nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku, a to s odkazom na judikatúru týkajúcu sa skoršieho ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f) , ktorú možno bez ďalšieho použiť aj v súčasnosti

a ktorú najvyšší súd cituje.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti iba opakuje, že podľa jeho názoru ním navrhnuté

a súdom nevykonané dôkazy boli pre rozhodnutie vo veci samej potrebné. Nijako však

nepolemizuje so zásadným právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého takáto

námietka nie je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku.

Za určitých okolností by bolo možné uvažovať o prípadnej prípustnosti dovolania

podľa v prípade, ak by konajúci súd, ktorý

vykonanie navrhnutých dôkazov neakceptoval, tento svoj postup neodôvodnil. Z § 220

ods. 2 totiž vyplýva povinnosť súdu uviesť v odôvodnení

rozsudku inter alia, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy.

O takýto prípad v danej veci evidentne nejde. Okresný súd mimoriadne starostlivo

a podrobne (bod za bodom) vysvetlil, prečo nepovažoval jednotlivé dôkazné návrhy

sťažovateľa za potrebné, resp. nevyhnutné pre svoje rozhodovanie. V tejto súvislosti

poukazuje ústavný súd na to, že sťažovateľ sa v podanej sťažnosti ani len nepokúša

správnosť úvah okresného súdu konkrétne vyvrátiť či aspoň spochybniť.

Možno dospieť k záveru, že úvahy najvyššieho súdu sa nejavia ako arbitrárne či

zjavne neodôvodnené a skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe bez

ďalšieho nemôže znamenať porušenie jeho označených práv podľa listiny a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018