Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 288/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , toho času Ústav na výkon trestu odňatia

slobody Leopoldov, zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária,

Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

a podľa čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd

a na súdnu ochranu podľa a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. júna 2013, postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. januára 2015

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2018

doručená sťažnosť , toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária,

Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“ ), na osobnú slobodu podľa a listiny a na súdnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. júna 2013, postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. januára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. februára 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 24. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2015 uznaný vinným (spolu s ďalšími spolupáchateľmi)

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s poukazom na a v štádiu prípravy

podľa . O prvom z podaných dovolaní sťažovateľa najvyšší

súd rozhodol uznesením sp. zn. z 9. marca 2016 tak, že dovolanie v zmysle

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) odmietol. O druhom dovolaní sťažovateľa rozhodol

najvyšším súd uznesením sp. zn. z 21. februára 2018, ktoré takisto odmietol

s odkazom na .

3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom konajúcich súdov v označených

konaniach, ako aj označenými rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho špecifikovaných

základných práv zaručených a listinou a jeho práva zaručeného dohovorom, kde

prezentované námietky zdôvodňuje takto:

«Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa

13.10.2014 je zrejmé, že súd pri rozhodovaní považoval za najvýznamnejší priamy dôkaz

výpoveď svedka , bývalého zamestnanca , ktorá podľa

súdu usvedčuje sťažovateľa a ostatných spoluobvinených bez akýchkoľvek pochybností. Už

počas konania pred Okresným súdom Trenčín, bolo sťažovateľom namietané, že zo strany

svedka sa jednalo o navádzanie na spáchanie trestného činu, pričom túto

iniciatívu pripúšťa aj Okresný súd Trenčín, keď uviedol vo svojom odôvodnení, že samotný

svedok bol už počas stretnutí iniciatívny, keď na podnet polície navrhol

miesto na vykonanie prepadu, uisťoval obžalovaného , že ako veliteľ vozidla

zabezpečí spoluprácu posádky alebo, že mu hrozí preloženie do Nitry. Následne však

Okresný súd nesprávne vyhodnotil konanie svedka , ako aj Policajného

zboru SR, keď uviedol, že ich konanie nepovažuje za provokáciu zo strany polície, s ktorou

svedok aktívne spolupracoval, nakoľko nebolo preukázané, že svedok

bol iniciátorom pripravovanej lúpeže, t.j. že by vyvolal u obžalovaných vôľu spáchať

trestný čin.

V tomto smere je však nutné podotknúť, že Okresný súd si neuvedomil, že bez iniciácie, ako

aj konania svedka , ako hlavného článku, by lúpežné prepadnutie vôbec

nebolo možné, z čoho je preukázané, že svedok bol inciátorom, navádzaným

príslušníkmi PZ. Okresný súd Trenčín vnímal svedka ako dôveryhodného

napriek tomu, že bolo preukázané, že tento bol drogovo závislý, v jeho výpovediach

dochádzalo k viacerým rozporom a príslušníkmi PZ bol inštruovaný čo má robiť, povedať

a pod. Už od počiatku konania bola namietaná použiteľnosť dôkazov, a to výpovedí svedka

, nakoľko sa jedná o dôkazy nezákonné. Svedok po tom, čo oznámil polícii

skutočnosti nasvedčujúce tomu, že má byť spáchaný trestný čin, začal byť riadený

a ovplyvňovaný orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto nemohol vystupovať v trestnom

konaní v pozícii svedka podľa , nakoľko od tohto momentu začal konať

v podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle - ako agent

de facto, nie však agent de iure. Sťažovateľ je toho názoru, že na dôkaz získaný a

predložený týmto svedkom, resp. získaný jeho výpoveďou, nie je možné v ďalšom konaní

prihliadať, nakoľko nepozná činnosť spolupracujúceho svedka a teda nejde o dôkaz

získaný zákonom predpísaným spôsobom. Taktiež je dôležité spomenúť, že keby svedok

nebol pod nátlakom polície, tak by v súlade so skutočnosťou oznámil

obžalovanému že preprava peňazí skončila, a preto žiadna akcia nemôže

pokračovať. Všetko čo nasledovalo po 31.08.2012, bola vo vzťahu k obžalovaným fikcia za

aktívnej účasti polície. Spoločnosť v čase, kedy malo dôjsť k lúpeži, už

nevykonávala prevoz peňazí a celá akcia bola pripravená a nafingovaná zo strany polície a

svedka . Vzhľadom na vyššie uvedené sa jednoznačne jednalo o provokáciu

zo strany polície, s ktorou svedok spolupracoval. Všetky dôkazy týmto

spôsobom sú nezákonné a nepoužiteľné v trestnom konaní. Zo spisového materiálu je

zrejmé, že svedok , ešte vo februári 2012 oznámil skutočnosť, že ho oslovil

obžalovaný s návrhom na prepad pancierového vozidla, pričom následne

svedok začal od 02.03.2012 spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a

riadiť sa ich pokynmi - teda konal de facto v postavení agenta. Ako sa v judikatúre vyjadril

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení zo dňa 07.02.2017, sp. zn. , nie

je možné použitie dôkazov, ktoré boli zadovážené od momentu, kedy svedok oznámil skutok

polícii, pričom sa to týka nielen vyhotovených obrazovo zvukových záznamov, ale aj jeho

svedeckej výpovede týkajúcej sa skutočností po oznámení skutku polícii. Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sn. zn. , ktoré je

práve z dôvodu svojho významu zaradené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 1/2017, v ktorom súd jednoznačne vysvetľuje rozdiel v postavení svedka a

agenta, pri ktorom uvádza, že: „Procesné postavenie agenta ( ) je

oproti všeobecnému procesnému postaveniu svedka ( ) osobitné, a

to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočutý ako svedok (§ 117 ods.

11 ). Svedok vypovedá o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o

páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, nad tento rámec sa však

aktívne a s utajením svojho postavenia pred páchateľom nepodieľa na odhaľovaní,

zisťovaní a osvedčovaní páchateľov trestných činov.“ V citovanom uznesení najvyšší súd

jednoznačne vylúčil použiteľnosť takto získaného dôkazu: „Ak došlo k oznámeniu páchania

trestného činu v štádiu prípravy (zločinu) alebo pokusu (úmyselného trestného činu) polícii

a oznamujúca osoba nebola použitá ako agent na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 až 7

(pričom okrem výnimiek uvedených v

môže byť agentom len príslušník Policajného zboru), nemôže táto osoba, a to ani v rámci

spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel

usvedčenia ďalšieho

páchateľa, resp. spolupáchateľa dotknutého činu. Ak k takému postupu došlo, nie je možné

výpoveď dotknutej osoby ako svedka vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa predstieraného

pokračovania v páchaní trestného činu po oznámení tohto činu polícii použiť v trestnom

konaní ako dôkaz; nie je možné použiť v trestnom konaní ani ďalšie dôkazy, zabezpečené

v súvislosti s činnosťou osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom

postavení agenta.“ Ako teda vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

dôkazy takto zabezpečené sú nezákonné a pre účely trestného konania nepoužiteľné. Avšak

práve takto získané dôkazy, založené predovšetkým na výpovediach svedka ,

vrátane zvukových záznamov zo stretnutí svedka s obžalovaným

, a tiež nahrávok vykonaných telefonických rozhovorov medzi svedkom

a odsúdeným boli považované za „kľúčové dôkazy“

na základe ktorých došlo k odsúdeniu sťažovateľa, čo považujeme za absolútne nezákonné

a neprijateľné. Nadväzujúc na problematiku použitia agenta, resp. svedka konajúceho

v postavení agenta nemožno opomenúť ani tzv. policajnú provokáciu. Ako vyplýva

z ustálenej judikatúry platí zákaz policajnej provokácie (akceptuje sa len tzv. skrytá reakcia

polície), polícia nesmie iniciovať t.j. vytvárať u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný

čin. Pokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba

spáchala trestný čin, išlo by už o policajnú provokáciu trestného činu. V tomto prípade však

dokonca polícia ani s kontrolovanou osobou nebola v bezprostrednom kontakte.

Vo všeobecnosti možno uviesť, čo vyplýva zo súdnej praxe a právnych názorov v literatúre,

že polícia nemá právo fingovať spáchanie trestného činu. Polícia podľa zákona

o Policajnom zbore a nemá právo predstierať pri usvedčovaní páchateľov

a zabezpečovaní dôkazov neexistujúcu realitu, napríklad, že došlo k spáchaniu určitého

trestného činu. Príslušníci PZ resp. OČTK majú zakázané, aby svojou vlastnou iniciatívou

vytvárali vo vedomí páchateľa mylnú predstavu o realite, na ktorú tento prípadne reaguje

spáchaním trestného činu alebo u neho vyvolajú konanie, ktoré by mohli policajné orgány

zdokumentovať a použiť ako dôkazy o jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Takýto spôsob

zabezpečovania dôkazov proti páchateľom je neprípustný keďže zákon takýto dôkazný

prostriedok nepozná, neurčuje presné podmienky a spôsob jeho prevedenia a jeho

dokumentovania a preto neumožňuje OČTK - ale ani súdu - správne pochopiť situáciu,

ktorá bola vymyslená políciou ako aj pohnútky, ktoré viedli páchateľa k určitému konaniu -

reakcii. Dokonca súdy môžu byť v takomto prípade uvedené do omylu, keďže akákoľvek

zmienka o fingovanej policajnej akcii v spise chýba a je pred nimi utajovaná. V tejto

súvislosti poukazujem aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESLP“) vo veci Ramanuaskas proti Litve, v ktorom súd uzatvoril, že o nezákonnej

policajnej provokácii možno hovoriť vtedy, ak sa policajti neobmedzia len na vyšetrovanie

trestnej činnosti pasívnym spôsobom, ale uplatňujú takú formu vplyvu na jednotlivca, aby

podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný a to za tým účelom, aby

bol odhalený trestný čin. Komplexnejšie sa vymedzením neprípustnosti provokácie zaoberal

aj Najvyšší súd SR. Z jeho rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. vyplýva, že

za exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje, možno považovať

situáciu, keď „orgán činný v trestnom konaní, iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí

podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený

jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný. V dôsledku toho sú dôkazy takýmito spôsobom získané

od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné.“. Základným procesným

predpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je . V ustanovuje, že

nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanovuje tento zákon. Toto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl. 17 ods. 2

do zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že

pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky

a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah,

resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie

realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné

a v trestnom konaní nepoužiteľné ( ). Tiež je potrebné uviesť, že

napádané rozhodnutie resp. rozhodnutia sú založené de facto len na jednej výpovedi svedka

Práve jeho výpoveď má predstavovať v predmetnom konaní usvedčujúci, resp.

vo významnej miere rozhodujúci dôkaz, nakoľko ostatné dôkazy sú buď (i) nezákonné

prípadne (ii) právne bezvýznamné v prejednávanej veci, avšak pokiaľ táto výpoveď nie je

verifikovaná ďalšími zákonne získanými dôkazmi, nie je možné na tomto podklade založiť

rozhodnutie o vine. V tomto smere poukazujem aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. , v podobnom prípade, kde súd vyslovil právny názor, že jeden priamy

dôkaz, výpoveď chráneného svedka, musí byť starostlivo overený radom ďalších

nepriamych dôkazov potvrdzujúcich vierohodnosť priameho dôkazu o účasti obžalovaných

na spáchaní skutkov, pre ktoré sú žalovaní.»

4. V sťažnosti sťažovateľ ďalej namieta, že „Ďalšou chybou konania je tiež

nesprávne právne kvalifikovaná výška škody, nakoľko súd túto charakterizoval ako škodu

veľkého rozsahu, vychádzajúc iba z výpovede svedka . Okresný súd Trenčín

rovnako nevykonal dôkazy navrhované obhajobou, a to najmä vykonať znalecké

dokazovanie, vypočuť vyšetrovateľa , ako aj svedka majiteľa firmy

. Významným pochybením v konaní je aj skutočnosť, že Okresný súd už v odôvodnení

predchádzajúceho rozsudku uviedol, že sa nemôže procesne stotožniť s právnou

kvalifikáciou žalovaného konania v zmysle podanej obžaloby, pričom pokiaľ by nebolo

uznesenia zo dňa 18.09.2012, musel by celú obžalobu považovať za zmätočnú a vôbec by sa

ňou nemohol zaoberať. Predseda senátu sám uviedol, že pokiaľ by súd skutkovo neupravil

znenie podanej obžaloby, nebolo by možné podľa nej konať. Pokiaľ mal súd za to, že je

takto radikálne potrebné zasahovať do znenia obžaloby, mal buď obžalobu označiť za

zmätočnú a obžalovaných oslobodiť, alebo mal vec vrátiť do prípravného konania.

Základnou zásadou trestného procesu je obžalovacia zásada, a teda znenie obžaloby má byť

výsledkom dokazovania. V tomto smere teda procesný krok podania obžaloby z hľadiska jej

odôvodnenia a obhajoby, jej znenia zo strany prokurátora, bol nahradený zásahom

Okresného súdu, čo je z pohľadu obžalovacej zásady neakceptovateľné.“.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa , a , podľa a

listiny a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, predmetné uznesenia

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a priznal tiež sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 1, a , podľa a listiny, ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru v rámci trestného konania postupom

a označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov

, listiny a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. júna 2013 zistil ústavný súd existenciu procesnej

prekážky uvedenej v ustanovení , a síce nedostatok

právomoci. Vo vzťahu k predmetnému postupu a rozsudku okresného súdu disponoval

sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany

v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov , listiny a dohovoru

spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

10. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

11. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolaciu argumentáciu, ktorá korešponduje

s argumentáciou prezentovanou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (tvrdenie

o nezákonnosti svedectva, ktoré malo byť podľa mienky sťažovateľa výsledkom policajnej

provokácie), uplatnil už vo svojom, v poradí prvom dovolaní, ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. marca 2016 odmietnuté v zmysle ustanovení

. Za takýchto okolností, pokiaľ si sťažovateľ chcel

v zmysle judikatúry ústavného súdu uvedenej v predchádzajúcom bode 9 tohto uznesenia

zachovať lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2015), bolo jeho povinnosťou rešpektovať zákonnú lehotu predpísanú

ustanovením , v zmysle ktorého je lehota pre podanie

sťažnosti dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona

o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,

ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu

rozhodnutia. V prípade sťažovateľa bol počiatkom plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty

dátum doručenia prvého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. marca 2016, pretože práve v tomto rozhodnutí sa dovolací súd primárne zaoberal

námietkami, ktoré sťažovateľ obsahovo premieta aj do sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 5. júna 2018 bola

podaná dávno po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov. Sťažovateľ podal

svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné v zmysle judikatúry

ústavného súdu odpustiť (napr. m. m. , , ).

12. V zmysle uvedeného preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti druhostupňovému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2015

posúdil ako oneskorene podanú a podľa ju ako takú

odmietol.

13. Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia označených práv zaručených ,

listinou a dohovorom aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. februára 2018, ktorým bolo rozhodnuté

o druhom dovolaní sťažovateľa. Pokiaľ ide o časť sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,

v ktorej prezentuje sťažovateľ tvrdenie o nezákonnosti vykonaného dokazovania, ktoré bolo

podkladom pre ustálenie jeho viny a v ktorom prezentuje tvrdenie o neprípustnom dôkaze,

a to svedectve, ktoré je podľa jeho názoru nedovoleným výsledkom policajnej provokácie,

ústavný súd je toho názoru, že sa s jeho korešpondujúcimi dovolacími námietkami zaoberal

a vysporiadal dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, v ktorom rozhodol

o prvom dovolaní sťažovateľa. Uvedené dovolacie námietky boli teda predmetom

dovolacieho prieskumu v dovolacom rozhodnutí z 9. marca 2016, preto sa im najvyšší súd

vo svojom druhom rozhodnutí z 21. februára 2018, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou

adresovanou ústavnému súdu, nevenoval. Z uvedeného dôvodu preto v uvedenej časti

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietok sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu a obsahom namietaného rozhodnutia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú. V dovolacom rozhodnutí, ktoré sťažovateľ

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, najvyšší súd preskúmal sťažovateľom

prvýkrát uplatnený dovolací dôvod podľa

(uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie takého druhu

trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa). Najvyšší súd na tomto mieste

konštatoval, že „Podľa § 188 ods. 4 Tr. zák. je možne páchateľovi uložiť trest odňatia

slobody na 15 rokov až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Obvinenému

bol podľa § 188 ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, § 39 ods. 1,

ods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Obvinenému

bol teda uložený trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby.

V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej

sadzby alebo taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Naopak

dovolací súd musí konštatovať, že uložený trest je po všetkých stránkach zákonný.“.

Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného skonštatoval nedostatok sťažovateľom

formulovaného dovolacieho dôvodu. Ústavný súd je toho názoru, že konštatovanie

najvyššieho súdu o nedostatku sťažovateľom označeného dovolacieho dôvodu bolo

založené na racionálnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ktorý nepopiera jej účel a podstatu. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu

tak predstavuje dostatočný základ pre jeho záver, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie

právnej úvahy a zároveň vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany

najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje

odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 a čl. 6

ods. 1 dohovoru.

14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj

v časti namietaného porušenia označených článkov , listiny a dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. februára 2018 v zmysle posúdil ako zjavne

neopodstatnenú.

15. Ústavný súd vzhľadom na svoje všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018