Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 376/2018
PDF · 261.6 KB
No categories available
IV. ÚS 376/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou, Čajakova 1, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. mája 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou, Čajakova 1, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 8/2016
z 29. novembra 2017.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne Bratislava č. 53756-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013, a rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, pobočka Bratislava, č.: 89998-28/2013-BAM zo dňa 29.10.2013 podal
sťažovateľ žalobu na Krajský súd Bratislava s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci
Sociálnej poisťovni na nové konanie. Sťažovateľ si uplatnil nárok na priznanie sťaženia
spoločenského uplatnenia na pobočke Bratislava. Pobočka Bratislava rozhodla, že „dňom
29.10.2013 zastavuje konanie vo veci priznania náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania zistenou dňa 17.10.2011“. Proti uvedenému
rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie s návrhom priznania sťaženia spoločenského
uplatnenia v celom rozsahu t.j. 7 860 EUR za 500 bodov, na základe lekárskeho posudku
vypracovaného , prednostom ...
Sťažovateľ si zákonným spôsobom uplatnil nárok na úrazovú dávku podľa lekárskeho
posudku, ktorý je súčasťou spisu poistnej udalosti. Ide o skutočnosť, ktorá bola Sociálnej
poisťovni dobré známa, preto ich nebolo potrebné osobitne preukazovať, tiež nebol dôvod
na podávanie výziev poškodenému, ale ani na zastavenie konania. Týmto konaniam
predchádzalo rozhodnutie žalovanej č. 73062-11/2012-BAM zo dňa 7.3.2013, ktorým bol
žalobcov nárok zamietnutý. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu neodvolal, ale v novom
konaní prípustnom podľa § 112 zákona č. 461/2003 Z. z. namietal jeho nezákonnosť. Nárok
na výplatu sťažovateľovej úrazovej dávky nebol premlčaný (§ 114 zákona č. 461/2003 Z. z.)
a sťažovateľ postupoval podľa ustanovenia § 112 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení, ktoré umožňuje vec opätovne posúdiť a rozhodnúť o zmene v nároku na dávku,
zmene v nároku na výplatu dávky a zmene sumy dávky. Preto sa s rozhodnutím žalovanej,
ale ani obidvoma súdmi, ktoré žalobu zamietli (odvolací súd potvrdil) nedá stotožniť...
Žalobca bol v situácii, v ktorej mu na požiadanie poverený lekár poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti nevydá nový lekársky posudok. Takýto lekársky posudok už bol
vydaný podľa § 16 zákona č. 576/2004 Z. z. kompetentným orgánom plne v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Iba žalovaná tento lekársky posudok
spochybnila, aj keď na toto nemala oprávnenie. Akýkoľvek opak nepreukázala...».
3. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40
zo 7. apríla 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017
bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
z dôvodu, že krajský súd a najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa rozhodli arbitrárne
vzhľadom na to, že „v konkrétnej situácii sťažovateľa tak v rozpore s aplikovanými
právnymi postupmi klinického pracovného lekára na sťažovateľovu vec žalovaná Sociálna
poisťovňa neprípustne mení/zmenila obsah veci samej a neodôvodnene im
pripisuje/pripisovala iný význam. Narušila tým zásadu legality, materiálnej pravdy a
zásadu oficiality, pretože je povinnosťou správneho orgánu z vlastnej iniciatívy (§ 195) a
vlastnými prostriedkami objasňovať sporné, pochybné alebo spochybnené skutočnosti,
hlavne tie, s ktorými nárok stojí a padá a čo v konečnom dôsledku pri posudzovaní danej
veci opomenul nielen krajský súd, ale aj Najvyšší súd SR. V takto zistenej a posudzovanej
veci zo strany obidvoch súdov ide o extrémnu nezákonnosť a extrémny nesúlad právnych
záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými a právnymi zisteniami, nezákonnosť
a nerešpektovanie práv účastníka.“.
4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa , , na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jeho
právom na majetok podľa článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn.: 9Sžso/8/2016 zo dňa 29.11.2017.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 9Sžso/8/2016 zo dňa
29.11.2017 a rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 5S/5/2014-40 zo 7.4.2015 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa vyhl.
č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia:
153,50 eur + 9,21 eur rež. paušál, podanie ústavnej sťažnosti: 153,50 eur + 9,21 eur rež.
paušál) odmena celkom vo výške 325,42 EUR, ktoré je povinný Krajský súd Bratislava
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. Janky Krakovskej advokátky
so sídlom Čajakova 1, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40
zo 7. apríla 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017.
II.A K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40
zo 7. apríla 2015
14. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
15. Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu
č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015 preskúmal na základe odvolania podaného
sťažovateľom. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra
2017, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015 potvrdil.
16. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40
zo 7. apríla 2015, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2016
z 29. novembra 2017
17. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd podľa
jeho názoru rozhodol arbitrárne, napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom
a nezaoberal sa všetkými jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa
k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
18. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
19. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
20. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na
súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na
spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti
konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
21. Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,
ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať
rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca
k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej
podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď
existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
25. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
26. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
27. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd rozhodol
arbitrárne, keď rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017 potvrdil rozsudok
krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015. Podľa názoru sťažovateľa aj keď
nebolo z jeho strany podané odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky
Bratislava č. 73062-11/2012-BAM z 28. septembra 2012 a nebránil sa ani prípadnou
následnou správnou žalobou, bolo možné jeho nárok opätovne posúdiť v novom konaní
na základe novej žiadosti sťažovateľa, keďže Sociálna poisťovňa môže rozhodnúť o zmene
nároku na dávku, zmene nároku na výplatu dávky a zmene sumy dávky.
28. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 9 Sžso 8/2016
z 29. novembra 2017 najvyšší súd uviedol:
«... Žalobca v odvolaní ako aj počas celého súdneho konania napáda obe
rozhodnutia, a to rozhodnutie č. 53756-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013 o zastavení konania
ako aj meritórne rozhodnutie pobočky žalovanej z 28. septembra 2012 č. 73062-11/2012-
BAM.
Čo sa týka rozhodnutia z roku 2012, žalobca má za to, že ide o nulitný akt z dôvodu
nedostatku právomoci žalovanej na vydanie takéhoto rozhodnutia. Tento názor je
nesprávny. Zákon č. 461/2003 Z. z. zveril rozhodovanie o úrazových dávkach, medzi ktoré
patri aj náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, do právomoci žalovanej, čo
bolo zrejmé aj žalobcovi, keď požiadal o náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia na pobočke žalovanej, nie na inom orgáne. Právomoc je súhrn oprávnení
a povinností, ktoré zákon priznáva orgánu na výkon jeho činnosti. Žalovaná ma právomoc
rozhodovať o nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Či je pri
výkone tejto právomoci oprávnená meniť bodové ohodnotenie, stanovené lekárskym
posudkom, je otázkou právneho posúdenia, ktoré mohol žalobca namietať zákonom
stanoveným spôsobom, t. j. podaním odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,
pobočka Bratislava z 28. septembra 2012 č. 73062-11/2012-BAM, resp. prípadne aj
následnou správnou žalobou. Žalobca však tieto prostriedky nápravy nevyužil, rozhodnutie
z 28. septembra 2012 tak nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.
Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (rozumným,
ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon
svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou...
Žalobcovo opomenutie brániť svoje práva jemu dostupnými zákonnými prostriedkami
nemožno zhojiť tvrdením o nedostatku príslušnosti správneho orgánu na konanie.
Rozhodnutie z roku 2012 bolo vydané oprávneným orgánom, nejde preto o ničotný akt.
Pokiaľ žalobca poukazuje na absenciu ustanovenia upravujúceho zásadu res
iudicata v zákone č. 461/2003 Z. z., toto je spôsobené samotnou podstatou konaní o
sociálnom poistení. V mnohých prípadoch, aj vo veciach bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, môže dôjsť k zmene skutkových okolností, napr. zhoršeniu
zdravotného stavu žiadateľa. Bolo by na ujmu účastníkom konania, ak by z dôvodu prekážky
rozhodnutej veci nemohli uplatňovať nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v
súvislosti s poškodením na zdraví, o ktorom už bolo rozhodované pred týmto zhoršením. Už
zo samotnej právoplatnosti rozhodnutia však vyplýva jeho zásadná nezmeniteľnosť v tej
časti, o ktorej už bolo rozhodnutím správneho orgánu právoplatne rozhodnuté. Akýkoľvek
iný výklad by mal vo svojej podstate absurdné následky a viedol by k popretiu jedného zo
základných princípov právneho štátu - právnej istoty. Iný výklad by totiž okrem iného
znamenal, že akékoľvek už priznané právo možno novým rozhodnutím nepriznať a teda
nikto by si nemohol byť istý, či jeho už právoplatne rozhodnutý prípad nebude v prípadnom
novom konaní posúdený odlišne. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná nemohla
opätovne meritórne rozhodovať o žalobcovej žiadosti, pokiaľ sa nezmenil skutkový stav.
Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa bodového hodnotenia, dátumu vzniku choroby
z povolania ako aj zásahov do lekárskeho posudku, ak tieto považoval žalobca za potrebné
namietať, mal tak urobiť už v odvolaní proti rozhodnutiu z 28. septembra 2012. Keďže sa
však proti tomuto rozhodnutiu neodvolal, nemožno jeho námietky posúdiť v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo 16. decembra 2013...»
29. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
rozsudku sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa skutočnosti,
že Sociálna poisťovňa nemohla opätovne meritórne rozhodovať o jeho novej žiadosti
týkajúcej sa priznania sťaženia spoločenského uplatnenia, pokiaľ sa nezmenil skutkový stav,
resp. zmena skutkového stavu nebola sťažovateľom v novom konaní preukázaná.
30. Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní
nestotožnil, a preto rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015 potvrdil.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017 nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,
t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
právnych predpisov.
31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017 a základným právom vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017, podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 S 5/2014-40
zo 7. apríla 2015 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie rozsudku krajského
súdu č. k. 5 S 5/2014-40 zo 7. apríla 2015 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
9 Sžso 8/2016 z 29. novembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady
trov konania).
34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018