Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 383/2018
PDF · 205.45 KB
No categories available
II. ÚS 383/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti IMET-AKE s. r. o.,
M. Schneidera Trnavského 2/B, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Červenková, s. r. o., Nevädzová 6B, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Martina Červenková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 S 53/2016 zo 7. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžfk 13/2017 z 21. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti IMET-AKE s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IMET-AKE s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 53/2016 zo 7. septembra 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžfk 13/2017 z
21. februára 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením
odmietol žalobu sťažovateľky proti Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)
o preskúmanie zákonnosti záveru z opätovnej administratívnej kontroly dokumentácie
k verejnému obstarávaniu (ďalej len „záver z opätovnej kontroly“) pre projekt č. ITMS
22320120129 s názvom „Priemyselný výskum nových postupov pre stanovenie parametrov
valivých ložísk“ z 25. januára 2016 (ďalej len „zákazka“). Zároveň krajský súd o trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa
názoru krajského súdu list žalovaného z 25. januára 2016, ktorý obsahuje záver z opätovnej
kontroly a s ohľadom na zistené porušenie zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov oznamuje
sťažovateľke (žalobkyni) percentuálne vyjadrenie výšky korekcie z hodnoty predmetu
zákazky spolufinancovanej z fondov Európskej únie, nie je správnym aktom spôsobilým
zasiahnuť do práv, slobôd alebo záujmov sťažovateľky, ktorý by mal správny súd právomoc
preskúmať na základe podanej žaloby. Uvedený list je len záznamom z administratívnej
kontroly podľa § 24e zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov
Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci
a podpore“), po ktorom nasledovalo vyjadrenie sťažovateľky k záverom z kontroly.
Naň nadväzujúce žiadosti sťažovateľky z 25. februára 2016 o vrátenie finančných
prostriedkov sú úkonmi riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 4 zákona o pomoci a podpore
smerujúcimi k dobrovoľnému vráteniu časti poskytnutého príspevku, ktoré predchádzajú
prípadnému správnemu konaniu o uloženie povinnosti vrátiť finančný príspevok. Toto
štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na ich pokojné urovnanie bez vydania
rozhodnutia orgánu verejnej správy a vytvára sťažovateľke ako prijímateľovi príspevku
priestor na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach. Ďalej krajský súd dôvodil, že
žalobou napadnutý záver z opätovnej kontroly je opatrením orgánu verejnej správy, ktoré
samo osebe nemá za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu práv, právom
chránených záujmov alebo povinností sťažovateľky a ani sa ich priamo nedotýka.
Ide vo svojej podstate len o opatrenie predbežnej povahy, ktoré nemôže mať za následok
ujmu na subjektívnych právach, pretože právne postavenie sťažovateľky sa v jeho dôsledku
nemení. Slúži ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý
v prípade nevyhovenia výzvam na dobrovoľné vrátenie príspevku mohol proti sťažovateľke
začať správne konanie a uložiť jej povinnosť vrátiť 1,5-násobok sumy uvedenej vo výzvach.
Konštatoval, že nejde preto o konečné autoritatívne rozhodnutie správneho orgánu
o právach a povinnostiach sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel
a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. Súdne
preskúmanie tohto aktu na základe podanej správnej žaloby je preto podľa názoru krajského
súdu v zmysle § 7 písm. e) SSP neprípustné.
2.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia
najvyšší súd uviedol:
„Najvyšší súd dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18
zákona o pomoci a podpore, z ktorého vyplýva, že rozhodnutia vydané v konaní podľa
druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné ustanovenie ešte
podporne odkazuje na ustanovenie § 7 písm. h) SSP. Je potrebné však doplniť ako správne
naznačil krajský súd, že ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú schválenia, resp. neschválenia
žiadosti o poskytnutie verejných prostriedkov, preto si ho nemožno vykladať absolútne.
V prípade, ak sa uložená korekcia nezmení, jej prípadné nezaplatenie podnieti začatie
správneho konania v zmysle správneho poriadku, výsledkom ktorého bude rozhodnutie
o uložení sankcie, voči ktorému bude prípustné odvolanie a následne umožnený aj súdny
prieskum predmetného rozhodnutia. Takéto rozhodnutie bude aj materiálne vykonateľné.
Vyššie uvedené podporuje aj neskoršia rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 6Sžk/32/2017 z 22. júna 2017, sp. zn. 6Sžfk/10/2017
z 27. októbra 2017, sp. zn. 6Sžfk/19/2017 z 23. novembra 2017), ktoré k nemožnosti
súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti, resp. Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov podporne odkazovali aj na rozhodnutie sp. zn. 4Sžf/56/2015. V tomto smere je
rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu konštantná (pozri aj rozhodnutie sp. zn.
1Sžf/87/2015 zo 14. februára 2017, sp. zn. 1Sžf/95/2015 zo 14. februára 2017).
Najvyšší súd sa v tomto smere stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že
Záver z opätovnej kontroly ako taký nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve,
pretože nepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného
subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na opakované vyjadrenia žalovaného
o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania a odoslania Záveru z opätovnej kontroly,
pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné správne rozhodnutie o vrátení
finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore. Povinnosť žalobcu
vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe tohto právoplatného rozhodnutia, ktoré už
bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa a až vtedy bude preskúmateľné
v rámci správneho súdnictva. Vyjadrenie sťažovateľa o konečnom charaktere rozhodnutia
z dôvodu, že nie je možné sa voči nemu odvolať je právne nesprávne, nakoľko odvolanie je
prípustné až voči následne vydanému rozhodnutiu.
Predmetný Záver z opätovnej kontroly je možné považovať podľa názoru senátu
najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na
postup upravený v § 27a citovaného zákona...
K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/26/2012 kasačný
súd uvádza, že v danom prípade najvyšší súd konštatoval, že Protokol o výsledku kontroly
dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. a zápisnica o prerokovaní protokolu o výsledku
kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. nemajú povahu rozhodnutia vydaného
v správnom konaní a nemôžu byť predmetom konania pred správnym súdom. Súdne
preskúmateľné by tieto dokumenty boli len v tej časti, v ktorej by obsahovali sankciu, resp.
konkrétnu povinnosť s ohľadom na spôsobilosť zásahu do práv a právom chránených
záujmov. V danom prípade boli subjektu uložené opatrenia na odstránenie zistených
nedostatkov, pričom kontrolovaný subjekt mal povinnosť predmetné nedostatky odstrániť
v stanovenej lehote. Splnenie tejto povinnosti malo byť následne predmetom kontroly s tým,
že sa tu vzťahoval správny poriadok. Predmetom konania teda nebolo uloženie korekcie
za zistené porušenie zákona v Závere z opätovnej kontroly, ako je to v prejednávanom
prípade, preto naň nemožno aplikovať rozhodnutie sp. zn. 5Sžf/26/2012.
Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych argumentov
dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov, resp.
nie je preskúmateľné súdom, nakoľko ide o opatrenie predbežnej povahy (§ 7 písm. e) SSP),
preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú v zmysle § 461 SSP, zamietol.“
3. Podľa sťažovateľky záver z opätovnej administratívnej kontroly z 25. januára
2016, ako aj žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov z 25. februára 2016 je možné
považovať v plnej miere za správne akty, ktoré s prihliadnutím na § 27a zákona o pomoci
a podpore jednoznačne majú priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľky.
3.1 Sťažovateľka uvádza, že záver z opätovnej administratívnej kontroly
z 25. januára 2016, ako aj žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov z 25. februára 2016 sú
individuálnymi správnymi aktmi a nepochybne nimi došlo k zásahu do práv a záujmov
sťažovateľky. Sťažovateľka je toho názoru, že v zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného
súdu aj najvyššieho súdu môžu byť predmetom preskúmania súdom i rozhodnutia orgánov
verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť
práv a právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb. Súdna prax
dosiaľ ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa
zakladajú, menia, rušia alebo môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických
osôb a fyzických osôb.
3.2 Podľa názoru sťažovateľky bez ohľadu na formu rozhodnutia nepochybne
v predmetnej právnej veci ide o rozhodnutie zasahujúce do práv a záujmov sťažovateľky,
a to predovšetkým s ohľadom na účinky vo vzťahu k právnemu postaveniu sťažovateľky,
preto má byť aj takéto rozhodnutie správnym súdom nepochybne preskúmateľné.
3.3 Sťažovateľka na základe už popísaného skutkového stavu namieta, že v súdnom
konaní vedenom na krajskom súde a najvyššom súde došlo k porušeniu ňou označených
ústavných práv.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa IMET- AKE, s.r.o. so sídlom M. Sch. Trnavského 2/B ,
841 01 Bratislava, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. I
Ústavy Slovenskej republiky, právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.09.2016, sp.zn. 2S 53/16 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.02.2018, sp.zn. 6Sžfk/13/2017porušené
bolo.
Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.02.2018, sp.zn.
6Sžfk/13/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.09.2016, sp.zn.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej
republiky vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi IMET- AKE s.r.o. so sídlom M. Sch. Trnavského 2/B, 841 01
Bratislava, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-
EUR, ktoré sú mu Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní
spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi IMET- AKE s.r.o. so sídlom M. Sch. Trnavského 2/B,
841 01 Bratislava, trovy konania tak ako budú v konaní vyčíslené, na účet
jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením
krajského súdu
7. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu je
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
7.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej
sťažnosti sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať
o napadnutom uznesení krajského súdu, keďže kasačná sťažnosť predstavuje účinný
opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu.
7.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
7.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
8. Predmetom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so závermi všeobecných
(správnych) súdov, podľa ktorých záver z opätovnej kontroly je možné považovať za
podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu. Najvyšší súd sa v tomto smere
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že záver z opätovnej kontroly ako taký
nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože nepredstavuje zásah do práv
a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.
8.1 Ústavný súd musí najprv uviesť, že zložitosť súčasnej slobodnej, modernej
a tranzitívnej spoločnosti v priestore Európskej únie je, zdá sa, pôdou pre vznik takpovediac
netradičných právnych procesov, v ktorých sa prelínajú prvky mocenské i horizontálne,
nárokovateľné i fakultatívne, inštrumenty verejnoprávne (rozhodnutia, verejné obstarávania)
a súkromnoprávne (zmluva).
8.2 Takým je i tzv. dotačné konanie, resp. konanie o poskytnutie nenávratného
finančného príspevku poskytovaného z verejných financií súkromnoprávnym subjektom.
Účelom dotačného konania je efektívne alokovať v uzavretom čase ponúkané finančné
prostriedky. V zásade platí, že na poskytnutie dotácie (finančného príspevku) nie je právny
nárok.
8.3 Súčasťou dotačného konania sú z podstaty veci i kontroly realizované orgánmi
dohľadu (t. j. orgánmi verejnej moci), účelom ktorých je realizovať administratívnu
kontrolu zameranú na plnenie podmienok dotačného konania či vo všeobecnosti kontrolu
dodržiavania všeobecne záväzných právnych noriem týkajúcich sa účelu dotačného konania,
predmetu dotačného konania a priebehu dotačného konania. Priebežné výsledky kontroly
tvoria podklad na vydanie konkrétneho rozhodnutia orgánu verejnej moci o právach
a povinnostiach kontrolovaného subjektu.
8.4 Inak povedané, v priebehu samotnej kontroly (realizovanej nie zriedka na mieste
kontrolovaného subjektu) orgánu dohľadu (kontroly) ide o vytvorenie podkladov pre
rozhodovaciu činnosť príslušného orgánu verejnej moci, nejde o rozhodovanie s konečnou
platnosťou a nedochádza samotnou kontrolou k bezprostrednému vydaniu individuálneho
právneho aktu o právach a povinnostiach kontrolovaného subjektu.
8.5 Ústavný súd je vzhľadom na právny stav sťažovateľkinej veci rovnako ako
správne súdy presvedčený, že záver z opätovnej kontroly nemožno považovať za
individuálny právny akt, ktorým by príslušný orgán dohľadu rozhodol s konečnou
platnosťou o právach a povinnostiach kontrolovaného subjektu. Ústavný súd dáva za pravdu
aj tomu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadná povinnosť sťažovateľky vrátiť
finančné prostriedky vznikne až na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu
verejnej moci, ktoré bude vychádzať práve zo záverov z kontroly a ktoré už bude spôsobilé
zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci
správneho súdnictva.
8.6 Na tomto základe možno hodnotiť, že závery najvyššieho súdu uvedené
v napadnutom uznesení, ako aj v jemu predchádzajúcom uznesení krajského súdu nie sú
arbitrárne a možno ich považovať za ústavne aprobovateľné. Ani po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie by tak nebolo (ani potenciálne) možné dospieť k záveru o porušení
sťažovateľkou označených ústavných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
8.7 Ústavný súd tak odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2018