Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 376/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou, Čajakova 1, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -40 zo 7. apríla 2015 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. mája 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou, Čajakova 1, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -40 zo 7. apríla 2015 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2017.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «proti rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne Bratislava č. 53756-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013, a rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne, pobočka Bratislava, č.: 89998-28/2013-BAM zo dňa 29.10.2013 podal

sťažovateľ žalobu na Krajský súd Bratislava s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci

Sociálnej poisťovni na nové konanie. Sťažovateľ si uplatnil nárok na priznanie sťaženia

spoločenského uplatnenia na pobočke Bratislava. Pobočka Bratislava rozhodla, že „dňom

29.10.2013 zastavuje konanie vo veci priznania náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania zistenou dňa 17.10.2011“. Proti uvedenému

rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie s návrhom priznania sťaženia spoločenského

uplatnenia v celom rozsahu t.j. 7 860 EUR za 500 bodov, na základe lekárskeho posudku

vypracovaného , prednostom ...

Sťažovateľ si zákonným spôsobom uplatnil nárok na úrazovú dávku podľa lekárskeho

posudku, ktorý je súčasťou spisu poistnej udalosti. Ide o skutočnosť, ktorá bola Sociálnej

poisťovni dobré známa, preto ich nebolo potrebné osobitne preukazovať, tiež nebol dôvod

na podávanie výziev poškodenému, ale ani na zastavenie konania. Týmto konaniam

predchádzalo rozhodnutie žalovanej č. 73062-11/2012-BAM zo dňa 7.3.2013, ktorým bol

žalobcov nárok zamietnutý. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu neodvolal, ale v novom

konaní prípustnom podľa namietal jeho nezákonnosť. Nárok

na výplatu sťažovateľovej úrazovej dávky nebol premlčaný ( )

a sťažovateľ postupoval podľa ustanovenia o sociálnom

poistení, ktoré umožňuje vec opätovne posúdiť a rozhodnúť o zmene v nároku na dávku,

zmene v nároku na výplatu dávky a zmene sumy dávky. Preto sa s rozhodnutím žalovanej,

ale ani obidvoma súdmi, ktoré žalobu zamietli (odvolací súd potvrdil) nedá stotožniť...

Žalobca bol v situácii, v ktorej mu na požiadanie poverený lekár poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti nevydá nový lekársky posudok. Takýto lekársky posudok už bol

vydaný podľa kompetentným orgánom plne v súlade

s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Iba žalovaná tento lekársky posudok

spochybnila, aj keď na toto nemala oprávnenie. Akýkoľvek opak nepreukázala...».

3. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. -40

zo 7. apríla 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017

bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa , základné

právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

z dôvodu, že krajský súd a najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa rozhodli arbitrárne

vzhľadom na to, že „v konkrétnej situácii sťažovateľa tak v rozpore s aplikovanými

právnymi postupmi klinického pracovného lekára na sťažovateľovu vec žalovaná Sociálna

poisťovňa neprípustne mení/zmenila obsah veci samej a neodôvodnene im

pripisuje/pripisovala iný význam. Narušila tým zásadu legality, materiálnej pravdy a

zásadu oficiality, pretože je povinnosťou správneho orgánu z vlastnej iniciatívy (§ 195) a

vlastnými prostriedkami objasňovať sporné, pochybné alebo spochybnené skutočnosti,

hlavne tie, s ktorými nárok stojí a padá a čo v konečnom dôsledku pri posudzovaní danej

veci opomenul nielen krajský súd, ale aj Najvyšší súd SR. V takto zistenej a posudzovanej

veci zo strany obidvoch súdov ide o extrémnu nezákonnosť a extrémny nesúlad právnych

záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými a právnymi zisteniami, nezákonnosť

a nerešpektovanie práv účastníka.“.

4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa , , na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 v spojení s jeho

právom na majetok podľa článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn.: zo dňa 29.11.2017.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa

29.11.2017 a rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. -40 zo 7.4.2015 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa vyhl.

č. za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia:

153,50 eur + 9,21 eur rež. paušál, podanie ústavnej sťažnosti: 153,50 eur + 9,21 eur rež.

paušál) odmena celkom vo výške 325,42 EUR, ktoré je povinný Krajský súd Bratislava

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. Janky Krakovskej advokátky

so sídlom Čajakova 1, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -40

zo 7. apríla 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017.

II.A K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -40

zo 7. apríla 2015

14. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. -40 zo 7. apríla 2015,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

15. Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu

č. k. -40 zo 7. apríla 2015 preskúmal na základe odvolania podaného

sťažovateľom. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 29. novembra

2017, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. -40 zo 7. apríla 2015 potvrdil.

16. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -40

zo 7. apríla 2015, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2017

17. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd podľa

jeho názoru rozhodol arbitrárne, napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom

a nezaoberal sa všetkými jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu č. k. -40 zo 7. apríla 2015. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa

k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

18. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

19. Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

20. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na

súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

21. Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

25. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

26. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

27. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd rozhodol

arbitrárne, keď rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2017 potvrdil rozsudok

krajského súdu č. k. -40 zo 7. apríla 2015. Podľa názoru sťažovateľa aj keď

nebolo z jeho strany podané odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky

Bratislava č. 73062-11/2012-BAM z 28. septembra 2012 a nebránil sa ani prípadnou

následnou správnou žalobou, bolo možné jeho nárok opätovne posúdiť v novom konaní

na základe novej žiadosti sťažovateľa, keďže Sociálna poisťovňa môže rozhodnúť o zmene

nároku na dávku, zmene nároku na výplatu dávky a zmene sumy dávky.

28. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 29. novembra 2017 najvyšší súd uviedol:

«... Žalobca v odvolaní ako aj počas celého súdneho konania napáda obe

rozhodnutia, a to rozhodnutie č. 53756-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013 o zastavení konania

ako aj meritórne rozhodnutie pobočky žalovanej z 28. septembra 2012 č. 73062-11/2012-

BAM.

Čo sa týka rozhodnutia z roku 2012, žalobca má za to, že ide o nulitný akt z dôvodu

nedostatku právomoci žalovanej na vydanie takéhoto rozhodnutia. Tento názor je

nesprávny. zveril rozhodovanie o úrazových dávkach, medzi ktoré

patri aj náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, do právomoci žalovanej, čo

bolo zrejmé aj žalobcovi, keď požiadal o náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia na pobočke žalovanej, nie na inom orgáne. Právomoc je súhrn oprávnení

a povinností, ktoré zákon priznáva orgánu na výkon jeho činnosti. Žalovaná ma právomoc

rozhodovať o nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Či je pri

výkone tejto právomoci oprávnená meniť bodové ohodnotenie, stanovené lekárskym

posudkom, je otázkou právneho posúdenia, ktoré mohol žalobca namietať zákonom

stanoveným spôsobom, t. j. podaním odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,

pobočka Bratislava z 28. septembra 2012 č. 73062-11/2012-BAM, resp. prípadne aj

následnou správnou žalobou. Žalobca však tieto prostriedky nápravy nevyužil, rozhodnutie

z 28. septembra 2012 tak nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.

Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa

ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (rozumným,

ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon

svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou...

Žalobcovo opomenutie brániť svoje práva jemu dostupnými zákonnými prostriedkami

nemožno zhojiť tvrdením o nedostatku príslušnosti správneho orgánu na konanie.

Rozhodnutie z roku 2012 bolo vydané oprávneným orgánom, nejde preto o ničotný akt.

Pokiaľ žalobca poukazuje na absenciu ustanovenia upravujúceho zásadu res

iudicata v , toto je spôsobené samotnou podstatou konaní o

sociálnom poistení. V mnohých prípadoch, aj vo veciach bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia, môže dôjsť k zmene skutkových okolností, napr. zhoršeniu

zdravotného stavu žiadateľa. Bolo by na ujmu účastníkom konania, ak by z dôvodu prekážky

rozhodnutej veci nemohli uplatňovať nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v

súvislosti s poškodením na zdraví, o ktorom už bolo rozhodované pred týmto zhoršením. Už

zo samotnej právoplatnosti rozhodnutia však vyplýva jeho zásadná nezmeniteľnosť v tej

časti, o ktorej už bolo rozhodnutím správneho orgánu právoplatne rozhodnuté. Akýkoľvek

iný výklad by mal vo svojej podstate absurdné následky a viedol by k popretiu jedného zo

základných princípov právneho štátu - právnej istoty. Iný výklad by totiž okrem iného

znamenal, že akékoľvek už priznané právo možno novým rozhodnutím nepriznať a teda

nikto by si nemohol byť istý, či jeho už právoplatne rozhodnutý prípad nebude v prípadnom

novom konaní posúdený odlišne. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná nemohla

opätovne meritórne rozhodovať o žalobcovej žiadosti, pokiaľ sa nezmenil skutkový stav.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa bodového hodnotenia, dátumu vzniku choroby

z povolania ako aj zásahov do lekárskeho posudku, ak tieto považoval žalobca za potrebné

namietať, mal tak urobiť už v odvolaní proti rozhodnutiu z 28. septembra 2012. Keďže sa

však proti tomuto rozhodnutiu neodvolal, nemožno jeho námietky posúdiť v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo 16. decembra 2013...»

29. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku sp. zn. z 29. novembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa skutočnosti,

že Sociálna poisťovňa nemohla opätovne meritórne rozhodovať o jeho novej žiadosti

týkajúcej sa priznania sťaženia spoločenského uplatnenia, pokiaľ sa nezmenil skutkový stav,

resp. zmena skutkového stavu nebola sťažovateľom v novom konaní preukázaná.

30. Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní

nestotožnil, a preto rozsudok krajského súdu č. k. -40 zo 7. apríla 2015 potvrdil.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017 nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,

t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

právnych predpisov.

31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017 a základným právom vlastniť

majetok podľa , základným právom na súdnu ochranu podľa

, právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právom na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017, podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

32. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -40

zo 7. apríla 2015 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie rozsudku krajského

súdu č. k. -40 zo 7. apríla 2015 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady

trov konania).

34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018