Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 315/2018
PDF · 149.62 KB
No categories available
IV. ÚS 315/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou Beňo & partners
advokátska kancelária, s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Beňo, PhD., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 109/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 C 109/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca domáha voči
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci podľa
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých predpisov v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Žaloba zo dňa 04. 02. 2016 bola daná na poštovú
prepravu dňa 04. 02. 2016. Zásielka bola súdu riadne doručená. Sťažovateľ pripája podací
lístok so žalobou zo dňa 04. 02. 2016. Po opakovaných telefonátoch na Okresný súd
Bratislava I a po osobnom stretnutí s tajomníčkou súdu vyšlo najavo, že žaloba podaná
na poštovú prepravu 04. 02. 2016 nebola na Okresnom súde Bratislava I ani zaevidovaná.
Preto žalobca z dôvodu právnej istoty podal totožnú žalobu na Okresný súd Bratislava I
opätovne a to dňa 25. 10. 2016. Žaloba bola súdu doručená dňa 26. 10. 2016 a bola
jej pridelená sp. zn. 23 C/109/2016...
Okresný súd Bratislava I nevykonal v predmetnej veci žiaden úkon. Žaloba nebola
ani len zaslaná na vyjadrenie žalovanému. Okresný súd Bratislava I až dňa 05. 01. 2018
postúpil predmetnú právnu vec na Okresný súd Pezinok, na ktorom sa o nej vedie konanie
pod sp. zn. 46 C/6/2018.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd nevykonal ani len
prvotné procesné úkony v lehote 14 mesiacov od podania žaloby. Sťažovateľ je toho
názoru, že svojím konaním nedal absolútne žiadnym spôsobom dôvod na vznik prieťahov.
Je toho názoru, že prieťahy boli spôsobené výlučne nečinnosťou okresného súdu,
keď okresný súd až po 14 mesiacoch od podania žaloby dospel k záveru o svoje miestnej
nepríslušnosti a vec postúpil Okresnému súdu Pezinok, pričom sťažovateľa v rozpore
so zákonnou úpravou neupovedomil o postúpení veci.
Sťažovateľ uvádza, že „Nadmerný nápad na Okresnom súde Bratislava I nemôže byť
dôvodom pre vznik prieťahov už v štádiu podania žaloby, predtým, ako súd vôbec zistí
naplnenie procesných podmienok pre konanie. Napokon toto ani nemôže byť dôvodom
zmarenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a štát tým nie je zbavený
zodpovednosti za pomalé konanie, či skôr nekonanie, spôsobujúce zjavne zbytočné prieťahy
v súdnom konaní.“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa , , bytom
, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava
I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/109/2016 bolo porušené.
Sťažovateľovi , , bytom
, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 €, ktoré
je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresnému súdu Bratislava I ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., za zastupovanie v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, vo výške 390,50 € na účet vedený v ,
pobočka , do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
k rešpektovaniu, resp. naplneniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby
štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti
je v danom prípade preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého
postupom okresného súdu v napadnutom konaní malo dôjsť k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci sťažovateľa konal len
do 5. januára 2018, keď bola vec postúpená Okresnému súdu Pezinok ako miestne
príslušnému súdu na konanie. K postúpeniu veci Okresnému súdu Pezinok došlo 5. januára
2018, a teda ešte pred samotným doručením sťažnosti ústavnému súdu (20. apríla 2018).
Sťažovateľ postúpenie veci nenamietal.
Okresný súd teda v napadnutom konaní už žiadnym ústavne relevantným spôsobom
nemohol ovplyvniť priebeh ďalšieho konania. Okresný súd v merite veci už nevykonával
žiadne úkony, a teda ani k prieťahom vo veci samej na okresnom súde nemohlo dochádzať.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadnym spôsobom nenamieta konanie vedené pred Okresným
súdom Pezinok, kde sa v súčasnosti jeho vec nachádza.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Ústavný súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné uviesť, že už judikoval,
že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 708/2014, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03,
IV. ÚS 539/2012). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade,
ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh
odmietne ako zjavne neopodstatnený (II. ÚS 708/2014, I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci postup okresného súdu
v namietanom konaní nebol celkom bez prieťahov, jeho intenzita nedosiahla taký stupeň
závažnosti, ktorý by mohol jednoznačne viesť k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Navyše, sťažovateľ nepreukázal ani netvrdil, že by si počas obdobia, keď sa vec
nachádzala na okresnom súde, svoje práva bránil podaním sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Ústavný súd konštatuje, že argumenty sťažovateľa týkajúce sa nevyužitia sťažnosti
podľa § 62 zákona o súdoch sú neaplikovateľné na jeho prípad. Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike
posudzoval vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy v okolnostiach konkrétneho
prípadu (neporovnateľných s prípadom sťažovateľa, čo sa týka dĺžky trvania napadnutého
konania) pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti sťažovateľov v konaní pred ESĽP.
Z uvedeného dôvodu nemožno bez ďalšieho stotožňovať podmienky prijateľnosti sťažnosti
v konaní pred ESĽP a v konaní pred ústavným súdom, pričom tieto skutočnosti by samy
osebe zakladali dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako neprípustnej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018