Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 237/2018
PDF · 258.02 KB
No categories available
II. ÚS 237/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, Radvanská 1, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva byť stíhaný a pozbavený slobody iba
zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 8 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 To 130/2016 z 12. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 25/2017 z 26. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva byť
stíhaná a pozbavená slobody iba zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom
podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 130/2016 z 12. januára 2017 (ďalej aj „rozhodnutie
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Tdo 25/2017 z 26. septembra 2017 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 79/2016 zo 4. októbra 2016 (ďalej len „rozhodnutie
okresného súdu“) bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom
súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)
Krajský súd (rozhodnutím krajského súdu) rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak,
že zrušil výrok I rozhodnutia okresného súdu v celom rozsahu, vo výroku II uznal
sťažovateľku vinnou zo spáchania skutku tak, ako bol uvedený v obžalobnom návrhu,
čím uznal, že sťažovateľka spáchala prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, a odsúdil ju
k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so zaradením do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia, k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na doživotie, uložil jej ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou
formou a poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces a vo výroku III
odvolanie poškodenej zamietol.
Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia poukázal na to,
že sťažovateľka naplnila všetky znaky skutkových podstát trestných činov kladených
jej za vinu. V tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľka mala vedomosť o tom,
že už prv bola odsúdená za jazdu pod vplyvom alkoholu, a aj napriek tomu opätovne
a pod vplyvom alkoholu viedla motorové vozidlo a úmyselne ignorovala právoplatné
rozhodnutie súdu vydané v trestnom konaní.
Krajský súd na námietky sťažovateľky ako obžalovanej (tá namietala nevedomosť
o skoršom odsúdení za jazdu pod vplyvom alkoholu) doplnil dokazovanie vo veci tak,
že si vyžiadal od obhajcu obžalovanej vyjadrenie, či vo veci vedenej na okresnom súde
sp. zn. 2 T 135/2015 (v tomto konaní bola sťažovateľka prv odsúdená za jazdu pod vplyvom
alkoholu) došlo k späťvzatiu odporu vydaného v tomto konaní s výslovným súhlasom
sťažovateľky. Obhajca sťažovateľky krajský súd informoval, že k späťvzatiu došlo
s výslovným súhlasom jeho klientky, a predložil súdu kópiu písomného späťvzatia
podpísanú sťažovateľkou.
Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody namietanú prokurátorom Okresnej prokuratúry
Bratislava IV (ďalej len „prokurátor“) a poškodenou, krajský súd poukázal na to, že pokiaľ
bol prokurátor názoru, že by výška spôsobenej škody zo strany obžalovanej mohla byť
vyššia, než uvádzal v obžalobe, mal na hlavnom pojednávaní navrhnúť súdu doplnenie
dokazovania, ale to sa nestalo. Sťažovateľka namieta, že bez doplnenia dokazovania nie je
možné konštatovať, že by bolo bez rozumných pochybností preukázané, že výška škody
spôsobenej trestným činom je 3 973,55 €.
Sťažovateľka podala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.
Najvyšší súd (napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu) podané dovolanie procesne
odmietol ako nedôvodné.
K zásahu do základného práva byť stíhaná a pozbavená slobody iba zo zákonných
dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 8 ods. 2 listiny sťažovateľka
namieta, že „[t]oto moje právo bolo porušené jednak rozsudkom krajského súdu a následne
uznesením Najvyššieho súdu tým, že oba súdy vo svojich rozhodnutiach nesprávne
aplikovali zákonný znak skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 3 písm. a) Trestného zákona a zákonný znak skutkovej podstaty prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.
Moje konanie malo byť súdmi právne posúdené iba ako prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.“.
K zásahu do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta, že nesúhlasí
s odmietnutím dovolania z toho dôvodu, že v podanom dovolaní boli uplatnené výlučne
námietky skutkovej povahy, ktoré stoja mimo použitého dôvodu dovolania.
Sťažovateľka pokračuje tvrdením, že «[u]ž v konaní pred súdom prvého stupňa som totiž
namietala skutočnosť, že trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV z 19. 11. 2015,
sp. zn. 2T/135/2015 doposiaľ nenadobudol právoplatnosť (podala som proti nemu
v zákonnej lehote odpor, ktorý bol mojím vtedajším obhajcom vzatý späť bez môjho
výslovného súhlasu), preto absentuje zákonný znak skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. a) Trestného zákona: „hoci bol
za taký čin alebo za čin uvedený v odseku 2 v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch
mesiacoch odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin alebo
za čin uvedený v odseku 2 prepustený“ a zákonný znak skutkovej podstaty prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona: „vykonáva
činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze
činnosti“. Žiadala som, aby táto otázka bola vyriešená ako predbežná otázka, pretože
v skutočnosti som bola právoplatne odsúdená iba raz. Preto som sa v celom priebehu
trestného konania domáhala právneho posúdenia môjho skutku iba ako prečin ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s vylúčením hrozby
trestu doživotného zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, s vylúčením deliktu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. a) Trestného zákona a zároveň
s vylúčením deliktu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)
Trestného zákona kvôli tomu, že som skutkom posudzovaným v aktuálnej stíhanej veci,
posudzovaným ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a prečin marenia výkonu
úradného rozhodnutia, neporušila žiaden právoplatne uložený príkaz súdu o zákaze
činnosti.». Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu nesprávnosť procesného postupu
spočívajúcu v tom, že doplnil dokazovanie bez návrhu procesnej strany. Takýto postup
je podľa sťažovateľky vzdialený zákonom prikázanej nestrannosti súdu. Krajský súd mal
takto napomáhať prokurátorovi, čo je závažným narušením zásady rovnosti zbraní.
Naopak, pri dokazovaní výšky škody krajský súd obdobnú vlastnú aktivitu obmedzil,
čím pri dvoch dokazovaných skutočnostiach zvolil dva rôzne prístupy.
Sťažovateľka ďalej namieta: «Ak by aj takýto postup krajského súdu bol zákonný,
súd nemal dôkaz získaný v rámci ním doplneného dokazovania vykonať a prihliadať naň.
Krajský súd si mal totiž po obdržaní takéhoto dôkazu vyhodnotiť, či bol obhajcom
poskytnutý v súlade so zákonom.
Pri obstarávaní dôkazu v žiadosti z 8. 12. 2016 (č. l. 310) sudca uviedol,
že „obžalovaná namieta predchádzajúce odsúdenie... že trestný rozkaz vydaný v tejto veci
nie je právoplatný... vzhľadom k tomu, že obžalovaná namieta, že Vám nedala súhlas
k späťvzatiu odporu... a vzhľadom k tomu, že vyriešenie tejto otázky je podstatné
pre meritórne rozhodnutie vo veci jej odvolania... Vás žiadam o vyjadrenie...“. Môj vtedajší
obhajca, , napriek upozorneniu, že táto skutočnosť je podstatná
pre meritórne rozhodnutie v tejto veci, poskytol súdu vyjadrenie a predložil kópiu listiny
v rozpore s § 23 zákona o advokácii. V tejto súvislosti poukazujem na to, že advokátske
tajomstvo má presah aj do povinnosti na vydanie veci dôležitej pre trestné konanie,
tzv. edičnej povinnosti. Vzhľadom na nezákonný postup môjho vtedajšieho obhajcu som
podaním z 19. 1. 2017 iniciovala Slovenskej advokátskej komore návrh na začatie
disciplinárneho konania.
, advokát, predložil súdu kópiu listiny označenej „späťvzatie“
z 18. 1. 2016 (č. l. 320 a 321), na ktorej je údajne môj podpis a ktorá bola údajne
adresátovi odoslaná 19. 1. 2016.
Na pojednávaní 12. 1. 2017, kde mi bola táto listina (č. l. 320 a 321) krajským súdom
predložená na oboznámenie, som uviedla, že „nepamätám si, že by som podpísala
späťvzatie odporu a nemala som tiež vedomosť o tom, že prebehlo hlavné pojednávanie,
kde sa aj rozhodlo o späťvzatí odporu.“ (s. 2 zápisnice o pojednávaní z 12. 1. 2017).
Krajský súd napriek skutočnosti, že som podpis na predmetnej kópii listiny neuznala
za svoj a listina nebola krajskému súdu poskytnutá v origináli, v odôvodnení napadnutého
rozsudku konštatoval, že vtedajší obhajca súdu „predložil kópiu písomného späťvzatia
odporu, ktorý je podpísaný obžalovanou...“, preto považuje „odvolacie námietky
obžalovanej za zjavne nedôvodné (späťvzatie odporu vlastnoručne podpísala)...
o právoplatnosti trestného rozkazu... preto nevznikajú žiadne oprávnené (rozumné)
pochybnosti.“ (s. 9 napadnutého rozsudku).
Navyše, poznamenávam, že písomnosť „späťvzatie“ z 18. 1. 2016 (č. l. 320 a 321),
je opatrená údajom dátumovej pečiatky o jej odoslaní „19. JAN. 2016“ Okresnému súdu
Bratislava IV. No takouto písomnosťou, na ktorej by mal byť môj podpis, Okresný súd
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/135/2015, nedisponuje. Z trestného spisu
sp. zn. 2T/135/2015, ktorý preskúmal aj krajský súd, vyplýva, že obsahuje iba písomnosť
„späťvzatie“ opatrenú len pečiatkou a podpisom môjho vtedajšieho obhajcu
, advokáta.
Čo je však podstatné a čo som namietala, je, že krajský súd sa nemal zaoberať
okolnosťou, ktorú evidentne Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
2T/135/2015 nemal v čase rozhodovania o späťvzatí odporu proti trestnému rozkazu
k dispozícii.
Právne účinky udelenia výslovného súhlasu obvineného so späťvzatím odporu proti
trestnému rozkazu jeho obhajcovi nastávajú totiž okamihom jeho doručenia Okresnému
súdu Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 2T/135/2015. Takýto súhlas som však neudelila,
so späťvzatím odporu ani nesúhlasím a domáham sa pokračovania v tomto konaní ďalším
riadnym zákonným postupom. Takže skutočnosť, či sa prípadne takýto súhlas nachádza
u obhajcu alebo inej osoby, nemá žiaden právny význam. Doplnenie dokazovania krajským
súdom v tomto smere je nesprávne, bez právneho významu.»
Pretože všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľky primerane nevysporiadali
s už citovanou argumentáciou, sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie krajského
súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za nelogické a svojvoľné.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 130/2016 z 12. januára 2017
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 25/2017 z 26. septembra 2017 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo byť stíhaná
a pozbavená slobody iba zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom
podľa čl. 8 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil,
aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak
než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého všeobecné súdy nesprávne
vyhodnotili (ne)vedomosť sťažovateľky o tom, že v čase, keď sa opakovane dopustila jazdy
pod vplyvom alkoholu, bola už raz za jazdu pod vplyvom alkoholu odsúdená. Sťažovateľka
svoju nevedomosť zakladá na tom, že v trestom konaní, v ktorom bola odsúdená za jazdu
pod vplyvom alkoholu po prvý raz malo dôjsť k späťvzatiu odporu podaného proti
prvostupňovému rozhodnutiu jej právnym zástupcom bez jej vedomia, resp. súhlasu.
Uvedeným sťažovateľka sleduje zmenu právnej kvalifikácie skutku, želajúc si zľahčenie
postihu za spáchaný skutok. V procesnej rovine sťažovateľka namieta zásah
do kontradiktórnosti konania nezákonným obstaraním a vykonaním dôkazu.
K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 4 To 130/2016
z 12. januára 2017
K ustáleniu skutkového stavu veci krajský súd uviedol: „Odvolací súd považuje
za nepochybne preukázané (a medzi stranami to ani nebolo sporné), že obžalovaná
(ďalej len obžalovaná) dňa 07. 05. 2016 v čase okolo
22.00 h viedla v osobné motorové vozidlo, pričom narazila
prednou častou svojho vozidla do zaparkovaného osobného motorového vozidla s tým,
že pri následnej dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu jej bola
nameraná hodnota alkoholu v dychu vo výške 1,43 mg/l.
Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplývajú z výpovede obžalovanej, ktorá
vypovedala, že pred skutkom bola s kamarátkou v krčme, kde pili pivo. Potom sa rozhodla
šoférovať, alkohol má na ňu zlý vplyv. Ľutuje toho, čo sa stalo. Vedela, že má uložený zákaz
činnosti vedenia motorových vozidiel. Priebeh skutku popísala vo svojej výpovedi svedkyňa
, ktorá vypovedala, že z okna videla ako tmavé auto narazilo
do susedovho auta, pričom z auta vyliezla baba. Okolnosti ohľadne dopravnej nehody, jej
účastníkov, ako aj ohľadne poškodenia motorového vozidla preukazuje aj záznam
dopravnej nehody a zápisnica o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody s
fotodokumentáciou. Skutočnosť, že obžalovaná mala bezprostredne po skutku nameranú
hladinu alkoholu v dychu na úrovni 1,43 mg/l potvrdzuje zápis o dychovej skúške na alkohol
(č. l. 69).“
K námietkam sťažovateľky, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými v podanej
ústavnej sťažnosti, krajský súd ďalej uviedol: „Podstatou odvolacích námietok obžalovanej
bola skutočnosť, že trestný rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.
2T/135/2015 zo dňa 19. 11. 2015 doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, nakoľko
obžalovaná proti nemu podala v zákonnej lehote odpor, ktorý zobral späť obhajca, bez jej
výslovného súhlasu. Vzhľadom k uvedenému je obžalovaná názoru, že sa mohla dopustiť iba
prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., nakoľko nie je
daný znak recidívy ohľadne prečinu podľa § 289 Tr. zák. a ani skutočnosť, že viedla
motorové vozidlo počas plynutia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.
Krajský súd preskúmal pripojený spis Okresného súdu Bratislava IV
sp. zn. 2T/135/2015, ktorý bol aj oboznámený na hlavnom pojednávaní v konaní pred
súdom prvého stupňa, pričom zistil, že obžalovaná podala proti vydanému trestnému
rozkazu odpor v zákonnej lehote. Vzhľadom k uvedenému bolo vo veci nariadené hlavné
pojednávanie na deň 20. 01. 2016. Dňa 19. 01. 2016 bolo na súd doručené podanie
vypracované obhajcom obžalovanej v jej mene, z ktorého vyplýva, že berie späť odpor
podaný proti trestnému rozkazu. Dňa 20. 01. 2016 sa obžalovaná nedostavila na hlavné
pojednávanie, pričom samosudkyňa za prítomnosti obhajcu obžalovanej zobrala na
vedomie späťvzatie odporu zo strany obžalovanej. Nakoľko žiadna iná oprávnená osoba
odpor proti trestnému rozkazu nepodala, nadobudol trestný rozkaz právoplatnosť dňom 19.
01. 2016, t. j. momentom doručenia podania o späťvzatí odporu na konajúci súd.
Vzhľadom na odvolacie námietky obžalovanej, doplnil krajský súd dokazovanie
tak, že si vyžiadal od obhajcu obžalovanej z trestnej veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 2T/135/2015 vyjadrenie k tomu, či na späťvzatie odporu mal
výslovný súhlas obžalovanej. Vtedajší obhajca obžalovanej písomným
podaním zo dňa 19. 12. 2016 informoval odvolací súd, že k späťvzatiu odporu proti
trestnému rozkazu došlo s výslovným súhlasom jeho klientky, pričom ako prílohu predložil
kópiu písomného späťvzatia odporu, ktorý je podpísaný obžalovanou.
S poukazom na uvedené doplnenie dokazovania v odvolacom konaní, považuje
krajský súd odvolacie námietky obžalovanej za zjavne nedôvodné (späťvzatie odporu
vlastnoručne podpísala) s tým, že vtedajší obhajca iba realizoval jej pokyn, ktorý sa týkal
späťvzatia odporu. Nešlo tu teda o svojvoľné konanie obhajcu bez vedomia obžalovanej,
ale išlo tu o konanie obžalovanej prostredníctvom svojho obhajcu. O právoplatnosti
trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 2T/135/2015 preto
nevznikajú žiadne oprávnené (rozumné) pochybnosti.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Odpoveď krajského súdu na vymedzené námietky sťažovateľky hodnotí ústavný súd
ako vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám
stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného
súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. I. ÚS 10/2012). Vzhľadom
na uvedené ústavný súd nevidí dôvod opodstatňujúci jeho ingerenciu v spore.
Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
K napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 25/2017
z 26. septembra 2017
Najvyšší súd k podstate námietok sťažovateľky uviedol: „Obvinená vidí porušenie
práva na obhajobu v postupe Krajského súdu v Bratislave, ktorý si sám obstaral a vykonal
dôkaz, ktorý strany nenavrhli a s týmto listinným dôkazom sa obvinená oboznámila až na
verejnom zasadnutí. Namietla preto, že jej tento listinný dôkaz nebol doručený pred
verejným zasadnutím a tým bola podľa jej názoru lehota na prípravu verejného zasadnutia
dodržaná iba formálne.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na § 2 ods. 7 Tr. por., podľa ktorého má
každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak; na § 2 ods. 9 Tr. por., podľa
ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu; na § 2 ods. 10
Tr. por., podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú
aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti
svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch
smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie; na § 2 ods. 11
Tr. por., podľa ktorého súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú
právo nimi navrhnutý dôkaz zabezpečiť; ako aj na § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorého
orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Trestný poriadok je založený na kontradiktórnosti konania pred súdom (podstatou
ktorého je skutočnosť, že aktivita pri dokazovaní je v súdnom konaní na stranách), ako to
uviedla aj obvinená vo svojom dovolaní, avšak za účelom náležitého zistenia skutkového
stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé
a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, už vyššie spomenuté zákonné ustanovenie § 2 ods. 11
Tr. por. zabezpečuje aj súdu, aby mohol do dokazovania iniciatívne zasiahnuť,
a to aj prostredníctvom dôkazov, ktoré strany nenavrhli.“
Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na
všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka
v konaní nastolila. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ako sa najvyšší súd vysporiadal s
tými z argumentov sťažovateľky, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.
Keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nejaví znaky porušenia
sťažovateľkou označených práv a navyše sťažovateľka sa v celom priebehu konania
domáha zjednania nápravy na základe ústavným súdom práve preskúmaných dôvodov,
ústavný súd ani v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevidí dôvod
opodstatňujúci jeho ingerenciu v spore.
Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) z dôvodu
odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2018