Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 309/2018
PDF · 179.9 KB
No categories available
I. ÚS 309/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s. r. o., Legionárska 6434/2,
Trenčín, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Kováčik, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 22 C 73/2015-147 z 30. júna 2017 a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018 p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
3. Sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Trenčín č. k. 22 C 73/2015-147 z 30. júna 2017 o d m i e t a pre nedostatok právomocí
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 22 C 73/2015-147 z 30. júna 2017 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľka je matkou maloletej ... a plnoletej ...
Rozsudkom Okresného súdu sp. zn. 13C/88/2003 bolo manželstvo sťažovateľky a otca
maloletých detí ... rozvedené, obe deti boli zverené do výchovy a opatery
sťažovateľky a otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí k rukám
sťažovateľky. Túto vyživovaciu povinnosť si otec neplnil riadne a včas. Platby na deti
posielal nepravidelne, v iných výškach, ako mal určené rozhodnutím súdu a spravidla
v jednej sume na obe deti. Otec oboch detí takto platil výživné dlhodobo, v dôsledku čoho
mu vznikol dlh na výživnom.
Matka maloletej podala na OS Trenčín návrh na zvýšenie výživného
a OS Trenčín rozsudkom sp.zn. 34P/440/2012 zo dňa 15.06.2013 zvýšil otcovi
výživné na sumu 110,- € mesačne s účinnosťou od 21.11.2012 a dlh na
zmeškanom výživnom vo výške 253,89 € mu povolil splácať v mesačných splátkach po 15,- €
k rukám sťažovateľky. Otec súdom určené výživné opäť neplatil vo výškach zodpovedajúcich
rozsudku, ale výživné opäť poukazoval nepravidelne a v rôznych výškach. Vzhľadom na
skutočnosť, že staršia dcéra sťažovateľky už v tej dobe bola plnoletá
a otec bol povinný jej prislúchajúce výživné plniť k jej rukám, sťažovateľka považovala
výživné plnené k jej rukám za výživné na maloletú a splátku dlžného zvýšeného
výživného ako aj dlžného výživného z doby pred zvýšením výživného a tieto prijaté platby
použila výlučne na zabezpečenie výživy maloletej
Otec detí sa žalobou zo dňa 26.05.2015 podanou na OS Trenčín domáhal uhradenia
sumy 3.047,70 € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia. Následne otec svojim návrhom
zo dňa 02.05.2017 navrhol zmenu výšky uplatneného nároku a žalobu vzal čiastočne späť.
Rozsudkom tento rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.677,75
€ s úrokom z omeškania vo výške 5,05 € ročne zo sumy 1.677,75 € od 25.11.2015 do
zaplatenia...
Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala sťažovateľka odvolanie.
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018 bol
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. potvrdený...
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018
bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky vlastniť majetok vyplývajúce
z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom neaplikovania zákonných
ustanovení Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine...
Odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým že svoje skutkové
zistenia a právne názory riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch
na konštatácie záverov súdu prvej inštancie bez logického vysvetlenia zistených skutočností
s použitím súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak
nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je
predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.
Odvolací súd v napadnutých výrokoch potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
a stotožnil sa aj s jeho odôvodnením. Citujeme ods. 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu: „odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za
správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa
§ 387 ods. 2 CSP.“ Odvolací súd konal týmto spôsobom vadne a osvojil si nesprávne
skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj jeho nesprávne právne posúdenie a to pre
nasledovné skutočnosti, ktoré boli bližšie zdôvodnené v podanom odvolaní:
Odvolací súd nesprávne posúdil vec tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal
z nesprávne zisteného skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keď konštatoval
v bode 10. odôvodnenia rozsudku, že „zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že
sťažovateľka - žalovaná nepreukázala, že by zaplatené výživné žalobcom na dcéru
za žalované obdobie na jej účet, použila na hradenie životných nákladov plnoletej
Ďalej odvolací súd konštatoval, že „i keď sa žalovaná bránila tým, že toto výživné
použila na hradenie životných nákladov dcéry a tvrdila to aj vo svojom odvolaní,
dôkazy, ktoré zistil súd prvej inštancie v tomto spore jej tvrdenia nepotvrdzujú“.
Sťažovateľka nikdy v priebehu sporu netvrdila, že žalobcom zaplatené výživné použila na
hradenie životných nákladov plnoletej a preto ani toto v spore nepreukazovala
a nevyplýva to ani z podaného odvolania, tak ako to konštatuje odvolací súd v bode
10. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Z podaného odvolania jednoznačne vyplýva
a sťažovateľka to tvrdila počas celého konania, že všetky platby, ktoré žalobca poukazoval
k jej rukám použila v prospech maloletej a čiastočne na splatenie dlhu na dcéru
a to s obdobia keď bola ešte maloletá, nakoľko ako bolo preukázané žalobca si
dlhodobo neplnil svoju povinnosť platiť výživné riadne a včas.
Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil aj v bode 11. odôvodnenia keď
konštatuje, že „neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne (správne malo byť žalovanej) že
súd mal vec posudzovať z hľadiska ust. § 28 a § 62 Zákona o rodine“. Sťažovateľka
v priebehu celého konania tvrdila, že všetky platby boli použité na hradenie životných
nákladov mal. a žalobca v priebehu celého konania tieto jej tvrdenia nijakým
spôsobom nevyvrátil a nepreukázal, že tieto platby použila pre svoje potreby i keď dôkazné
bremeno v tomto prípade je na strane žalobcu. Sťažovateľka počas celého konania tvrdila,
že ustanovenia § 28 v spojení s § 24 a § 62 ZR sú právnymi dôvodmi, na základe ktorých
bola oprávnená prijímať všetky platby výživného, ktoré žalobca poukazoval k jej rukám.
Nesprávnym zistením skutkového stavu a následným nesprávnym právnym
posúdením, kedy sa súdy dôsledne nevysporiadali so zákonnou úpravou Zákona o rodine
a neaplikovali pri posudzovaní predmetnej veci tieto zákonné ustanovenia bolo porušené
právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces a právo vlastniť majetok.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018
a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22C/73/2015-147 zo dňa 30.06.2017 porušené
bolo.
2. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 20
ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa
05.04.2018 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22C/73/2015-147 zo dňa
30.06.2017 porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018
a rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22C/73/2015-147 zo dňa 30.06.2017 sa zrušuje
a vec sa Okresnému súdu Trenčín vracia na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu k rukám jej právneho zástupcu.“
Sťažovateľka zároveň navrhla odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu, ktorý odôvodnila takto: „Sťažovateľka žije
v spoločnej domácnosti s maloletou dcérou ktorej zabezpečuje osobnú starostlivosť
a taktiež prispieva na výživné staršej dcére
Žalobca, ktorému je sťažovateľka na základe napadnutého rozhodnutia povinná
zaplatiť sumu 1.6775,75 € s prísl. ako aj trovy konania, si dlhodobo neplní riadne a včas
svoje vyživovacie povinnosti riadne a včas. Plnoletá dcéra bola z dôvodu neplnenia
vyživovacej povinnosti žalobcom nútená podať návrh výkon rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti predbežne prerokoval podľa § 25
zákona o ústavnom súde, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti a ani
dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba
posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť sťažovateľky v tejto časti na ďalšie konanie.
V konaní o prijatej sťažnosti rozhodne ústavný súd aj o ďalších nárokoch
sťažovateľky uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) jej sťažnosti.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal
pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti, najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné právo alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu a dôvodov
návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že tento návrh
nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené
v § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu
odvolanie, o čom sťažovateľka vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom rozhodol.
Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej uvedených práv rozsudkom okresného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 5. septembra 2018