Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 288/2018
PDF · 241.01 KB
No categories available
III. ÚS 288/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , toho času Ústav na výkon trestu odňatia
slobody Leopoldov, zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária,
Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 34/2013 a jeho rozsudkom z 24. júna 2013, postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 88/2014 a jeho rozsudkom z 30. januára 2015
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením z 21. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2018
doručená sťažnosť , toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária,
Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“ ), na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 34/2013 a jeho rozsudkom z 24. júna 2013, postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 88/2014 a jeho
rozsudkom z 30. januára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením
z 21. februára 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 34/2013 z 24. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 To 88/2014 z 30. januára 2015 uznaný vinným (spolu s ďalšími spolupáchateľmi)
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona v štádiu prípravy
podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. O prvom z podaných dovolaní sťažovateľa najvyšší
súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tdo 17/2016 z 9. marca 2016 tak, že dovolanie v zmysle
§ 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. O druhom dovolaní sťažovateľa rozhodol
najvyšším súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 12/2017 z 21. februára 2018, ktoré takisto odmietol
s odkazom na § 382 písm. c) Trestného poriadku.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom konajúcich súdov v označených
konaniach, ako aj označenými rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho špecifikovaných
základných práv zaručených ústavou a listinou a jeho práva zaručeného dohovorom, kde
prezentované námietky zdôvodňuje takto:
«Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1T 34/2013 zo dňa
13.10.2014 je zrejmé, že súd pri rozhodovaní považoval za najvýznamnejší priamy dôkaz
výpoveď svedka , bývalého zamestnanca , ktorá podľa
súdu usvedčuje sťažovateľa a ostatných spoluobvinených bez akýchkoľvek pochybností. Už
počas konania pred Okresným súdom Trenčín, bolo sťažovateľom namietané, že zo strany
svedka sa jednalo o navádzanie na spáchanie trestného činu, pričom túto
iniciatívu pripúšťa aj Okresný súd Trenčín, keď uviedol vo svojom odôvodnení, že samotný
svedok bol už počas stretnutí iniciatívny, keď na podnet polície navrhol
miesto na vykonanie prepadu, uisťoval obžalovaného , že ako veliteľ vozidla
zabezpečí spoluprácu posádky alebo, že mu hrozí preloženie do Nitry. Následne však
Okresný súd nesprávne vyhodnotil konanie svedka , ako aj Policajného
zboru SR, keď uviedol, že ich konanie nepovažuje za provokáciu zo strany polície, s ktorou
svedok aktívne spolupracoval, nakoľko nebolo preukázané, že svedok
bol iniciátorom pripravovanej lúpeže, t.j. že by vyvolal u obžalovaných vôľu spáchať
trestný čin.
V tomto smere je však nutné podotknúť, že Okresný súd si neuvedomil, že bez iniciácie, ako
aj konania svedka , ako hlavného článku, by lúpežné prepadnutie vôbec
nebolo možné, z čoho je preukázané, že svedok bol inciátorom, navádzaným
príslušníkmi PZ. Okresný súd Trenčín vnímal svedka ako dôveryhodného
napriek tomu, že bolo preukázané, že tento bol drogovo závislý, v jeho výpovediach
dochádzalo k viacerým rozporom a príslušníkmi PZ bol inštruovaný čo má robiť, povedať
a pod. Už od počiatku konania bola namietaná použiteľnosť dôkazov, a to výpovedí svedka
, nakoľko sa jedná o dôkazy nezákonné. Svedok po tom, čo oznámil polícii
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že má byť spáchaný trestný čin, začal byť riadený
a ovplyvňovaný orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto nemohol vystupovať v trestnom
konaní v pozícii svedka podľa § 127 Tr. por., nakoľko od tohto momentu začal konať
v podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle § 117 Tr. por. - ako agent
de facto, nie však agent de iure. Sťažovateľ je toho názoru, že na dôkaz získaný a
predložený týmto svedkom, resp. získaný jeho výpoveďou, nie je možné v ďalšom konaní
prihliadať, nakoľko Tr. por. nepozná činnosť spolupracujúceho svedka a teda nejde o dôkaz
získaný zákonom predpísaným spôsobom. Taktiež je dôležité spomenúť, že keby svedok
nebol pod nátlakom polície, tak by v súlade so skutočnosťou oznámil
obžalovanému že preprava peňazí skončila, a preto žiadna akcia nemôže
pokračovať. Všetko čo nasledovalo po 31.08.2012, bola vo vzťahu k obžalovaným fikcia za
aktívnej účasti polície. Spoločnosť v čase, kedy malo dôjsť k lúpeži, už
nevykonávala prevoz peňazí a celá akcia bola pripravená a nafingovaná zo strany polície a
svedka . Vzhľadom na vyššie uvedené sa jednoznačne jednalo o provokáciu
zo strany polície, s ktorou svedok spolupracoval. Všetky dôkazy týmto
spôsobom sú nezákonné a nepoužiteľné v trestnom konaní. Zo spisového materiálu je
zrejmé, že svedok , ešte vo februári 2012 oznámil skutočnosť, že ho oslovil
obžalovaný s návrhom na prepad pancierového vozidla, pričom následne
svedok začal od 02.03.2012 spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a
riadiť sa ich pokynmi - teda konal de facto v postavení agenta. Ako sa v judikatúre vyjadril
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení zo dňa 07.02.2017, sp. zn. 2 To 12/2016, nie
je možné použitie dôkazov, ktoré boli zadovážené od momentu, kedy svedok oznámil skutok
polícii, pričom sa to týka nielen vyhotovených obrazovo zvukových záznamov, ale aj jeho
svedeckej výpovede týkajúcej sa skutočností po oznámení skutku polícii. Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sn. zn. 2 To 15/2015, ktoré je
práve z dôvodu svojho významu zaradené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 1/2017, v ktorom súd jednoznačne vysvetľuje rozdiel v postavení svedka a
agenta, pri ktorom uvádza, že: „Procesné postavenie agenta (§ 117 Trestného poriadku) je
oproti všeobecnému procesnému postaveniu svedka (§127 Trestného poriadku) osobitné, a
to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočutý ako svedok (§ 117 ods.
11 Trestného poriadku). Svedok vypovedá o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o
páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, nad tento rámec sa však
aktívne a s utajením svojho postavenia pred páchateľom nepodieľa na odhaľovaní,
zisťovaní a osvedčovaní páchateľov trestných činov.“ V citovanom uznesení najvyšší súd
jednoznačne vylúčil použiteľnosť takto získaného dôkazu: „Ak došlo k oznámeniu páchania
trestného činu v štádiu prípravy (zločinu) alebo pokusu (úmyselného trestného činu) polícii
a oznamujúca osoba nebola použitá ako agent na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 až 7
Trestného poriadku (pričom okrem výnimiek uvedených v § 10 ods. 20 Trestného poriadku
môže byť agentom len príslušník Policajného zboru), nemôže táto osoba, a to ani v rámci
spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel
usvedčenia ďalšieho
páchateľa, resp. spolupáchateľa dotknutého činu. Ak k takému postupu došlo, nie je možné
výpoveď dotknutej osoby ako svedka vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa predstieraného
pokračovania v páchaní trestného činu po oznámení tohto činu polícii použiť v trestnom
konaní ako dôkaz; nie je možné použiť v trestnom konaní ani ďalšie dôkazy, zabezpečené
v súvislosti s činnosťou osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom
postavení agenta.“ Ako teda vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
dôkazy takto zabezpečené sú nezákonné a pre účely trestného konania nepoužiteľné. Avšak
práve takto získané dôkazy, založené predovšetkým na výpovediach svedka ,
vrátane zvukových záznamov zo stretnutí svedka s obžalovaným
, a tiež nahrávok vykonaných telefonických rozhovorov medzi svedkom
a odsúdeným boli považované za „kľúčové dôkazy“
na základe ktorých došlo k odsúdeniu sťažovateľa, čo považujeme za absolútne nezákonné
a neprijateľné. Nadväzujúc na problematiku použitia agenta, resp. svedka konajúceho
v postavení agenta nemožno opomenúť ani tzv. policajnú provokáciu. Ako vyplýva
z ustálenej judikatúry platí zákaz policajnej provokácie (akceptuje sa len tzv. skrytá reakcia
polície), polícia nesmie iniciovať t.j. vytvárať u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný
čin. Pokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba
spáchala trestný čin, išlo by už o policajnú provokáciu trestného činu. V tomto prípade však
dokonca polícia ani s kontrolovanou osobou nebola v bezprostrednom kontakte.
Vo všeobecnosti možno uviesť, čo vyplýva zo súdnej praxe a právnych názorov v literatúre,
že polícia nemá právo fingovať spáchanie trestného činu. Polícia podľa zákona
o Policajnom zbore a Tr. por. nemá právo predstierať pri usvedčovaní páchateľov
a zabezpečovaní dôkazov neexistujúcu realitu, napríklad, že došlo k spáchaniu určitého
trestného činu. Príslušníci PZ resp. OČTK majú zakázané, aby svojou vlastnou iniciatívou
vytvárali vo vedomí páchateľa mylnú predstavu o realite, na ktorú tento prípadne reaguje
spáchaním trestného činu alebo u neho vyvolajú konanie, ktoré by mohli policajné orgány
zdokumentovať a použiť ako dôkazy o jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Takýto spôsob
zabezpečovania dôkazov proti páchateľom je neprípustný keďže zákon takýto dôkazný
prostriedok nepozná, neurčuje presné podmienky a spôsob jeho prevedenia a jeho
dokumentovania a preto neumožňuje OČTK - ale ani súdu - správne pochopiť situáciu,
ktorá bola vymyslená políciou ako aj pohnútky, ktoré viedli páchateľa k určitému konaniu -
reakcii. Dokonca súdy môžu byť v takomto prípade uvedené do omylu, keďže akákoľvek
zmienka o fingovanej policajnej akcii v spise chýba a je pred nimi utajovaná. V tejto
súvislosti poukazujem aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESLP“) vo veci Ramanuaskas proti Litve, v ktorom súd uzatvoril, že o nezákonnej
policajnej provokácii možno hovoriť vtedy, ak sa policajti neobmedzia len na vyšetrovanie
trestnej činnosti pasívnym spôsobom, ale uplatňujú takú formu vplyvu na jednotlivca, aby
podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný a to za tým účelom, aby
bol odhalený trestný čin. Komplexnejšie sa vymedzením neprípustnosti provokácie zaoberal
aj Najvyšší súd SR. Z jeho rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To 5/2013 vyplýva, že
za exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje, možno považovať
situáciu, keď „orgán činný v trestnom konaní, iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí
podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený
jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný. V dôsledku toho sú dôkazy takýmito spôsobom získané
od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné.“. Základným procesným
predpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je Trestný poriadok. V § 2 ods. 1 ustanovuje, že
nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanovuje tento zákon. Toto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky do zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že
pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky
a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah,
resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie
realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné
a v trestnom konaní nepoužiteľné (§119 ods. 2 Tr. por.). Tiež je potrebné uviesť, že
napádané rozhodnutie resp. rozhodnutia sú založené de facto len na jednej výpovedi svedka
Práve jeho výpoveď má predstavovať v predmetnom konaní usvedčujúci, resp.
vo významnej miere rozhodujúci dôkaz, nakoľko ostatné dôkazy sú buď (i) nezákonné
prípadne (ii) právne bezvýznamné v prejednávanej veci, avšak pokiaľ táto výpoveď nie je
verifikovaná ďalšími zákonne získanými dôkazmi, nie je možné na tomto podklade založiť
rozhodnutie o vine. V tomto smere poukazujem aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 2 Tos 4 /2009, v podobnom prípade, kde súd vyslovil právny názor, že jeden priamy
dôkaz, výpoveď chráneného svedka, musí byť starostlivo overený radom ďalších
nepriamych dôkazov potvrdzujúcich vierohodnosť priameho dôkazu o účasti obžalovaných
na spáchaní skutkov, pre ktoré sú žalovaní.»
4. V sťažnosti sťažovateľ ďalej namieta, že „Ďalšou chybou konania je tiež
nesprávne právne kvalifikovaná výška škody, nakoľko súd túto charakterizoval ako škodu
veľkého rozsahu, vychádzajúc iba z výpovede svedka . Okresný súd Trenčín
rovnako nevykonal dôkazy navrhované obhajobou, a to najmä vykonať znalecké
dokazovanie, vypočuť vyšetrovateľa , ako aj svedka majiteľa firmy
. Významným pochybením v konaní je aj skutočnosť, že Okresný súd už v odôvodnení
predchádzajúceho rozsudku uviedol, že sa nemôže procesne stotožniť s právnou
kvalifikáciou žalovaného konania v zmysle podanej obžaloby, pričom pokiaľ by nebolo
uznesenia zo dňa 18.09.2012, musel by celú obžalobu považovať za zmätočnú a vôbec by sa
ňou nemohol zaoberať. Predseda senátu sám uviedol, že pokiaľ by súd skutkovo neupravil
znenie podanej obžaloby, nebolo by možné podľa nej konať. Pokiaľ mal súd za to, že je
takto radikálne potrebné zasahovať do znenia obžaloby, mal buď obžalobu označiť za
zmätočnú a obžalovaných oslobodiť, alebo mal vec vrátiť do prípravného konania.
Základnou zásadou trestného procesu je obžalovacia zásada, a teda znenie obžaloby má byť
výsledkom dokazovania. V tomto smere teda procesný krok podania obžaloby z hľadiska jej
odôvodnenia a obhajoby, jej znenia zo strany prokurátora, bol nahradený zásahom
Okresného súdu, čo je z pohľadu obžalovacej zásady neakceptovateľné.“.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 2
listiny a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, predmetné uznesenia
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a priznal tiež sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16
ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru v rámci trestného konania postupom
a označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov
ústavy, listiny a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 34/2013 a jeho rozsudkom z 24. júna 2013 zistil ústavný súd existenciu procesnej
prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok
právomoci. Vo vzťahu k predmetnému postupu a rozsudku okresného súdu disponoval
sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany
v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy, listiny a dohovoru
spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
10. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
11. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolaciu argumentáciu, ktorá korešponduje
s argumentáciou prezentovanou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (tvrdenie
o nezákonnosti svedectva, ktoré malo byť podľa mienky sťažovateľa výsledkom policajnej
provokácie), uplatnil už vo svojom, v poradí prvom dovolaní, ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 17/2016 z 9. marca 2016 odmietnuté v zmysle ustanovení
§ 382 písm. c) Trestného poriadku. Za takýchto okolností, pokiaľ si sťažovateľ chcel
v zmysle judikatúry ústavného súdu uvedenej v predchádzajúcom bode 9 tohto uznesenia
zachovať lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2014
z 30. januára 2015), bolo jeho povinnosťou rešpektovať zákonnú lehotu predpísanú
ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je lehota pre podanie
sťažnosti dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona
o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,
ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu
rozhodnutia. V prípade sťažovateľa bol počiatkom plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty
dátum doručenia prvého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 17/2016
z 9. marca 2016, pretože práve v tomto rozhodnutí sa dovolací súd primárne zaoberal
námietkami, ktoré sťažovateľ obsahovo premieta aj do sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 5. júna 2018 bola
podaná dávno po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov. Sťažovateľ podal
svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné v zmysle judikatúry
ústavného súdu odpustiť (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
12. V zmysle uvedeného preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej
proti druhostupňovému rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2014 z 30. januára 2015
posúdil ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju ako takú
odmietol.
13. Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia označených práv zaručených ústavou,
listinou a dohovorom aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením z 21. februára 2018, ktorým bolo rozhodnuté
o druhom dovolaní sťažovateľa. Pokiaľ ide o časť sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,
v ktorej prezentuje sťažovateľ tvrdenie o nezákonnosti vykonaného dokazovania, ktoré bolo
podkladom pre ustálenie jeho viny a v ktorom prezentuje tvrdenie o neprípustnom dôkaze,
a to svedectve, ktoré je podľa jeho názoru nedovoleným výsledkom policajnej provokácie,
ústavný súd je toho názoru, že sa s jeho korešpondujúcimi dovolacími námietkami zaoberal
a vysporiadal dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, v ktorom rozhodol
o prvom dovolaní sťažovateľa. Uvedené dovolacie námietky boli teda predmetom
dovolacieho prieskumu v dovolacom rozhodnutí z 9. marca 2016, preto sa im najvyšší súd
vo svojom druhom rozhodnutí z 21. februára 2018, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou
adresovanou ústavnému súdu, nevenoval. Z uvedeného dôvodu preto v uvedenej časti
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietok sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu a obsahom namietaného rozhodnutia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú. V dovolacom rozhodnutí, ktoré sťažovateľ
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, najvyšší súd preskúmal sťažovateľom
prvýkrát uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku
(uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie takého druhu
trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa). Najvyšší súd na tomto mieste
konštatoval, že „Podľa § 188 ods. 4 Tr. zák. je možne páchateľovi uložiť trest odňatia
slobody na 15 rokov až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Obvinenému
bol podľa § 188 ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, § 39 ods. 1,
ods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Obvinenému
bol teda uložený trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby.
V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby alebo taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Naopak
dovolací súd musí konštatovať, že uložený trest je po všetkých stránkach zákonný.“.
Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného skonštatoval nedostatok sťažovateľom
formulovaného dovolacieho dôvodu. Ústavný súd je toho názoru, že konštatovanie
najvyššieho súdu o nedostatku sťažovateľom označeného dovolacieho dôvodu bolo
založené na racionálnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,
ktorý nepopiera jej účel a podstatu. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu
tak predstavuje dostatočný základ pre jeho záver, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie
právnej úvahy a zároveň vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany
najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje
odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj
v časti namietaného porušenia označených článkov ústavy, listiny a dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 12/2017 a jeho uznesením
z 21. februára 2018 v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne
neopodstatnenú.
15. Ústavný súd vzhľadom na svoje všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018