Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 662/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti ,

, zastúpenej ,

, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , práva na ochranu majetku zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný

prostriedok zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -322 z 30. mája 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo vlastniť

majetok podľa , právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-322 z 30. mája 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -322 z 30. mája 2017

z r u š u j e a v e c v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 374,81 |€ (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu

, , do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 25. októbra 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný

prostriedok zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -322 z 30. mája 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplynulo, že voči sťažovateľke ako

žalovanej sa na Okresnom súde Malacky (ďalej len „okresný súd“) viedlo konanie,

v ktorom sa (ďalej len „žalobkyňa“),

domáhala zaplatenia sumy 247 650,14 € s príslušenstvom. Okresný súd na podklade

podanej žaloby vydal 14. októbra 2015 platobný rozkaz č. k. -230, proti

ktorému sťažovateľka podala odpor a súčasne zaplatila súdny poplatok za odpor vo výške

14 859 €. Podaním doručeným okresnému súdu 22. novembra 2016, t. j. ešte pred začatím

pojednávania vo veci samej vzala žalobkyňa žalobu späť z dôvodu uzavretia mimosúdnej

dohody so sťažovateľkou, žiadala konanie zastaviť a vrátiť im zaplatené súdne poplatky.

Okresný súd uznesením č. k. -301 z 29. novembra 2016 (ďalej aj „prvé

uznesenie“) zastavil konanie, rozhodol o trovách konania a o vrátení súdneho poplatku

žalobkyni. O návrhu na vrátenie zaplateného súdneho poplatku za odpor sťažovateľke však

nerozhodol. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 18f zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), z ktorého mu

vyplynulo, že toto ustanovenie ho neoprávňuje na vrátenie súdneho poplatku za podaný

odpor. Podľa jeho názoru slovné vyjadrenie daného ustanovenie obsahuje úpravu postupu

súdu pri vyberaní súdnych poplatkov, nie pri jeho vrátení. Z uvedeného dôvodu uzavrel, že

„... ani toto ustanovenie a ani žiadne iné ustanovenie zákona... o súdnych poplatkoch

neumožňuje, resp. neukladá súdu povinnosť súdny poplatok za podaný odpor vrátiť“,

a preto o ňom nerozhodol.

3. Sťažovateľka (i žalobkyňa, pozn.) podaním z 19. decembra 2016 požiadala

o opravu chýb a zrejmých nesprávností vrátane doplnenia výrokovej časti prvého uznesenia

o výrok, v ktorom súd rozhodne o nároku na vrátenie súdneho poplatku za odpor. Okresný

súd v poradí druhým uznesením č. k. -307 z 2. marca 2017 (ďalej aj „druhé

uznesenie“) opravil výrok uznesenia o vrátení súdneho poplatku za podanú žalobu v súlade

s návrhom žalobkyne. Návrh sťažovateľky na doplnenie uznesenia o výrok o vrátení

súdneho poplatku za odpor však zamietol, s tým, že zákon mu neumožňoval rozhodnúť

o vrátení súdneho poplatku za odpor samostatným výrokom. Pritom zopakoval

argumentáciu uvedenú v prvom uznesení a doplnil, že použitie analógie je v odvetví

správneho a finančného práva vylúčené. Slovami okresného súdu „Použitie analógie legis

vo finančných vzťahoch štátu v neprospech štátneho rozpočtu nie je prípustné. Vo verejnom

práve založiť existenciu finančno-právneho nároku voči orgánu štátnej správy analógiou

iuris je vylúčené...“. Proti výroku druhého uznesenia o zamietnutí jej návrhu na opravu

prvého uznesenia sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil.

4. Sťažovateľka je toho názoru, že nerozhodnutím o (ne)vrátení súdneho poplatku

za odpor vo výroku prvého uznesenia a následným zamietnutím jej žiadosti o doplnenie

prvého uznesenia porušil okresný súd a v nadväznosti naň i krajský súd ako súd odvolací jej

právo na prístup k súdu, ako aj právo na účinný prostriedok nápravy. Tohto porušenia sa

všeobecné súdy dopustili podľa jej názoru tým, že zahrnuli rozhodnutie o nevrátení súdneho

poplatku za odpor výlučne do odôvodnenia uznesenia, voči ktorému nie je možné podať

opravný prostriedok. Zároveň tým okresný súd znemožnil sťažovateľke podať voči

rozhodnutiu účinný opravný prostriedok a preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvej

inštancie.

5. Sťažovateľka „Nevidí dôvod na to, aby po zastavení konania v dôsledku

mimosúdnej dohody sa Žalobcovi poplatok za podanie žaloby vrátil (krátený podľa zákona

o 1 %, t.j. vo výške 99 %), avšak Sťažovateľovi za takého istého stavu by mal zaplatený

poplatok za odpor prepadnúť v prospech štátu. Takéto usporiadanie odporuje nielen

princípu racionálneho zákonodarcu, ale aj princípu rovnosti zbraní, rovnosti strán pred

zákonom, nediskriminácií podľa procesného postavenia, samotnej logike veci či

spravodlivému súdnemu procesu ako takému.“.

6. Ďalej sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnosti odôvodňujúcej porušenie jej

práv argumentuje arbitrárnosťou a nelogickosťou výkladu právnej úpravy zákona o súdnych

poplatkoch všeobecnými súdmi. Cíti sa byť poškodená tým, že bola pripravená o zložený,

no nespotrebovaný poplatok za odpor v nie zanedbateľnej výške, a to výlučne z titulu

zmeny právnej úpravy súdnych poplatkov za odpor, paradoxne takej, ktorá ho úplne

vypustila.

7. V tejto súvislosti poukázala a porovnala právnu úpravu súdneho poplatku za odpor

účinnú k 30. júnu 2016 so zmenenou právnou úpravou problematiky súdnych poplatkov

účinnou od 1. júla 2016. Zdôraznila, že súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu

bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zo zákona vypustený a v nových súdnych konania začatých

podľa sa už nevyrubuje. Okrem toho poukázala i na to, že

podľa prechodného ustanovenia sa z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. júna 2016 vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. júna, i keď sa stanú splatnými po 1. júli 2016.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka kritizuje záver okresného súdu, ktorý

odôvodnil nevrátenie poplatku za odpor tým, že v účinnom

znení neukladá súdu povinnosť poplatok za odpor vrátiť, a preto o ňom nerozhodoval.

Pritom z prechodného ustanovenia podľa názoru sťažovateľky jasne vyplýva, že „v konaní

vedenom na OS Malacky pod sp. zn. , ktoré sa začalo za účinnosti právnej

úpravy účinnej do 30.06.2016 sa mal súd aj v otázke vyberania a vracania súdnych

poplatkov spravovať jedine a výlučne právnou úpravou účinnou do 30.06.2016. Mal tak

jednoznačne rozhodnúť o vrátení poplatku za odpor podľa ust. § 11 ods. 9 ZoSP účinného

do 30.06.2016 v spojení s ust. § 18f ZoSP...“. Tento názor podporuje interpretáciou

ustanovenia , vo vzťahu ku ktorej uvádza, že «pod

pojem „vyberanie“ poplatkov v prechodných ustanoveniach ZoSP spadá kompletné

rozhodovanie o poplatkoch, vrátane ich vracania. ZoSP totižto na žiadnom mieste

nerozlišuje medzi „vyberaním“ ako úkonom, kedy poplatky pritekajú do štátnej pokladnice

a „vracaním“ poplatkov ako úkonom, kedy je už vybrané poplatky nevyhnutné vrátiť ich

zložiteľovi. ZoSP teda upravuje nielen „vyberanie“ poplatkov, ale aj bežné nakladanie s

nimi, vrátane ich vracania. Prechodné ustanovenia k ZoSP preto nemožno vykladať inak

ako tak, že o poplatkoch zložených podľa právnej úpravy účinnej do 30.06.2016 rozhoduje

súd vždy podľa „starej“ právnej úpravy. Rovnako je možné poukázať na to, že pokiaľ by

naďalej platila stará právna úprava, zaplatený poplatok za odpor by bol Sťažovateľovi

vrátený. Pokiaľ by sa konanie začalo podľa novej právnej úpravy, už by mu poplatok za

odpor ani nebol vyrubený (táto položka bola totiž zo Sadzobníka vypustená). Inak

povedané, súdy by za starej právnej úpravy poplatok za odpor vrátili, za novej právnej

úpravy by ho ani nevybrali, avšak Sťažovateľovi ho i tak odmietajú vrátiť.».

9. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka presvedčená, že vyvodené

závery všeobecných súdov sú založené na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii

príslušných ustanovení upravujúcich platenie a vracanie

súdnych poplatkov, a preto neobstoja. Tieto závery sú zjavne neopodstatnené, arbitrárne

a porušujú základný princíp zákazu denegatio iustitiae.

10. Okrem toho, všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky neakceptovateľne

zasiahli i do jej vlastníckeho práva, keďže ju pozbavili jej majetku, tým, že jej odmietli

vrátiť súdny poplatok za odpor, na ktorý má legitímny nárok. Pripomenula, že z titulu

vyrubeného poplatku za odpor zložila na účet určený súdom prvej inštancie sumu 14 859 €

(vrátený by jej mal byť poplatok krátený o 1 %, t. j. 14 710,41 €). K tomu argumentuje, že

„o spotrebovaní zložených súdnych poplatkov je možné hovoriť až po tom, keď nastane

skutočnosť, ktorá absolútne vylučuje ich vrátenie. Pri súdnom poplatku za odpor je

momentom jeho spotrebovania až otvorenie prvého pojednávania vo veci samej. K tomu

však v prejednávanom prípade nikdy nedošlo, čiže nedošlo ani k spotrebovaniu

Sťažovateľom zloženého súdneho poplatku. Za takéhoto stavu teda neexistuje žiadny dôvod

na to, aby súdny poplatok za odpor nebol Sťažovateľovi vrátený.“.

11. V tejto súvislosti opäť poukazuje na ustanovenia ,

keď uvádza: „V zmysle ust. § 11 ods. 9 ZoSP účinného do 30.06.2016 v spojení s ust, § 18f

v súčasnosti účinného znenia tohto zákona je možné legitímne očakávať, že v prípade

späťvzatia žaloby sa Sťažovateľovi vráti súdny poplatok za odpor, nakoľko sú podľa

Sťažovateľa splnené všetky zákonné podmienky na vrátenie takéhoto nespotrebovaného

súdneho poplatku. Osobitne za situácie, keď podľa novej právnej úpravy účinnej od

01.07.2016 sa poplatok za odpor ani nevyberá. Preto je pochopiteľné, že v znení zákona

účinného od 01.07.2016 sa vyslovene o vrátení poplatku za odpor nenormuje, keďže takýto

poplatok nová právna úprava už nepozná.“ Všeobecné súdy sa tak dopustili neoprávneného

zásahu do jej práv spôsobom, ktorý má podľa jej názoru ústavnoprávnu rovinu.

12. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 127

nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej

v záhlaví označené práva podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. Zároveň

požaduje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznal jej náhradu trov konania.

13. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti

prípisom sp. zn. z 24. novembra 2017, ktorý bol v uvedený deň doručený

ústavnému súdu prostredníctvom faxu a následne doplnený podaním doručeným ústavnému

súdu 30. novembra 2017. Predseda krajského súdu k vecnej stránke sťažnosti uviedol, že

v čase rozhodovania krajského súdu, ako aj v čase späťvzatia žaloby už nebolo možné

súdny poplatok za odpor vrátiť, a preto sa senát krajského súdu, ako aj jeho predsedníčka

pridržiava odôvodnenia napadnutého uznesenia a sťažnosť sťažovateľky považuje

za nedôvodnú. Zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

14. Ústavný súd 27. novembra 2017 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnej

zástupkyni sťažovateľky s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia

prípisu. K uvedenému stanovisku okresného súdu sa sťažovateľka vyjadrila podaním

doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2017, v ktorom uviedla, že sťažovateľka nemala

zákonnú povinnosť zaplatiť poplatok za odpor. S účinnosťou od 1. júla 2016 bol totiž

zo vypustený poplatok za odpor, ktorý sa v nových konaniach

začatých od 1. júla 2017 už nevyrubuje. Sťažovateľke bol súdny poplatok vyrubený

podľa právnej úpravy platnej do 30. júna 2016, a preto mali všeobecné súdy pri rozhodovaní

o vrátení súdneho poplatku za odpor aplikovať intertemporálne ustanovenie § 18f zákona

o súdnych poplatkoch a rozhodnúť o vrátení poplatku sťažovateľovi podľa predpisov

účinných do 30. júna 2016. Zároveň sťažovateľka oznámila, že netrvá na ústnom

prerokovaní veci.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa (hoci sťažovateľka použila v texte svojej sťažnosti

označenie celého článku, obsahu sťažnosti a použitej argumentácii zodpovedá iba odsek 1

citovaného článku, a preto sa ústavný súd prípadným porušením ďalších odsekov tohto

článku nezaberal, pozn.) každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

23. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia už citovaných práv sťažovateľky

podľa , dohovoru a dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť napadnutým

uznesením, ktorým krajský súd potvrdil druhé uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým

zamietol jej návrh na opravu, resp. doplnenie prvého uznesenia o výrok o vrátení súdneho

poplatku sťažovateľke za odpor.

24. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na účel a zmysel

súdnych poplatkov, ktorým je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym

konaním zo strany účastníkov konania. , ktorý túto

problematiku komplexne upravuje, je v zásade postavený na myšlienke, že poplatok znáša

ten, kto činnosť súdu žiada alebo kto z nej má prospech. V tomto smere možno súdny

poplatok chápať ako poplatok za službu, ktorej vykonanie účastník konania od súdu

očakáva.

25. Pre súdne poplatky je charakteristická istá fázovosť zodpovedajúca tomu-

ktorému štádiu súdneho procesu. Ide jednak o fázu vyrubovania súdneho poplatku

za jednotlivé úkony alebo konania (§ 1), po nej nasleduje fáza zloženia súdneho poplatku

zo strany poplatníka (§ 9) a napokon fáza spotrebovania súdneho poplatku, (a to úplného ak

súdne konanie dospeje až do štádia rozhodnutia vo veci samej alebo čiastočného ak konanie

týmto spôsobom neskončí). Ak sa teda rozvinie súdny proces v jeho celosti až

do právoplatného rozhodnutia v merite veci, dochádza k dôvodnému spotrebovaniu

zaplateného súdneho poplatku, pretože súdu vznikli s takýmto konaním náklady.

26. pamätá i na situácie, keď sa súdne konanie ukončí

ešte vo fáze, keď napr. zo strany súdu nebolo potrebné vykonať žiaden úkon (napr. ak

účastníci konania vyriešia spornú vec mimosúdnou dohodou potom, čo bol návrh na začatie

konania podaný, a to bez ingerencie súdu). V takýchto prípadoch prichádza do úvahy

aplikácia ustanovení o vrátení súdneho poplatku. Ide o viaceré špecifické situácie (§ 11),

z ktorých ústavný súd pre potreby posúdenia ústavnej sťažnosti príkladmo uvádza

zastavenie konania, odmietnutie podania, späťvzatie žaloby pred prvým pojednávaním, keď

sa účastníkom konania vracia späť súdny poplatok krátený o 1 % (§ 11 ods. 3 v spojení

s ). Rovnako je potrebné spomenúť situáciu, keď

účastníci skončia konanie schválením súdneho zmieru do začiatku prvého pojednávania

vo veci samej. V takom prípade sa im vráti 90 % zaplatených súdnych poplatkov, a ak

konanie takýmto spôsobom skončia po začatí pojednávania, vráti sa im 50 % zaplatených

súdnych poplatkov (§ 11 ods. 7 zákona o súdnych poplatkov). Výška zaplateného súdneho

poplatku, ktorý sa má poplatníkovi vrátiť späť závisí od toho v akom štádiu súdneho

konania nastane skutočnosť, s ktorou je spojené vrátenie súdneho poplatku. Dôvodnosť

popísanej právnej úpravy tkvie v tom, že súdu v takýchto prípadoch nevznikli v súvislosti

so súdnym konaním náklady, resp. ak nejaké vznikli, tie sú pokryté časťou zaplateného

súdneho poplatku, ktorý sa späť nevracia (§ 11 ods. 4). Okrem toho, vracanie súdneho

poplatku možno v tomto kontexte chápať ako motivačný prostriedok k tomu, aby účastníci

konania v akomkoľvek štádiu sporu prejavili záujem o (napr. zmierlivé) skončenie konania

a pritom neprišli o poplatok, ktorý zaplatili za vopred mienenú „službu“.

27. V prípade, v ktorom sa o ústavnú ochranu uchádza sťažovateľka, poplatkovú

povinnosť znášal navrhovateľ poplatkového úkonu (žalobkyňa) a následne i odporca

(sťažovateľka) za odpor podaný proti platobnému rozkazu. Následne došlo k späťvzatiu

žaloby v celom rozsahu. Sporové strany boli teda v rovnakom postavení, keď obe zložili

súdne poplatky za úkony, ktoré od súdu žiadali (za žalobu a za odpor). K späťvzatiu žaloby

došlo ešte pred prvým pojednávaním vo veci. Okresnému súdu tak okrem rozhodnutia

o zastavení konania žiadne náklady spojené so súdnym konaním nevznikli. Žalobkyni sa

súdny poplatok po zastavení konania vrátil späť krátený o 1 % (§ 11 ods. 4 zákona

o súdnych poplatkoch), sťažovateľke však za tej istej situácie súdny poplatok vrátený nebol

[v dôsledku zmeny právnej úpravy, ktorá súdny poplatok za odpor vypustila a v nadväznosti

naň vypustila aj ustanovenie o jeho vrátení (bližšie k tomu pozri nasledujúce body)].

Podstatné však je, že rovnako ako v prípade žalobkyne ani v prípade sťažovateľky nedošlo

k úplnému spotrebovaniu zloženého súdneho poplatku, napriek tomu malo zastavenie

konania pre obe strany sporu odlišné následky prejavujúce sa v ich majetkovej sfére.

28. Ústavný súd považuje za potrebné zhrnúť právnu úpravu vzťahujúcu sa na vec

sťažovateľky a zrekapitulovať, že odpor podala 28. októbra 2015, t. j. súdny poplatok jej bol

vyrubený podľa v tom čase účinného (ďalej aj

„predchádzajúca právna úprava“). Podľa poznámky k položke 1 prílohy tohto zákona

(sadzobník súdnych poplatkov), konkrétne podľa bodu 5 platilo, že „Podľa položky 1

písmena a) sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu... Podľa rovnakej

sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom konaní, za odpor proti

platobnému rozkazu... ak súd námietky nezamietol alebo odpor neodmietol.“.

29. Podľa § 11 ods. 3 predchádzajúcej právnej úpravy, ktorý upravoval vrátenie

poplatku, „Poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo

dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane odvolania a dovolania

odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním

bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz alebo rozkaz na plnenie; to neplatí, ak bolo

dovolanie odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Ak sa návrh na začatie konania o rozvode manželstva vzal späť po

prvom pojednávaní na príslušnom stupni súdov, vráti sa polovica všetkých zaplatených

poplatkov. V konaní o preskúmaní rozhodnutia orgánu verejnej správy sa poplatok vráti, ak

sa návrh na začatie konania vzal späť pred prejednaním veci alebo ak bolo konanie

zastavené z dôvodu, že účastník nebol v konaní riadne zastúpený.“. Podľa odseku 4

citovaného ustanovenia „Okrem poplatku v rozvodovom konaní a poplatku, ktorý sa vracia

podľa odseku 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1 %, najmenej

však 6,70 eura. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje.“.

30. Podľa odseku 9 uvedeného ustanovenia „poplatok za odpor sa vráti, ak sa návrh

na začatie konania vzal späť pred začatím pojednávania vo veci samej alebo konanie sa

zastavilo pred začatím pojednávania vo veci samej. Pri nezaplatenom poplatku súd

poplatok nevyberie a uznesenie o uloženej povinnosti zaplatiť poplatok v celom rozsahu

zruší.“.

31. K späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne došlo 22. novembra 2016

a v nadväznosti na tento úkon okresný súd zastavil konanie uznesením z 29. novembra

2016. Od 1. júla 2016 (keď nadobudol účinnosť o niektorých

opatreniach súvisiacich s prijatím , Civilného mimosporového

poriadku a a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov) sa už citovaná predchádzajúca právna úprava týkajúca sa súdneho

poplatku za odpor zmenila. V zmysle poznámky k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov

bod 5 účinného od 1. júla 2016 (ďalej aj „nová právna

úprava“) „Podľa položky 1 písmena a) sa platí poplatok aj vtedy, ak má súd o žalobe

rozhodnúť vydaním platobného rozkazu alebo európskeho platobného rozkazu.“.

32. Z tohto znenia vyplýva, že poplatok za vydanie platobného rozkazu zostal

zachovaný, avšak súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu bol s účinnosťou

od 1. júla 2016 zo vypustený a ďalej sa nevyrubuje.

Podstatnejšie pre vec však je, že v nadväznosti na uvedené bol zo zákona o súdnych

poplatkoch vypustený aj § 11 ods. 9, ktorý pôvodne upravoval vrátenie súdneho poplatku

za odpor.

33. Nová právna úprava teda vrátenie súdneho poplatku zloženého

podľa predchádzajúcej právnej úpravy explicitne neupravuje. Obsahuje však

intertemporálne ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2016 (§ 18f), v znení: „Z

úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. júna 2016 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. júna 2016, i keď sa stanú splatnými po 1. júli 2016.“

34. Všeobecné súdy interpretovali citované prechodné ustanovenie doslovne, a to tak,

že ráta iba s „vyberaním“ súdnych poplatkov a keďže ich

„vrátenie“ zákon vyslovene neupravuje, nebolo možné rozhodnúť o vrátení súdneho

poplatku za odpor. Sťažovateľka je, naopak, toho názoru, že práve intertemporálne

ustanovenie oprávňovalo všeobecné súdy k tomu, aby o vrátení súdneho poplatku za odpor

rozhodli, a to s poukazom na predchádzajúcu právnu úpravu.

35. V posudzovanom prípade tak ide o „spor“ o výklad a aplikáciu práva (zákona),

ktorý podľa názoru ústavného súdu dosahuje ústavnoprávny rozmer, pretože sa vo svojich

dôsledkoch (negatívne) prejavil v majetkovej sfére sťažovateľky, ktorá v dôsledku zmeny

právnej úpravy prišla o zložený súdny poplatok, ktorého vrátenie s prihliadnutím

na predchádzajúcu právnu úpravu legitímne očakávala.

36. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

37. S ohľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že všeobecné súdy

rešpektujúc jazykové vyjadrenie prechodného ustanovenia, posúdili problematiku vrátenia

súdneho poplatku za odpor prísne formalisticky, bez toho, aby zohľadnili zmysel a účel

. Rovnako opomenuli vziať do úvahy spôsob, akým bol

konkrétny súdny poplatok za odpor upravený v predchádzajúcej právnej úprave

(vyrubovanie, zloženie, spotrebovanie, vracanie) ako i to, že nová právna úprava už tento

súdny poplatok nepozná. Inými slovami, pokiaľ by bola predchádzajúca právna úprava

naďalej účinná, súdny poplatok za odpor zložený sťažovateľkou by jej bol vrátený ako

nespotrebovaný a pokiaľ by sa konanie začalo podľa novej právnej úpravy, sťažovateľke by

už súdny poplatok za odpor vyrubený nebol. Za súčasnej situácie však sťažovateľka prišla

o sumu (nespotrebovaného) súdneho poplatku vo výške 14 710,41 €, a to iba v dôsledku

zmeny právnej úpravy, ktorá o vrátení súdneho poplatku za odpor „mlčí“ (a ktorá s jeho

vyrubovaním do budúcna už ani neráta).

38. Je zjavné, že zákonodarca nepokryl určitú situáciu („vrátenie“) textom právnej

normy. Zároveň je však ústavný súd toho názoru, že nebolo úmyslom zákonodarcu túto

právnu situáciu vylúčiť. Zákonná úprava na konkrétnu situáciu zdanlivo nedopadá, avšak

interpretáciou právnej normy možno jej nedokonalosť odstrániť tak, aby sa postihol účel

a zmysel právnej normy. Povinnosť súdu nájsť právo totiž neznamená len vyhľadávať

priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo

je konkrétnou právnou normou sledované. Pokiaľ je peňažná platba za súdny poplatok

chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu,

a k takej činnosti nedošlo (nie len vo vzťahu k žalobkyni, ale ani vo vzťahu k sťažovateľke),

nedošlo ani k (úplnému) spotrebovaniu zložených súdnych poplatkov a naplneniu ich účelu,

a preto by mali byť obom stranám sporu vrátené.

39. Postup všeobecných súdov spočívajúci v tom, že za rovnakej procesnej situácie

rozhodli o zložených súdnych poplatkoch rozdielne, teda, že žalobkyni súdny poplatok

vrátili a o poplatku zloženom sťažovateľkou nerozhodli v dôsledku absencie slovného

vyjadrenia v texte právnej normy, založil stav, ktorý podľa názoru ústavného súdu

nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov. Uvedené platí o to viac, že zloženiu

súdneho poplatku nezodpovedalo „protiplnenie“ zo strany orgánu štátu, a štát si ho ponechal

odôvodňujúc túto zrejmú nespravodlivosť tým, že nová právna úprava „vracanie“ súdnych

poplatkov explicitne neupravuje.

40. Za tejto situácie nemožno intertemporálne ustanovenie novej právnej úpravy

vykladať inak ako tak, že pojem vyberanie súdnych poplatkov v sebe zahŕňa aj ich vracanie,

a preto sa mal sťažovateľke súdny poplatok za odpor vrátiť podľa predchádzajúcej právnej

úpravy s poukazom na prechodné ustanovenie § 18f novej právnej úpravy. Iba takáto

konštrukcia zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov. Keďže tak všeobecné súdy

neurobili, vyložili § 18f novej právnej úpravy v rozpore s jeho zmyslom, účelom, ako

aj logikou veci.

41. Ústavný súd tak na základe posúdenia skutočností uvedených v bodoch 24 až 40

dospel k záveru, že pokiaľ krajský súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky

na doplnenie uznesenia okresného súdu o výrok o vrátení súdneho poplatku za odpor

s poukazom na to, že nová právna úprava ho vrátiť neumožňuje, dopustil sa takej

interpretácie § 18f novej právnej úpravy, ktorá nezodpovedá zmyslu a účelu zákona

o súdnych poplatkoch. Týmto spôsobom zasiahol do práv sťažovateľky, ktorá prišla

o zložený súdny poplatok v nemalej výške bez zodpovedajúceho protiplnenia (bod 1 výroku

tohto nálezu).

42. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s použitím čl. 4 Civilného

sporového poriadku bolo možné absenciu slovného vyjadrenia „vrátenie“ nahradiť

i systematickým výkladom, teda jeho vyvodením z iného súvisiaceho ustanovenia,

konkrétne z § 11 ods. 3 novej právnej úpravy.

43. Sťažovateľka namietala i porušenie čl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho

práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení

úradných povinností.

44. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Silver a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv zaručených dohovorom (rozsudok z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131). Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami

zaručenými dohovorom. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení práva

sťažovateľky zaručeného čl. 6 ods. 1, zároveň konštatuje, že krajský súd nenaplnil ani obsah

práva sťažovateľkou namietaného čl. 13 dohovoru.

45. Krajský súd totiž pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľky na opravu, resp. doplnenie uznesenia o výrok o vrátení zloženého

súdneho poplatku za odpor odoprel opravnému prostriedku sťažovateľky charakter

účinného právneho prostriedku nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne konanie.

Preto ústavný súd rozhodol, že i právo sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy

zaručené čl. 13 dohovoru bolo uznesením krajského súdu porušené (bod 1 výroku tohto

nálezu).

III.

46. V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

47. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, práva

vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, zrušil

napadnuté uznesenie krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).

48. V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa ústavný súd rozhodol tiež o vrátení veci

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

49. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v časti II tohto nálezu ( ). Úlohou krajského

súdu bude opätovne posúdiť návrh sťažovateľky na opravu chýb, resp. doplnenie

rozhodnutia o výrok o vrátení súdneho poplatku za odpor, a rozhodnúť ústavne

konformným spôsobom s použitím interpretácie prechodného ustanovenia § 18f tak, ako to

načrtol ústavný súd v tomto náleze a ako tomu nasvedčuje i rozhodovacia prax všeobecných

súdov v iných obdobných prípadoch (pozri napr. uznesenia Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. z 27. júna 2017, sp. zn. z 21. septembra

2016).

50. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky vyčíslil trovy konania sumou

374,81 € za dva úkony právnej služby.

51. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá

bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania

priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastupovania

a podanie sťažnosti). Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2017 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 147,33 €. Takto stanovená odmena spolu

s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 156,17 € za jeden úkon

uskutočnený v roku 2017. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky.

Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH tak v konaní pred ústavným súdom

predstavujú celkovú sumu 374,81 € (bod 3 výroku nálezu).

52. Náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

53. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018