Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 372/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátska kancelária

Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , v spojení s a 2,

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, (ďalej len „“) v spojení s

a 2, a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra 2017, ktorou žiada

vydať tento nález:

„1. Základné právo upravené v Slovenskej

republiky v konformnej väzbe s , ods. 1 a 2 , s

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom na Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 27. 10. 2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislava, zo dňa

9.12.2015, a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie

vo veci a všetky k nemu sa viažuce rozhodnutia

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-

Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva úhradu

trov konania sumou 361,96 Eur, ktoré je kancelária Ústavného súdu SR zaplatiť ne účet

jeho právneho zástupcu...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh vyplynulo,

sťažovateľ sa ako žalobca domáhal v konaní na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. proti Okresnému úradu Bratislava, odboru výstavby

a bytovej politiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. A/2013/993/PLJ zo 4. februára 2013. Žalovaný týmto

rozhodnutím v odvolacom konaní zmenil rozhodnutie stavebného úradu mestskej časti

(ďalej len „stavebný úrad“) č. SÚ/CS 2963/2012/8/KOP z 20. novembra

2012 tak, že znížil výšku uloženej pokuty z pôvodnej sumy 5 000 € na sumu 2 500 €

a v ostatných častiach ponechal rozhodnutie stavebného úradu nezmenené.

3. Stavebný úrad rozhodnutím č. SÚ/CS 2963/2012/8/KOP z 20. novembra 2012

uznal sťažovateľa vinným z priestupku podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „stavebný zákon“), ktorého sa dopustil tým, že v čase od mája 2011

do 28. októbra 2011 realizoval nepovolenú stavbu „rodinný dom“ v štádiu rozostavanosti,

pričom vybudoval nosné časti stavby, a to oceľovo-betónové stĺpy na prvom nadzemnom

podlaží, pripravil debnenie a oceľovú armatúru a osadil nový múr na ulici

( ) na pozemku parc. č. , k. ú. ,

bez povolenia stavebného úradu, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona

Slovenskej národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o priestupkoch“) v spojení s § 105 ods. 3 písm. b) stavebného zákona

uložená pokuta vo výške 5 000 €. Sťažovateľ podaniami z 27. mája 2011 a 26. augusta 2011

ohlásil stavebnému úradu stavbu, ktorú mienil vykonávať na pozemku parc. č. , k. ú.

. V ohlásení z 27. mája 2011 sťažovateľ uviedol, že mieni vybudovať tehlovo-

betónovú prímurovku v systéme Porofix s využitím stenových spôn na časti plotu v dĺžke

15 metrov do výšky 170 cm. V podaní z 26. augusta 2011 sťažovateľ ohlásil jednoduchú

stavbu – rodinný dom (stavbu na bývanie), kde uviedol, že na úrovni existujúcej stavby –

betónového parkoviska toto prekryje a v podkroví budú situované dva jedenapolizbové

byty. Stavebný úrad vydal rozhodnutie č. SÚ/CS 2963/2012/8/KOP z 20. novembra 2012

po tom, čo bol 28. októbra 2011 vykonaný z verejne prístupného miesta (verejnej

komunikácie) štátny stavebný dohľad, pri ktorom bolo kontrolované dodržiavanie právnych

predpisov sťažovateľom. Z fotodokumentácie a písomného záznamu zo štátneho stavebného

dohľadu považoval stavebný úrad za preukázané, že na predmetnom pozemku

vo vlastníctve sťažovateľa je osadený nový múr zo strany rodinného domu a nosné časti

novej stavby (oceľovo-betónové stĺpy) na prvom nadzemnom podlaží a na druhom

nadzemnom podlaží je osadené šalovanie s oceľovou armatúrou. Podľa zistení stavebného

úradu nešlo o riešenie prímurovky k jestvujúcemu starému plotu, pretože tento sa v čase

vyhotovenia fotodokumentácie už na hranici pozemku žalobcu ani nenachádzal, resp. bola

zachovaná len jeho nepatrná časť a popri pôvodnej predajni potravín sa na pozemku,

na parkovisku realizovala nová stavba, ktorá v čase výkonu štátneho stavebného dohľadu

pozostávala z nosných železobetónových stĺpov na prvom nadzemnom podlaží a na druhom

nadzemnom podlaží bolo osadené debnenie a oceľová armatúra pre stavbu druhého

nadzemného podlažia. Stavebný úrad dospel k záveru, že ide o realizovanie novej stavby,

ktorá nebola povolená.

4. Žalovaný rozhodnutie č. A/2013/993/PLJ zo 4. februára 2013 odôvodnil tým, že

stavebný úrad riadne oznámil sťažovateľovi začatie konania o priestupku so správnym

vymedzením skutkovej podstaty, pod ktorú spadalo protiprávne konanie sťažovateľa,

sťažovateľ bol poučený o možných následkoch nedostavenia sa na ústne prejednanie

priestupku bez náležitého ospravedlnenia. Pokiaľ sa sťažovateľ z neúčasti na prejednaní

priestupku ospravedlnil, žalovaný konštatoval, že za akceptovateľné možno považovať len

jedno z troch ospravedlnení. Žalovaný považoval zistenia stavebného úradu za správne

a za správny považoval aj právny záver o tom, že sťažovateľ bol uznaný vinným

zo spáchania priestupku, ktorého sa dopustil tým, že realizoval stavbu bez riadneho

stavebného povolenia. Výšku uloženej pokuty žalovaný znížil zo sumy 5 000 € na sumu

2 500 € s odôvodnením, podľa ktorého nemôže výška pokuty neprimeraným spôsobom

zasahovať do práv a právom chránených záujmov obvineného a mala by byť odzrkadlením

výšky pokút v obdobných prípadoch. V neprospech sťažovateľa svedčilo najmä to, že

nespolupracoval so stavebným úradom pri prejednaní priestupku, na ústne prejednanie

priestupku sa nedostavil ani po treťom predvolaní, nepreukázal snahu o navodenie

zákonného stavu, nerešpektoval výzvu na zastavenie stavebných prác, jeho protiprávne

konanie bolo úmyselné, realizáciou stavby znemožnil ostatným účastníkom konania

vyjadriť sa k jeho stavebnému zámeru, ako aj to, že stavbu bolo sťažovateľovi nariadené

stavebným úradom odstrániť, z čoho je zrejmé, že sťažovateľ nepreukázal súlad stavby

s verejnými záujmami. Napriek tomu žalovaný znížil výšku uloženej pokuty na polovicu,

pretože takto uložená výška pokuty dostatočne zohľadňuje všetky okolnosti porušenia

zákona a plní i funkcie, najmä výchovnú a preventívnu.

5. Sťažovateľ žalobu doručenú krajskému súdu odôvodnil tým, že stavebný úrad

a žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav, spochybnil ich zistenia vykonanými štátnymi

dohľadmi, poukázal na to, že rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a v rozpore

so zásadami o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov a § 58 zákona o priestupkoch, pretože podklady zaobstarané správnym

orgánom nepreukazujú spáchanie priestupku sťažovateľom.

6. Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -66 z 29. januára 2014

tak, že žalobu zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. júna 2015 rozsudok krajského súdu zrušil, pretože krajský súd

prejednal žalobu sťažovateľa v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sťažovateľ žiadal

o odročenie pojednávania a pripojil i lekárske potvrdenie, čím došlo k odňatiu možnosti

sťažovateľovi konať pred súdom. Najvyšší súd uložil krajskému súdu nariadiť vo veci

pojednávanie tak, aby sa ho účastníci konania mali možnosť zúčastniť, vo veci znova

rozhodnúť a v rozhodnutí sa dôsledne vysporiadať so všetkými námietkami sťažovateľa.

7. Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. -119

z 9. decembra 2015 a žalobu sťažovateľa zamietol. Rozhodnutie žalovaného považoval

za dostatočne odôvodnené, založené na riadne zistenom skutkovom stave a stotožnil sa aj

s právnym posúdením veci žalovaným. Konštatoval, že stavba sťažovateľa nie je drobnou

stavbou, čo vyplýva už z popisu stavby samotným sťažovateľom v podaní z 26. augusta

2011. Ani v prípade jednoduchej stavby, za ktorú krajský súd stavbu sťažovateľa považoval,

na zrealizovanie stavby sťažovateľom nepostačovalo iba jej ohlásenie. Ohlásenie postačuje

totiž iba pri drobných stavbách a pri jednoduchých stavbách iba vtedy, ak tak určil stavebný

úrad v územnom rozhodnutí, čo sa v tomto prípade nestalo. Podľa názoru krajského súdu si

toho bol vedomý aj sťažovateľ, pretože v žalobe namietal, že jeho podanie z 26. augusta

2011 bolo žiadosťou o stavebné povolenie a za také ho mal považovať aj stavebný úrad.

Napriek tomu sťažovateľ na vydanie stavebného povolenia nevyčkal. Stavbu realizoval bez

stavebného povolenia, a tým sa dopustil priestupku. Na tom nič nemôže zmeniť ani to, že

pozemok bol na liste vlastníctva zapísaný ako zastavané plochy a nádvoria a na mieste

realizovanej stavby je vybudované betónové parkovisko. Pokutu uloženú na dolnej hranici

sadzby považoval aj krajský súd za primeranú a jej výšku žalovaným za riadne odôvodnenú.

8. Sťažovateľ odvolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -119

z 9. decembra 2015 odôvodnil tým, že krajský súd sa dôsledne neriadil právne záväzným

názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, pojednávanie

vykonal „expresne rýchlo“, bez dokazovania a „pretože si musel ozrejmiť skutočnosti

v žalobe“, vynesenie rozsudku odročil o týždeň. Poukázal ďalej na to, že v dvoch senátoch

krajského súdu rozhodujúcich o dvoch príbuzných veciach sťažovateľa rozhodoval rovnaký

sudca, čo môže spochybniť nestrannosť senátov. Sankcia uložená žalovaným sťažovateľa

neprimerane kriminalizuje a nezohľadňuje európsky úzus o prístupe k seniorom (sťažovateľ

má osemdesiatjeden rokov). Sťažovateľ spochybňoval fotodokumentáciu v spise, keď

nebolo preukázané, kedy vznikla, a zdôraznil, že k štátnemu stavebnému dohľadu nebol

prizvaný. Krajský súd si nijako neoveril dôkazy predložené žalovaným. Obe podania

sťažovateľa stavebnému úradu zhrnul do jedného celku, hoci druhé podanie bolo ohlásením

jednoduchej stavby. Krajský súd bez potrebného dokazovania uzavrel, že sa nemožno

stotožniť s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej skutkový stav bol zistený stavebným

úradom nedostatočne. Krajský súd nezohľadnil, že stavebný úrad na podania sťažovateľa

nereagoval v zákonnej lehote a na ohlásenie jednoduchej stavby sťažovateľovi vôbec

neodpovedal. Sťažovateľ zdôraznil i to, že žiadnu novú stavbu nepostavil a napriek tomu

bol uznaný vinným z priestupku. Pretože krajský súd neúplne zistil skutkový stav a svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, najmä sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa

uvedenými v jeho žalobe, navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

9. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2017 rozsudok

krajského súdu (s poukazom na ) podľa

ods. 3 (ďalej len „OSP“) v spojení s

a ako vecne správny potvrdil.

10. Rozsudok krajského súdu č. k. -119 z 9. decembra 2015 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2017 nadobudol

právoplatnosť 13. januára 2018.

11. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , v spojení s a 2,

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2017 odôvodnil tým, že

najvyšší súd pokračoval v línii vád, o ktoré oprel svoje rozhodnutie krajský súd, jeho

rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ poukázal na to, že

rozrobený a nedokončený montovaný skelet nie je pevne spojený so zemou, jeho osadenie

nevyžadovalo úpravu povrchu, sťažovateľ realizoval dielo na existujúcej zastavanej ploche

a nejde preto o stavbu v zmysle jej definície v stavebnom zákone. Nejde ani o stavbu novú,

na danej zastavanej ploche mali predchádzajúci vlastníci stavby, ktorých múry – dnešné

murované ploty – tvorili zadnú stenu stavieb. Navyše stavba tak, ako bola vymedzená

v rozhodnutiach správnych orgánov, ešte ani nestojí. Najvyšší súd nechcel vnímať „osobnú

pomstu“ konajúcich osôb na správnych orgánoch, ktoré sa chceli zmocniť pozemku

sťažovateľa. Najvyšší súd vo veci nepostupoval objektívne, podliehal svojvoľným

a subjektívnym predstavám a nezohľadnil dôkazy predložené sťažovateľom a napriek tomu,

že prv uložil krajskému súdu umožniť sťažovateľovi aktívne uplatňovať jeho práva, sám to

sťažovateľovi neumožnil. Nevzal do úvahy ani to, že stavebný úrad zlúčil do jedného

drobnú stavbu a jednoduchú stavbu. Uloženú sankciu sťažovateľ označil za drakonickú, a to

i preto, že mu bola uložená za niečo, čo nevykonal. Jej výška sa rovná hodnote

sťažovateľom vykonaného diela. Pokiaľ krajský súd nariadil pojednávanie, toto sa

uskutočnilo bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a vo svojej podstate ani

o pojednávanie nešlo. Sťažovateľ žiadal priznať i primerané zadosťučinenie, a to aj

so zohľadnením toho, že správne orgány a aj krajský súd konali proti sťažovateľovi, navyše

ako seniorovi, nezákonne, amorálne a svojvoľne, poškodili jeho práva, a to napriek tomu, že

sťažovateľ na štátne orgány neustále apeloval predkladaním dôkazov a svojou

argumentáciou, aby ich konanie uviedol do zákonnej roviny.

12. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti požiadal ústavný súd, aby sa jeho

sťažnosťou zaoberal aj napriek tomu, že zmeškal dvojmesačnú lehotu na jej podanie.

Je pravdou, že rozsudok najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený

13. januára 2018, avšak sťažovateľov zdravotný stav mu znemožnil včasné podanie

sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ musel vyhľadať lekársku pomoc na pneumologickej

ambulancii 16. januára 2018 pre hroziacu zástavu dýchania a 24. februára 2018 ho postihol

infarkt myokardu. Sťažovateľ bol do 28. februára 2018 hospitalizovaný v Národnom ústave

srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava, následne ambulantne liečený a absolvoval

viaceré vyšetrenia (o čom predložil ústavnému súdu lekárske správy). Počas týchto

zdravotných problémov sťažovateľ nemohol svojmu právnemu zástupcovi poskytnúť

potrebnú súčinnosť a sťažnosť ústavnému súdu podať včas. S takýmto odôvodnením

požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

15. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

17. Ústavný súd sa sťažnosťou sťažovateľa zaoberal i napriek tomu, že sťažovateľ

zmeškal lehotu na jej podanie ustanovenú v , podľa

ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Hoci je zrejmé, že rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2017 bol právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručený 13. januára 2018 (týmto dňom nadobudol aj právoplatnosť)

a sťažovateľ predložil sťažnosť ústavnému súdu až 16. apríla 2018, teda po uplynutí lehoty

stanovenej v , ústavný súd dospel k záveru, že

sťažovateľ zmeškal lehotu na podanie ústavnej sťažnosti z ospravedlniteľných dôvodov

spočívajúcich v zhoršení jeho zdravotného stavu. Ústavný súd považuje takýto postup

v osobitných okolnostiach veci sťažovateľa za taký, ktorý zodpovedá účelu a zmyslu

inštitútu odpustenia zmeškania lehoty v právnom poriadku (§ 122 Civilného sporového

poriadku), ako aj princípom poskytovania ochrany základných práv.

18. Sťažovateľ namietal porušenie týchto ustanovení , listiny a dohovoru:

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.

Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku

smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

24. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu sťažovateľom označených ustanovení

, listiny a dohovoru malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. októbra 2017 tým, že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil, pretože vykladal

aplikované ustanovenia v rozpore s ich účelom a zmyslom, nevykonal potrebné

dokazovanie a svoje rozhodnutie i nedostatočne odôvodnil, keď najmä nereagoval

na odvolacie argumenty sťažovateľa. Sťažovateľ argumentoval najmä tým, že krajský súd

pojednávanie vykonal „expresne rýchlo“ a bez dokazovania, v dvoch senátoch krajského

súdu rozhodujúcich o dvoch príbuzných veciach sťažovateľa rozhodoval rovnaký sudca,

nezistil dostatočne skutkový stav veci a bez potrebného dokazovania uzavrel, že sa

nemožno stotožniť s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej skutkový stav bol zistený

stavebným úradom nedostatočne. Sťažovateľ namietal i proti výške uloženej sankcie.

25. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 27. októbra 2017 svoj záver

o tom, že „odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré

by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu“, odôvodnil

takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi

odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po preskúmaní

rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc

z ustanovenia v spojení s veta prvá nezistil žiaden

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery vytvárajú dostatočné

právne východiská pre vyslovenie výroku tohto rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd

stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne,

a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné.

Podľa § 54 stavebného zákona stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa

môžu uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému

úradu.

Podľa § 105 ods. 3 písm. b) stavebného zákona sa priestupku dopustí a pokutou

do 33.193,92 € sa potresce ten, kto ako stavebník uskutočňuje novú stavbu bez stavebného

povolenia alebo v rozpore s ním.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky

pre sankčný postih žalobcu v zmysle cit. ustanovenia § 105 ods. 3 písm. b) stavebného

zákona.

Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou ktorého bol aj kompletný

administratívny spis žalovaného správneho orgánu, vrátane prvostupňového, aj podľa

názoru senátu najvyššieho súdu bolo v posudzovanej veci bolo nepochybne preukázané, že

žalobca začal realizovať stavbu rodinného domu na pozemku parc. č. v kat. úz.

bez príslušného stavebného povolenia.

Za stavu, že žalobca realizoval nepovolenú stavbu, t.j. stavbu na ktorú nebolo vydané

právoplatné stavebné povolenie, sa senát najvyššieho súdu v plnom rozsahu stotožnil

so závermi prvostupňového súdu, že uskutočňovaním novej stavby bez stavebného povolenia

sa žalobca dopustil priestupku v zmysle cit. ustanovenia § 105 ods. 3 písm. b) stavebného

zákona, a preto zákonné podmienky pre sankčný postih žalobcu v posudzovanej veci boli

jednoznačne dané.“

26. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej k výške uloženej sankcie najvyšší

súd uviedol:

„Ako správne konštatoval prvostupňový súd, ukladanie pokút za správne delikty sa

uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného

rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch,

hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy

musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom

tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležíte zdôvodnené.

Podľa názoru senátu najvyššieho súdu, žalovaný svoju diskrečnú právomoc použil

v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 2.500,- €, pričom maximálne

možno pokutu podľa § 105 ods. 3 písm. b) stavebného zákona uložiť vo výške

do 33.193,92 €), z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy

nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto odvolací súd musel

konštatovať, že správna úvaha pri výške a druhu pokuty bola použitá v súlade so zákonom.

Pokiaľ ide o správnosť výšky uloženej pokuty, odvolací súd v námietkach žalobcu,

ako ani z obsahu pripojených spisov nezistil dôvod, pre ktorý by malo byť v zmysle § 250j

ods. 5 o výške pokuty rozhodnuté inak. Výšku pokuty je nutné diferencovať

a individualizovať, pričom pokutu uloženú vo výške 2.500,- € považoval aj senát

najvyššieho súdu za primeranú, ktorá vo sfére žalobcu spĺňa nielen úlohu výchovnú ale aj

represívnu. Účelom uloženej pokuty je postihovať páchateľa za protiprávne konanie,

pričom je žiaduca citeľnosť pokuty v majetkovej sfére páchateľa priestupku. V posudzovanej

vecí podľa názoru odvolacieho súdu pokuta uložená v uvedenej výške takúto funkciu spĺňa.

Uložená pokuta nepochybne plní tiež úlohu preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným

nositeľom totožných zákonných povinností.“

27. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd sa dôsledne neriadil skorším

zrušujúcim rozhodnutím, najvyšší poukázal na to, že „predchádzajúce rozhodnutie

krajského súdu vo veci (rozsudok č. k. z 29. januára 2014) bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2015 zrušené a vec mu vrátená na výlučne

z procesných dôvodov bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal meritom veci. Súd prvého

stupňa postupoval v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu, nariadil na prejednanie veci

pojednávanie, ktorého sa žalobca zúčastnil a po opätovnom prejednaní veci opätovne

rozhodol. Pri odročení pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 2. decembra 2015 za účelom

vyhlásenia rozsudku o týždeň, t.j. na deň 9. december 2015 prvostupňový súd postupoval

v súlade s ustanovením veta prvá , ktoré mu tento zákonný postup umožňuje.“.

28. Najvyšší súd sa zaoberal aj ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľa: „Pokiaľ

žalobca považoval za vadu konania skutočnosť, že v jeho veciach rozhodoval na Krajskom

súde v Bratislave ten istý sudca, odvolací súd konštatuje, že na súd podané, resp.

prichádzajúce veci sú prideľované senátom (tiež samosudcom v samosudcových veciach)

prostredníctvom elektronickej podateľne. Nie je pritom vylúčené, že vo veciach totožných

účastníkov koná na súde senát v tom istom zložení. Skutočnosť, že vo viacerých veciach

totožného účastníka prebiehajúcich na tom istom súde koná ten istý senát, nemá za

následok vadu konania. Za stavu, že predmetná vec bola senátu 2S pridelená elektronickou

podateľňou krajského súdu, aj táto námietka žalobcu je neopodstatnená.“

29. V závere odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 27. októbra 2017

najvyšší súd poukázal i na východiská a princípy rozhodovania v správnom súdnictve

ustálené judikatúrou:

„Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. -19 zo dňa

11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny

súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1

Dohovoru a , ktoré právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej

judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ),

ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka konania

dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).“

30. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli nastolené

v odvolaní sťažovateľa. Z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že

najvyšší súd dôsledne vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku

krajského súdu.

31. Podľa názoru ústavného súdu nevybočuje z medzí ústavne konformného prístupu

konštatovanie najvyššieho súdu, že v správnom konaní bolo preukázané, že sťažovateľ začal

realizovať stavbu rodinného domu na pozemku parc. č. v k. ú. bez

potrebného stavebného povolenia, na čom nič nemôže zmeniť ani okolnosť, že išlo o stavbu

na pozemku vedenom ako pozemku zastavanom, a ani tvrdenia sťažovateľa o tom, že išlo

o montovaný skelet či stavbu, ktorá podľa názoru sťažovateľa nebola novou stavbou, resp.

stavbu ešte nedokončenú. Ostatne ani sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

nespochybnil skutočnosť – zistenia stavebného úradu obsiahnuté v administratívnom spise,

podľa ktorých boli na pozemku vybudované nosné železobetónové stĺpy na prvom

nadzemnom podlaží a na druhom nadzemnom podlaží bolo osadené debnenie a oceľová

armatúra pre stavbu druhého nadzemného podlažia. Pretože sťažovateľ realizoval stavbu,

na ktorú nebolo vydané právoplatné stavebné povolenie, dopustil sa priestupku podľa § 105

ods. 3 písm. b) stavebného zákona a podmienky pre sankčný postih sťažovateľa boli

splnené. Vo vzťahu k výške uloženej sankcie (ktorú bolo možné uložiť až do výšky

33 193,92 €) ani ústavný súd nezistil jej neprimeranosť či ústavnú neakceptovateľnosť

použitia správnej úvahy, a preto výšku sankcie nepovažuje za rozpornú s okolnosťami veci,

keďže vyjadruje postih sťažovateľa za protiprávne konanie so zohľadnením výchovnej,

represívnej i preventívnej funkcie sankcie, tak ako to konštatoval i najvyšší súd.

32. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil potvrdenie rozsudku krajského súdu za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by popieralo účel a zmysel aplikovaných ustanovení, ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v odvolacom konaní. Z tohto

dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

33. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie , túto svoju

námietku bližšie neodôvodnil. Z kontextu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto

základného práva sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú

argumentáciu sťažovateľa o nezákonnosti postupu krajského súdu v priebehu pojednávania

konaného 2. decembra 2015, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom. V situácii, keď sťažovateľ neoznačuje konkrétne pochybenie krajského súdu a iba

konštatuje, že na tomto pojednávaní nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu podľa jeho

predstavy, ústavný súd nenachádza v týchto okolnostiach náznaky porušenia základného

práva sťažovateľa podľa .

34. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie a uvádza, že tieto ustanovenia nemožno považovať

za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by podliehali samostatnej ochrane

prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa .

35. Ústavný súd preto sťažnosť aj v časti smerujúcej proti porušeniu čl. 1, čl. 12

a odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( zákona

o ústavnom súde).

36. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už bez

významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľa na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.

37. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2018