Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 415/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou

, , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 31. augusta 2015 podala

Okresnému súdu (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť skončenia

jej pracovného pomeru proti Obchodnej akadémii (ďalej len „žalovaná“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2016 žalobu sťažovateľky

zamietol a zaviazal ju uhradiť žalovanej trovy konania v sume 441,54 € (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2016 potvrdil rozsudok

okresného súdu a zaviazal sťažovateľku uhradiť žalovanej trovy odvolacieho konania

v sume 89,50 € (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Rozsudok okresného súdu spolu

s napadnutým rozsudkom nadobudol právoplatnosť 5. augusta 2016.

Sťažovateľka v sťažnosti k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 uvádza: «... odvolací súd sa nevysporiadal s nedodržaním ponukovej

povinnosti so strany žalovanej ohľadom splnenia povinnosti v zmysle ustanovenie § 63

ods. 2 . V čase podania výpovede 5 pedagógom mala žalovaná voľné

pracovné miesto vychovávateľky na čiastočný pracovný úväzok v školskom internáte až

do 31. 8. 2015, keď na tejto pozícii zamestnávala pani , tiež pedagóga na 5,97 h.

úväzok a rozdiel do 37 h. úväzku bol voľný...

... Obchodná akadémia a školský internát sú dve samostatné zložky, so svojou

organizačnou štruktúrou, teda nie sú totožné miesta výkonu práce a odvoláva sa na judikát

R 31/1980 ,,... miesto výkonu sa zvyčajne zhoduje s pracoviskom. Pracoviskom sa rozumie

určitý ohraničený priestor alebo organizačná zložka, v ktorých zamestnanec dojednanú

prácu vykonáva...“ . Ale jeho ďalší výklad o tom, že Obchodná akadémia a školský internát

sú dve samostatné zložky nie je správny, lebo školský internát je súčasťou Obchodnej

akadémie, je jej organizačnou zložkou. A nachádza sa približne 200 m od budovy školy,

nie v inom meste, tak ako je zrejmé z obidvoch predložených Organizačných štruktúr

Obchodnej akadémie.»

Sťažovateľka k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2

uvádza:

„- vo výpovedi sp. zn. 288/2015, ktorá mi bola doručená dňa 19. 03. 2015 je

o. i. uvedené aj to, že v súlade s v platnom znení bola výpoveď daná

zamestnávateľom vopred prerokovaná s odborovou organizáciou PŠaV pri obchodnej

akadémii, - dňa 11. 03. 2015 o 14.00 h. Toto sa však

nestalo, lebo dňa 11. 03. 2015 boli prerokované len zmeny organizačnej štruktúry

Obchodnej akadémie v , nie výpoveď, a zápisnicu podpísala

aj , podpredsedníčka odborovej organizácie, ktorá dňa 11. 03. 2015

v čase od 12.10 h do 14.45 h vyučovala ako externá učiteľka na Strednej zdravotníckej

škole. Túto skutočnosť sme zdokladovali rozvrhom , suplovaním

v deň 11. 03. 2015 v Strednej zdravotníckej škole a výpisom z elektronickej triednej knihy

o odučených hodinách - povinných oficiálnych dokumentoch v súlade so školským zákonom

v tých školách, ktoré používajú elektronickú triednu knihu. Žalovaná doložila Potvrdenie

Strednej zdravotníckej školy zo dňa 23.10.2015 o tom, že v školskom

roku 2014/2015 po dohode s vedením školy učila v stredu 8. vyučovaciu hodinu vždy

cez 4. vyučovaciu hodinu, hoci sa na pojednávaní vyjadrila, že takto

vyučovala len v druhom polroku školského roku. (Predložené potvrdenie je bez spisovej

značky, čo nám dáva predpoklad, že nebolo zaevidované v oficiálnom protokole.)

To sú skutočnosti, ktoré ma vedú k presvedčeniu, že zápisnica bola antidatovaná,

že dňa 11. 03. 2015 v čase od 12.10 h do 14.45 vyučovala v inej škole,

a preto sa nemohla o 14.00 h zúčastniť prerokovania organizačných zmien a odvolací súd

sa s tým nevysporiadal.

Požadovali sme predvolať riaditeľa Strednej zdravotníckej školy ako svedka, okresný

súd tento dôkaz nevykonal. Odvolací súd sa stotožnil s okresným súdom s tým, že takýmto

spôsobom nedošlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom a nemalo to

za následok ani neúplné zistenie skutkového stavu, ktoré by viedlo k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti vykonanej organizačnej zmeny žalobcu.

Podľa nás to však malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu a došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu dôvodnosti vykonanej organizačnej zmeny.

- v odvolaní som uviedla aj to, žalovaná ukončila pracovný pomer k 30. 06. 2015

výpoveďou s 5 pedagogickými zamestnancami a zamlčala, že k 30. 06. 2015 ukončila

pracovný pomer dohodou aj s pánom , tiež pedagógom, a preto nebol dôvod

na ukončenie pracovného pomeru s piatimi pedagógmi (po zohľadnení zníženia úväzku

ani so 4 pedagógmi). Odvolací súd to posúdil ako novú skutočnosť, a nie ako ďalšie

dokazovanie, ktoré však nebolo medzi účastníkmi sporné, mal sa tým zaoberať, no bolo to

odmietnuté ako nový návrh dokazovania. Žalovanej táto skutočnosť bola známa, lebo

dohodu o skončení pracovného pomeru s pánom uzatvorila už 9. februára 2015,

teda skôr o viac ako jeden mesiac, ako boli doručené výpovede ostatným piatim pedagógom

dňa 19. 03. 2015.“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odvolací súd porušil jej základné práva,

pretože sa riadne nevysporiadal s jej odvolaním, napadnutý rozsudok je v rozpore

s konštantnou judikatúrou, pričom krajský súd podľa názoru sťažovateľky odchýlenie

od konštantnej judikatúry „riadne nevysvetlil“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní „rozhodol o zrušení rozsudkov a vec vrátil na ďalšie konanie“. Zároveň žiada,

aby jej ústavný súd priznal trovy konania súvisiace s podaním ústavnej sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že uplatnenie jeho právomocí pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania stanovených v § 20 a § 49 a nasl. zákona

o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikuje, že všeobecné

náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu,

ako aj jeho obsahu ().

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci túto v mene

sťažovateľky koncipovala kvalifikovaná právna zástupkyňa, v časti týkajúcej sa skutočnosti,

čoho sa sťažovateľka domáha, je návrh nejasným a neurčitým napriek skutočnosti, že táto

časť sťažnosti je jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie

konania podľa , pretože v petite sťažnosti je v podstate

vymedzený rozsah ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní

realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa obsahu sťažnosti ustálil, že predmetom

sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva podľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 8. februára 2016.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súd

stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé,

že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec

a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle

v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997, bod 60;

Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie

všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto

závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť,

či odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky

a s tým spojené možné porušenie ňou označených práv, alebo, naopak, či vzhľadom

na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom uvedené

je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné

reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Čo sa týka právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd

uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu ústavnú nekonformnosť, ktorá by

nasvedčovala jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nevybočil

z medzí ustanovených v a 2 , ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil skutkové zistenia aj svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne

normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

je dostatočné a vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie

záverov okresného súdu, ale sám formuloval závery vo veci sťažovateľky. Sťažovateľka

dostala odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jej vec.

Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať

alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky

sťažovateľky týkajúce sa „nedodržania ponukovej povinnosti“ zo strany žalovanej

a „nesplnenia povinnosti prerokovať výpoveď“ danú žalovanou sťažovateľke vopred

s príslušnou odborovou organizáciou v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného

súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a zrozumiteľne formulované právne

argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie .

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa „odchýlenia

odôvodnenia napadnutého rozsudku od ustálenej judikatúry“ konštatuje, že odôvodnenie

sťažnosti neobsahuje v tomto smere žiadnu bližšiu argumentáciu, z ktorej by ústavný súd

mohol vychádzať, preto sa ňou bližšie nezaoberal.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu obsiahnuté

v napadnutom rozsudku je nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018