Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 237/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, Radvanská 1, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva byť stíhaný a pozbavený slobody iba

zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 8 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 12. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva byť

stíhaná a pozbavená slobody iba zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom

podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. januára 2017 (ďalej aj „rozhodnutie

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. septembra 2017 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2016 (ďalej len „rozhodnutie

okresného súdu“) bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania prečinu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v jednočinnom

súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)

.

Krajský súd (rozhodnutím krajského súdu) rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak,

že zrušil výrok I rozhodnutia okresného súdu v celom rozsahu, vo výroku II uznal

sťažovateľku vinnou zo spáchania skutku tak, ako bol uvedený v obžalobnom návrhu,

čím uznal, že sťažovateľka spáchala prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa v jednočinnom súbehu s prečinom marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa , a odsúdil ju

k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so zaradením do ústavu

s minimálnym stupňom stráženia, k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na doživotie, uložil jej ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou

formou a poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces a vo výroku III

odvolanie poškodenej zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia poukázal na to,

že sťažovateľka naplnila všetky znaky skutkových podstát trestných činov kladených

jej za vinu. V tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľka mala vedomosť o tom,

že už prv bola odsúdená za jazdu pod vplyvom alkoholu, a aj napriek tomu opätovne

a pod vplyvom alkoholu viedla motorové vozidlo a úmyselne ignorovala právoplatné

rozhodnutie súdu vydané v trestnom konaní.

Krajský súd na námietky sťažovateľky ako obžalovanej (tá namietala nevedomosť

o skoršom odsúdení za jazdu pod vplyvom alkoholu) doplnil dokazovanie vo veci tak,

že si vyžiadal od obhajcu obžalovanej vyjadrenie, či vo veci vedenej na okresnom súde

sp. zn. (v tomto konaní bola sťažovateľka prv odsúdená za jazdu pod vplyvom

alkoholu) došlo k späťvzatiu odporu vydaného v tomto konaní s výslovným súhlasom

sťažovateľky. Obhajca sťažovateľky krajský súd informoval, že k späťvzatiu došlo

s výslovným súhlasom jeho klientky, a predložil súdu kópiu písomného späťvzatia

podpísanú sťažovateľkou.

Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody namietanú prokurátorom Okresnej prokuratúry

Bratislava IV (ďalej len „prokurátor“) a poškodenou, krajský súd poukázal na to, že pokiaľ

bol prokurátor názoru, že by výška spôsobenej škody zo strany obžalovanej mohla byť

vyššia, než uvádzal v obžalobe, mal na hlavnom pojednávaní navrhnúť súdu doplnenie

dokazovania, ale to sa nestalo. Sťažovateľka namieta, že bez doplnenia dokazovania nie je

možné konštatovať, že by bolo bez rozumných pochybností preukázané, že výška škody

spôsobenej trestným činom je 3 973,55 €.

Sťažovateľka podala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd (napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu) podané dovolanie procesne

odmietol ako nedôvodné.

K zásahu do základného práva byť stíhaná a pozbavená slobody iba zo zákonných

dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 8 ods. 2 listiny sťažovateľka

namieta, že „[t]oto moje právo bolo porušené jednak rozsudkom krajského súdu a následne

uznesením Najvyššieho súdu tým, že oba súdy vo svojich rozhodnutiach nesprávne

aplikovali zákonný znak skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa a zákonný znak skutkovej podstaty prečinu

marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa .

Moje konanie malo byť súdmi právne posúdené iba ako prečin ohrozenia pod vplyvom

návykovej látky podľa .“.

K zásahu do základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta, že nesúhlasí

s odmietnutím dovolania z toho dôvodu, že v podanom dovolaní boli uplatnené výlučne

námietky skutkovej povahy, ktoré stoja mimo použitého dôvodu dovolania.

Sťažovateľka pokračuje tvrdením, že «[u]ž v konaní pred súdom prvého stupňa som totiž

namietala skutočnosť, že trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV z 19. 11. 2015,

sp. zn. doposiaľ nenadobudol právoplatnosť (podala som proti nemu

v zákonnej lehote odpor, ktorý bol mojím vtedajším obhajcom vzatý späť bez môjho

výslovného súhlasu), preto absentuje zákonný znak skutkovej podstaty prečinu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa : „hoci bol

za taký čin alebo za čin uvedený v odseku 2 v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch

mesiacoch odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin alebo

za čin uvedený v odseku 2 prepustený“ a zákonný znak skutkovej podstaty prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa : „vykonáva

činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze

činnosti“. Žiadala som, aby táto otázka bola vyriešená ako predbežná otázka, pretože

v skutočnosti som bola právoplatne odsúdená iba raz. Preto som sa v celom priebehu

trestného konania domáhala právneho posúdenia môjho skutku iba ako prečin ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa s vylúčením hrozby

trestu doživotného zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, s vylúčením deliktu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa a zároveň

s vylúčením deliktu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)

kvôli tomu, že som skutkom posudzovaným v aktuálnej stíhanej veci,

posudzovaným ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a prečin marenia výkonu

úradného rozhodnutia, neporušila žiaden právoplatne uložený príkaz súdu o zákaze

činnosti.». Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu nesprávnosť procesného postupu

spočívajúcu v tom, že doplnil dokazovanie bez návrhu procesnej strany. Takýto postup

je podľa sťažovateľky vzdialený zákonom prikázanej nestrannosti súdu. Krajský súd mal

takto napomáhať prokurátorovi, čo je závažným narušením zásady rovnosti zbraní.

Naopak, pri dokazovaní výšky škody krajský súd obdobnú vlastnú aktivitu obmedzil,

čím pri dvoch dokazovaných skutočnostiach zvolil dva rôzne prístupy.

Sťažovateľka ďalej namieta: «Ak by aj takýto postup krajského súdu bol zákonný,

súd nemal dôkaz získaný v rámci ním doplneného dokazovania vykonať a prihliadať naň.

Krajský súd si mal totiž po obdržaní takéhoto dôkazu vyhodnotiť, či bol obhajcom

poskytnutý v súlade so zákonom.

Pri obstarávaní dôkazu v žiadosti z 8. 12. 2016 (č. l. 310) sudca uviedol,

že „obžalovaná namieta predchádzajúce odsúdenie... že trestný rozkaz vydaný v tejto veci

nie je právoplatný... vzhľadom k tomu, že obžalovaná namieta, že Vám nedala súhlas

k späťvzatiu odporu... a vzhľadom k tomu, že vyriešenie tejto otázky je podstatné

pre meritórne rozhodnutie vo veci jej odvolania... Vás žiadam o vyjadrenie...“. Môj vtedajší

obhajca, , napriek upozorneniu, že táto skutočnosť je podstatná

pre meritórne rozhodnutie v tejto veci, poskytol súdu vyjadrenie a predložil kópiu listiny

v rozpore s § 23 zákona o advokácii. V tejto súvislosti poukazujem na to, že advokátske

tajomstvo má presah aj do povinnosti na vydanie veci dôležitej pre trestné konanie,

tzv. edičnej povinnosti. Vzhľadom na nezákonný postup môjho vtedajšieho obhajcu som

podaním z 19. 1. 2017 iniciovala Slovenskej advokátskej komore návrh na začatie

disciplinárneho konania.

, advokát, predložil súdu kópiu listiny označenej „späťvzatie“

z 18. 1. 2016 (č. l. 320 a 321), na ktorej je údajne môj podpis a ktorá bola údajne

adresátovi odoslaná 19. 1. 2016.

Na pojednávaní 12. 1. 2017, kde mi bola táto listina (č. l. 320 a 321) krajským súdom

predložená na oboznámenie, som uviedla, že „nepamätám si, že by som podpísala

späťvzatie odporu a nemala som tiež vedomosť o tom, že prebehlo hlavné pojednávanie,

kde sa aj rozhodlo o späťvzatí odporu.“ (s. 2 zápisnice o pojednávaní z 12. 1. 2017).

Krajský súd napriek skutočnosti, že som podpis na predmetnej kópii listiny neuznala

za svoj a listina nebola krajskému súdu poskytnutá v origináli, v odôvodnení napadnutého

rozsudku konštatoval, že vtedajší obhajca súdu „predložil kópiu písomného späťvzatia

odporu, ktorý je podpísaný obžalovanou...“, preto považuje „odvolacie námietky

obžalovanej za zjavne nedôvodné (späťvzatie odporu vlastnoručne podpísala)...

o právoplatnosti trestného rozkazu... preto nevznikajú žiadne oprávnené (rozumné)

pochybnosti.“ (s. 9 napadnutého rozsudku).

Navyše, poznamenávam, že písomnosť „späťvzatie“ z 18. 1. 2016 (č. l. 320 a 321),

je opatrená údajom dátumovej pečiatky o jej odoslaní „19. JAN. 2016“ Okresnému súdu

Bratislava IV. No takouto písomnosťou, na ktorej by mal byť môj podpis, Okresný súd

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. , nedisponuje. Z trestného spisu

sp. zn. , ktorý preskúmal aj krajský súd, vyplýva, že obsahuje iba písomnosť

„späťvzatie“ opatrenú len pečiatkou a podpisom môjho vtedajšieho obhajcu

, advokáta.

Čo je však podstatné a čo som namietala, je, že krajský súd sa nemal zaoberať

okolnosťou, ktorú evidentne Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

nemal v čase rozhodovania o späťvzatí odporu proti trestnému rozkazu

k dispozícii.

Právne účinky udelenia výslovného súhlasu obvineného so späťvzatím odporu proti

trestnému rozkazu jeho obhajcovi nastávajú totiž okamihom jeho doručenia Okresnému

súdu Bratislava IV v konaní pod sp. zn. . Takýto súhlas som však neudelila,

so späťvzatím odporu ani nesúhlasím a domáham sa pokračovania v tomto konaní ďalším

riadnym zákonným postupom. Takže skutočnosť, či sa prípadne takýto súhlas nachádza

u obhajcu alebo inej osoby, nemá žiaden právny význam. Doplnenie dokazovania krajským

súdom v tomto smere je nesprávne, bez právneho významu.»

Pretože všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľky primerane nevysporiadali

s už citovanou argumentáciou, sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie krajského

súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za nelogické a svojvoľné.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. januára 2017

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2017 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo byť stíhaná

a pozbavená slobody iba zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom

podľa čl. 8 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil,

aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak

než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého všeobecné súdy nesprávne

vyhodnotili (ne)vedomosť sťažovateľky o tom, že v čase, keď sa opakovane dopustila jazdy

pod vplyvom alkoholu, bola už raz za jazdu pod vplyvom alkoholu odsúdená. Sťažovateľka

svoju nevedomosť zakladá na tom, že v trestom konaní, v ktorom bola odsúdená za jazdu

pod vplyvom alkoholu po prvý raz malo dôjsť k späťvzatiu odporu podaného proti

prvostupňovému rozhodnutiu jej právnym zástupcom bez jej vedomia, resp. súhlasu.

Uvedeným sťažovateľka sleduje zmenu právnej kvalifikácie skutku, želajúc si zľahčenie

postihu za spáchaný skutok. V procesnej rovine sťažovateľka namieta zásah

do kontradiktórnosti konania nezákonným obstaraním a vykonaním dôkazu.

K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 12. januára 2017

K ustáleniu skutkového stavu veci krajský súd uviedol: „Odvolací súd považuje

za nepochybne preukázané (a medzi stranami to ani nebolo sporné), že obžalovaná

(ďalej len obžalovaná) dňa 07. 05. 2016 v čase okolo

22.00 h viedla v osobné motorové vozidlo, pričom narazila

prednou častou svojho vozidla do zaparkovaného osobného motorového vozidla s tým,

že pri následnej dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu jej bola

nameraná hodnota alkoholu v dychu vo výške 1,43 mg/l.

Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplývajú z výpovede obžalovanej, ktorá

vypovedala, že pred skutkom bola s kamarátkou v krčme, kde pili pivo. Potom sa rozhodla

šoférovať, alkohol má na ňu zlý vplyv. Ľutuje toho, čo sa stalo. Vedela, že má uložený zákaz

činnosti vedenia motorových vozidiel. Priebeh skutku popísala vo svojej výpovedi svedkyňa

, ktorá vypovedala, že z okna videla ako tmavé auto narazilo

do susedovho auta, pričom z auta vyliezla baba. Okolnosti ohľadne dopravnej nehody, jej

účastníkov, ako aj ohľadne poškodenia motorového vozidla preukazuje aj záznam

dopravnej nehody a zápisnica o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody s

fotodokumentáciou. Skutočnosť, že obžalovaná mala bezprostredne po skutku nameranú

hladinu alkoholu v dychu na úrovni 1,43 mg/l potvrdzuje zápis o dychovej skúške na alkohol

(č. l. 69).“

K námietkam sťažovateľky, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými v podanej

ústavnej sťažnosti, krajský súd ďalej uviedol: „Podstatou odvolacích námietok obžalovanej

bola skutočnosť, že trestný rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.

zo dňa 19. 11. 2015 doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, nakoľko

obžalovaná proti nemu podala v zákonnej lehote odpor, ktorý zobral späť obhajca, bez jej

výslovného súhlasu. Vzhľadom k uvedenému je obžalovaná názoru, že sa mohla dopustiť iba

prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., nakoľko nie je

daný znak recidívy ohľadne prečinu podľa § 289 Tr. zák. a ani skutočnosť, že viedla

motorové vozidlo počas plynutia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

Krajský súd preskúmal pripojený spis Okresného súdu Bratislava IV

sp. zn. , ktorý bol aj oboznámený na hlavnom pojednávaní v konaní pred

súdom prvého stupňa, pričom zistil, že obžalovaná podala proti vydanému trestnému

rozkazu odpor v zákonnej lehote. Vzhľadom k uvedenému bolo vo veci nariadené hlavné

pojednávanie na deň 20. 01. 2016. Dňa 19. 01. 2016 bolo na súd doručené podanie

vypracované obhajcom obžalovanej v jej mene, z ktorého vyplýva, že berie späť odpor

podaný proti trestnému rozkazu. Dňa 20. 01. 2016 sa obžalovaná nedostavila na hlavné

pojednávanie, pričom samosudkyňa za prítomnosti obhajcu obžalovanej zobrala na

vedomie späťvzatie odporu zo strany obžalovanej. Nakoľko žiadna iná oprávnená osoba

odpor proti trestnému rozkazu nepodala, nadobudol trestný rozkaz právoplatnosť dňom 19.

01. 2016, t. j. momentom doručenia podania o späťvzatí odporu na konajúci súd.

Vzhľadom na odvolacie námietky obžalovanej, doplnil krajský súd dokazovanie

tak, že si vyžiadal od obhajcu obžalovanej z trestnej veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. vyjadrenie k tomu, či na späťvzatie odporu mal

výslovný súhlas obžalovanej. Vtedajší obhajca obžalovanej písomným

podaním zo dňa 19. 12. 2016 informoval odvolací súd, že k späťvzatiu odporu proti

trestnému rozkazu došlo s výslovným súhlasom jeho klientky, pričom ako prílohu predložil

kópiu písomného späťvzatia odporu, ktorý je podpísaný obžalovanou.

S poukazom na uvedené doplnenie dokazovania v odvolacom konaní, považuje

krajský súd odvolacie námietky obžalovanej za zjavne nedôvodné (späťvzatie odporu

vlastnoručne podpísala) s tým, že vtedajší obhajca iba realizoval jej pokyn, ktorý sa týkal

späťvzatia odporu. Nešlo tu teda o svojvoľné konanie obhajcu bez vedomia obžalovanej,

ale išlo tu o konanie obžalovanej prostredníctvom svojho obhajcu. O právoplatnosti

trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. preto

nevznikajú žiadne oprávnené (rozumné) pochybnosti.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

Odpoveď krajského súdu na vymedzené námietky sťažovateľky hodnotí ústavný súd

ako vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného

súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. ). Vzhľadom

na uvedené ústavný súd nevidí dôvod opodstatňujúci jeho ingerenciu v spore.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť v časti smerujúcej

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

K napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. septembra 2017

Najvyšší súd k podstate námietok sťažovateľky uviedol: „Obvinená vidí porušenie

práva na obhajobu v postupe Krajského súdu v Bratislave, ktorý si sám obstaral a vykonal

dôkaz, ktorý strany nenavrhli a s týmto listinným dôkazom sa obvinená oboznámila až na

verejnom zasadnutí. Namietla preto, že jej tento listinný dôkaz nebol doručený pred

verejným zasadnutím a tým bola podľa jej názoru lehota na prípravu verejného zasadnutia

dodržaná iba formálne.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého má

každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak; na , podľa

ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu; na § 2 ods. 10

, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na

ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú

aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti

svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch

smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie; na § 2 ods. 11

, podľa ktorého súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú

právo nimi navrhnutý dôkaz zabezpečiť; ako aj na , podľa ktorého

orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom

podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány

činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

je založený na kontradiktórnosti konania pred súdom (podstatou

ktorého je skutočnosť, že aktivita pri dokazovaní je v súdnom konaní na stranách), ako to

uviedla aj obvinená vo svojom dovolaní, avšak za účelom náležitého zistenia skutkového

stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé

a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, už vyššie spomenuté zákonné ustanovenie § 2 ods. 11

zabezpečuje aj súdu, aby mohol do dokazovania iniciatívne zasiahnuť,

a to aj prostredníctvom dôkazov, ktoré strany nenavrhli.“

Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na

všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka

v konaní nastolila. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ako sa najvyšší súd vysporiadal s

tými z argumentov sťažovateľky, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam.

Keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nejaví znaky porušenia

sťažovateľkou označených práv a navyše sťažovateľka sa v celom priebehu konania

domáha zjednania nápravy na základe ústavným súdom práve preskúmaných dôvodov,

ústavný súd ani v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevidí dôvod

opodstatňujúci jeho ingerenciu v spore.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) z dôvodu

odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2018