Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 336/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1

a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 2 v spojení s porušením , , 2 a 4

a , porušenie práv podľa , ,

ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1

písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25

a čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Centra právnej

pomoci, kancelárie Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 5. mája 2017 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 3. októbra 2017 a 7. marca 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39

ods. 1 a 2, , , 2, 3 a 4, a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13

ods. 3 , porušenie práv podľa , , , ,

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového

protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol č. 12“), porušenie čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),

e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Centra právnej pomoci, kancelárie

Liptovský Mikuláš (ďalej len „centrum“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie centra“) a jeho rozhodnutím z 5. mája 2017 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie centra“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

krajského súdu“) a jeho uzneseniami z 3. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie

z 3. októbra 2017“) a 7. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie zo 7. marca 2018“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že je väčšinovým spoluvlastníkom

špecifikovaného pozemku v katastrálnom území obce . Starosta obce

rozhodol rozhodnutím č. 208/2002, ktorým vydal povolenie pre stavebníka

na odvodnenie „dažďových vôd do miestneho vodného toku – potoka, bez uvedenia

konkrétnych pozemkov, na ktoré sa malo potrubie zakopať.

Potrubie stavebník... zakopal na vyššie uvedený pozemok... a neskoršie do neho

so súhlasom starostu obce, jeho dobrého kamaráta, pripojil odtok kalu z takzv.

nepriepustnej žumpy svojho rodinného domu.“.

Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ žalobu krajskému súdu, ktorú krajský súd

uznesením sp. zn. z 10. marca 2005 postúpil Okresnému súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“). Konanie o žalobe sťažovateľa okresný súd viedol pod sp. zn.

. Podľa sťažovateľa okresný súd v predmetnom konaní nepostupoval

spravodlivo, neoslobodil ho od súdnych poplatkov, hoci v iných konaniach bol od platenia

súdnych poplatkov oslobodený, vymáhal od neho súdne poplatky za jeho podania,

napr. aj za námietku zaujatosti voči vo veci konajúcemu sudcovi okresného súdu. Okresný

súd napokon žalobu sťažovateľa zamietol, pričom sa nezaoberal jeho námietkami.

Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

v januári 2014. Následne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu Centrum právnej

pomoci, kanceláriu Žilina, ktorá mu rozhodnutím z 3. apríla 2014 nepriznala nárok

na poskytnutie právnej pomoci. Predmetné rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Banskej

Bystrici rozsudkom zo 17. decembra 2014, ktorého rozsudok potvrdil na základe odvolania

sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom

z 19. novembra 2015. Krajský súd v Banskej Bystrici následne uznesením zo 16. júla 2014

nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov s tým, že toto uznesenie potvrdil

najvyšší súd uznesením z 26. mája 2016. Krajský súd v Banskej Bystrici sťažovateľovi

uložil uznesením z 13. decembra 2016 povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktoré najvyšší

súd svojím uznesením z 28. februára 2017 tiež potvrdil.

Sťažovateľ podal opakovane sťažnosť ústavnému súdu a tiež žiadosť o priznanie

nároku na právnu pomoc. O žiadosti rozhodlo centrum napadnutým rozhodnutím

z 5. mája 2017 tak, že sťažovateľovi nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Proti rozhodnutiu centra podal sťažovateľ žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania

zákonnosti tohto rozhodnutia a požiadal tiež o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vo veci žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol krajský súd – vyšším

súdnym úradníkom – tak, že napadnutým uznesením z 3. októbra 2017 vyzval sťažovateľa,

aby návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov doplnil a uviedol a preukázal pomery,

ktoré odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. O návrhu sťažovateľa napokon

rozhodol krajský súd – vyšším súdnym úradníkom – uznesením sp. zn.

zo 6. decembra 2017 tak, že návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu zo 6. decembra 2017 podal sťažovateľ podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

súdny poriadok“ alebo aj „SSP“) sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd – sudcom

napadnutým uznesením zo 7. marca 2018 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v iných konaniach bol oslobodený od súdnych

poplatkov, resp. mu bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv a článkov podľa a tiež porušenie označených

práv a článkov dohovoru, dodatkového protokolu č. 12 a Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím postupom centra v napadnutom konaní a jeho rozhodnutím

z 5. mája 2017, postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uzneseniami

z 3. októbra 2017 a zo 7. marca 2018, napadnuté rozhodnutie centra zruší a vec mu vráti

na ďalšie konanie, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu z 3. októbra 2017

a zo 7. marca 2018 a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4 000 € a o úhradu trov konania.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje „prieťahmi

v konaní a tým, že počas riešenia jeho civilnej veci je vystavený pocitom právnej neistoty,

krivdy, nespravodlivosti, beznádeji, zúfalstvu, bezmocnosti, úzkosti, psychickým traumám

a vážnym zdravotným problémom, predovšetkým infarktovým stavom... s následnou

možnosťou smrti z konania Centra... a Krajského súdu Žilina pri rozhodovaní o jeho návrhu

na poskytnutie právnej pomoci a oslobodenie od súdnych poplatkov“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19

ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

v spojení s porušením , , 2 a 4 a ,

porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13

dohovoru v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2

dodatkového protokolu č. 12, porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),

e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom centra v napadnutom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 5. mája 2017

Sťažovateľ požiadal podaním z 12. októbra 2016 „o ustanovenie bezplatného

zástupcu z radov advokátov ku konaniu pred ústavným súdom“ v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Centrum rozhodnutím sp. zn. z 5. mája 2017

sťažovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznalo, pričom ho poučilo, že proti

tomuto rozhodnutiu môže podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia správnu žalobu na

príslušnom krajskom súde v súlade s a nasl. .

Sťažovateľ podaním z 20. mája 2015 doručeným krajskému súdu 25. mája 2015

podal žalobu „o preskúmanie ústavnosti rozhodnutia sp. zn.

zo dňa 5. mája 2017“. Krajský súd posúdil toto podanie podľa jeho obsahu a povahy

ako všeobecnú správnu žalobu podľa (pozri uznesenie sp. zn.

z 3. októbra 2017). O tejto žalobe sťažovateľa krajský súd ešte nerozhodoval

a ani nebola predmetom konania o sťažnosti sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19

ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

v spojení s porušením , , 2 a 4 a ,

porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13

dohovoru v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2

dodatkového protokolu č. 12, porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),

e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím a postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho uznesením z 3. októbra 2017

Sťažovateľ podaním z 20. mája 2015 doručeným krajskému súdu 25. mája 2015

podal žalobu „o preskúmanie ústavnosti rozhodnutia sp. zn. zo dňa

5. mája 2017“. Súčasne s touto žalobou sťažovateľ požiadal krajský súd v zmysle § 166

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Túto žiadosť sťažovateľa vyhodnotil krajský súd

ako návrh na oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na tento návrh krajský súd

uznesením vyššieho súdneho úradníka sp. zn. z 3. októbra 2017 vyzval

sťažovateľa, aby doplnil svoj návrh o oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože z neho nie

je zrejmé, čoho sa týka, sťažovateľ ho nijako neodôvodnil a ani nepredložil žiadne dôkazy.

Sťažovateľa krajský súd poučil, že „ten, kto požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov,

je povinný... (dôvody na oslobodenie, pozn.) aj preukázať“, a poučil ho tiež o tom,

čo má takýto návrh na oslobodenie od súdneho poplatku obsahovať, ako aj o tom, že proti

tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť, ale proti uzneseniu správneho súdu

vydaného súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, ak to Správny

súdny poriadok nevylučuje; lehota na jej podanie je 15 dní od doručenia relevantného

uznesenia. Sťažovateľ podanie sťažnosti podľa nevyužil,

ale na výzvu krajského súdu zareagoval tak, že svoj návrh na oslobodenie od súdnych

poplatkov doplnil podaním z 23. októbra 2017.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a s poukazom na právne závery uvedené

v časti II.1 tohto uznesenia ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa

ako neprípustnú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19

ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

v spojení s porušením , , 2 a 4 a ,

porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13

dohovoru v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2

dodatkového protokolu č. 12 a porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d),

e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2018

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Na základe podkladov predložených sťažovateľom podaním z 23. októbra 2017

krajský súd o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol uznesením

vyššieho súdneho úradníka sp. zn. zo 6. decembra 2017 tak, že tento návrh

zamietol. Sťažovateľa poučil o tom, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná

sťažnosť, ale že proti uzneseniu správneho súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom

je prípustná sťažnosť, ak ju nevylučuje. Sťažovateľ takúto

sťažnosť využil.

Krajský súd následne napadnutým uznesením zo 7. marca 2018 zamietol sťažnosť

sťažovateľa podľa proti uzneseniu krajského súdu

zo 6. decembra 2017. V napadnutom uznesení zo 7. marca 2018 uviedol:

„1. Uznesením č. k. -99 zo dňa 06. 12. 2017 vydaným vyšším súdnym

úradníkom krajský súd zamietol návrh žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súhrn príjmov žalobcovej domácnosti

je cca 838 Eur mesačne, žalobca s manželkou sú podľa komplexných posudkov osoby

s ťažkým zdravotným postihnutím. Krajský súd dospel k názoru, že výdavky žalobcu

na bývanie a stravu sami o sebe a v spojení s ďalšími výdavkami žalobcu na lieky

nepredstavujú takú položku, ktorá by spôsobovala ťaživé sociálne pomery žalobcu a ktoré

by mu bránili alebo znemožňovali zaplatiť súdny poplatok vo výške 70 Eur za žalobu

ako jednorazový výdavok bez toho, aby bola ohrozená jeho výživa. Krajský súd

po zhodnotení osobných, majetkových a ostatných zárobkových pomerov žalobcov dospel

k záveru, že u žalobcu nie sú dané predpoklady na jeho oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov...

7. Rovnako ako vyšší súdny úradník, tak aj súd predseda senátu dospel k záveru,

že u žalobcu neboli splnené predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov,

a preto krajský súd správne rozhodol, keď žiadosť žalobcu o oslobodenie od súdnych

poplatkov zamietol. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov

z hľadiska pomerov účastníka sú rozhodujúce najmä jeho majetkové a sociálne pomery,

počet osôb, ktoré je poplatník povinný podľa zákona vyživovať, ale aj výška súdneho

poplatku a povaha nároku. Žalobca na účely oslobodenia od súdnych poplatkov reálne

nepreukázal, že by podmienky na oslobodenie spĺňal.

8. Námietku žalobcu, ktorou žalobca napádal príliš formalistický postup súdu

pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, vyhodnotil súd za nedôvodnú. V napadnutom

rozhodnutí sa súd podrobne zaoberal žalobcovými príjmami, výdavkami a zohľadnil aj jeho

zdravotný stav a výšku súdneho poplatku.

9. Pokiaľ žalobca namietal, že v iných konaniach bol s manželkou od poplatkov

oslobodený a boli im bezplatne prideľovaní i advokáti na zastupovanie, a dokonca i pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky (konanie vedené pod sp. zn. )

a za tej istej sociálnej situácie, ak nie lepšej, krajský súd poukazuje na to, že majetkové,

sociálne a osobné pomery žalobcu, posudzované pre účely rozhodnutia o jeho žiadostiach

o oslobodenie od súdnych poplatkov, boli preverované vo vzťahu k rôznym aj skorším

časovým obdobiam. Taktiež je potrebné prihliadnuť k odlišnosti predmetov konaní, napr.

v konaní, na ktoré žalobca poukazoval a vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

žalobca žaloval o náhradu škody vo výške 20.460,- eur, kde by súdny poplatok

za podanie návrhu činil 1.227,60 eur, čo je neporovnateľne vyššia poplatková povinnosť,

ako v predmetnej veci, kde súdny poplatok činí 70,- eur. Podmienky na oslobodenie

od súdnych poplatkov je preto nutné skúmať a posudzovať vždy vo vzťahu k aktuálne

prebiehajúcemu konaniu, ku ktorému sa oslobodenie od súdnych poplatkov má vzťahovať,

pričom treba vychádzať z časovo aktuálnych pomerov žiadateľa. V súvislosti s námietkou

žalobcu, že v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vedeným pod sp. zn.

bol žalobcovi ustanovený advokát, súd aj vzhľadom na vyššie uvedené

opätovne uvádza, že vo veci, ktorá je predmetom tohto konania bol žalobca povinný

preukázať majetkové, sociálne a osobné pomery ku dňu podania žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov, teda k mesiacu máj 2017; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ktorým bol žalobcovi ustanovený advokát bolo vydané 23. marca 2010. Navyše

konanie vedené pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

bolo ukončené vydaním nálezu z 27. júla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom okresného súdu, za čo (okrem iného) bolo žalobcovi

priznané finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- eur.

10. Krajský súd preto dospel k záveru, že u žalobcu v tomto konkrétnom konaní

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov splnené neboli, súdny poplatok vo výške

70,- eur ako jednorazový výdavok vzhľadom na osobné a majetkové pomery žalobcu

nie je tak vysoký, aby ho nebol žalobca schopný zaplatiť bez toho, aby bola ohrozená jeho

výživa, respektíve chod domácnosti. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd, konajúc

o sťažnosti žalobcu, dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, preto ju v zmysle ustanovenia

zamietol.“

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom uznesení zo 7. marca 2018 dostatočne

vyplýva záver, z akých dôvodov zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu

krajského súdu zo 6. decembra 2017 o zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie od súdnych

poplatkov. Krajský súd skúmal aktuálne pomery sťažovateľa, ktoré sú relevantné pre

rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, skúmal výšku súdneho

poplatku a sťažovateľovu spôsobilosť tento súdny poplatok zaplatiť a tiež sa vysporiadal

s námietkou sťažovateľa, že v iných konaniach bol od súdnych poplatkov oslobodený,

prípadne mu bol priznaný nárok na právnu pomoc. Uvedené právne závery krajského súdu

ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

udržateľné.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je takto dostatočné

a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho

vec – v konaní o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto právne závery

krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak,

ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom rozsahu

odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné

a zrozumiteľne formulované právne argumenty.

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa primárne vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k namietanému

porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných práv podľa , článkov ,

práv podľa dohovoru a článkov dohovoru, dodatkového protokolu č. 12 a Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré

by indikovali ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu zo 7. marca 2018.

Je tiež relevantné, že v uvedených smeroch v sťažnosti sťažovateľa absentuje adekvátna

argumentácia, ktorou by odôvodňoval ich porušenie.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018