Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 336/2018
PDF · 244.43 KB
No categories available
IV. ÚS 336/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1
a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4
a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5
ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1
písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25
a čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Centra právnej
pomoci, kancelárie Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 4375/2017-KaLM
a jeho rozhodnutím z 5. mája 2017 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 31 S 84/2017 a jeho uzneseniami z 3. októbra 2017 a 7. marca 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39
ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13
ods. 3 ústavy, porušenie práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového
protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol č. 12“), porušenie čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Centra právnej pomoci, kancelárie
Liptovský Mikuláš (ďalej len „centrum“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4375/2017-KaLM
(ďalej aj „napadnuté konanie centra“) a jeho rozhodnutím z 5. mája 2017 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie centra“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 S 84/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie
krajského súdu“) a jeho uzneseniami z 3. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie
z 3. októbra 2017“) a 7. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie zo 7. marca 2018“).
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že je väčšinovým spoluvlastníkom
špecifikovaného pozemku v katastrálnom území obce . Starosta obce
rozhodol rozhodnutím č. 208/2002, ktorým vydal povolenie pre stavebníka
na odvodnenie „dažďových vôd do miestneho vodného toku – potoka, bez uvedenia
konkrétnych pozemkov, na ktoré sa malo potrubie zakopať.
Potrubie stavebník... zakopal na vyššie uvedený pozemok... a neskoršie do neho
so súhlasom starostu obce, jeho dobrého kamaráta, pripojil odtok kalu z takzv.
nepriepustnej žumpy svojho rodinného domu.“.
Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ žalobu krajskému súdu, ktorú krajský súd
uznesením sp. zn. 10 S 21/2005 z 10. marca 2005 postúpil Okresnému súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“). Konanie o žalobe sťažovateľa okresný súd viedol pod sp. zn.
6 C 122/2005. Podľa sťažovateľa okresný súd v predmetnom konaní nepostupoval
spravodlivo, neoslobodil ho od súdnych poplatkov, hoci v iných konaniach bol od platenia
súdnych poplatkov oslobodený, vymáhal od neho súdne poplatky za jeho podania,
napr. aj za námietku zaujatosti voči vo veci konajúcemu sudcovi okresného súdu. Okresný
súd napokon žalobu sťažovateľa zamietol, pričom sa nezaoberal jeho námietkami.
Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
v januári 2014. Následne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu Centrum právnej
pomoci, kanceláriu Žilina, ktorá mu rozhodnutím z 3. apríla 2014 nepriznala nárok
na poskytnutie právnej pomoci. Predmetné rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudkom zo 17. decembra 2014, ktorého rozsudok potvrdil na základe odvolania
sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom
z 19. novembra 2015. Krajský súd v Banskej Bystrici následne uznesením zo 16. júla 2014
nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov s tým, že toto uznesenie potvrdil
najvyšší súd uznesením z 26. mája 2016. Krajský súd v Banskej Bystrici sťažovateľovi
uložil uznesením z 13. decembra 2016 povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktoré najvyšší
súd svojím uznesením z 28. februára 2017 tiež potvrdil.
Sťažovateľ podal opakovane sťažnosť ústavnému súdu a tiež žiadosť o priznanie
nároku na právnu pomoc. O žiadosti rozhodlo centrum napadnutým rozhodnutím
z 5. mája 2017 tak, že sťažovateľovi nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci.
Proti rozhodnutiu centra podal sťažovateľ žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti tohto rozhodnutia a požiadal tiež o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Vo veci žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol krajský súd – vyšším
súdnym úradníkom – tak, že napadnutým uznesením z 3. októbra 2017 vyzval sťažovateľa,
aby návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov doplnil a uviedol a preukázal pomery,
ktoré odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. O návrhu sťažovateľa napokon
rozhodol krajský súd – vyšším súdnym úradníkom – uznesením sp. zn. 31 S 84/2017
zo 6. decembra 2017 tak, že návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu zo 6. decembra 2017 podal sťažovateľ podľa zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
súdny poriadok“ alebo aj „SSP“) sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd – sudcom
napadnutým uznesením zo 7. marca 2018 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v iných konaniach bol oslobodený od súdnych
poplatkov, resp. mu bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv a článkov podľa ústavy a tiež porušenie označených
práv a článkov dohovoru, dodatkového protokolu č. 12 a Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím postupom centra v napadnutom konaní a jeho rozhodnutím
z 5. mája 2017, postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uzneseniami
z 3. októbra 2017 a zo 7. marca 2018, napadnuté rozhodnutie centra zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu z 3. októbra 2017
a zo 7. marca 2018 a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4 000 € a o úhradu trov konania.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje „prieťahmi
v konaní a tým, že počas riešenia jeho civilnej veci je vystavený pocitom právnej neistoty,
krivdy, nespravodlivosti, beznádeji, zúfalstvu, bezmocnosti, úzkosti, psychickým traumám
a vážnym zdravotným problémom, predovšetkým infarktovým stavom... s následnou
možnosťou smrti z konania Centra... a Krajského súdu Žilina pri rozhodovaní o jeho návrhu
na poskytnutie právnej pomoci a oslobodenie od súdnych poplatkov“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13
dohovoru v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2
dodatkového protokolu č. 12, porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom centra v napadnutom konaní
vedenom pod sp. zn. 4375/2017-KaLM a jeho rozhodnutím z 5. mája 2017
Sťažovateľ požiadal podaním z 12. októbra 2016 „o ustanovenie bezplatného
zástupcu z radov advokátov ku konaniu pred ústavným súdom“ v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Centrum rozhodnutím sp. zn. 4375/2017-KaLM z 5. mája 2017
sťažovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznalo, pričom ho poučilo, že proti
tomuto rozhodnutiu môže podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia správnu žalobu na
príslušnom krajskom súde v súlade s § 177 a nasl. SSP.
Sťažovateľ podaním z 20. mája 2015 doručeným krajskému súdu 25. mája 2015
podal žalobu „o preskúmanie ústavnosti rozhodnutia sp. zn. 4375/2017-KaLM
zo dňa 5. mája 2017“. Krajský súd posúdil toto podanie podľa jeho obsahu a povahy
ako všeobecnú správnu žalobu podľa Správneho súdneho poriadku (pozri uznesenie sp. zn.
31 S 84/2017 z 3. októbra 2017). O tejto žalobe sťažovateľa krajský súd ešte nerozhodoval
a ani nebola predmetom konania o sťažnosti sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13
dohovoru v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2
dodatkového protokolu č. 12, porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím a postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením z 3. októbra 2017
Sťažovateľ podaním z 20. mája 2015 doručeným krajskému súdu 25. mája 2015
podal žalobu „o preskúmanie ústavnosti rozhodnutia sp. zn. 4375/2017-KaLM zo dňa
5. mája 2017“. Súčasne s touto žalobou sťažovateľ požiadal krajský súd v zmysle § 166
SSP o oslobodenie od súdnych poplatkov. Túto žiadosť sťažovateľa vyhodnotil krajský súd
ako návrh na oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na tento návrh krajský súd
uznesením vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 31 S 84/2017 z 3. októbra 2017 vyzval
sťažovateľa, aby doplnil svoj návrh o oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože z neho nie
je zrejmé, čoho sa týka, sťažovateľ ho nijako neodôvodnil a ani nepredložil žiadne dôkazy.
Sťažovateľa krajský súd poučil, že „ten, kto požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov,
je povinný... (dôvody na oslobodenie, pozn.) aj preukázať“, a poučil ho tiež o tom,
čo má takýto návrh na oslobodenie od súdneho poplatku obsahovať, ako aj o tom, že proti
tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť, ale proti uzneseniu správneho súdu
vydaného súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, ak to Správny
súdny poriadok nevylučuje; lehota na jej podanie je 15 dní od doručenia relevantného
uznesenia. Sťažovateľ podanie sťažnosti podľa Správneho súdneho poriadku nevyužil,
ale na výzvu krajského súdu zareagoval tak, že svoj návrh na oslobodenie od súdnych
poplatkov doplnil podaním z 23. októbra 2017.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a s poukazom na právne závery uvedené
v časti II.1 tohto uznesenia ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13
dohovoru v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2
dodatkového protokolu č. 12 a porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2018
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Na základe podkladov predložených sťažovateľom podaním z 23. októbra 2017
krajský súd o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol uznesením
vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 31 S 84/2017 zo 6. decembra 2017 tak, že tento návrh
zamietol. Sťažovateľa poučil o tom, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná
sťažnosť, ale že proti uzneseniu správneho súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom
je prípustná sťažnosť, ak ju Správny súdny poriadok nevylučuje. Sťažovateľ takúto
sťažnosť využil.
Krajský súd následne napadnutým uznesením zo 7. marca 2018 zamietol sťažnosť
sťažovateľa podľa Správneho súdneho poriadku proti uzneseniu krajského súdu
zo 6. decembra 2017. V napadnutom uznesení zo 7. marca 2018 uviedol:
„1. Uznesením č. k. 31 S/84/2017-99 zo dňa 06. 12. 2017 vydaným vyšším súdnym
úradníkom krajský súd zamietol návrh žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súhrn príjmov žalobcovej domácnosti
je cca 838 Eur mesačne, žalobca s manželkou sú podľa komplexných posudkov osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím. Krajský súd dospel k názoru, že výdavky žalobcu
na bývanie a stravu sami o sebe a v spojení s ďalšími výdavkami žalobcu na lieky
nepredstavujú takú položku, ktorá by spôsobovala ťaživé sociálne pomery žalobcu a ktoré
by mu bránili alebo znemožňovali zaplatiť súdny poplatok vo výške 70 Eur za žalobu
ako jednorazový výdavok bez toho, aby bola ohrozená jeho výživa. Krajský súd
po zhodnotení osobných, majetkových a ostatných zárobkových pomerov žalobcov dospel
k záveru, že u žalobcu nie sú dané predpoklady na jeho oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov...
7. Rovnako ako vyšší súdny úradník, tak aj súd predseda senátu dospel k záveru,
že u žalobcu neboli splnené predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov,
a preto krajský súd správne rozhodol, keď žiadosť žalobcu o oslobodenie od súdnych
poplatkov zamietol. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov
z hľadiska pomerov účastníka sú rozhodujúce najmä jeho majetkové a sociálne pomery,
počet osôb, ktoré je poplatník povinný podľa zákona vyživovať, ale aj výška súdneho
poplatku a povaha nároku. Žalobca na účely oslobodenia od súdnych poplatkov reálne
nepreukázal, že by podmienky na oslobodenie spĺňal.
8. Námietku žalobcu, ktorou žalobca napádal príliš formalistický postup súdu
pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, vyhodnotil súd za nedôvodnú. V napadnutom
rozhodnutí sa súd podrobne zaoberal žalobcovými príjmami, výdavkami a zohľadnil aj jeho
zdravotný stav a výšku súdneho poplatku.
9. Pokiaľ žalobca namietal, že v iných konaniach bol s manželkou od poplatkov
oslobodený a boli im bezplatne prideľovaní i advokáti na zastupovanie, a dokonca i pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky (konanie vedené pod sp. zn. III. ÚS 121/2010)
a za tej istej sociálnej situácie, ak nie lepšej, krajský súd poukazuje na to, že majetkové,
sociálne a osobné pomery žalobcu, posudzované pre účely rozhodnutia o jeho žiadostiach
o oslobodenie od súdnych poplatkov, boli preverované vo vzťahu k rôznym aj skorším
časovým obdobiam. Taktiež je potrebné prihliadnuť k odlišnosti predmetov konaní, napr.
v konaní, na ktoré žalobca poukazoval a vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
4 C 58/2010 žalobca žaloval o náhradu škody vo výške 20.460,- eur, kde by súdny poplatok
za podanie návrhu činil 1.227,60 eur, čo je neporovnateľne vyššia poplatková povinnosť,
ako v predmetnej veci, kde súdny poplatok činí 70,- eur. Podmienky na oslobodenie
od súdnych poplatkov je preto nutné skúmať a posudzovať vždy vo vzťahu k aktuálne
prebiehajúcemu konaniu, ku ktorému sa oslobodenie od súdnych poplatkov má vzťahovať,
pričom treba vychádzať z časovo aktuálnych pomerov žiadateľa. V súvislosti s námietkou
žalobcu, že v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vedeným pod sp. zn.
III. ÚS 121/2010 bol žalobcovi ustanovený advokát, súd aj vzhľadom na vyššie uvedené
opätovne uvádza, že vo veci, ktorá je predmetom tohto konania bol žalobca povinný
preukázať majetkové, sociálne a osobné pomery ku dňu podania žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov, teda k mesiacu máj 2017; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorým bol žalobcovi ustanovený advokát bolo vydané 23. marca 2010. Navyše
konanie vedené pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 121/2010
bolo ukončené vydaním nálezu z 27. júla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom okresného súdu, za čo (okrem iného) bolo žalobcovi
priznané finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- eur.
10. Krajský súd preto dospel k záveru, že u žalobcu v tomto konkrétnom konaní
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov splnené neboli, súdny poplatok vo výške
70,- eur ako jednorazový výdavok vzhľadom na osobné a majetkové pomery žalobcu
nie je tak vysoký, aby ho nebol žalobca schopný zaplatiť bez toho, aby bola ohrozená jeho
výživa, respektíve chod domácnosti. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd, konajúc
o sťažnosti žalobcu, dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, preto ju v zmysle ustanovenia
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom uznesení zo 7. marca 2018 dostatočne
vyplýva záver, z akých dôvodov zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu
krajského súdu zo 6. decembra 2017 o zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie od súdnych
poplatkov. Krajský súd skúmal aktuálne pomery sťažovateľa, ktoré sú relevantné pre
rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, skúmal výšku súdneho
poplatku a sťažovateľovu spôsobilosť tento súdny poplatok zaplatiť a tiež sa vysporiadal
s námietkou sťažovateľa, že v iných konaniach bol od súdnych poplatkov oslobodený,
prípadne mu bol priznaný nárok na právnu pomoc. Uvedené právne závery krajského súdu
ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne
udržateľné.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je takto dostatočné
a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho
vec – v konaní o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto právne závery
krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak,
ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom rozsahu
odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné
a zrozumiteľne formulované právne argumenty.
Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa primárne vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k namietanému
porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy, článkov ústavy,
práv podľa dohovoru a článkov dohovoru, dodatkového protokolu č. 12 a Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré
by indikovali ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu zo 7. marca 2018.
Je tiež relevantné, že v uvedených smeroch v sťažnosti sťažovateľa absentuje adekvátna
argumentácia, ktorou by odôvodňoval ich porušenie.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2018